Záškodníci

Počas ďalších dní mama svadbu nespomenula ani raz. Často krát som si však všimla, ako si so záujmom prezerá Luciusa, alebo aj nás oboch, keď sme boli spolu. Zjavne len chcela zistiť, aký je. Myslím, že s ním bola spokojná. Lucius bol vždy veľmi taktný, duchaplný, vtipný, nehovoril od veci. Skrátka správne vychovaný chalan. Aj Lia si ho pochvaľovala. Avšak nie raz z neho sálala chladnosť, no ja som si už na to zvykla. Ku mne sa nikdy nesprával zle.

Veľmi ma potešilo, keď som zistila, ako dobre si s Liou rozumie. Mnohokrát sa na mne spoločne smiali a uťahovali si zo mňa. Samozrejme som to všetko brala ako žart.

Dni ubiehali. Prišiel nový rok a s ním aj začiatok školského roka. Poriadne som sa s mamou a Liou rozlúčila a spolu s Luciusom sme sa premiestnili na stanicu King´s Cross, kde sme sa zvítali s priateľmi. On sa pobral do slizolinského vozňa a ja s babami a Záškodníkmi nájsť si nejaké kupé.

***

Hodila som sa na gauč s dlhým povzdychom. Mávla som prútikom k stoličke, ktorá sa ku mne prisunula a ja som si na ňu spokojne vyložila nohy. Zatvorila som oči, pričom som sa započúvala do hluku v klubovni. Vtom si ku mne niekto prisadol. Pootvorila som jedno oko.

„Ahoj, Charlie,“ pozdravila som ho lenivo.

„Čau, Lizy. Aké si mala prázdniny?“ posadil sa pohodlnejšie, zvedavo na mňa uprúc svoj pohľad. Otvorila som oči dokorán a zívla.

„Výborné,“ odvetila som. „Až na niekoľko malých detailov. A čo ty?“

„Ušli,“ pokrčil plecami so širokým úsmevom. Vtom si k nám prisadol celý metlobalový tím.

„Kedy bude tréning?“ opýtal sa John Jamesa, ktorý sa práve láskal s Lily. Neochotne sa od nej odtiahol a pohľadom prebehol po tvárach chalanov a aj mňa.

„Neviem, asi v stredu,“ odvetil nedbanlivo. „Musím ešte zistiť, či sa niečo nezmenilo.“

Všetci sme unisono prikývli a začali preberať nové taktiky na blížiaci sa zápas, ktorý sa mal konať už o mesiac. V tej chvíli som vypla a nechala svoj mozog, nech si prebehne celé prázdniny. S Luciusom sme boli každý deň, preto som si ani nechcela predstaviť, aké to bude teraz. Veľmi som si zvykla na jeho prítomnosť a na to, že som každý večer zaspávala v jeho náručí.

Ťažko som si povzdychla, keď som si odrazu spomenula na ten incident ešte pred prázdninami. Počas pobytu doma som na to celkom zabudla, no teraz ma to znova prepadlo. Položila som si ruky na brucho, na ktorom som mala tri nepekné jazvy. Ešte stále som si nespomenula, kto mi to urobil. Znova ma zalial ten hrozný pocit bezmocnosti, keď som s tým nemohla nič urobiť. Tak veľmi som si priala, aby sa to dalo zmeniť, aby som si spomenula. Rozhodne som nechcela vedieť, ako som sa cítila, keď sa mi to stalo, no chcela som tomu človeku ublížiť.

Odrazu ma niečo napadlo. Dumbledore by mi s tým možno vedel pomôcť. No už sa mi nechcelo vstať, nuž som sa zaprisahala, že za ním zajtra zájdem a požiadam ho o pomoc. Ale je hlúpe, že ma to nenapadlo skôr!

Znova som si potichu povzdychla, pretrela si unavené oči a vstala z gauča, mieriac do izby. Došla som ku schodisku, keď mi cestu skrížil Sirius. Napäto som sa naňho usmiala. Celú cestu na Rokfort sme sa nerozprávali. Bolo to zvláštne. Akoby ho niečo štvalo. Prekvapilo ma, keď ma prepálil pohľadom a bez slova okolo mňa prešiel. Otočila som sa za ním a hľadela naňho, ako prešiel cez portrétový otvor. Rýchlo som za ním vybehla.

„Sirius!“ zavolala som naňho. Zastavil a otočil sa ku mne. Pomaly som k nemu došla.

„Čo je?“ opýtal sa ma. Takmer som sa udusila na vlastnej sline. Vypleštila som naňho oči. Vôbec som nechápala, prečo sa takto správa. Tie dve slová vyslovil s toľkou odmeranosťou, až by sa dala chytiť do dlane.

„Čo to s tebou je? Prečo si taký? Niečo sa stalo?“ vychrlila som naňho tie tri otázky. Chvíľu mlčal, tvrdo mi hľadiac do očí.

„Čo by sa malo diať?“ pozdvihol pravé obočie.

„No ja neviem,“ pokrčila som zúfalo plecami, „ty sa tu správaš divne.“

„Takže sa správam divne?“ zopakoval hlbokým hlasom, ktorý mu však vôbec nepatril. Zúfalo som vzdychla.

„Nie,“ pokrútila som hlavou. „A vlastne hej... teda... prečo si taký odmeraný? Niečo sa stalo?“

Starostlivo som naňho hľadela a popravde som sa až bála, čo mu je.

„Pred prázdninami si bol v pohode,“ pípla som. Narovnal sa do celej svojej výšky, zatnúc päste.

„Nestalo sa nič,“ odvetil napokon tvrdo. „Aspoň podľa teba nie.“

Na to sa otočil a kráčal preč. Neveriacky som za ním hľadela. Čo to má byť?!

„Sirius!“ zvolala som za ním, no on nereagoval. Vykročila som za ním. „Pokiaľ mi nepovieš o čo ide, tak ti to ani nebudem môcť vysvetliť!“

Vôbec ma nepočúval, len stále kráčal chodbou. Naštvane som zavrčala a zastavila.

„Dopekla, Sirius, tak už stoj!“ zvrieskla som zúfalo. Na moje šťastie zastavil a otočil sa ku mne. Už som k nemu vykročila, no zastavili ma jeho slová, ktoré sa mi zabodli hlboko do srdca.

„Nechcem s tebou viac hovoriť, ani ťa vidieť, Elizabeth! Nikdy!“ vybrechol. Nasrdene ma prebodol pohľadom a odkráčal preč.

Hľadela som za ním, až kým sa mi nestratil z dohľadu. Cítila som sa, akoby mi do žalúdka spadol obrovský balvan. Hoci ma jeho slová hrozne boleli, nevyšla mi ani malá slzička. Tvrdohlavo som sa zaprisahala, že viac plakať nebudem, nech sa stane čokoľvek.

Zúfalo som vydýchla a vykročila späť do klubovne. Čo sa stalo? Prečo ma viac nechce vidieť? Čo som urobila? A prečo o tom neviem?! Naštvane som udrela do steny pri portréte Tučnej panej a zaborila si tvár do dlaní. Prerývane som dýchala.

„Ehm, ehm,“ odkašľal si niekto. Zhlboka som sa nadýchla a zdvihla pohľad. Tučná pani na mňa nervózne zazerala. „Chceš ísť do klubovne, či nie?“

Slabo som prikývla a povedala jej heslo, na čo ma vpustila dnu. Prešla som cez dieru a vošla do klubovne, kde sa bavilo niekoľko študentov. Pohľadom som hľadala svojho brata, no nikde som ho nevidela. Nuž som vykročila k Jamesovi, ktorý sa ešte stále bavil s naším tímom.

„James, nevieš, kde je Remus?“ opýtala som sa ho.

„V izbe,“ odvetil s úsmevom a vrátil sa k rozprávaniu nejakej zábavnej príhody.

Rýchlymi krokmi som vybehla po schodoch, vedúcich do chlapčenských spálni a zaklopala na jedny dvere. Zvnútra sa ozvalo veselé: „Ďalej!“. Nuž som otvorila dvere a vošla dnu. Remus na mňa prekvapene zazeral. Ležal vo svojej posteli a práve niečo vravel Petrovi, ktorý sa odušu smial.

„Ahojte,“ pozdravila som ich a vykročila k svojmu bratovi. Jemne som doňho štuchla, aby sa posunul na posteli. Ľahla som si vedľa neho.

„Peter, mohol by si, prosím, na chvíľku odísť?“ požiadala som ho, na čo len prikývol a vyteperil sa von.

„Čo je?“ opýtal sa ma Remus hneď, keď sa za Petrom zabuchli dvere. Otočil sa ku mne, pričom sa podoprel na lakti. Lenivo som si založila ruky za hlavu, hľadiac na nebesá vysokej postele.

„Ty vieš určite všetko o Siriusovi,“ začala som nervózne, na čo len povzbudivo prikývol. „Určite vieš aj o tom, čo mu je.“

Uprela som naňho svoj pohľad. Len na mňa ticho hľadel. Napokon sa posadil a prehrabol si vlasy.

„Čo máš presne na mysli?“ opýtal sa.

Zatvorila som oči a potichu prehovorila: „Je na mňa naštvaný, že?“

Remus bol chvíľu ticho, čo ma len utvrdzovalo v tom, že je to pravda. Cítila som, ako sa posteľ pohla a Remus si ľahol späť vedľa mňa.

„Ty za to nemôžeš,“ zašepkal smutne. „No, áno, je na teba naštvaný, ale vlastne...“ odmlčal sa.

„Von s tým,“ zavrčala som, pričom som stále neotvorila oči. Nechcela som vidieť Remov ľútostivý pohľad. Odrazu ma štvala každá maličkosť, aj tá mäkká posteľ, či vankúš pod mojou hlavou.

„Je to kvôli tvojej svadbe s Malfoyom,“ vysvetlil napokon, na čo som si len odfrkla. „Nechtiac som sa pred ním prekecol. Prepáč.“

„To je v pohode, raz by sa to aj tak dozvedel,“ mávla som rukou. Znova bolo ticho, ktoré prerušovali len občasné výkriky z klubovne. „Povedal, že ma viac nechce vidieť a ani sa so mnou rozprávať,“ poznamenala som potichu.

Otočila som sa tvárou k Remusovi. Smutne na mňa hľadel, pohrávajúc sa s koncom prikrývky.

„Len trucuje,“ snažil sa ma upokojiť. Pokrútila som hlavou. Vedela som, že to nie je pravda. Toto ho tak rýchlo neprejde. „Tak sa s ním skúsim porozprávať.“

Znova som sa prevrátila na chrbát, hryzúc si dolnú peru. „To nie je potrebné. Ale aj tak ďakujem.“

„Nemáš za čo,“ pousmial sa.

„A čo ty a Nat? Už si s ňou hovoril?“

„Ešte nie,“ odvetil potichu. Strelila som po ňom pohľadom, no aj napriek tomu som sa uškrnula.

„A na čo čakáš?“

„Ani sám neviem-“

„Len mi nepovedz, že sa bojíš,“ skočila som mu do reči, pobavene si ho prezerajúc. Trochu sa začervenal, z čoho mi bolo hneď jasné, že som mala pravdu. „Tak si daj posilňujúci elixír a choď za ňou, ak to inak nezvládneš.“

„Zvládnem, samozrejme, že-“ no nedopovedal to, lebo ho prerušilo prudké otvorenie dverí. Stál v nich Sirius, no keď ma zbadal, zamračil sa ešte viac a chystal sa odísť.

„Nemusíš, idem ja,“ zastavila som ho, vstávajúc z postele. Naklonila som sa k Removi a vtisla mu bozk na čelo. „Skús o tom popremýšľať a hlavne jej to už povedz!“

Ešte som naňho žmurkla a vypochodovala z izby, pričom som na Siriusa ani nepozrela. Ten za mnou len hlasno zabuchol dvere. Zaťala som päste. Chvíľu som sa premáhala, aby som sa za ním nevrátila. Len som si zahryzla do pery, až som zacítila kvapku krvi. Zotrela som si ju a naštvane vošla do svojej izby. Zatresla som za sebou dvere a hodila sa na posteľ.

„Idiot,“ zavrčala som, udrúc do vankúša. Napokon som sa upokojila a vytiahla knihy. Sadla som si na posteľ a začala sa učiť na zajtrajšie vyučovanie. Veľmi sa mi nechcelo, no nemala som na výber.

Po asi dvoch hodinách som to vzdala. Prezliekla som sa do pyžama, umyla sa a zaľahla do postele. Netrvalo dlho a baby vošli do izby. Ja som už skoro zaspala, takže ma ich rečnenie trochu naštvalo. Zúfalo som sa posadila, pretrúc si unavené oči.

„Hovorte trochu tichšie,“ požiadala som ich chrapľavo. Baby sa zasmiali, čo muselo znamenať, že som vyzerala smiešne. Ani som si to nechcela predstaviť. „Inak dobrú noc. Ja idem spať, som hrozne unavená.“

„Je to na tebe vidieť,“ zaškerila sa Al.

„Vážne?“ zasmiala som sa. „Tak dobrú.“

Zatiahla som okolo seba závesy a schúlila sa pod perinu. Hneď som zaspala tvrdým spánkom, z ktorého ma zobudil až budík.