Záškodníci

Pustila som Luciusovu ruku, pobozkala ho a napäto nastúpila na schody, ktoré sa v momente začali pohybovať v malých kruhoch smerom nahor. Napravila som si ruksak na pleci a zaklopala na veľké dubové dvere medeným klopadlom.

„Vstúpte,“ ozvalo sa veselo spoza druhej strany dverí.

Vošla som dnu so stiahnutým žalúdkom, no hneď ma zalial pokoj, vyžarujúci z riaditeľa, ktorý sedel za svojím stolom s množstvom všakovakých prístrojov. Potichu som si povzdychla a podišla k nemu. Jemne kývol hlavou k stoličke pred ním, nuž som sa posadila, zložiac si tašku z pliec, ktorú som položila na zem vedľa seba.

Riaditeľ si spojil končeky prstov a zahľadel sa mi do očí.

„Ste pripravená?“ podvihol pravé obočie.

Len som nervózne vydýchla a prikývla. Dumbledore sa uškrnul. Vstal zo stoličky, obišiel stôl a podišiel ku mne, vyťahujúc prútik. Len som naprázdno preglgla. Chytila som sa operadiel stoličky a zatvorila oči.

„Môžem?“ uisťoval sa. Len som trhane prikývla, na čo zamrmlal akési zaklínadlo.

Do hlavy akoby mi niečo vrazilo a snažilo sa mi to predrať až do stredu môjho mozgu. Bol to zvláštny pocit, až sa mi zakrútilo v hlave. Šťastie, že som sedela na stoličke. Vtom sa mi pred očami začali zjavovať obrazy.

Vyšla som z knižnice a vykročila chodbou, keď som začula niečí hlas. Bol mi známy, no nevedela som, komu patrí a keďže som ho videla veľmi rozmazane, nemohla som ten hlas nikomu priradiť.... O niečom sme sa rozprávali, keď som začala cúvať. No odrazu som do niekoho vrazila. Boli to dvaja chalani, ktorí ma hneď chytili za ruky.... niečo som tomu človeku predo  mnou odvrkla, na čo som schytala facku, ktorá ma dosť zabolela... zasiahlo ma nejaké zaklínadlo, ktoré ma zrazilo z nôh a vybilo mi dych... ten niekto ku mne podišiel a zdvihol mi hlavu... ostrým háčikom mi urobil hlbokú ranu na ruke, až som zvrieskla... schytala som kopanec, ktorý ma odhodil asi meter dozadu a potom nejakú kliatbu... niekto ku mne podišiel, na čo som rozoznala jeho tvár.

„Nie!“ zvrieskla som zúfalo. Dumbledore sklonil prútik a nešťastne na mňa pozrel. Srdcervúco som sa rozvzlykala. „To... nie... nemôže... nie...“ vzlykala som do dlaní.

Riaditeľ ku mne podišiel a zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla do tváre.

„Upokojte sa, prosím. Tým, že tu budete nariekať, nič nevyriešite,“ dohováral mi. Ja som si len objala kolená a ďalej vzlykala. „Kto... kto vám to urobil? Kto to bol?“

Len som pokrútila hlavou a znova si ju zaborila do dlaní.

„Kto vám to urobil?“ naliehal riaditeľ.

„N- nie...“ zamrmlala som medzi záchvatmi plaču. Vtom som sa postavila na nohy, vzala si tašku a vybehla z pracovne. Utekala som chodbami, aj keď som nevládala a nestačil mi dych, no bolo mi to jedno. Musela som bežať, nájsť ju... ublížiť jej aspoň tak, ako ona ublížila mne... vynadať jej do hlúpych hus a môcť ju neznášať za to, čo mi urobila... akú bolesť mi spôsobila a že mi vymazala tie spomienky!

Prebehla som okolo nejakých študentov, ktorí na mňa nechápavo zazerali. Zabočila som za roh a zbehla po schodoch. Nevládala som sa už ani nadýchnuť, nuž som musela zastaviť. Oprela som sa o múr a zviezla sa na zem, pričom som sa znova zúfalo rozvzlykala. Nechcela som tomu uveriť. Nemohla som uveriť, že mi to urobila. Dobre, vedela som, že sa neznášame, no žeby bola schopná niečoho takého? Nikdy som si to o nej nemyslela! Vždy bola mojím vzorom... vzorom ženskosti, no teraz?!

Vtom som z druhej strany chodby začula kroky. Vstala som a pozrela na človeka, ktorý kráčal oproti mne. Bola to ona. Presne ju som chcela teraz stretnúť. No nebola sama. Bol s ňou Lucius, jej mladšia sestra a Rodolphus, jej priateľ. Pribehla som k nej a naštvane do nej strčila.

„Ako si mohla?!“ zvrieskla som, pričom mi po tvári stieklo niekoľko sĺz. Všetci prítomní na mňa len nemo zazerali. „Ako si mi to mohla urobiť?! Ty zbabelec! Pre toto som ti zachránila život, aby si ty zničila ten môj?! Kvôli tomu som urobila to, čo som urobila?! Kvôli tomu som musela prežívať tú bolesť a tie pocity, keď som ťa zachránila?! AKO SI MI TO MOHLA UROBIŤ?!... Máš pravdu, neznášame sa, no nikdy by som nebola schopná nejako ti ublížiť! Sama dobre vieš, že ten cruciatus by som na teba nikdy nepoužila! Toto nie si ty, Bella! Je to na teba až príliš chabé! Veď ty si sa nikdy nenechala nikým a ničím zastrašiť, tak prečo sa správaš tak detinsky?!“ vrieskala som na ňu z plných pľúc. No už som to nevydržala a zúfalo som sa rozvzlykala. „Prečo si to urobila? Vieš vôbec, ako som sa cítila? Čo som prežívala?“

Zrútila som sa na zem a zaborila si tvár do dlaní, otriasajúc sa od vzlykov. Niekto si ku mne kľakol a objal ma. Ignorovala som to, ďalej nariekajúc.

„O čom to hovoríš, láska?“ zronene sa ma spýtal Lucius. To on ma objal a hladil ma po vlasoch. Pozrela som naňho, pokrútiac hlavou.

„O ničom,“ vydýchla som. Lucius mi utrel slzy a zostra na mňa pozrel. Uprela som pohľad na Bellu, ktorá stála na mieste ako prikovaná. Lucius na ňu tiež pozrel.

Bellatrix pokrútila hlavou rovnako ako ja. Zhlboka sa nadýchla, letmo na mňa pozrela a odkráčala preč. Na to som sa postavila na nohy.

„To si teraz len tak odídeš?“ neveriacky som sa spýtala. Zastavila na mieste a otočila sa ku mne.

„A čo mám urobiť?“ vybrechla. Len sa zo mňa vydral zúfalý i naštvaný vzlyk.

„To myslíš vážne, Bella?“ pozdvihla som obočie. Tá sa chytila za koreň nosa a namrzene ku mne podišla.

„Áno, urobila som to,“ sykla mi do tváre. „A neľutujem to. Zaslúžila si si to.. za to, že si mi odvrávala, že si sa mi vyhrážala a za to, ŽE SI MOJEJ SESTRE PREBRALA MUŽA!“

„Ak by chcela, tvoja sestra by si to so mnou vyriešila už dávno,“ poznamenala som chvejúcim sa hlasom. Čakala som, čo Bellatrix urobí, no ona na mňa len zazerala. Napokon som pokrútila hlavou a trpko sa zasmiala. „Vieš, čo som si myslela? Že by sme raz mohli byť priateľky... aké hlúpe. Neviem, čo ma to napadlo. Vlastne... dúfala som, že raz sa to všetko zmení. Že JA budem môcť zmeniť budúcnosť. Že zachránim Lily a Jamesa... Siriusa pred tým, aby neprepadol cez ten závoj a vás, aby ste sa nestali...“ no nedokázala som dohovoriť, lebo mi v hrdle narástla hrča, kvôli ktorej som nemohla povedať ani slovo. Utrela som si neposlušnú slzu a chytil sa za koreň nosa. „Som hrozne naivná.“

Na to som vzala tašku a odkráčala preč, ignorujúc to, že na mňa Lucius volal. Otočila som sa na päte a usmiala sa naňho.

„Pokojne sa môžeš vrátiť k Narcisse, ak všetkým tak veľmi vadí, že sme spolu. Ja to nejako prežijem,“ povedala som zachrípnuto. Po tvári sa mi skotúľala slza. „Aj tak ťa milujem, láska.“

Lucius na mňa zronene pozrel a už ku mne vykročil, no ja som ho zastavila rukou a pokrútila hlavou. Pozrela som do jeho šedých očí, ktoré som vždy tak veľmi milovala a potom na Narcissu.

„Prepáč,“ zašepkala som. Ešte raz som pozrela na Luciusa a odišla preč.

***

Vošla som do klubovne. Pri kozube sedeli moji priatelia a na niečom sa veselo smiali. Pousmiala som sa a vošla do izby. Zo zásuvky som vytiahla pergamen a brko a začala písať list. Ten som potom zapečatila, položiac ho na moju posteľ. Pozrela som na fotografiu mamy a Lii. Zľahka som po nej prešla ukazovákom a odložila ju späť na nočný stolík, kde mala čestné miesto. Na krk som si zavesila prívesok od mamy, na prst Johnov prsteň a vyšla z izby.

Kráčala som chodbami Rokfortu, užívajúc si ticho. Zhlboka som dýchala, aby som si zapamätala jeho vôňu. Nebola som zbabelec, možno len v niektorých chvíľkach, ktoré neboli podstatné. No nevedela som sa s tým všetkým zmieriť. Už dávno som dospela,  takže som to nebrala tak ako väčšina tínedžerov- že sa proti mne obrátil celý svet a nikto ma nemá rád. Nie, vedela som, že sú ľudia, ktorým na mne záleží rovnako ako mne na nich.

Nevedela som len prijať svoj osud a to bola chyba. Chcela som byť silná, no bolo to ťažké. A na mňa toho bolo už poslednú dobu veľa. Schopnosti, ktoré bolo ťažké ovládať a používať. Som na to príliš slabá, nezvládala by som to ešte niekoľko dní.

Všetko som si to predstavovala celkom inak. Možno som si to vo svojich snoch len príliš idealizovala, alebo som bola tak veľmi naivná? Ako som mohla veriť, že to bude také jednoduché? Mohla som ostať vo svojom rodnom meste so svojimi priateľmi. Teraz by som mala len problémy tipu ´a čo teraz? On ma nechce!´, alebo ´došiel mi make-up!´. Asi som bola naozaj tak hlúpa. Tak veľmi som po tomto túžila, no nechcela som, aby to skončilo takto.

Dobre som vedela, že moje chovanie bolo detinské. Veľakrát. Že som bola nepríjemná, možno aj chladná, trápna... vedela som aj to, že to všetko závisí na mne. Že ak to neurobím, bude to len ťažšie a ťažšie. Nechcela som pôsobiť slabo a nechcela som byť ani úbohá, či chabá, no videla som len jedno východisko.

Vyšla som pred hrad, pomaly kráčajúc pozemkami. Ani som nevedela, kam vlastne idem, no obzerala som sa a snažila si všetko zapamätať, akoby som sa už nikdy nemala vrátiť. Popravde som to aj chcela urobiť.

Sama som netušila, čo a ako, no bola som rozhodnutá. Nemohla som ani uveriť tomu, že som sa k tomu odhodlala. No nebolo to vôbec ťažké. Došla som k jazeru, na ktorom sa odrážala nočná obloha. Hviezdy a mesiac žiarili na indigovo modrej oblohe. Utrela som si slzy a vydýchla. Vôbec som nevedela, ako to urobiť. Vtom sa objavila spása v tele Severusa Snapa, ktorý ku mne práve kráčal.

Podišla som k nemu a strčila mu do ruky môj prútik. Nechápavo na mňa hľadel.

„Musíš to urobiť... ale rýchlo,“ prikázala som neúprosne. Severus pozdvihol obočie. Znova som sa zúfalo rozvzlykala. „Smrteľne ma poraň...  použi Avada Kedavra... hocičo, len to už urob!... nechcem... nevládzem... nemôžem už ďalej.... prosím,“ hodila som sa na kolená do trávy a zúfalo nariekala.

Severus podišiel ku mne a kľakol si.

„Čo je ti?“

„Prosím, pomôž mi,“ zaúpela som, zahľadiac sa mu do očí.

„Ako?“

Chytila som ho za sveter a pritiahla úplne k sebe, až sme sa takmer dotkli perami.

„Zabi ma,“ zašepkala som chladne. Už som necítila také zúfalstvo. Teraz som len chcela, aby to urobil čo najrýchlejšie. Aby ma netrápil. On mi však len hľadel do očí. „Urob to.“

Chytila som jeho ruku, v ktorej ešte stále držal môj prútik a namierila ním na svoju hruď. Nespúšťala som z jeho očí pohľad, aby videl, že to myslím vážne. Cítila som však, ako sa mu roztriasla ruka. Voľnou rukou som ho pohladila po líci a usmiala sa.

„Tak to už urob,“ povzbudila som ho. Severus sa zhlboka nadýchol a otvoril ústa. Zatvorila som oči, pripravujúc sa na koniec. „Daj na nich pozor, prosím,“ zašepkala som ešte, na čo len prerývane vydýchol.