Záškodníci

Zamiešala som nepríjemne hustnúcu tekutinu, ktorá začala bublať. Prezrela som si ju z každej strany, keď začala potichu syčať a naberať na veľkosti. Rýchlo som pozrela do knihy, či som pridala všetko správne. Vtom ma skoro hodilo o zem. Namiesto troch kvapiek salamandrej krvi som pridala trinásť! Ako som sa mohla tak pomýliť?! Tri a trinásť je obrovský rozdiel! Pozrela som na profesora, ktorý práve komentoval elixír nejakého chalana zo Slizolinu.

„Nejako ti syčí,“ zachechtal sa niekto vedľa mňa. S nevôľou som sa otočila. Severus sa uškŕňal, stojac vedľa mňa.

„No a čo? Nie každému sa všetko podarí,“ odvetila som dotknuto. Severus pobavene nakukol do môjho kotlíka.

„Došľaka!“ zaklial potichu. Nechápavo som naňho pozrela. Rýchlosťou svetla sa otočil k triede a zvolal: „Všetci bacha! Vybuchne to!“

V jednom okamihu sa udialo niekoľko vecí. Decká sa schovali pod stoly, Severus ma ešte stihol prepáliť pohľadom a môj kotlík vybuchol, pričom ma oprskal zapáchajúcou tekutinou a odhodilo ma to dva metre dozadu. Odniekiaľ som začula vzdialený výkrik. Ten výbuch spôsobil, že som videla, aj počula matne. Niekto mi pomohol vstať. Keď ma však pustil, zakymácala som sa. Sadla som si na najbližšiu stoličku, lebo sa mi začalo krútiť v hlave. Utrela som si zašpinenú tvár a prezrela si triedu.

Všetko stálo na svojich miestach, no asi polovica triedy bola zašpinená tekutinou z môjho kotlíka. Niektorí študenti si čistili zašpinené veci, iní zase vyliezali spod lavíc a ďalší na mňa škaredo zazerali. Profesor si opravil svoje veci a podišiel ku mne. Všetko sa mi odrazu zdalo nejaké spomalené. Cítila som v sebe nespočetne veľa emócií, no ani jedna nepatrila mne. Lucius si kľakol k mojim nohám a niečo sa ma pýtal, no nerozumela som mu. Len som sa chytila za hlavu, ktorá mi odrazu chcela vybuchnúť. Znova ďalší nával emócií, ktoré mi nepatrili...

Lucius mnou potriasol, na čo som sa trochu spamätala. Zdvihol ma na nohy, pričom mi nadvihol bradu, aby som mu videla do očí. Z bolesťou som naňho hľadela. Hlava mi išla prasknúť a tie emócie nechceli ustať.

„Láska, čo je... čo je ti?“ počula som z diaľky jeho hlas. Chytila som sa za hlavu a bezmocne ňou krútila.

„Čo jej je?“ opýtal sa niekto ďalší.

„Čo sa jej stalo? Je v pohode?“ ozval sa tretí. Cítila som, akoby mi celé vnútro chcelo prasknúť rovnako ako moja hlava. Akoby mi niekto dával do duše pocity, ktoré som nechcela a necítila.

„Dosť!“ zvrieskla som zúfalo. „Nech to prestane!“

Lucius na mňa vystrašene pozrel. Profesor Slughorne mi niečo vravel, no nedokázala som vnímať nič len tie hrozné pocity. Tie sa však odrazu zmenili. Odrazu som cítila strach, napätie... mala som pocit, akoby mi hlava narástla o tisíc krát. Klesla som na stoličku a len sa počula, ako sa mi z hrdla vydral zúfalý výkrik, ktorý by aj mne samej trhal uši i srdce.

Lucius ma odrazu vzal do náručia a spolu so Slughornom sme vyšli na chodbu. Trochu som sa upokojila, no stále som cítila nehorázne silnú bolesť hlavy. Lucius ma zjavne niesol do Nemocničného krídla, no odrazu zmenil smer a vykročil niekam úplne inam. Slughorne za nami nechápavo kráčal. Zatvorila som oči a zaborila si tvár do Luciusovej hrude, keď som znova pocítila nával veľkého strachu. Srdce mi bilo oveľa rýchlejšie, no aj vynechávalo niektoré údery.

Otvorila som oči, keď ma Lucius položil na nejakú stoličku. Nohy mi vyložil na druhú a kľakol si ku mne, pričom ma chytil za ruku. Druhú ruku som si priložila k hlave, v ktorej mi pulzovala bolesť. Znova sa do mňa votrel ďalší nerozoznateľný cit. V tej chvíli som mala pocit, akoby som musela zvracať. Tuším sa mi to odrazilo na tvári, lebo Lucius mi podal nejaké malé vedro. Vo chvíli, keď som sa naň pozrela, ma naplo. Lucius ma upokojujúco pohladil po vlasoch a podal mi servítku. Utrela som si ústa a objala si kolená.

Bolesť stále neustupovala, pocity sa vo mne stále zväčšovali, až sa mi z toho krútilo v hlave. Poobzerala som sa vôkol seba. Bola som v Dumbledorovej pracovni. Riaditeľ stál hneď za Luciusom. Napäto na mňa hľadel, rozprávajúc sa so Slughornom. Lucius ma pohladil po tvári, keď som sa znova chytila za hlavu. Bolesť v nej ustupovala a znova narastala.

Teraz mi narástla ešte viac než pred tým. Nešťastne som vzlykla, keď sa mi rozbúšilo srdce. Lucius si ku mne pritiahol ďalšiu stoličku a zovrel ma v objatí. Zhlboka som dýchala a ovládala sa, aby som nezačala dáviť.

Znova som musela zúfalo vykríknuť, keď mi hlava i celé vnútro chcelo prasknúť. Lucius ma pevnejšie objal, pričom sa so mnou kolísal dopredu a dozadu.

„Pomôžte mi,“ zavzlykala som. Už som dokázala vnímať všetko vôkol seba. Aj som počula, ako sa riaditeľ zhováral s profesorom elixírov. „Nech to... prestane... prosím.“

Riaditeľ sa ku mne zronene sklonil. „Čo vám je? Čo cítite, slečna Winnersová?“

Chytila som sa za hlavu, lebo som nedokázala otvoriť ústa. Vydať z nich hlásku. Potom som ruku priložila na svoj hrudník a zavzlykala.

„Ja... ja...“ snažila som sa povedať im to, no keď som povedala len to obyčajné ´ja´, bolesť v hlave sa mi znásobila. Lucius sa so mnou neprestal kolísať. Nedokázala som pochopiť, ako vedel, že ma to upokojuje. Bolesť na niekoľko sekúnd ustála, no stále som cítila tie zvláštne pocity. Využila som tú krátku chvíľku. „Moja hlava... bolí ma hlava... a... cítim,“ znova som priložila ruku na hruď, nemo hľadiac pred seba, „a cítim... ja... všetko... nie je to moje...“

Dumbledore sa narovnal, pričom si s Luciusom vymenil ustarostený pohľad. Potom sa zadíval von oknom.

„Aaa!“ znova sa zo mňa vydral výkrik, zabodávajúci sa do uší všetkým v miestnosti. Pocity vo mne sa menili každú chvíľu, no takou bolesťou, až som myslela, že vykrvácam. Lucius ma úpenlivejšie chytil za ruku, na čo som sa rozvzlykala.

„ČO JEJ JE?!!“ zvolal zúfalo. Pozrel na riaditeľa, ktorý sa začal nervózne prechádzať po miestnosti. Napokon uprel pohľad na Slughorna.

„Choďte po madam Pomfreyovú a pána Lupina,“ prikázal mu. Ten sa otočil na päte a už sa chystal vykročiť k dverám, no zastavil ho riaditeľ. „A ak by ste stretli Minervu, povedzte jej, nech sem príde.“

Profesor elixírov sa vytratil z miestnosti, zatiaľ čo Lucius ma upokojujúco hladil po vlasoch a otriasal sa od vzlykov. Do dlane mi spadla jeho slza. Pozrela som naňho. Tvár mal mokrú a zdobil ju zronený výraz.

„Je mi... fajn,“ snažila som sa ho upokojiť. Ten sa zasmial cez slzy a pobozkal ma na nos. Zjavne vedel, že to nie je pravda. Bolesť znova ustúpila, na čo som sa mohla poriadne nadýchnuť. Ani neviem, koľko času prešlo, či len zopár sekúnd alebo dlhé minúty, no do miestnosti vošla liečiteľka a za ňou môj brat. Ten ku mne hneď pribehol a chytil ma za ruku.

„Čo ti je? Čo sa stalo?“ opýtal sa ma skormútene. Len som zúfalo pokrútila hlavou a chytila sa za ňu. K tým pocitom, čo som cítila pred tým, sa pridali ďalšie. Hlava ma znova neskutočne rozbolela a mňa znova naplo. Remus len odskočil. „Necíti sa dobre?“ vystrašene sa opýtal Dumbledora.

Madam Pomfreyová ho len odtlačila a kľakla si ku mne. Zdvihla mi hlavu a prezrela si ma. Potom ma chytila za čelo. Niekoľko sekúnd sa hrabala vo svojej taštičke, až z nej napokon vytiahla nejaké flakóny. Jeden z nich otvorila a podala mi ho.

„Vypite to,“ prikázala mi. Vzala som ho do roztrasených rúk a naliala do seba celý jeho obsah. Po chvíli bolesť hlavy ustúpila, no tie zvláštne pocity v hrudi som cítila stále. Priložila som si dlane k srdcu. Znova mi vynechávalo niekoľko úderov. „Čo je?“ opýtala sa, nechápavo na mňa zazerajúc.

„Vodu,“ zašepkala som. Remus mi rýchlosťou svetla naplnil pohár, ktorý vzal zo stola, čistou vodou. Podal mi ho, na čo som sa schuti napila. Hneď mi bolo lepšie. Podala som mu ho späť a zhlboka sa nadýchla.

„Ako vám je?“ opýtala sa ma liečiteľka. Lucius mi utrel slzy z tváre vo chvíli, keď sa dvere do riaditeľovej pracovne znova otvorili. Tento krát vošla dnu profesorka McGonagallová a Slughorne.

„Ďakujem, Horace,“ ozval sa riaditeľ. Úplne som zabudla, že je tu s nami. „Môžeš ísť. Myslím, že si nám pomohol dosť.“

„Idem,“ prikývol. Ešte na mňa hodil zmätený pohľad a vyšiel z miestnosti.

„Čo sa deje?“ opýtala sa profesorka McGonagallová. Nechápavo pozerala raz na mňa, raz na riaditeľa a na zvyšok prítomných. Chytila som Luciusa za ruku, keď mi znova prišlo zle. Pomferyová mi podala vedro práve včas. Ťažko si povzdychla a sadla si na stoličku, ktorú jej vyčaroval riaditeľ. „Tak?“ znova sa ozvala profesorka.

„To ešte nevieme presne,“ vysvetlila Pomfreyová. Starostlivo ma utrela a podala pohár čistej vody. Vypláchla som si ústa a oprela sa o Luciusa. Objal ma, hladiac ma po vlasoch. Už som sa trochu upokojila. „Tak, čo sa vám stalo?“

No mne veľmi nebolo do reči. Lucius ma znova pobozkal na koniec nosa a povzbudzujúco sa na mňa usmial.

„Na hodine elixírov zjavne nejak pokašľala svoj elixír, ktorý vybuchol. Zasiahol ju celú, keďže sa nestihla uhnúť. Potom však začala vrieskať, akoby jej niekto chcel vytrhnúť srdce priamo z hrude,“ vysvetľoval Lucius. Na chvíľu sa odmlčal a preplietol si so mnou prsty.

„Mala som pridať len tri kvapky krvi zo salamandry,“ ozvala som sa, „no ja som dala trinásť... splietla som sa... a potom to celé vybuchlo... cítila som niečo, čo som JA necítila... nebolo to moje... a moja hlava išla prasknúť... NEBOLO TO MOJE!“ zvrieskla som zúfalo, keď som si spomenula na tú bolesť a tie pocity, ktoré som znova začala cítiť, no teraz oveľa slabšie.

Liečiteľka si s riaditeľom vymenila nechápavý pohľad. Vtom sa riaditeľ strhol a rýchlym krokom ku mne podišiel.

„Cítili ste pocity, ktoré sa vás netýkali? Nepatrili vám?“ opýtal sa ma naliehavo. Len som prikývla a prerývane sa nadýchla. „Vtom elixíry ste mali pridať krv zo salamandry?“ znova som prikývla.

„Čo to znamená, Albus?“ oslovila ho McGonagallová napäto. Všetci sme naňho upreli pohľad. Ten sa začal prechádzať po miestnosti.

„Slečna Winnersová je práve vo veku, kedy dospieva,“ začal odhodlane, pričom sa neprítomne pohrával s koncom svojich dlhých fúzov, „a keďže sa stala čarodejnicou neskôr, ako mala, neskôr sa jej začali prejavovať isté schopnosti.“

Na chvíľu sa odmlčal a otočil sa k môjmu bratovi, ktorý napäto sedel na stoličke.

„Má váš otec, alebo niekto z vašej rodiny nejaké schopnosti? Vie napríklad predpovedať budúcnosť, alebo niečo podobné?“

Remus sa zamyslel. „Myslím, že moja stará mama mala niečo ako... empatia... Neviem, nepamätám si ju. Vravel mi to len ocko.“

Dumbledore si napravil polkruhové okuliare a uprel na mňa svoje nezábudkové oči. Vlastne všetci na mňa pozreli, až som sa cítila nepríjemne.

„Čo?“ opýtala som sa chrapľavo.

„Empatia je schopnosť, vďaka ktorej cítite pocity iných, dokonca ich môžete aj meniť,“ vysvetlil riaditeľ. Pozrela som naňho ako na blázna.

„Takže... tým chcete povedať, že... že som to po nej zdedila? Že preto cítim to, čo cítim? Preto som cítila takú bolesť v hlave aj tie pocity, ktoré mi akoby ani nepatrili?“ neveriacky som sa spýtala. Riaditeľ len pomaly prikývol. Vyšiel zo mňa len dlhý výdych. „Aha, ale ja to nechcem... nechcem vedieť, čo kto cíti. Nechcem to vedieť! Veď to bude... len si predstavte! V miestnosti bude dvadsať ľudí a ja budem cítiť pocity všetkých! JA TO NECHCEM! NEZVLÁDNEM TO!“

Posledné vety som doslova vrieskala, pričom som sa postavila na nohy.

„PRE MŇA JE ŤAŽKÉ PREŽÍVAŤ SVOJE VLASTNÉ CITY A NIE TO EŠTE NIEKOHO INÉHO!“ rozhadzovala som rukami naokolo, až som skoro trafila Luciusa, ktorý sa postavil a snažil sa ma upokojiť. „NEBUDEM POKOJNÁ! VEĎ JE TO NEMOŽNÉ!“ krútila som hlavou.

„Ale vy nemáte na výber,“ poznamenal riaditeľ pokojne. Len som si odfrkla a hodila sa na stoličku, pričom som si prekrížila ruky na hrudi. „Krv zo salamandry podporila vaše schopnosti. Necítili by ste to, čo ste pred malou chvíľou cítili, keby vás nezasiahlo toľko tej krvi. Tie schopnosti by ste získali časom, no toto všetko spôsobil ten elixír.... Ale bude to mať mnoho výhod a-“

„Menujte jednu,“ skočila som mu do reči. Ten si išiel oči vyočiť, no napokon sa pousmial.

„Už som vám to vravel, môžete meniť city ľudom vôkol vás,“ poznamenal. „Ale nie je to len hra. Musíte s tým zarábať opatrne. Ak sa vám to náhodou nepodarí urobiť presne a tak, ako sa má, môže to mať katastrofálny účinok.“

„Výborne,“ vyprskla som namrzene. „Tak to je výhoda? Keď to všetko len pokazím namiesto toho, aby som niekomu zmenila pocity?! Úžasné! Naozaj úžasne!“ zatiahla som sarkasticky.

Lucius ma chytil za ruku.

„Viem ešte o niečom, no nemá to každý s tou schopnosťou, ktorú máš ty. Je to veľmi ojedinelé, no strýko môjho ocka to mal tiež,“ ozval sa. Spýtavo som naňho pozrela. „Je to schopnosť liečiť.“

Zmraštila som obočie. „Tak budem mať dve schopnosti, ktoré neviem ovládať. Liečenie a empatia! Noa?! Veď je to hračka!“

„Časom sa to naučíte, slečna Winnersová,“ povzbudila ma liečiteľka. Všetci súhlasne prikývli. Len som si zúfalo povzdychla.

„Ja viem, má to skvelé výhody,“ pritakala som, „môžem niekomu zachrániť život, alebo zo smutného urobiť šťastného. Je to skvelé, no ja som sa o to neprosila... nikoho som nežiadala, aby mi tie schopnosti dal. Ja to nezvládnem. Som až príliš slabá! Ja nezvládam svoje pocity! Ak budem cítiť ešte aj niekoho iného, tak sa zbláznim!“

„Pozri,“ kľakol si k mojim nohám Remus, „ty nie si slabá. A časom to všetko začneš ovládať. Nebude to pre teba také ťažké, ako si myslíš. Chvíľu to bude trvať, kým sa to naučíš, no potom to aspoň budeš môcť využiť v správnej chvíli.“

„Keď nebudem na blízku ja, človek bude môcť veriť vám, že ho zachránite,“ usmiala sa na mňa madam Pomfreyová. „A verte mi, je to skvelý pocit niekomu pomôcť.“

Mali pravdu. Všetci. Vedela som, že to je takto, no aj tak som sa s tým nevedela zmieriť. A som slabá! Predsa sa poznám! Zaborila som si tvár do dlaní a chvíľu uvažovala. Všetci boli ticho. Čakali, kým na to niečo nepoviem. Napokon som odkryla svoju tvár a pomaly prikývla.

„A to sa naučím sama? Alebo mi s tým niekto pomôže?“ vyzvedala som. Trochu som sa zamračila, priložiac ruku k hrudníku. „Snažte sa mať stále normálnu náladu!“ vyprskla som, na čo sa všetci zasmiali. Aj mne myklo kútikmi. „Tak?“

„Ak budete potrebovať pomôcť, ja vám s tým pomôžem,“ ozvala sa profesorka McGonagallová. „Mám s tým skúsenosti.“

„Ďakujem,“ vďačne som sa na ňu usmiala.

„Cítite sa už lepšie?“ opýtala sa ma liečiteľka starostlivo. Len som prikývla, na čo mi vložila do rúk päť flakónov s nejakou tekutinou. „Ak by vás bolela hlava, alebo vám bolo zle, vypite celý obsah flakónu.“

Znova som prikývla. Liečiteľka vstala, široko sa na mňa usmial a keď sa s nami rozlúčila, pobrala sa do svojho kabinetu. Po chvíli odišla aj profesorka McGonagallová, zatiaľ čo ja som sa dávala do kopy.