Záškodníci

„Buď na Lily dobrý,“ zaškerila som sa a pobozkala Luciusa na rozlúčku.

„A ty na Seva,“ oplatil mi to. Len som naňho pobavene zagánila a ešte raz ho pobozkala. „Tak si dávaj pozor.“

„Ty tiež,“ usmiala som sa a podišla k Severusovi, ktorý na mňa čakal neďaleko. „Ktorý je náš?“

„Ten s číslom deväť,“ odvetil Severus.

„Moje obľúbené číslo,“ poznamenala som len tak mimochodom, pričom som ho nasledovala. Zastavil až pri jednom z desiatok stanov rozmiestnených na obrovskej lúke.

„Tento je náš,“ oznámil mi a odkryl vchod. S pootvorenými ústami som vošla dnu.

Bol to ako malý byt. Nachádzala sa v ňom jedna malá kuchyňa, kúpeľňa, spálňa s dvoma posteľami a niečo ako obývačka s dvoma pohovkami a stolom, na ktorom boli tri sviečky. Podišla som k nim a hneď ich rozsvietila. Hodila som tašku k najbližšej posteli, na ktorú som sa spokojne posadila.

„Chceš ísť do kúpeľne najprv ty?“ opýtala som sa po chvíli Severusa, ktorý si práve vybral z tašky nejakú knihu.

„Ak chceš, choď ty,“ pokrčil plecami.

„Tak fajn,“ vzdychla som. Vytiahla som si z tašky pyžamo a kefku a zatvorila sa v kúpeľni. Tam som sa poriadne umyla, prezliekla a vrátila sa späť k Severusovi. Schúlila som sa pod perinu v posteli a pozrela na môjho spoločníka, ktorý bol začítaný do knihy. „To si chceš naozaj čítať?“

Severus prižmúril oči a zaklapol knihu, ktorú položil na zem. Pozrel na mňa s pozdvihnutým obočím.

„A čo chceš robiť?“

Povzdychla som si a posadila sa. „Pozri, neviem, čo ti je, ale nebudeš mi tu kaziť náladu, jasné? A ak ti vadí, že si so mnou, v poriadku. Ani ja nie som dva krát nadšená, že ten čas musím stráviť práve s tebou!“

Na to som si opäť ľahla a otočila sa mu chrbtom, pričom som sa zakryla takmer až po nos. Počula som, ako si na oplátku povzdychol on. Chvíľu bolo ticho, keď sa odrazu ozvalo škrípanie. Otočila som sa. Severus posúval posteľ k tej mojej, až kým sa celkom nespojili. Ľahol si, pričom sa tvárou otočil ku mne.

„Čo robíš?“ nechápavo som sa ho spýtala a podoprela sa na lakťoch.

„Nerobíte to náhodou vy baby? Spojíte si postele a kecáte o chalanoch,“ vysvetlil jednoducho. Chvíľu som naňho neveriacky zazerala, až som sa napokon posadila. Napodobnil môj príklad.

„To sa teraz chceš rozprávať o chalanoch?“ zasmiala som sa. Severus pretočil očami.

„Samozrejme, že nie,“ zatiahol. „Ale ak máš chuť, môžeš mi povedať nejaké tvoje tajomstvo.“

Len som sa zasmiala, keď som zbadala jeho úškrn. „Neboj sa, žiadne ti nepoviem. To hovorím len babám.“

„Tak si skús predstaviť, že som baba,“ navrhol lenivo, naprávajúc si perinu.

„To nebude ťažké,“ zasmiala som sa, za čo som schytala vankúš do hlavy. „Bol to žart. Prepáč.“

Severus mávol rukou a vstal z postele. Podišiel ku chladničke, vytiahol z nej džús, ktorý potom nalial do dvoch pohárov. Vrátil sa späť ku mne a jeden z nich mi podal.

„Ako si vedel, že som smädná?“ užasnuto som sa spýtala. On len spokojne pokrčil plecami a odpil si zo svojho pohára. Potom si s očakávaním sadol na posteľ. Neviem, ako to robil, no nič som z neho necítila. Zatvorila som oči, sústrediac sa najviac, ako som len mohla.

Nič.. len spokojnosť. Len to som cítila. Nedalo mi to, nuž som sa tak musela cítiť aj ja. Vždy ma pocity iných veľmi ovplyvňovali. Tak to bolo aj teraz. Vďačne som sa naňho usmiala a položila pohár na malý nočný stolík vedľa mojej postele.

„Nechceš povedať nejaké tajomstvo ty mne?“ uškrnula som sa naňho, zatiaľ čo odložil svoj pohár do drezu. Sadol si ku mne.

„Nechcem,“ pokrútil hlavou s jemným úškľabkom.

„Neveríš mi, čo?“ opýtala som sa ho, no už som sa vôbec neusmievala. Vedela som, že je to pravda. Severus mlčal. „Sev, mne môžeš dôverovať. Nikdy by som tvoje tajomstvá nikomu neprezradila.“

On na mňa len neveriacky zazeral. „Prečo si mi povedala Sev?“

Trochu som sa zarazila. Vôbec som si neuvedomila, že som ho tak oslovila.

„Ehm, prepáč,“ zapýrila som sa, „nevedela som, že ti to bude vadiť.“

„Nie, mne to nevadí vôbec,“ rázne pokrútil hlavou. „Len mi to prišlo zvláštne.“

Chápavo som prikývla. „Fajn, tak asi pôjdem spať.“

„Aj ja by som mal ísť,“ prikývol.

„Dobrú noc,“ popriala som mu a schúlila sa pod perinu.

„Aj tebe,“ odvetil potichu, pričom vošiel do kúpeľne. Len som sa uškrnula a po chvíli zaspala.

***

Zaliala som bylinky vriacou vodou a položila čajník späť na maličký sporák. Nasypala som doň lyžičku cukru, dúfajúc, že Severusovi to bude stačiť, alebo sa mu to nebude zdať sladké. Vzala som opatrne do rúk pohár a vykročila k posteli, kde môj spoločník ešte sladko spal. Už som takmer bola pri posteli, keď sme sa obaja naraz strhli. Ja som pustila pohár, ktorý spadol na zem a rozbil sa, pričom sa tekutina rozprskla a rozliala po celom koberci. Severus skočil z postele, vytasiac prútik.

Len som sa chytila za hruď a zhlboka dýchala. Keď ten hrozný pocit prešiel spolu so Severusovým snom, uľavene som vydýchla a sadla si na sedačku.

„Prepáč, nechcela som ťa takýmto spôsobom zobudiť,“ zamrmlala som. Vytiahla som prútik a mávnutím som dala šálku dokopy. No čaj som musela urobiť znova. Severus sklonil svoj prútik a sadol si na posteľ, pričom si pretrel zaspaté oči. Ja som zatiaľ podišla k čajníku a naliala do pohára ešte stále vriacu vodu. Hodila som do nej zopár byliniek, cukor a podala ho Severusovi. „Čo sa ti snívalo?“

Severus neodpovedal, len si prezeral obsah šálky.

„Týka sa to aj mňa, keďže viem vycítiť tvoje pocity,“ dodala som nervózne. „To, že sa tebe snívalo niečo šialené, malo následky aj pre mňa. Sám si si to teraz mohol všimnúť.“

„Nič dôležité,“ zahovoril. Len som pokrútila hlavou a podišla k stolu, kde som mala položenú svoju šálku s čajom. Sadla som si za stôl a natrela si chlieb maslom a džemom. „Ďakujem za čaj,“ ozval sa po chvíli. Vstal a sadol si oproti mne.

„Nemáš za čo,“ odvetila som. Po chvíli sme boli obaja najedení. Nuž som za nami odložila veci, zatiaľ čo Severus ustlal posteľ mne aj sebe. Len som sa vďačne usmiala a sadla si na pohovku.

So Severusom sme sa potom rozprávali o tom, čo nás v lese asi bude čakať. Bola som z toho dosť nervózna, no aj tak som sa snažila byť v pohode. Ani som sa nenazdala a prišiel ten čas. So Severusom sme sa naobedovali. Ja som zbalila do ruksaka potrebné veci a vyšli sme pred stan. Obzerala som sa vôkol seba, či niekde nezbadám Luciusa, alebo niekoho známeho.

Po chvíli som Luciusa našla. Povedala som Sevovi, že o chvíľu som späť a podišla k nemu a Lily.

„Ahote,“ pozdravila som im. Postavila som sa na špičky a pobozkala Luciusa na pery. „Ako ste sa zatiaľ mali?“

„Dobre,“ prikývla Lily s úsmevom. S radosťou som jej ho opätovala.  „A čo ty a Severus?“

„V pohode,“ pokrčila som plecami. „Je to s ním lepšie, než som čakala.“

Lucius urazene našpúlil pery, na čo sa zasmiala.

„Ale s tebou by to bolo určite oveľa lepšie,“ zapriadla som a znova ho pobozkala. Len ma spokojne objal, na čo som sa pritúlila k jeho hrudi.

„Študenti,“ ozval sa riaditeľ, „pristúpte bližšie.“

Všetci sme sa posunuli k malému pódiu, na ktorom stál Dumbledore, profesorka McGonagallová a profesor Flitwick. Zatiaľ čo riaditeľ začal svoju reč, pokynula som Severusovi, aby podišiel k nám. Ten sa k nám s nevôľou doteperil.

Rozhliadla som sa navôkol. Len kúsok od nás stál Remus, James a Peter so svojimi partnerkami. Všetkým trom som zakývala a ukázala im vztýčený palec. Sirius stál za nami. Naňho som sa široko usmiala. Ten mi úsmev opätoval a žmurkol na mňa.

Vtom riaditeľ zdvihol prútik. Pozrela som na Luciusa, lebo som v hrudi mala zvláštny pocit. Nežne ma pobozkal a oprel si bradu o moje čelo. Vdychovala som do seba jeho vôňu, až kým nám McGonagallová neprikázala, aby sme sa postavili vedľa svojich partnerov. Povzdychla som si, usmiala sa na Luciusa a Lily a podišla k Severusovi. O niekoľko sekúnd som pocítila na ľavej ruke niečo studené, no keď som na ňu pozrela, nič tam nebolo. So Sevom sme boli zviazaný kúzlom.

„Do súmraku sa musíte všetci vrátiť. Ak sa vám zlaté jablko nepodarí nájsť, aj tak sa vrátite,“ dokončil svoju reč Dumbledore. „Veľa šťastia.“

Na to sa všetky decká pobrali k lesu. So Severusom sme na seba pozreli a vyrazili vpred. Dlho sme kráčali potichu, až kým sme nevošli do lesa. Na každom kroku som sa obzerala, či nás niečo nesleduje. Bála som sa len toho, čo by na mňa mohlo spoza veľkého stromu vyskočiť. Blúdili sme lesom strašne dlho. Sem- tam sme niečo prehovorili, inak sme kráčali v tichosti.

Práve sme došli na čistinku, keď som potiahla Severusa k jednému stromu, ktorého konáre sa ťahali až po zem.

„Sadnime si, prosím,“ požiadala som ho unavene. On len prikývol, na čo sme si sadli do trávi. Otvorila som tašku a vytiahla z nej dve fľaše. Jednu som podala Severusovi a z druhej som si odpila. Po chvíli sme znova vyrazili vpred.

Slnko na oblohe pomaly klesalo a klesalo a my sme to jablko stále nenašli. Moje nohy už protestovali. A už mi začínala byť aj zima. Nuž som na seba natiahla sveter, zatiaľ čo Severus sa obzeral vôkol nás.

„Čo-“ začala som, no on ma umlčal svojou dlaňou, ktorú položil na moje pery. Nechápavo som naňho hľadela. On však len kývol napravo. Pomaly som tam pozrela a až som zvrieskla. Len tri metre od nás bol obrovský pavúk a ja pavúky neznášam.

„Pst,“ nervózne ma utíšil, no bolo neskoro. Pavúk k nám vyrazil. So Severusom sme vytiahli prútiky, no prvý stihol reagovať Severus. Zasiahol pavúka rovno do jeho oka. To ho na chvíľu splietlo. Hneď sme využili situáciu a rozbehli sa preč. No ten pavúk nás po chvíli takmer dohnal. Ani neviem ako, no mávla som prútikom, čo ho zrazilo z jeho obrovských ôsmich nôh a on dopadol na tvrdú zem. Uľavene som pozrela na Severusa. Prekvapilo ma, keď sme v rovnakej chvíli zložili prútiky. „Sama by si to nezvládla,“ zatiahol uštipačne.

Zamračila som sa, no hneď na to som sa zasmiala. Severus tiež.

„To teda bol beh,“ dostala som zo seba po chvíli.

„To teda hej,“ prikývol.

„Nie si hladný?“ opýtala som sa ho. On len pokrčil plecami. Nuž som otvorila tašku a vytiahla z nej zopár sušienok, ktoré sme schuti zjedli. Ešte chvíľu sme len tak sedeli, až sme napokon znova vyrazili. Tento krát sme sa po celý čas rozprávali. O škole, o Lily, o tábore, o Lily, o všetko možnom a znova o Lily.

Odrazu som pred nami niečo zbadala. Zastavila som Severusa, ukazujúc na niečo malé, okrúhle, čo plávalo vo vzduchu. Pozreli sme na seba a veselo sa rozosmiali. Už sme sa rozbehli vpred, keď nám cestu skrížilo niekoľko malých acromantúl. So Severusom sme vytasili prútiky a začali na nich vrhať množstvo zaklínadiel, až kým sme ich všetky nezabili. Vyčerpane som si sadla na zem, no Severus ma zdvihol a ťahal.

„Už len kúsok, potom si oddýchneme,“ dohováral mi. Nuž sme rýchlo podišli k zlatému jablku. Chvíľu sme sa obzerali, až som po ňom siahla a rýchlo schovala do tašky. Napäto sme čakali, či sa niečo nestane, no nič.

Napokon som vytiahla vodu, napila sa a vyrazili sme. Slnko už pomaly zapadalo a my sme potrebovali nájsť cestu späť. No nemohli sme nájsť vlastné stopy. Len sme blúdili stále dookola ako v začarovanom kruhu.

Slnko sa už úplne schovalo a na oblohe ho vystriedali hviezdy. Rozsvietili sme si prútiky, pomaly kráčajúc hustým lesom.