Záškodníci

„Pán riaditeľ?“ nesmelo som oslovila muža, sediaceho za veľkým stolom. Končeky prstov mal spojené a hľadel von oknom. Napokon na mňa uprel svoj pohľad. „Chcela by som sa vám poďakovať.“

„Ale to nemusíte,“ pousmial sa, krútiac hlavou.

„Musím,“ odvetila som rázne. Lucius ma chytil za ruku, zatiaľ čo Remus nás len napäto sledoval. „Ja... chcela som sa vás ešte niečo opýtať.“

„Áno,“ povzbudivo prikývol.

„Viete, ja... stále som si nespomenula na to, kto ma pred prázdninami napadol,“ poznamenala som. Znova som sa chytila za hruď a premerala si všetkých troch čarodejníkov. Remus sa zatváril trochu previnilo.

„Prepáč, ale nemôžem ovládať ten nával citov,“ ospravedlnil sa.

„Ja viem, musím si na to zvyknúť,“ pritakala som smutne. „Lenže teraz to cítim až priveľmi.“

„To je normálne,“ ozval sa riaditeľ. „Chvíľu bude trvať, kým to začnete ovládať. Ale nemajte strach, bude to v poriadku. Nie je to nič strašné.“

Len som prikývla. „Ehm, takže... nespomenula som si na toho človeka a tak som premýšľala... či.. či by ste mi s tým nejako nemohli pomôcť,“ dokončila som takmer pošepky. Hanbila som sa za to, že som ho žiadala o pomoc.

Dumbledore sa na mňa široko usmial.

„Je od vás veľmi milé, ak si myslíte, že som taký mocný,“ veselo sa zasmial, „no asi vás sklamem. Ani ja neviem všetko a toto nie je jednoduché. Je veľmi ťažké navrátiť pamäť. No ak to tak veľmi chcete, tak to môžem skúsiť.“

Na chvíľu som sa zamyslela. Naozaj som chcela zistiť, kto mi to urobil, no nevedela som, či si chcem spomenúť na všetko.

„A dá sa to urobiť len tak, aby som si spomenula na tvár toho človeka?“ opýtala som sa krotko. Viem, že tá otázka bola hlúpa, ale potrebovala som to vedieť. Dumbledore pokrčil plecami.

„Neviem, neskúšal som to,“ odvetil. Povzdychla som si a pretrela si spánky.

„Ja... nie som si istá, či si chcem spomenúť na všetko,“ poznamenala som po krátkej chvíli ticha. „Ak by som sa však pre to rozhodla, skúsili by ste to?“

„Isteže,“ prikývol so širokým úsmevom.

„Ďakujem vám ešte raz,“ opätovala som mu úsmev. Otočila som sa na odchod, no on ma zastavil.

„Nemyslím si, že by ste mali ísť na vyučovanie.“

„Ale ja sa už cítim fajn,“ ohradila som sa. Ten na mňa však len zostra pozrel, čím ma hneď presvedčil.

„A ešte niečo som vám chcel povedať,“ zastavil ma pred tým, než som otvorila dvere. „Čo sa týka tých schopností, mali by ste si dávať pozor. Kým si na to zvyknete a naučíte sa ich ovládať, chvíľu to potrvá. Za ten čas sa musíte naučiť nepripúšťať si to k telu, aby vás to nevykoľajilo. Pokiaľ sa to však naučíte, dbajte na to, aby ste ich použili v správnej chvíli. Nechcem vás strašiť, ale nie je jednoduché meniť niekoho city. Ak to budete robiť, na krátku chvíľku budú vo vašom tele, no potom sa hneď rozplynú. A čo sa týka liečenia... to bude najťažšie. Nesmiete to robiť často. Tým, že niekomu vyliečite rany, dostane sa do vás zlá energia. Oslabí vás a môže vám spôsobiť vnútornú bolesť, ktorá sa nebude dať vyliečiť. Bude to tiež len na krátku chvíľu. No čím väčšie rany budete hojiť, tým ťažšie to bude pre vás. Musíte si na to dávať pozor, rozumiete?“

Zazerala som naňho ako na ducha, no napokon som pomaly prikývla. Tak to bude perfektné! Ešte nakoniec zničím samú seba!

Chytila som Luciusa za ruku, rozlúčila sa s riaditeľom a spolu aj s Remom sme vyšli z miestnosti. Remus sa od nás cestou odpojil a ponáhľal sa na hodinu. Lucius ma však odprevadil až ku portrétu Tučnej panej. Objal ma a pobozkal do vlasov.

„Choď si oddýchnuť,“ zašepkal, na čo som len pokrútila hlavou.

„Nie, nechcem-“

„Musíš,“ odvetil rázne.

„Nechcem byť sama,“ poznamenala som a odtiahla sa od neho. „Chcem byť s tebou. Nechcem ostať sama.“

Lucius na mňa smutne pozrel. Napokon ma vzal do náručia a odniesol ma až do Núdzovej miestnosti, kde ma jemne uložil do mäkkej postele. Ľahol si vedľa mňa, pričom ma zakryl perinou. Len som sa mu spokojne schúlila do náručia.

Dlhú chvíľu sme ticho ležali. Kto vie, nad čím uvažoval Lucius, no bol pokojný. Cítila som to. Ja som sa však z toho celého cítila hrozne. Nevedela som si ani predstaviť, aké to bude. No bola som aj hrdá na to, že som mohla zdediť také schopnosti. Aspoň budem môcť pomáhať ostatným.

„Hrozne som sa o teba bál,“ ozval sa odrazu Lucius. Cítila som, ako mu nálada opäť klesla. Nežne som ho hladila po hrudi a vdychovala do seba jeho vôňu. „Nevedel som, čo ti je a ani som ti nemohol pomôcť... a keď si začala vrieskať... trhalo mi to srdce.“

Podoprela som na lakťoch, zahľadiac sa mu do jeho nádherných šedých očí.

„Prepáč,“ zašepkala som. „Nechcela som, aby si sa o mňa takto bál.... ale.. hrozne to bolelo... a tie pocity...“

„Pšt,“ pritiahol si ma späť k sebe, zatiaľ čo mi po tvári stiekla slza. „Nevrav o tom, nemysli na to. Len si oddýchni.“

Utrela som si slzu, natiahla sa k nemu a pobozkala ho.

„Ďakujem,“ zapriadla som mu do ucha a opäť si ľahla.

Po chvíli sa mi zatvorili viečka a ja som zaspala do nepokojného spánku. Snívalo sa mi však o tom, že som mala zachrániť Siriusa, no nedokázala som to. A to len preto, že som sa nechcela naučiť používať svoje schopnosti. Bol to veľmi živý sen. Strhla som sa a posadila sa na posteli, pričom som sa celá chvela. Lucius ma zovrel v objatí a snažil sa ma upokojiť. Po chvíli sa mu to podarilo. Odtiahol sa odo mňa, skúmavo si ma prezerajúc.

„Bol to len sen,“ zašepkal. Horlivo som prikývla a objala ho.

„Prosím, nech to skončí,“ zúfalo som mrmlala. „Nech to celé skončí.“

„Neboj sa, to prejde,“ upokojoval ma, „to prejde... čoskoro.“

Nežne ma hladil po vlasoch, zatiaľ čo ja som zhlboka dýchala. Znova ma rozbolela hlava. Ani som nevedela opísať, ako som sa cítila ja. Cítila som len Luciusove pocity... úzkosť, strach, napätie... všetko v jednom. Hlavne sa musel upokojiť on, aby som mohla byť v poriadku. Pozrela som naňho.

„Láska,“ oslovila som ho láskyplne, „buď pokojný, prosím.“

Vtom sa spamätal. Zopár krát sa zhlboka nadýchol, potriasol hlavou a už bol v pohode. Vďačne som sa naňho usmiala. Napravila som si neposlušné vlasy a vstala z postele.

„Mala by som ísť do klubovne,“ povedala som mu, prezerajúc sa v zrkadle. Ešte som si opravila pokrkvané veci a otočila sa k Luciusovi, ktorý stále sedel na posteli. Napäto na mňa hľadel. Podišla som k nemu, chytiac ho za ruku. „Keď budeš pokojný ty, budem aj ja... inak je všetko v pohode. Len ma ovplyvňujú skôr pocity iných ako moje.“

Lucius vstal a objal ma okolo pásu, pričom sa mi vpíjal do očí.

„Si úžasná,“ zašepkal, na čo sa len začervenala. „Milujem ťa, Elizabeth. Veľmi.“

„Ja teba tiež,“ odvetila som sladko a nežne ho pobozkala. Napokon sme si vzali veci a vyrazili ku chrabromilskej klubovni. Tam som sa s ním rozlúčila a vošla dnu. Sedelo v nej niekoľko baviacich sa deciek. Pohľadom som prebehla celú miestnosť, hľadajúc niekoho z mojich priateľov. Nikoho som však nenašla. Nuž som vyšla po schodoch a vošla do izby. No ani tam nikto nebol. Zamračila som sa. Niečo ma však napadlo, nuž som rýchlymi krokmi prešla do chlapčenského internátu. Tam som zaklopala na jedny z niekoľkých dverí, na čo sa zvnútra ozvalo tiché: „Vstúpte!“

Vyčarila som na tvári úsmev a vošla dnu. Sedeli tam všetci. Len som prekvapene zamrkala, keď ku mne pribehli baby a zovreli ma v objatí. Napokon sa odo mňa odtiahli. Pozrela som na chalanov, ktorí na mňa napäto zazerali. Lily ma chytila za ruku a viedla k najbližšej posteli, pričom ma na ňu nemilosrdne zatlačila.

„Som v pohode,“ zasmiala som sa. No vtom môj úsmev klesol a vystriedal ho zlý pocit. Oveľa silnejší, než ktorý som cítila pri Luciusovi. Trochu som sa naštvala, keď som zistila, že patrí mojim priateľom. Nemala som chuť vysvetľovať im, aby boli pri mne aspoň trochu pokojnejší. „Prosím, buďte v pohode. Nie je to nič vážne. No ak pri mne budete takýto, veľmi mi nepomôžete.“

Po krátkej chvíli som sa cítila uvoľnenejšie. Unavene som sa oprela o Rema, ktorý sedel hneď pri mne. Videla som na všetkých, ako veľmi odo mňa čakali, aby som im to celé vysvetlila. Nuž som sa do toho pustila. Povedala som im o tom, že je to vlastne dar. Jedným môžem ľudí liečiť, no nemôžem veľa, inak by ma to veľmi oslabilo. A vďaka tomu druhému cítim pocity druhých a dokonca ich aj môžem meniť. No ak ich aj zmením, na krátky čas ich v sebe budem mať ja, až kým nepominú. No potrvá dlho, kým si na to zvyknem a naučím sa to ovládať, či používať. Dovtedy sa mám čo učiť.

***

Dni ubiehali ako voda. Ja som sa pomaly učila ovládať svoje schopnosti natoľko, aby som sa dokázala normálne sústrediť. Vždy keď som vošla do triedy preplnenej žiakmi, išla mi hlava prasknúť. Samozrejme som nemohla cítiť pocity všetkých deciek v triede, no len väčšiny z nich. Pre mňa to bolo aj tak ťažké. A hlavne prvý týždeň, kým som si na to zvykla.

Každý druhý deň som chodila k profesorke McGonagallovej, ktorá ma všetko učila. Ako sa ´uzavrieť´ pred tými pocitmi. Nie je to myslené doslova. Išlo hlavne o to, aby som sa vedela kontrolovať. Keď cítite niekoľko pocitov naraz, nie je to nič príjemné a mne sa podarilo dvakrát odpadnúť počas vyučovania. Učila ma aj, ako ich v správnej chvíli použiť. Bolo to všetko veľmi ťažké, no po mesiaci tréningu som to konečne zvládla. Samozrejme, nebola som v tom expert, no vedela som čo a ako.

Čo sa týka školy a učenia, učenie tých schopností mi občas znemožnilo štúdium. Zopár krát sa mi stalo, že som sa po tréningu s profesorkou McGonagallovou cítila hrozne. No aj napriek tomu som sa snažila učiť najviac, ako to len šlo.

***

Bola sobota, deň, kedy sme mali mať zápas s Bystrohlavom. Otvorila som oči, pretrela si ich a s tichým zívnutím som pozrela na hodinky. Bolo ešte len pol siedmej. Do zápasu som mala ešte kopu času. Prevalila som sa na druhý bok, pričom som zatvorila oči. Chcela som si ešte trochu zdriemnuť, no nedarilo sa mi to. Nuž som len ostala ležať v posteli.

Baby ešte tvrdlo spali. Jediný zvuk v izbe bolo ich pravidelné vydychovanie a občasné zaškrípanie postele, keď sa jedna z nich prevrátila na druhý bok. Natočila som sa k oknu, hľadiac na sivastú oblohu, na ktorej sa objavovali prvé lúče slnka.

Odrazu som zacítila silný nával šťastia, až som sa rozosmiala. Vedela som, že sa len niektorej z báb sníva niečo veľmi krásne a z toho bola taká šťastná. Zaborila som si tvár do vankúša, aby som utlmila záchvat smiechu. Poriadne som sa sústredila na to, aby som sa upokojila, čo sa mi po niekoľkých sekundách podarilo. Vykukla som spod vankúša a obzrela sa po izbe. Našťastie sa baby nezobudili. Vstala som z postele a prezrela si ich. Spokojne oddychovali a popravde bolo ťažké určiť, ktorej sa sníval krajší sen, lebo všetky tri sa jemne usmievali. Len som nad nimi pokrútila hlavou a vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Natiahla som na seba veci a potichu vyšla z izby.

Kráčajúc tichými chodbami Rokfortu som premýšľala nad svojím novým darom. Vlastne poslednú dobu som premýšľala len nad tým. Napäto som si pozrela na dlane. Nimi môžem niekomu zahojiť rany. Neuveriteľné!

Došla som do Veľkej siene. Sedelo tam len zopár študentov, ktorých by som mohla spočítať na rukách. Prehrabla som si vlasy a vykročila k chrabromilskému stolu, cestou si prezerajúc celú sieň. Za slizolinským stolom sedel len Severus. On bol jediný, ktorého som v sieni v tej chvíli poznala. Len hľadel do taniera. Cítila som z neho nespočetne veľa smútku. Zamračila som sa a sadla si za stôl. Chvíľu som sa naňho ešte dívala, až som si napokon naliala kávu a natrela si hrianku sladkým medom.

O krátku chvíľu som vstala od stola a zamierila do klubovne. Vtom ma však niečo napadlo. Zastavila som uprostred kroku a otočila sa, že sa vrátim do siene, no preľaknuto som odskočila a zvrieskla. Tesne za mnou stál Severus. Vypúlila som naňho oči, zatiaľ čo on na mňa hľadel s kamennou tvárou.

„Došľaka, Severus! Chceš, aby som dostala infarkt?!“ vybrechla som naňho. Ten ma však len chytil za ruku a viedol ma chodbami. „Kam ma to ťaháš?“

Čakala som na odpoveď, no tá sa mi nedostavila. Trhla som rukou, aby ma pustil, no zbytočne. Držal mi ju pevne vo svojej dlani.

„Severus, no tak!“ zavrčala som. V tej chvíli ma zatiahol za roh, otvoril dvere nejakej starej kutici na metly a vopchal ma dnu, pričom sa pritlačil ku mne a zatvoril za nami dvere. Len som naprázdno preglgla, keď sa vôkol nás rozprestrela tma. „Čo tu robíme?“ zašepkala som, aj keď som sama nevedela prečo.

Odrazu sa na mňa Severus prisal svojimi perami, až mi to vyrazilo dych. Ani v tom najbláznivejšom sne som si to nepredstavovala. Jazykom mi prešiel po dolnej pere, na čo sa mi roztriasli kolená. Nedokázala som sa od neho odtiahnuť, nech som sa snažila akokoľvek. Pootvorila som ústa, aby sa naše jazyky mohli dotknúť. Bol to tak nežný bozk, až som myslela, že odpadnem. No odrazu sa odo mňa odtiahol. Ostala som zarazene stáť s ešte stále pootvorenými ústami.

„Bozkávam sa zle?“ opýtal sa ma naliehavo. Táto otázka ma vrátila späť. Chytila som sa za pery a pokrútila hlavou.

„N-nie,“ zakoktala som. Severus si vzdychol. Chytil ma za lakeť a vytiahol ma von. Oslepilo ma svetlo z chodieb, až som zažmurkala. Napokon som naňho pozrela. V tej istej chvíli som zacítila v hrudi JEHO pocity.

„Tak prečo si vybrala jeho?“ zúfalo sa ma opýtal. „Sama si predsa povedala, že nebozkávam zle. Tak prečo je s ním a nie so mnou?!“

Chvíľu som naňho nechápavo zazerala, až mi napokon došlo, o kom to hovorí. Videla som na ňom, ako veľmi ho to trápi.

„Tu nejde o bozkávanie,“ pokrútila som hlavou. Severus sa skĺzol po stene a sadol si na zem. Povzdychla som si sa, pričom som si k nemu prisadla. „Keby jej šlo len o bozky, tak mi ver, že si vyberie teba. Hoci neviem, ako sa James bozkáva. Ale isto nie tak dobre ako ty.“

Severus na mňa užasnuto pozrel. „Myslíš to vážne?“

Len som prikývla. „Nikdy som si nemyslela, že by si-“

„Že by som sa bozkával tak dobre,“ dokončil za mňa. „Ani ja.“

Len som sa zasmiala.

„Ty za to nemôžeš a ani ona,“ prehovorila som po chvíli ticha. „Láska sa nedá ovládať. Nemôžeš si vybrať, do koho sa zaľúbiš. Síce som už stretla také individuá, ktoré to dokázali, no nebola to pravá láska. Len hlúpe pobláznenie, ktoré trvá niekoľko dní.“

Severus nič nevravel, len hľadel na stenu pred sebou. Znova som z neho cítila smútok. Nie! Nemôžem ho takto nechať! Chytila som ho za obe ruky, na čo na mňa nechápavo pozrel.

„Teraz niečo urobím, no nesmieš o tom nikomu povedať,“ prísne som naňho pozrela, na čo len pomaly prikývol. „Keby mi bolo zle, nevšímaj si to.“

„Ale čo chceš urobiť?“ bojazlivo sa spýtal.

„Uvidíš,“ zašepkala som. Zatvorila som oči, zhlboka dýchajúc. V duchu som myslela na to, aby som z neho dostala preč tú zlú energiu. Cítila som vo svojom vnútri nepríjemný tlak, ktorý sa každou sekundou zväčšoval a rozlieval sa mi po celom tele. Niekoľko sekúnd som ho ešte držala za ruky, až som ho napokon musela pustiť. Už som nevládala dlhšie ho držať. Všetky zlé pocity som z neho vysala a dala mu len tie dobré. No mne sa akosi začalo krútiť v hlave. Podoprela som sa a otvorila oči.

„Čo je ti?“ opýtal sa ma Severus. Len som pokrútila hlavou a vystrúhala naňho falošný úsmev.

„Nič,“ odvetila som. Zahryzla som si do jazyka, aby som nezastonala z toho, ako ma rozbolela hlava. „Ako sa cítiš? Ako ti je?“

„Je to zvláštne, no je mi úžasne,“ uškrnul sa. Jeho úsmev však zamrzol. Pozrel na mňa, prezerajúc si ma od hlavy po päty. „Čo si to urobila? Ako?“

„Mám taký dar meniť pocity a vlastne ich aj vycítiť,“ vysvetlila som mu. „Nikomu to nevrav, prosím... Ale... musela som to urobiť. Dúfam, že ti to nevadí.“

„Ty si zošalela? Ani nevieš, aký som rád!“ zvolal, spokojne rozhodiac rukami. Len som sa bolestivo uškrnula a vstala. Severus sa postavil tiež. „Ďakujem.“

Na to sa otočil a vykročil chodbou. Spokojne som za ním hľadela. Chytila som za hruď, keď som pocítila ešte silnejší tlak. Pomaly som vykročila vpred. Došla som do klubovne a hodila sa na gauč. Len tak- tak som tam došla. Cítila som sa strašne slabá a hlava mi išla prasknúť. Objala som si kolená, zahryznúc sa do päste. Potrebovala som zvriesknuť, no nechcela som vyľakať decká v klubovni.

Počula som nejaký hluk, no prichádzal ku mne akoby z diaľky. Potom sa zjavne dvere do klubovne otvorili a niekto niečo rozrušene hovoril. Zdvihla som hlavu, keď som zbadala Luciusa, ako stojí na druhej strane portrétovej diery a pred ním je Remus. Obaja na mňa pozreli. Remus ku mne rýchlo podišiel, zatiaľ čo Lucius ma napäto sledoval.

„Čo je ti, Lizy?“ naliehavo sa ma opýtal Remus. Zopár krát som sa zhlboka nadýchla a vstala.

„Nič, som v pohode,“ usmiala som sa naňho, no v tej chvíli sa mi zakrútilo v hlave.

„Stretol som Severusa a ten mi povedal, že si mu vraj zmenila city!“ zvolal Lucius naštvane.