Záškodníci

Vzdychla som a sadla si na najbližší balvan s vystretou rukou. Severus sa nado mnou zmiloval a sadol si ku mne, aby sme nemuseli držať ruky vo vzduchu, keďže sme ich mali kúzlom zviazané. V hlave som sa snažila vymyslieť plán, ako nájsť cestu späť k stanom.

„Keby som si len mohol spomenúť, kde bola tá hlúpa cesta,“ zavrčal naštvane, kopnúc do malého kamienka pri jeho nohe.

Vtom som pred sebou zbadala dve svetielka. Mohli patriť dvom prútikom, ktorých majitelia boli niekoľko málo desiatok metrov od nás. V sekunde som stála na nohách, až som trhla Severusom, ktorý dopadol do trávy.

„Prepáč,“ zatiahla som ospravedlňujúco.

„To je v pohode,“ odvetil a postavil sa na nohy.

Vykročili sme vpred, mieriac prútikom pred seba. Takmer som dostala infarkt, keď sa pred nami zjavila Lily s Luciusom. Hneď som sa mu vrhla do náručia. Znova som zabudla, že sme so Sevom kúzlom zviazaný, nuž som ho znova nechtiac stiahla k sebe, až do mňa skoro vrazil. Obaja sme len zavrčali.

„Ste v poriadku? Máte to jablko?“ opýtal sa nás Lucius.

„Sme v pohode, no dva krát nás napadli acromantuly,“ odvetila som zničene. Otvorila som tašku a ukázala im jablko. „A áno, máme ho. Čo vy?“

Lily sa uškrnula a ukázala mi presne také isté.

„Skvelé, takže treba nájsť cestu späť,“ poznamenal Severus.

„My tu blúdime už aspoň dve hodiny,“ ozval sa Lucius, na čo Lily len horlivo pritakala.

„My tiež,“ ukázala som na seba a na Severusa.

***

Kráčali sme temným lesom, potichu sa zhovárajúc. Ja som už bola dosť vyčerpaná a keď som to cítila zo všetkých troch, nebolo mi práve dva krát do tanca. Napila som sa vody a podala ju Severusovi.

„A čo ja?“ zronene sa spýtal Lucius.

„Ide herpes dokola, do kolečka, dokola,“ zaspievala som lenivo, na čo sa Lucius zachechtal a tľapol ma po zadku. Zmraštila som obočie. „Hej! Dávaj si bacha na tú ruku,“ zaškerila som sa.

„Dobre,“ zašepkal a sladko ma pobozkal.

„Pozrite, kto je pred nami,“ ozvala sa Lily. Prižmúrila som oči a zahľadela sa pred seba. Bola to Bella s jej partnerom. Ešte chvíľu išli pred nami, až napokon zmenili smer.

O niekoľko minút sa lesom rozľahol výkrik, až mi z toho nabehli zimomriavky. Všetci štyria sme zastali na mieste a začali sa obzerať. Potom znova ten výkrik. Prichádzal smerom, kam išla Bellatrix. Všetci sme sa tam rozbehli.

Ťahala som Severusa a voľnou rukou si svietila prútikom, pričom som si aj čistila cestu, aby mi nezavadzali žiadne konáre. Po niekoľkých sekundách som to vzdala a bežala tak rýchlo, ako som vládala. Ani neviem, prečo som sa tak bála a hlavne o Bellu. Jednoducho to bolo vo mne. Myslím, že ma k nej ťahal väčšmi asi ten pocit v hrudi, ktorý sa mi každou sekundou zväčšoval a spôsoboval mi v žalúdku nepríjemné chvenie. Zo všetkých strán som cítila strach.

Dobehli sme na to miesto. V kruhu bolo asi päť deciek, ktoré tam už stihli dobehnúť. Všetkých som ich odsunula, keď sa mi naskytol nepekný pohľad. Bella ležala na zemi, schúlená do klbka a držala sa za šialene krvácajúce brucho.

„Čo sa jej stalo?“ opýtala sa Lily a podišla k nej. Čo sa týka liečiteľstva, ona v tom bola vždy perfektná.

„Neviem, niečo na ňu skočilo,“ dostal zo seba jeden Bystrohlavčan, ktorý bol zjavne jej partner, keďže pri nej kľačal. „Potom som to však zranil a ono to utieklo preč.“

Všimla som si, že medzi tými ľuďmi bol Remus s Cissy, ktorá tiež kľačala pri Belle a po tvári jej stekali potoky sĺz. Vtom ma niečo napadlo. Pozrela som na Luciusa, ktorý to zjavne hneď pochopil, lebo horlivo pokrútil hlavou.

„Nie!“ zvolal. „Pozri na tú ranu! Vieš, čo sa ti môže stať?!“

„Dobre vieš, že som to nedostala len tak,“ poznamenala som pokojne a kľakla si k Belle, ktorá práve prerývane dýchala. Už sa nemrvila, tak ako pred tým, keď sme prišli. Teraz len nehybne ležala s rukami na krvácajúcom bruchu, no oči mala otvorené.

Odtiahla som Lily, ktorá na mňa vypleštila oči. Severus opäť nemal na výber, nuž si sadol ku mne do trávy.

„Lizy, nerob to,“ zastavila ma uprostred pohybu. „Tá rana je príliš veľká, to nedopadne dobre. Zavoláme pomoc. Nerob to!“

„Musím, Lily a ty to dobre vieš,“ odvetila som rázne. Pozrela som Belle do očí a chytila ju za obe ruky, ktoré som odsunula preč, aby mi nezavadzali.

„Neboj sa, dostanem ťa z toho,“ zašepkala som starostlivo. Ruky sa mi však hrozne triasli. Ešte som to nerobila a popravde som sa bála, ako to dopadne. Bella len privrela viečka a zhlboka sa nadýchla.

„Nič.. to... nie je,“ zachrapčala.

„To isto,“ zatiahla som sarkasticky. To ma trochu upokojilo, nuž som jej trasúcimi rukami roztrhla tričko. Naskytol sa mi nepekný pohľad. Na bruchu mala dve hlboké rany, z ktorých tiekla krv. Okolo nich sa tvorila fialová modrina. Krv už na niektorých miestach zaschýnala. Chytila som sa za pery a vydýchla, pričom sa mi po tvári skotúľala slza. Ešte nikdy som sa o ňu nebála tak ako teraz.

Už som jej na rany išla priložiť ruky, keď ma za ne chytila, pričom ma takmer prebodla pohľadom. Vytrhla som si ruky z jej zovretia a stlačil ich vo svojich dlaniach, na čo len vydýchla a zatvorila oči.

„Všetko bude v poriadku,“ zašepkala som, zatiaľ čo sa mi po tvári skotúľali ďalšie slzy. Rýchlo som si ich utrela a priložila dlane k ranám. Zatvorila som oči a sústredila sa na zahojenie rán.

Cítila som, ako mi telom prechádza množstvo pocitov. Bolesť v hlave mi stúpala rovnako ako v hrudi a rozlievala sa mi do celého tela. Ruky sa mi roztriasli ešte väčšmi, no neodtiahla som ich. Musela som jej tie rany zahojiť, nech by ma to stálo čokoľvek. Nemohla som ju nechať tak.

Dlane ma začali páliť, no ja som len prižmúrila oči a zahryzla si do pery. To, že som zacítila jemnú chuť železa, znamenalo, že som si do nej zahryzla až priveľmi. Teraz mi to však bolo jedno. Vlastne som prestala myslieť vo chvíli, keď sa mi do hlavy a hrude dostala neopísateľná bolesť. Cítila som, ako mi slabne celé telo. Aj napriek tomu som sa od Belly neodtiahla.

Ani neviem, koľko času ubehlo, no mne to pripadalo ako večnosť. Bolesť mi stúpala každou sekundou a ja som sa pristihla pri tom, že mi po tvári tečú slzy. Počula som z diaľky nejaké hlasy, no nevedela som rozlíšiť slová a kto ich hovoril. Teraz som len cítila narastajúcu bolesť v mojom vnútri a Belline chvejúce sa telo.

Bolesť mi natoľko otupila zmysly, že som sa nedokázala ovládať. Zahryzla som sa do pery, aby som nevykríkla. Vtom ma však niekto schytil za ruky a silno ma potiahol preč. Zjavne sa ma ten niekto snažil postaviť na nohy, no nedokázala som ani otvoriť oči. Nuž som sa len zosypala na zem, tvrdo dopadnúc na kolená. Zaborila som si tvár do dlaní a rozvzlykala som sa. Ani sama neviem prečo. Možno od toho tlaku, bolesti, alebo emócií, ktoré som cítila zo všetkých.

„Vy vezmite Bellu. Ja a Severus sa postaráme o Lizy,“ počula som Luciusov hlas, ktorý ku mne však doliehal z diaľky. Len som sa prerývane nadýchla, keď ma niekto vzal do náručia. Bolo mi jedno, či je to Severus alebo Lucius, oprela som si o jeho rameno svoju bolesťou pulzujúcu hlavu. Podľa jemnej škoricovej vône som zistila, že to musí byť Severus. Lucius vonia skôr po levanduliach.

To, že som o niekoľko minút začula všade navôkol hluk, znamenalo, že sme došli až ku stanom. Otvorila som oči a porozhliadla sa. Mala som pravdu. Niekoľko deciek už pobehovalo hore-dole okolo stanov. Neďaleko som zbadala Bellu, ktorá sedela na zemi a pila z pohára. Pri nej bola Cissy a zopár študentov s profesorkou McGonagallovou. Vtom mi výhľad zaclonil riaditeľ, ktorý k nám pribehol. Mávnutím prútika nás so Severusom oslobodil zo zviazania našich rúk.

Severus si len uľavene vydýchol, keď ma položil na posteľ v našom stane. Zopár krát som zamrkala, aby som zaostrila. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Lucius si ku mne sadol a začal mi utierať čelo. Potom mi ošetril roztrhnutú peru, zatiaľ čo si ku mne prisadol riaditeľ. Pohladil ma po ruke, na čo som naňho uprela svoj pohľad. Bolel ma každý jeden pohyb, nuž som len slabo zastonala.

„Ako sa cítite?“ opýtal sa ma Dumbledore.

„Nič moc,“ vydýchla som. Znova sa mi do hrude vtlačili iné pocity, než ktoré som cítila ja. Už som ani necítila bolesť v hlave, pretože som si na ňu zvykla. „Ako... ako jej... je?... Belle...“

Riaditeľ sa na mňa široko usmial.

„Práve pije elixír na posilnenie,“ odvetil jednoducho. „Odviedli ste skvelú prácu, slečna Winnersová. Som na vás veľmi hrdý. No, mohli ste si tým ublížiť.“

„Ja viem,“ zašepkala som. Bolestivo som zaskučala, keď som sa chcela posadiť.

„Len lež, miláčik,“ nežne mi povedal Lucius. Povzdychla som si a urobila si pohodlie v mäkkej posteli.

„Pán Snape,“ oslovil riaditeľ Severusa, „išli by ste, prosím, po madam Pomfreyovú?“

Severus len trhane prikývol a vyšiel zo stanu. Lucius mi podal pohár čistej vody. Zdvihol mi hlavu a pomohol mi napiť sa.

„Ďakujem,“ zamrmlala som. Bolesť už nebola taká silná ako pred tým, za čo som ďakovala Merlinovi.

„Bola si úžasná,“ pohladil ma Lucius láskyplne po líci. „Nemusela si to robiť, no ty aj tak.“

„To som proste ja,“ zaškľabila som sa, no hneď som zmraštila tvár, keď som si znova roztrhla peru.

„Uvedomuješ si, komu si práve zachránila život?“ opýtal sa ma po chvíli. Povzdychla som si a pomaly prikývla. „Tak snáď to už medzi vami odteraz nebude také zlé.“

Vo chvíli, keď do stanu vošla Pomfreyová so Severusom, chytila som sa za hlavu. Liečiteľka ku mne rýchlo podišla a začala ma ošetrovať. O niekoľko minút, keď už bolesť celkom pominula, liečiteľka vyčítavo pozrela na riaditeľa.

„Takéto akcie by ste nemali vymýšľať. Je to veľmi nebezpečné,“ poznamenala nespokojne. Dumbledore sa však usmial.

„Aspoň vieme, že tu máme pravých statočných Chrabromilčanov,“ žmurkol na mňa a vstal zo stoličky. „Oddýchnite si a nenamáhajte sa. Dobrú noc.“

Na to vyšiel zo stanu s jemným úsmevom na perách. Pomfreyová len pokrútila hlavou a položila na nočný stolík zopár flakónov s nejakou tekutinou. Vtom Lucius skočil na nohy a vybehol zo stanu. Nechápavo som za ním hľadela. O niekoľko sekúnd sa vrátil späť.

„Severus, túto noc budeš s Lily,“ povedal mu nenútene. Ten naňho vypleštil oči. „Musím ostať s Elizabeth. Predsa ju tu nenechám s tebou, nič v zlom.“

Severus si zmučene vydýchol.

„A na môj názor sa nespýtate?!“ vyprskol. Vzal si svoje veci a vypochodoval von.

 Pomfreyová ma naposledy skontrolovala, ešte dala Luciusovi príkazy a odišla preč. Lucius zo mňa stiahol špinavé džínsy a mikinu a prikryl ma perinou. Potom sa ešte umyl a prezliekol a ľahol si ku mne.

„Spi,“ prikázal mi. Vtisol mi na pery bozk, chytiac ma za ruku. Urobila som si na jeho hrudi pohodlie a po chvíli som tvrdo zaspala.