Záškodníci

Ráno som vstala s bolesťou hlavy. Pozrela som na Luciusa, ktorý zjavne spal, lebo mal zatvorené oči. Chytila som sa za hlavu a so slabým zastonaním som si ju položila na Luciusovu hruď, pričom som ho objala. Na to otvoril oči a pozrel na mňa.

„Je ti zle?“ opýtal sa ma starostlivo. Prekvapene som zamrkala.

„A ty nespíš?“

„Nie, som hore už asi hodinu,“ odvetil nedbanlivo. „Necítiš sa dobre?“

„Nie, nič mi nie je,“ pokrútila som hlavou.

„A preto si zaskučala?“ prebodol ma pohľadom, no po tvári sa mu hneď rozlial úškrn.

Nadvihla som sa na lakťoch a pozrela do jeho šedých očí.

„Len ma trochu bolí hlava, nič viac,“ odpovedala som na jeho spýtavý pohľad.

Vstala som z postele a zaliezla do kúpeľne, kde som sa umyla a prezliekla. Utrela som si mokrú tvár, pozrúc na svoj odraz v zrkadle. Dolnú peru som mala napoly rozťatú a trónila mi na nej chrasta. Pod očami som mala kruhy a pleť nezdravo bledú. Napokon som potriasla hlavou a vyšla z kúpeľne.

Milo ma prekvapilo, keď som zbadala Luciusa, ako na stôl položil dve šálky s tanierom praženice. Keď začul, ako k nemu pomaly kráčam, zdvihol pohľad od stola a podišiel ku mne. Objal ma okolo pása, pričom si ma pozorne prezrel. Palcom mi nežne prešiel po dolnej pere a opatrne ma pobozkal.

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma.

„Už oveľa lepšie, ďakujem,“ usmiala som sa.

Lucius ma pustil a odsunul mi stoličku, na ktorú som sa hneď posadila. Nabrala som si na tanier trochu praženice a pustila sa do nej. Po krátkej chvíli sme boli obaja najedení, nuž som kúzlom umyla špinavý riad. Natiahla som na seba sveter a spolu s Luciusom sme vyšli pred stan. Niektoré decká sa bavili, vyhrievali na slnku , alebo zasa hrali nejaké hry.

S Luciusom sme si sadli na peň a začali sa rozprávať o tom, kto asi mohol vyhrať. Prešlo len niekoľko krátkych minút, keď k nám prišli baby. Hneď začali preberať udalosti včerajšieho večera. Po chvíli som ich prestala počúvať a zahľadela sa na Bellu, ktorá práve ťarbavo vyšla zo svojho stanu. Odvrátila som od nej pohľad, keď ku mne podišiel riaditeľ.

„Môžem s vami hovoriť, slečna Winnersová?“ opýtal sa ma, kývnuc k jeho stanu. Len som prikývla a vykročila za ním. Keď som vošla dnu, zarazila som sa. Vyzeralo to celkom ako v jeho pracovni. „Tak aspoň môžem byť na dvoch miestach naraz,“ uškrnul sa, keď zbadal, ako som sa zatvárila.

Nechápavo som naňho pozrela, zatiaľ čo on si sadol za svoj stôl. Napodobnila som jeho príklad a posadila sa oproti nemu.

„O čom ste so mnou chceli hovoriť?“ nedalo mi, keď na mňa len niekoľko dlhých sekúnd hľadel.

„Naposledy ste odo mňa niečo žiadali. Nezabudol som na to a teraz len čakám, kedy budete pripravená,“ vysvetlil jednoducho s jemným úsmevom na perách. Trochu som sa zarazila, keď som si uvedomila, že som na to celkom zabudla.

„Prepáčte, ja...“ zasekla som sa. „Akosi som na to zabudla.“

„To je v poriadku,“ usmial sa a s očakávaním sa oprel o vysoké operadlo stoličky.

„Teraz?“ zamrkala som.

„No, ak chcete samozrejme,“ pokrčil plecami a spojil si končeky chudých prstov.

Spanikárila som, keď som si uvedomila, čo všetko by som mohla zistiť.

„Mohli by sme to urobiť, až keď sa vrátime do hradu?“ opýtala som sa napäto.

„Isteže,“ prikývol vľúdne.

„Ďakujem,“ vydýchla som uľavene. Cítila som z neho neskutočný pokoj, ktorý som ja sama už dlho nepociťovala. Už som išla vstať, keď ma na poslednú chvíľu zastavil.

„Cítite sa už dobre?“ uprene na mňa pozrel, akoby mi chcel vidieť až do duše.

„Áno, vďaka,“ usmiala som sa.

„To som rád,“ odvetil, jemne kývajúc hlavou. „Večer vás budem čakať v mojej pracovni. Môžete prísť kedykoľvek.“

„Dobre, tak zatiaľ dovidenia,“ vstala som a vyšla zo stanu, mieriac k tomu nášmu. Všimla som si, že pri ňom stáli Záškodníci aj s babami. Luciusa som však nikde nevidela. Podišla som k nim, na čo ma hneď zasypali otázkami, týkajúcimi sa včerajška. Všetko som im musela dopodrobna vysvetliť. Občas však namiesto mňa niečo povedala Lily alebo Remus.

„Páni,“ vydýchla Al a obdivne si ma prezrela.

„Tak ty si teda fakt dobrá,“ poznamenal James s úškrnom.

„Práveže nie,“ pokrútila som hlavou. Remus ma prebodol pohľadom. „Je to pravda, Remus. Nehľaď na mňa tak.“

„Ale-“

„A kde je vlastne Lucius?“ opýtala som sa ich konečne. Lily kývla niekde doprava. Pozrela som tam. Stál pri Narcisse a Belle a o niečom sa s nimi rozprával. Bella zjavne vycítila môj pohľad, lebo na mňa uprela svoje chladné oči. Rýchlo som sa jej otočila chrbtom.

„Aj tak sa ti čudujem, že si zachránila život práve jej,“ ozval sa Sirius, jemne kývnuc smerom, kde stála jeho sesternica.

„Kto by to neurobil?“ zasmiala som sa.

„Ja,“ odvetil nedbanlivo. Povzdychla som si. Už mi znova začalo všetko liezť na nervy. Spôsobovali to tie pocity, ktoré nepatrili mne, ale mojim priateľom.

„Lenže ja nie som ty, Sirius. Nech sa medzi tebou a Bellatrix stalo čokoľvek, je mi to jedno. No ja by som to nedokázala neurobiť, hoci sa neznášame,“ zavrčala som a odkráčala preč. Nechala som tam mojich priateľov stáť a čudovať sa.

Naštvane som kráčala, ani sama neviem kam. Došla som až k začiatku lesa, no nezastavovala som sa. Ruky som si strčila hlboko do vreciek starých džínsov a odkopávala si z cesty kamienky a vetvičky. Napokon som zastavila, sadnúc si na korene veľkého stromu. Vzala som do ruky najbližší konárik a naštvane som ho začala lámať na maličké kúsočky. Bola som taká naštvaná na seba a na všetko vôkol seba, až som mala chuť rozkričať sa.

Moje vnútro sa napokon upokojilo rovnako ako ja. Zhlboka som sa nadýchla vône zelenej trávy a stromov, ktoré ma schovávali pred pohľadmi všetkých študentov. V duchu som si ešte vynadala do volov, zaboriac si tvár do dlaní. Vtom som na ramene pocítila niečiu ruku, až som skoro dostala infarkt. Skočila som na rovné nohy a vydýchla si, keď som za sebou zbadala Severusa.

„Ahoj,“ zamrmlala som a sadla si späť na korene stromu. On si prisadol ku mne.

„Čo tu tak sama?“ opýtal sa ma s úprimnou zvedavosťou.

„Nemohla som to tam vystáť,“ odfrkla som si.

„Ty tiež?“ zachechtal sa. Len som prikývla a vytiahla svoj prútik, ktorý som namierila na vetvičku.

„Wingardium Leviosa,“ prikázala som, na čo sa vetvička vzniesla do vzduchu. Chvíľu som ju ovládala, aby lietala hore dole, až ma to napokon prestalo baviť. „Reducto!“

Vetvička sa rozletela na niekoľko maličkých kúskov, ktoré dopadli všade vôkol nás. Severus len sledoval, ako som vyčarovala niekoľko malých vtáčikov, poletujúcich nám nad hlavou. Objala som si kolená a zahľadela sa pred seba. Po chvíli Severusa to ticho asi prestalo baviť, pretože sa nervózne zamrvil.

„Ak ti to vadí, pokojne odíď. Ja ťa tu nedržím, ani ťa nenútim ostať pri mne,“ poznamenala som lenivo.

„Nie, radšej ostanem tu, aj keď...“ mrmlal si popod nos.

„Výborne,“ zatiahla som sarkasticky.

„Prepáč, nemyslel som to zle.“

„Ja viem,“ prikývla som. „Ale chvíľu bude trvať, kým ma táto skvelá nálada prejde.“

„V pohode, som na to zvyknutý,“ mávol ležérne rukou. Spýtavo som naňho pozrela, na čo len pokrútil hlavou. „Nepýtaj sa.“

Uškrnula som sa a vstala, pričom som si očistila veci.

„Asi by sme sa mali vrátiť. O chvíľu už pôjdeme,“ poznamenala som, na čo Severus len prikývol. Vstal a spoločne sme sa vrátili k stanom. „Je mi ľúto, že si musel byť s Lily.“

„To je v poriadku,“ odvetil. Široko som sa naňho usmiala a vošla do stanu. Lucius mi práve balil veci.

„Prečo mi ich balíš? Viem to urobiť aj sama,“ pousmiala som sa. Lucius podišiel ku mne a nežne ma pobozkal.

„Chcel som to pre teba urobiť,“ zapriadol.

„Ty si už pre mňa urobil viac než dosť,“ sklonila som hlavu. Chytila som ho za ruku a pohladila mu ju.

„Všetko som to robil rád,“ uškrnul sa. Len som pobavene pozdvihla pravý kútik pier.

„Vážne?“

„Samozrejme, hlupáčik,“ odvetil láskyplne. Potichu som sa zasmiala a objala ho.

„Ďakujem,“ zašepkala som.

„Maličkosť,“ mávol rukou. Znova som sklonila hlavu. „Čo je?“

„Potom mám prísť za Dumbledorom,“ zamrmlala som a pozrela naňho. „Musím to už urobiť dnes. Musím zistiť, kto mi to urobil.“

Lucius mi stlačil ruku vo svojej dlani a pobozkal ma na čelo.

„Pôjdem s tebou, ak chceš,“ navrhol.

„Nie, zvládnem to,“ pokrútila som hlavou. „Aj tak ďakujem.“

Lucius sa na mňa len krásne usmial a nežne ma pobozkal.