Záškodníci

Vzala som do rúk sneh a začala ho uťapkávať, keď mi do hlavy vrazila snehová guľa. Otočila som sa na päte. Lucius s Liou sa len prehýbali od smiechu. Hravo som zavrčala a začala do nich hádzať sneh. Občas som stihla urobiť aj poriadnu guľu, no nie vždy som ňou presne trafila. Na to som nebola nikdy expert.

Napokon sme to po vyčerpávajúcom súboji vzdali. Nuž som vzala sneh a vrhla sa na stavanie snehuliaka. Po vyše pol hodine sa nám ho podarilo dostavať. Práve som mu na hlavu dala svoju starú čapicu, keď sa ozvalo hlasné PUK! pri našej bránke. Zvedavo som sa otočila.

„Remus!“ zvolala som šťastne a vrhla sa k bratovi, ktorý k nám pomaly kráčal. Vrazila som doňho a objala ho, pričom sa s nami skoro zosypalo na zem.

„Čau, Lizy,“ veselo mi pozdravil. Odtiahla som sa od neho, keď som si všimla niekoho druhého, kto k nám pomaly kráčal.

„Ocko?“ nesmelo som ho oslovila. Ten sa na mňa široko usmial a roztiahol ruky. Podišla som k nemu, zovrúc ho v objatí.

„Rád ťa opäť vidím, Elizabeth,“ poznamenal s úsmevom, keď som sa od neho odtiahla.

„Aj ja teba,“ uškrnula som sa. „Mama sa poteší.“

John sa len nervózne poškrabal po hlave, prešľapujúc z nohy na nohu. Hneď mi došlo, prečo sa takto správa.

„Nemusíš mať strach,“ upokojovala som ho, pričom sme vykročili k domu. „Všetko bude okey.“

Lucius s Liou k nám podišli.

„Toto je moja sestra, Lia,“ ukázala som na ňu, „Lia, toto je môj ocko, John.“

„Veľmi ma teší,“ usmial sa na ňu John. Lia mu úsmev opätovala.

„A toto je Lucius Malfoy, môj priateľ,“ kývla som k Luciusovi. John si ho premeral pohľadom a podal mu ruku.

„Rád vás spoznávam,“ poznamenal Lucius.

„Ja teba tiež,“ prikývol ocko. Chvíľu bolo trápne ticho.

„Tak ideme dnu?“ ozvala som sa. Všetci súhlasne prikývli, na čo sme vošli do domu.

Vtrhla som do kuchyne, v ktorej mama práve robila obed.

„Mami, neuveríš, kto tu je,“ zaspievala som šťastne. Tá sa na mňa len zvedavo pozrela.

„Kto?“ no nemusela som jej odpovedať, lebo vtom vošiel do kuchyne aj John s ostatnými.

„Ahoj,“ nesmelo jej pozdravil. Mama až pootvorila ústa a urobila krok dopredu.

„John,“ hlesla potichu. Ani som nevedela kedy a už boli v objatí. Len som sa zasmiala. Napokon si sadli za stôl, zatiaľ čo ja som dala variť vodu.

„Idem sa prezliecť,“ oznámila som im. S Luciusom sme vyšli po schodoch, každý do svojej izby. Narýchlo som si usušila mokré končeky vlasov, natiahla na seba tepláky so starým tričkom a zišla dole. Lucius prišiel len niekoľko sekúnd po mne.

Podišla som k čajníku a každému urobila čaj. Potom som ho zlevitovala až na stôl, kde pred každým ladne pristál. Len som spokojne pokrčila plecami, keď Lia uznanlivo pokyvovala hlavou. Sadla som si k Luciusovi. Po mojej ľavici sedel Remus a presne oproti mne Lia a mama s Johnom, ktorí sa teraz odušu rozprávali.

Preplietla som si s Luciusom prsty, pustiac sa do debaty so svojím bratom. Občas som jedným uchom načúvala rozhovoru mami a Johna, ktorí sa premiestnili do obývačky, kde spokojne popíjali čaj. Celý čas som však premýšľala aj nado mnou a Luciusom.

Pozrela som na ľavú ruku, na ktorej sa mi jagal drahý zásnubný prsteň. Mám to mame povedať hneď, alebo s tým mám počkať? Lucius si všimol, ako hľadím na prsteň. Jemne do mňa drgol, na čo som naňho uprela svoj pohľad. Slabo pokrčil plecami a pobozkal ma. Len som dúfala, že som ho pochopila správne.

„Budem tvoje rozhodnutie akceptovať,“ zašepkal mi do ucha. Usmiala som sa naňho. Takže som ho pochopila správne. Pokrčenie plecami znamenalo, že je mu jedno, ako to mame poviem a kedy a nežný bozk, že moje rozhodnutie prijme bez vymýšľania a zbytočných rečí. V podstate sa mi uľavilo. Luciusa poznám ako svoju vlastnú dlaň, no aj tak som sa bála, ako by reagoval, keby som to len tak vyhŕkla mame do tváre bez toho, aby som to s ním prediskutovala.

„Ďakujem,“ odvetila som. Tento krát sa usmial on na mňa. Zrazu som však zacítila niečí pohľad. Bol to Remus, kto sa na mňa díval. Spýtavo som naňho pozrela, zatiaľ čo Lia nám niečo oduševnene vravela. Len prižmúril oči, no hneď na to sa uškrnul. Zjavne niečo tušil.

Neskôr sa Lucius šiel osprchovať a Lia sa pobrala niekam von. Mama s Johnom sa stále rozprávali, nuž sme s Remom zaliezli do mojej izby, kde sme riešili priebeh tých pár dní, počas ktorých sme neboli spolu. Bola som veľmi rada, že bol so mnou. Vždy mi bol veľkou oporou a teraz som to potrebovala. Hlavne po tom, čo sa stalo u Malfoyovcov. Premýšľala som, a tak som sa rozhodla, že to mame oznámim dnes. A asi by bolo lepšie aj za účasti môjho ocka a Rema. Počkám na tú správnu chvíľu a oznámim im to.

Nemohla som si pomôcť, no všimla som si, že Remus bol akúsi smutný. Skúmavo som si ho prezrela, až mi to napokon nedalo.

„Čo sa deje?“ opýtala som sa ho starostlivo, zatiaľ čo on skúmal môj klavír. Dostala som ho ako darček od mami a Lii. Vlastne je to darček pre nás tri. Ja som aj tak vždy chcela klavír a vlastne aj sestra. Tak sme si ho dopriali. Sadol si na stoličku, priložiac prsty ku klávesom.

„Nič,“ odvetil jednoducho.

„No to určite,“ neveriacky som naňho pozrela. Povzdychol si a otočil sa ku mne. Chvíľu sa díval na stenu za mnou, žmoliac si ruky, až mi pozrel do očí. „Niečo sa stalo. Vidím to na tebe.“

„Rozišiel som sa s Nat,“ vysypal zo seba, na čo som zamrkala.

„Prečo?“

Nervózne si odkašľal a vstal, pričom sa postavil k oknu. Hľadel von oknom hodnú chvíľu, až kým ma to neprestalo baviť. Podišla som k nemu, položiac mu ruku na rameno. Znova si ťažko vzdychol, no nespúšťal zrak z oblohy. Slnko pomaly zapadalo. Pozrela som na kalendár a hneď mi došlo, prečo tak zvláštne hľadí na oblohu. Mal byť spln.

„Nemôžem s ňou byť,“ prehovoril napokon, „pozri, čo som. Kto by chcel niekoho takého, ako som ja?“

„Ona,“ odvetila som rázne. „Remus, ona predsa vie, čím si a aj tak ťa má rada, tak prečo vymýšľaš? Nenechala ťa, keď si jej to povedal, ani ťa neprestala mať rada.“

„Nechápem prečo,“ poznamenal trpko. Chytila som ho za ruku, pričom som sa premáhala, aby som mu nepovedala niečo škaredé.

„Remus,“ oslovila som ho naliehavo, „dôvod, prečo si sa s Nat rozišiel, nehnevaj sa, je chabý. Predsa jej na tebe záleží. Pokiaľ jej nevadí, že si vlkolak, mal by si byť šťastný. Nechcem byť pesimista, no nemusí sa nájsť lepšia, lebo ona je úžasná. A nemusí sa nájsť ani taká, ktorej by to neprekážalo. Mal by si byť za to vďačný.“

„Ja viem, Lizy,“ vydýchol zúfalo, zaboriac si tvár do dlaní. „Ale bojím sa, že sa jej zhnusím. Že sa zo mňa stane zlý človek a ublížim jej.“

„Braček, z teba sa nikdy nestane zlý človek,“ zašepkala som skormútene. „To nie je možné. Si až príliš dobrý a skvelý na to, aby sa to niekedy stalo. Nad niečím takým ani neuvažuj, prosím.“

Odkryl svoju smutnú tvár, otočil sa ku mne a zovrel ma v objatí. Len som ho nežne pohladila po chrbte.

„Ďakujem ti,“ smutne sa na mňa usmial, keď sa odo mňa odtiahol. „Potom sa s ňou budem musieť porozprávať.“

„Za niečo také mi neďakuj,“ odvetila som. V tej istej chvíli sa otvorili dvere a dnu nakukol Lucius.

„Tu ste,“ vydýchol si. „Hľadal som vás.“

„Rozprávali sme sa,“ odpovedala som na jeho spýtavý pohľad. Otočila som sa k Removi. „Ideme dole?“

Len prikývol, na čo sme zišli do obývačky. Remus si sadol do najbližšieho voľného kresla. Lucius do druhého hneď vedľa nás a ja som si urobila pohodlie v jeho náručí. Oprela som si hlavu o jeho rameno, pričom som do seba vdychovala jeho vôňu. Takmer som až zabudla, že je s nami v izbe aj mama a ocko.

„Môžeme?“ opýtala som sa Luciusa potichu vo chvíli, keď si k nám Lia prisadla. Bola som rada, keď pochopil, no na druhej strane nie tak veľmi, keď prikývol. Obaja sme vstali, pričom sme si preplietli prsty. Nervózne som si odkašľala, na čo mama s Johnom hneď stíchli a upreli na mňa svoj pohľad. „Chcela... chcela by som vám niečo povedať.“

Na chvíľu som zmĺkla. Lucius bol, rovnako ako ja, ticho. Jemne mi stlačil ruku vo svojej dlani, čo ma povzbudilo. Zhlboka som sa nadýchla.

„Ja a Lucius,“ začala som napäto, „sa budeme brať.“

Prižmúrila som oči, aby som nevidela výraz všetkých prítomných, zahryznúc sa do spodnej pery.

„Čože?“ neveriacky sa spýtala mama. Otvorila som oči a pozrela na ňu. Vyzerala veľmi zarazene. Vlastne to všetci, ako som si všimla.

„Dobre si počula,“ ubezpečila som ju krotko. John pomaly vstal z pohovky a podišiel ku mne.

„A nie si na to ešte mladá? Veď máš len sedemnásť,“ poznamenal. Vedela som, že to niekto z nich povie a aj som mala pripravenú odpoveď.

„Ale ja som nepovedala, že sa vezmeme hneď,“ pozrela som pri tom na Luciusa, ktorý sa tváril veľmi vážne. Slabo som doňho štuchla, na čo jeho výraz trochu zmäkol. Pritiahol si ma k sebe, pričom ma zozadu objal okolo pásu. „Ešte na to máme čas, no zdalo sa nám vhodné pripraviť vás na to.“

Mama tiež vstala z kresla a urobila niekoľko krokov k Johnovi.

„Čo si o tom myslíš?“ opýtala sa ho potichu. Zatiaľ čo oni sa potichu dohadovali, pozrela som na Liu. Tá len pobavene pokrútila hlavou a ukázala mi vztýčený palec. Remov výraz ma zaujímal najviac. Široko sa na mňa usmieval. Vedela som, že mi to z celého srdca prial. Dobre vedel, že Luciusa veľmi ľúbim.

Napokon som pozrela na samotného Luciusa. Nežne ma pobozkal na špičku nosa a viac sa ku mne pritúlil. Mama s Johnom na nás napokon napäto pozreli.

„Zdá sa nám to skoro,“ začala mama.

„Ja viem, ale my sa s Luciusom ľúbime,“ povedala som rýchlo. „Ani si nechcem predstaviť život bez neho.“

Lucius ma palcom pohladil po ruke a pobozkal ma do vlasov.

„Prosím,“ ozval sa nesmelo, „ak vám to prekáža, tak-“

„Nie, vôbec,“ pokrútil John hlavou. „Len sa nám to zdalo zvláštne. Síce ste povedali, že sa nevezmete hneď, no aj tak je to... zvláštne.“

„Mama si jednoducho nechce pripustiť, že si už dospelá,“ zachechtala sa Lia. Pustila som Luciusa a podišla k mame.

„Viem sa o seba postarať. Vždy si ma to učila a odviedla si skvelú prácu. Teraz je však na mne, aby som ďalej o sebe rozhodovala,“ vravela som vľúdne, chytiac ju za ruku. „Nechcem od teba, aby si to všetko urobila za mňa, pozívala hostí a ostatné veci. Želám si len, aby si mi to naozaj priala a aby ti to neprekážalo. Luciusa mám naozaj veľmi rada a som pevne rozhodnutá stráviť s ním zvyšok svojho života. Viem, že sa ti to zdá nenormálne, popravde aj mne. Sama tomu nemôžem ešte uveriť. Ale chcem to tak.“

Mame sa po tvári skĺzla slza. Rýchlo si ju utrela a tuho ma objala.

„Prajem ti to z celého srdca a pokiaľ ho máš rada tak, ako vravíš, nebudem ti v tom brániť,“ zašepkala mi do ucha. Odtiahla som sa od nej, na čo mi vtisla bozk na čelo. Široko som sa na ňu usmiala.

„Ďakujem,“ zaúpela som. Napokon som pozrela na Johna. Aj ten ma objal.

„Nech ti to vyjde, dcérka,“ poprial mi zvesela. Len som sa naňho uškrnula. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchol, až napokon pozrel na Rema. „Tak pôjdeme?“

Ten len pomaly prikývol. Vstal a pristúpil ku mne.

„Ty nie si normálna,“ zasmial sa. Len som s úškrnom pokrčila plecami. „Tak nech s ním budeš šťastná.“

„Vďaka,“ odvetila som šťastne. Ešte sme sa s ním aj Johnom rozlúčili, na čo odišli preč. Mama sa na mňa ešte šťastne usmiala a vytratila sa. Lia sa zatvárila podobne ako ona. Aj ona bola taká milá a nechala nás s Luciusom samých. Otočila som sa k nemu, pričom som ho tuho objala. „No nie je to skvelé?“

„To teda je,“ prikývol šťastne a pobozkal ma. „Teraz už môžeme riešiť svadbu... dátum, hostí, miesto a podobné veci. Tvoje šaty, môj oblek...“

„Na to ešte máme čas,“ zapriadla som. Končekom prsta som mu jemne prešla po krku, až mu nabehli zimomriavky. Len som sa uškrnula a pritúlila sa k nemu.