Záškodníci

Po niekoľkých minútach sa vrátil Sirius. Bol prekvapený, že sa Lucius už prebral. No ja som bola len rada, bála som sa, čo mu je. Celý deň som mu nedovolila postaviť sa na nohy, iba ak si potreboval odskočiť. Inak som okolo neho len pobehovala a robila to, čo chcel, respektíve nechcel. Aj keď mi povedal, že si nemám robiť starosti („Zvládnem to všetko sám!“), rozhodne som ho nenechala namáhať sa. Len ležal a ležal. Predsa si musí oddýchnuť a nabrať sily. 

Podvečer prišla mama. Doniesla aj nejaké elixíry pre Luciusa, ktoré sme mu museli hneď dať. Potom sme mu so Siriusom ošetrili rany. Neskôr som mu doniesla večeru a poslala ho do mojej izby. Keď som mu povedala, že takto vyzerajú chrabromilské dievčenské izby, ostal prekvapený („Je tu na mňa príliš veľa červenej a zlatej,“ zasmial sa). Nuž som mu ju musela trošku zmeniť. Vlastne to bol Sirius, ktorý to urobil. On je na to odborník. Neraz to urobil Jamesovi alebo Removi. Zmenil farbu steny na zelenú, aby sa cítil aspoň trochu ako doma. Bol z toho taký šťastný, aj keď mi vravel, že to len preháňam. A ja som to vedela. Len som chcela, aby sa tu cítil fajn. A myslím, že mi to aj vyšlo.

O dva dni nás navštívili jeho rodičia. Na ten pohľad Abraxasa Malfoya nikdy nezabudnem. Bol taký znechutený tým, že k nám musel prísť. Hlupák! Najradšej by som mu vrazila. Zato pani Malfoyová bola veľmi milá a zdvorilá. Rozprávala sa s mamou, zatiaľ čo Lucius bol v obývačke so svojím otcom. Chceli sa o niečom neodkladne pozhovárať. Ja a Sirius sme čakali v kuchyni pri mame a pani Malfoyovej. Dvere sa otvorili a do kuchyne vošiel Lucius a jeho otec.

„Tak, my už pôjdem,“ ozval sa Abraxas a natiahol na seba cestovný plášť. Vstala som od stola a podišla k Luciusovi, ktorý sa tiež obliekal. Pozrel na mňa a smutne sa usmial.

„Dávaj na seba pozor,“ povedala som potichu. Pristúpila som k nemu, že ho objímem, no on len nepatrne pokrútil hlavou. „Dovidenia,“ podala som jeho otcovi ruku. Ten len znechutene cúvol dozadu a premeral si ma nepekným pohľadom. Zahanbene som sklopila pohľad a vrátila sa k Siriusovi, ktorý ma chytil za ruku. Luciusov otec na nás povýšenecky pozrel, znechutene si odfrknúc. Pani Malfoyová si len povzdychla, keď vyšiel z domu bez jediného slova. Otočila sa k mojej mame.

„Ďakujem, že ste sa o môjho syna postarali,“ usmiala sa. „Ani nechcem vedieť, ako by skončil, keby nebolo vás.“

„To bola maličkosť,“ odvetila mama. Pozrela som na Luciusa. Opätoval mi pohľad a slabo sa na mňa usmial.

„Tak dovidenia,“ povedala jeho mama a tiež vyšla pred dom. S Luciusom sme na seba celý čas hľadeli, až urobil krok ku mne. To bolo pre mňa znamenie. Rýchlo som k nemu podišla a zovrela ho v silnom objatí.

„Tak sa uvidíme vo vlaku,“ poznamenal, keď sme sa od seba odtiahli. Len som sa uškrnula. „Dovidenia,“ povedal mame a stratil sa za dverami.

„Tak a je preč,“ vydýchla som, sadnúc si Siriusovi na kolená.

„A je preč,“ pritakal Sirius. „Popravde som ani nečakal inú reakciu jeho otca. Je to hlúpy sadistický kretén! Najradšej by som ho za to jeho povýšenecké správanie nakopal do zadku!“

„To nevadí, láska,“ pokrútila som hlavou, snažiac sa nemyslieť na tú trápnu chvíľu. Ani si pán dokonalý  Malfoy neuvedomil, ako ma tým ponížil. A možno aj uvedomil, preto sa tak zachoval. Kretén! Ale nie! Ja sa nedám ponížiť! Nabudúce mu jednu vrazím. Hm, nie, to nie je práve najlepší nápad. Tak mu... vynadám mu? Hm... nejako ho ponížim! Áno! Vrátim mu to, nech to stojí, čo to stojí!

***

„Mami! Už ideme!“ zvolala som z chodby, obúvajúc si tenisky. Mama a Lia (tak prezývam Júliu) k nám pribehli. Obe som poriadne vystískala. Mama mi ešte na líce vtisla veľký bozk a podišla k Siriusovi, ktorého tiež objala. S Liou sme na seba smutne hľadeli. „Budeš mi chýbať,“ zaskučala som a podala jej ruku. Jemne sme si s nimi potriasli, no ja som sa strhla a znova ju zovrela v objatí.

„Láska, nechcem vyrušovať, ale mali by sme už ísť. Treba nám ísť ešte do Šikmej uličky a musíme sa ubytovať,“ poznamenal Sirius, na čo som sa od Lii odtiahla. Schmatla som kufor a klietku s Daff a vyšla z domu. Ešte som si ho naposledy prezrela a poslala mame a Lii vzdušný bozk. Chytili sme sa so Siriusom pevne za ruky, na čo sme sa obaja otočili a zmizli vo víre farieb. Cítila som hrozný pocit, akoby ma chceli prepchať cez úzku rúru. Neskutočne úzku rúru. Dopadla som na zem, až mi z ruky vypadol ťažký kufor. Zhlboka som sa nadýchla, otvoriac oči. Stála som uprostred opustenej uličky a vedľa mňa sa už zviechal Sirius. 

Prešla sekunda a už som bola preč. Ktovie, kedy ich znova uvidím. Schytila som kufor a vliekla ho za sebou. So Siriusom sme vošli do Deravého kotlíka, kde sme si rezervovali izbu. Ešte sme si zložili veci a vybrali sa kúpiť potrebné veci na nový školský rok. Najprv sme zašli do apatieky a dokúpili si zásoby do elixírov, potom k Flourishovi a Blottseovi, kde sme si kúpili učebnice, neskôr k madam Malkinovej. Museli sme tam obaja zájsť, lebo obaja sme vyrástli z habitov. Potom sme si ešte dokúpili pergameny a brko s kalamárom a na koniec sme si nechali najlepší obchod v celej Šikmej uličke- mnohoraké metlobalové doplnky. 

Obaja sme sa rozplývali nad novými metlami. Ja som si kúpila nové chrániče k mojej novej metle, zatiaľ čo si Sirius prezeral zvyšok obchodu. Zaplatila som a vybrali sme sa k Fortesceuovi. Sadli sme si na terasu a jedli zmrzlinu. Asi po pol hodine sme sa vrátili do Deravého kotlíka, kde sme sa naobedovali a zašili sa do izby. Celý zvyšok dňa sme len tak preležali v posteli, debatujúc o novom školskom roku. Večer sme sa najedli dole v bare. Pred spaním sme so Siriusom preberali metlobal a novú stratégiu, hoci to bola Paroháčova úloha. Keďže bol kapitánom, mal to na starosti on. Po niekoľko hodinovom rozhovore som sladko zaspala v Siriusovom náručí.

Ráno ma zobudil práve on, keď mi na čelo vtisol bozk. Otvorila som oči a uškrnula sa.

„Dobré ránko, miláčik,“ zapriadol. „Ako si sa vyspala?“

„Výborne a ty?“

„Tiež tak,“ usmial sa. Ponaťahovala som sa a vošla do malej kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Obliekla som sa a zbalila si veci. Ešte sme sa so Siriusom najedli a pobrali sa na stanicu King´s Cross. Došli sme k prepážke. Ako prvá som prešla ja a za mnou hneď Sirius. Vykročila som vpred, ťahajúc za sebou svoj veľký kufor a rozhliadla som sa po celom nástupišti. No kvôli tým všetkým čarodejníkom, ktorí tu boli a lúčili sa, som nedokázala spoznať nikoho známeho. Zrazu som pocítila náraz. Niekto ma silno objal, až som sa nevládala nadýchnuť.

„Nemôžem dýchať,“ zachrapčala som. Ten niekto sa odo mňa odtiahol. Keď som zistila, kto to je, veselo som zvýskla. „Rem, braček môj!“

„Lizy, ako sa máš?“ opýtal sa ma šťastne, prezerajúc si ma od hlavy po päty. „Páni, ty si vyrástla, že?“

„No trochu,“ zazubila som sa. „A mám sa skvelo a ty?“

„Teraz už výborne,“ zasmial sa.

„Elizabeth, drahá,“ ozvalo sa spoza mňa. Rýchlo som sa otočila. Usmievala sa na mňa pani Lupinová. „Ahoj, aké si mala prázdniny?“

„Výborne, ďakujem,“ odvetila som a jemne sme si potriasli rukou. „Pán- ehm, John!“ rýchlo som sa opravila a podišla k svojmu ockovi. Ten ma hneď zovrel v objatí.

„Elizabeth, tak rád ťa opäť vidím,“ odtiahol sa odo mňa.

„Aj ja teba,“ uškrnula som sa. „Ako- ako sa máš?“

„Ďakujem, dobre,“ odvetil zdvorilo, zatiaľ čo sa Remus vítal so Siriusom.

„Liz!“ zvolal na mňa známy hlas. Otočila som sa na podpätku rýchlosťou svetla a rozbehla sa k mojim trom najlepším priateľkám. Už po stý krát som sa dnes vítala. A vlastne mi to ani neprekážalo, bola som len rada. Konečne som bola so svojimi priateľmi.

„Ahoj,“ pozdravila som Jamesa a Petra, ktorí sa k nám doterigali so svojimi kuframi. Aj ich som objala. „Paroháč, už znova ti narástli vlasy? Daj sa ostrihať,“ zasmiala som sa.

„Winnersová, ty by si sa tiež mala dať ostrihať,“ skonštatoval a prezrel si ma.

Prehodila som si skoro po zadok dlhé višňovočervené vlasy a zamrkala. „Koľko krát som ti vravela, aby si ma nevolal Winnersová, Potter?“

„Koľko krát som ti vravel, aby si ma nevolala Potter?“

Vyplazila som naňho jazyk a otočila sa späť k Johnovi.

„Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme,“ usmial sa na mňa.

„Určite,“ prikývla som. Ešte sme sa s nimi rozlúčili a pobrali sa nájsť si kupé. Aj sme jedno našli, ale až v poslednom vozni. Zložila som si veci a vtisla sa medzi Siriusa a Remusa. „To je skvelý pocit, keď viem, že sa tam znova vraciam.“

„Úžasný,“ uškrnula sa Lily. Celú cestu sme preberali prázdniny, kto čo zažil. Neskôr sme si od panej s vozíkom kúpili rôzne sladkosti. Kúpila som si toho trošku viac a asi polovicu som dala do vrecúška, ktoré som pripevnila Daff o labku. Do zobáka som jej dala list a poslala ju ku mne domov. Sľúbila som Lii, že jej pošlem nejaké čarodejnícke sladkosti, nuž som to aj urobila. Lily s Remom sa nám pochválili, že sa stali hlavnými prefektmi, preto museli mať na chodbe hliadku. Zvyšok cesty zbehol rýchlo a ja som sa ani nenazdala a už som vystupovala z vlaku.

Rozhliadla som sa po okolí. Tak toto všetko mi chýbalo. Nastúpili sme do koča, ktorý nás zaviezol k Rokfortu. Vošla som do Vstupnej haly a zhlboka sa nadýchla. Konečne som späť...

Sadli sme si za stôl a čakali, kým sa všetci utíšia, aby sme mohli počúvať niekoľkominútové rečnenie profesora Dumbledora, ktoré bolo tohto roku obzvlášť krátke. Ale to bolo pre nás študentov len plus. Po triedení prvákov som sa do sýtosti najedla a pobrala sa do klubovne, keď ma zastavila niečia ruka. Prekvapene som sa otočila a hneď som sa Luciusovi vrhla okolo krku.

„Elizabeth,“ zasmial sa a odtiahol ma od seba. Len som sa naňho široko usmiala. Trochu sa posunul doprava a až vtedy som si ju všimla. Narcissa stála pri ňom so stiahnutým obočím. Trochu som sa začervenala.

„Ahoj, Narcissa. Ako sa máš? Aké boli prázdniny?“ veselo som sa opýtala.

„Mám sa fajn a prázdniny boli skvelé,“ odvetila. Jej napätý pohľad pookrial a na tvári sa jej mihol jemný úsmev. „A čo tvoje prázdniny?“

„Boli výborné, ďakujem,“ usmiala som sa. Narcissa chytila Luciusa za rameno a vtedy som to zbadala. Moju pozornosť upútalo niečo strieborné, čo sa veľmi podobalo na niečo, čo nemalo byť na jej prste. Nie na prstenníku ľavej ruky! Na sucho som preglgla a môj úsmev klesol. Obaja si všimli, kde hľadím. Lucius sa zamrvil na mieste a Narcissa mi strčila pod nos svoju ruku. „V- vy-“

„Áno, Lucius ma požiadal o ruku,“ skočila mi do reči, na čo hrdo vypla hruď. Zmeravela som na mieste a na chvíľu stratila reč. To nemôže byť pravda! Zhlboka som sa nadýchla a vyčarila na tvári falošný úsmev.

„No to je výborné!“ vyhŕkla som neprirodzene šťastne. „Blahoželám vám.“

„Ďakujeme,“ zapriadla Narcissa a viac sa pritúlila k Luciusovi. Odrazu som v hrudi zacítila tlak. Znova som na prázdno preglgla. 

„Skvelé, tak ja idem. Neviem heslo, tak sa musím ponáhľať. Uvidíme sa zajtra. Majte sa,“ na to som sa otočila na podpätku a kráčala chodbou, poháňaná miliónmi pocitov.

Cestou do klubovne som stretla Lily a Rema, ktorí sa zdržali kvôli prvákom.

„Nový začiatok,“ vyslovila Lily heslo, na čo nás Tučná pani vpustila do klubovne. Prváci hneď začali vzdychať a ochkať nad celou klubovňou. Ja som si len sadla do kresla a vyložila si nohy na stoličku. Ani neviem, ako dlho som tam takto sedela, ale stále som myslela na Luciusa a Narcissu. 

Ťažko som si vzdychla. Takže si ju vezme. Hm, snáď sa bude mať skvele. Ani som sa ho neopýtala, ako mu je a to len kvôli ich zásnubám. Prečo si ho musí zobrať? Prečo? A prečo ma to tak trápi? Ja by som si tiež vzala Siriusa za muža, keby sa ma to opýtal. Určite by som súhlasila. Ale on sa ma to určite neopýta, každému je jasné, že on nie je na manželstvo stvorený. Aj keď je pravda, že chcem byť len s ním. Alebo nie?

Pre Merlina! Elizabeth, na čo to dopekla myslíš?! Ako ma mohlo niečo také napadnúť? Veď ja Siriusa milujem a aj keby... Nechcem si pripustiť pravdu, ale aj tak by som si želala, aby sa to Lucius opýtal mňa a nie Cissy. Nechcem si to pripustiť, lebo keď tak urobím, bude to pravda. A ja ešte zistím, že milujem Luciusa a nie Siriusa. V žiadnom prípade! Lucius je už minulosť. Teda, Lucius- ako môj priateľ- je minulosť. Sirius je moja prítomnosť a budúcnosť. Aj keby ma o ruku nepožiadal, nič sa nedeje. Aj tak spolu môžeme byť. Je predsa jedno, či budeme mať svadbu alebo nie. Milovať ho budem aj bez nej. 

Lily si ku mne prisadla, tiež si vyložiac nohy. Obe sme ticho hľadeli do prázdna. Bolo mi akosi ťažko na duši. Nemala som chuť sa s niekým rozprávať. Cítila som na sebe Lilin pohľad, no ignorovala som to a vytrvalo hľadela do ohňa.

„Čo sa deje?“ opýtala sa ma napokon. Pozrela som na ňu a usmiala sa.

„Nič,“ odvetila som. Lily pozdvihla obočie. „Len som sa zamyslela, nič viac.“

„Určite?“

„Uhm,“ prikývla som a vstala. „Nejdeme spať? Zajtra nám začína škola.“

„Okey,“ povzdychla si. Vošli sme do izby. Baby si už vybaľovali veci, nuž som začala aj ja. Všetko som si pekne poukladala do skrine. Vytiahla som rámček s fotkou mamy a Lii a položila si ju na nočný stolík. Ešte som si dala sprchu a zaliezla do postele. Spokojne som sa schúlila do klbka. Tak táto posteľ mi neskutočne chýbala. „Som taká rada, že sme znova tu. Veľmi mi to všetko chýbalo.“

„Aj mne,“ priznala sa Alice, na čo Lily a Nat len súhlasne prikývli. „Už som sa nemohla dočkať konca prázdnin, hoci boli veľmi zaujímavé.“

„Tento rok je posledný,“ poznamenala Lily zamyslene. „Čo chcete potom robiť?“

„Hm, čo ja viem?“ pokrčila Nat plecami.

„Ja by som chcela byť čaromedičkou,“ povedala Lily, na čo Al súhlasne prikývla.

„A ja?“ ozvala som sa spod periny. „Možno... mohla by som byť auror.“

„To by bolo fajn,“ skonštatovala Nat. „Možno sa na to dám tiež.“

„Fajn, baby,“ vydýchla som a prevalila sa na druhý bok. „Vy kecajte, ak chcete. Ja už idem spať. Dobrú noc.“

„Aj tebe, Liz,“ odvetili naraz. Len som sa zasmiala a po chvíli sa mi podarilo zaspať.