Záškodníci

Vyšla som z vlaku. Postavila som sa na kraj, aby som nezavadzala, oprúc si o stenu kufor a klietku s Daff. Chvíľu som sa obzerala, až som ho napokon zbadala. Zakývala som mu, na čo podišiel hneď ku mne. V momente som ho zovrela v objatí. Vedela som, že sa o tri týždne uvidíme znova, no pre mňa to bolo dlho. Napokon som sa ním nechala odtiahnuť. Vtisol mi na pery nežný bozk a široko sa na mňa usmial.

„Čoskoro sa znova uvidíme, láska,“ povedal láskyplne.

„Čoskoro,“ zopakovala som potichu, hľadiac do jeho krásnych šedých očí. „Keby som mohla, vezmem si ťa so sebou domov.“

Smutne si povzdychol, no aj napriek tomu sa usmieval. Ešte som ho raz pobozkala, rozlúčila sa s ním, až som sa napokon vybrala k babám a Záškodníkom.

„Ahojte,“ objala som všetky tri baby naraz. „Napíšte mi, ako sa máte.“

„Určite,“ prikývla Lily. Usmiala som sa na ňu a podišla k chalanom.

„Aj vy mi budete písať, jasné?“ zdvihla som ukazovák, uškŕňajúc sa. Chalani sa zasmiali, pričom len krútili hlavou. Otočila som sa k svojmu bratovi. „Tak aspoň ty, Remus.“

„Možno,“ pousmial sa. Zmraštila som obočie, no hneď som ho objala.

„Čakám ťa u nás doma,“ poznamenala som s tajomným úsmevom, keď som sa od neho odtiahla. „Môžeš zobrať aj ocka.“

Remus sa len zasmial a prikývol. Ešte som sa so všetkými poriadne rozlúčila a otočila sa na podpätku, rozhliadajúc sa vôkol seba. Neďaleko som zbadala Bellatrix a Cissy, ako vykročili k prepážke. Obe sestry si ma všimli, no len jedna z nich mi slabo kývla. Bellatrix sa na mňa len zamračila, potiahla mladšiu sestru za rukáv a spoločne zmizli za stenou. Môj pohľad upútal chudý tmavovlasý chalan, smutne kráčajúci nástupišťom. Vzala som kufor a klietku s Daff do rúk a ponáhľala sa za ním.

„Severus!“ zvolala som za ním prv, než stihol zmiznúť rovnako ako obe Blackové. Prekvapene sa za mnou otočil. Jeho obočie vyletelo vysoko k vlasom a jeho smutný výraz nahradil chladný a odmeraný.

„Čo je?“ opýtal sa ma nie práve priateľsky. V duchu som si vynadala za to, že sa oňho vôbec zaujímam a že som za ním šla.

„Len som ti chcela zaželať krásne Vianoce,“ odvetila som dotknuto. Severus sa zarazil a jeho pohľad trochu pookrial.

„Aj tebe,“ zamrmlal napokon. „Tak sa maj,“ na to sa hneď otočil a odišiel preč.

Povzdychla som si a s hlasným puknutím som sa premiestnila neďaleko od nášho domu. Pevnejšie som uchopila kufor a klietku a brodila sa snehom, kráčajúc po vyšliapaných stopách. Napokon som došla k nášmu domu. Tri krát som hlasno zaklopala, na čo sa o niekoľko sekúnd otvorili dvere a v nich stála moja sestra. Vtom momente sme sa objali.

„Och, ako si mi chýbala,“ zaskučala Lia. Odtiahla som sa od nej, široko sa usmievajúc.

„Ty mne tiež,“ odvetila som. Vzala mi kufor a spolu sme vošli dnu. Rýchlo som zo seba zhodila kabát a vrhla sa do kuchyne, kde bola pri sporáku moja mama. Aj s tou som sa poriadne poobjímala.

„Ako sa máš, zlatko?“ opýtala sa ma, prezerajúc si ma od hlavy po päty.

„Výborne a čo vy?“ pozrela som raz na ňu, raz na Liu.

„Skvele,“ odvetili naraz, na čo som sa len zasmiala.

„Idem si odniesť veci do izby,“ oznámila som im. Vzala som kufor a Daff a vyšla po schodoch, vedúcich na druhé poschodie.

Vošla som do svojej izby. Bola presne taká, ako som si ju pamätala z leta. Nuž som si začala odkladať veci. Daff som pustila, nech si ide zalietať. Celý deň bola v klietke, zaslúži si voľnosť. Ešte som sa prezliekla do starých vecí a zišla do kuchyne na večeru. Spokojne som sa usadila za stôl, zatiaľ čo predo mňa mama položila tanier sa vaflami. Len som spokojne zamraučala a pustila sa do jedenia.

Lia s mamou si prisadli ku mne, sledujúc, ako sa napchávam. Z cesty som dosť vyhladla. Napokon mi to nedalo a uprela som na nich svoj pohľad.

„Kde máš Siriusa? Myslela som, že príde s tebou,“ ozvala sa mama. Trochu som sa zarazila, spustiac ramená. Chvíľu som hľadela do taniera a premýšľala, ako im to vysvetliť.

„So Siriusom nechodím už asi tri mesiace,“ zamrmlala som napokon. Obe na mňa vypúlili oči. „Poslednú dobu to medzi nami neklapalo. Zhodli sme sa na tom, že bude lepšie, ak sa rozídeme.“

„To ma mrzí,“ povedala Lia súcitne.

„Nemusí,“ pokrútila som hlavou a vrátila sa k večery. O dve hodiny neskôr som sa už chystala na spanie. Umyla som sa, prezliekla sa do pyžama a schúlila sa pod perinu.

Na ďalší deň som vstala skoro až na obed. Umyla som si zuby a išla na raňajky. Hneď po nich sme s mamou a Liou začali piecť vianočné koláče. Dosť sme sa pri tom zabavili. A najmä pri zdobení stromčeka. Podarilo sa mi rozbiť zopár gúľ, keď som si ich privolala k sebe do obývačky. Jediným Reparom som ich napravila a neskôr zavesila na stromček.

Potom som sa celkom šťastná išla osprchovať. Kúzlom som si usušila vlasy, natiahla na seba čiernu sukňu s bielou blúzkou, ešte sa trochu upravila a vošla do kuchyne, kde už mama prestrela stôl na večeru. Nebolo to nič extra, ale pre nás tri to stačilo. Po večery som všetok špinavý riad poupratovala (znova pomocou kúziel :D) a spoločne sme si sadli do obývačky. Mama s Liou si už rozbalili darčeky (zvyk z nášho bývalého domova). Mame som kúpila ohnivú whisky. Chcela som, aby ju ochutnala. A Lia si odo mňa vyslúžila našu spoločnú fotografiu, ktorú som upravila, aby bola pohyblivá. Bola z nej veľmi nadšená. Rozprávali sme sa do neskorej noci a popíjali ohnivú whisky. Obom veľmi zachutila.

***

Ráno ma zobudilo tiché ťukanie na okno. Otvorila som oči, hľadajúc zdroj hluku. Bola to malá hnedá sova. Odniekiaľ som ju poznala. Vyskočila som z postele, keď mi došlo, že je to Luciusova sova a otvorila okno, na čo hneď vletela dnu. Vzala som si od nej list, ktorý som hneď roztvorila. Bolo v ňom napísané, že ma pozíva k nemu domov na obed. Vraj chce, aby som sa s jeho rodičmi porozprávala normálne. Zajtra na obed po mňa príde.

Nešťastne som klesla späť na posteľ, nemo hľadiac na pergamen. Na čo to bude dobré? Prečo sa mám s nimi stretnúť?! Jeho otec ma predsa nemá rád. Je to hlúposť. Nestojím o to, stretnúť sa so starým Malfoyom. Pokrčila som pergamen a hodila ho do koša. S ťažkým povzdychom som vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla a prezliekla. Potom som si ešte rozbalila darčeky. (pozn.: nechce sa mi premýšľať, čo od koho mohla dostať, tak si len domyslite;))

Celý deň som sa chystala, až mame poviem pravdu o mne a o Luciusovi, no akosi som sa k tomu nevedela prinútiť. A ani na ďalší deň na raňajkách. Len som jej povedala, že idem na návštevu ku kamarátovi. Vypila som kávu, nič iné som do seba ani nemohla dať a zaliezla do izby. Tam som na seba natiahla čiernu sukňu, ktorú som mala na Štedrý večer a košeľu maslovej farby.

Práve som si zopla vlasy do drdola, keď sa zdola ozvala moja mama.

„Zlatko, máš návštevu!“

Zmeravela som na mieste. Celý včerajší deň som sa na to bála a to nehovoriac o dnešnom dopoludní. Obzrela som sa v zrkadle. Ešte som si napravila prívesok od mamy, skontrolovala prsteň a zišla dole. Veľmi som sa tešila, že uvidím Luciusa, no ani trochu som sa netešila na jeho otca. Pani Malfoyová je celkom milá, takže proti nej nič nemám. Zišla som posledný schod, keď som pri dverách zbadala stáť môjho priateľa.

„Lucius!“ zvolala som šťastne. Rozbehla som sa k nemu a hodila sa naňho, pričom som ho zovrela v objatí. Láskyplne ma pohladil po chrbte. Odtiahla som sa od neho a nežne ho pobozkala. „Ahoj, láska.“

Lucius sa len veselo zasmial. „Ahoj.“

Mama na nás nemo zazerala. Celkom som zabudla, že stojí hneď pri nás. Otočila som sa k nej, pri čom sme si s Luciusom preplietli prsty.

„Mami, toto je môj priateľ,“ oznámila som jej, na čo len niekoľkokrát zamrkala.

„Čože? A to... ako dlho spolu chodíte?“

S Luciusom sme na seba napäto pozreli.

„Vyše dva mesiace,“ odvetila som zamyslene.

„A prečo sa to dozvedám až teraz?“ vyčítavo na mňa pozrela. Pustila som Luciusovu ruku a podišla k nej.

„Chcela som ti to povedať, až keď bude ten správny čas-“

„A ten je teraz,“ dokončil za mňa Lucius nevinne. Mama na nás chvíľu neveriacky zazerala, až sa napokon obrátila na Luciusa.

„Dáš si niečo na pitie?“

Lucius len prekvapene zamrkal. „Nie, ďakujem. Už musíme ísť.“

Nuž som sa obula, natiahla na seba kabát, okolo krku som si obmotala šál a spolu s Luciusom sme vyšli do mrazivého počasia. Pred bránou sme sa odmiestnili.

Dopadla som na tvrdú zem a zhlboka sa nadýchla studeného vzduchu, až som sa rozkašľala. Mala som pocit, akoby mi zmrzlo celé vnútro. Lucius na mňa pobavene pozrel.

„V pohode?“ uškrnul sa.

„Isteže,“ dostala som zo seba. Odkašľala som si a chytila ho za ruku, pričom sme vykročili po chodníku k ich domu.

Až teraz som si uvedomila, aký je obrovský. Nikdy vo svojom živote som nevidela väčší dom. Len som užasnuto vydýchla, na čo sa Lucius znova uškrnul. Napokon sme zastali pred dverami do domu. Povzdychla som si a preplietla si s ním prsty.

Vošli sme dnu. Priamo pred nami boli schody, vedúce na druhé poschodie. Na pravo stál veľký krb a vedľa neho obraz. Podišla som k nemu.

„Salazar Slizolin,“ povedal Lucius vedľa mňa. Nemusela som ani premýšľať, aby som prišla na to, kto je na tom obraze. Hneď som si to domyslela. „Môžeme ísť?“ opýtal sa ma, kývnuc ku schodom. Len som prikývla.

Vyšli sme po schodoch a ocitli sa na dlhej chodbe, z ktorej viedlo niekoľko dverí. Lucius otvoril jedny z nich a pokynul mi, aby som vošla dnu. Urobila som niekoľko nesmelých krokov k nemu, až ma napokon povzbudivo chytil za ruku. Spoločne sme vošli do priestrannej miestnosti. Zjavne to bola jedáleň, lebo v strede sa tiahol dlhý stôl. Za oboma jeho koncami sedeli Luciusovi rodičia. Obaja však hneď vstali.

Lucius mi pomohol vyzliecť si kabát, zatiaľ čo k nám jeho rodičia podišli.

„Ďakujem,“ poďakovala som mu a otočila sa k pani Malfoyovej. „Dobrý deň.“

„Ahoj, Elizabeth,“ potriasla si so mnou rukou. „Vítam ťa u nás.“

„Ďakujem,“ usmiala som sa.

„Pekne vítam, slečna Winnersová,“ ozval sa Luciusov ocko. Pozrela som naňho, zatiaľ čo on ku mne pomaly podišiel. „Opäť sa stretávame.“

„Koľká to česť,“ poznamenala som, prepaľujúc ho pohľadom. Podal mi svoju ruku, ktorú som neochotne prijala.

Napokon sme sa posadili za dlhý stôl. Ich domáci škriatok nám hneď priniesol jedlo, nuž sme sa doň pustili. Väčšinou sme boli ticho. Nikto nevedel, čo má hovoriť. Lucius s jeho mamou sa snažili zachrániť celú situáciu, no veľmi sa im to nedarilo, keďže sa odo mňa aj pána Malfoya nedostavila žiadna odozva. Ja som bola na Abraxasa naštvaná za to minulé a on zjavne nemal chuť sa s niekým rozprávať.

Keď sme dojedli, sadli sme si do obývačky. Lucius s jeho otcom popíjali whisky a ja s pani Malfoyovou len kávu. Rozoberali sme ženské záležitosti, zatiaľ čo obaja chlapi riešili tie mužské. S pani Malfoyovou som si rozumela celkom fajn, až som tomu nemohla uveriť.

Práve som si dopriala posledný dúšok obzvlášť chutnej kávy, keď Lucius vstal a podišiel ku mne, pričom cestou položil svoj pohár na stôl. Keď som si ho prezerala, až som sa zarazila. Predtým som si vôbec nevšimla, ako skvele dnes vyzerá. Vlasy mal opäť zopnuté stuhou. Vždy som to na ňom milovala. Vyzeral tak... super a sexy. Mal obyčajné tmavé džínsy, čo ma na ňom prekvapilo väčšmi. Málokedy som ho videla v takých nohaviciach. Ale košeľu si odpustiť nemohol.

Vzal mi z ruky pohár a položil ho na stôl. Potom sa otočil späť ku mne, pričom ma chytil za ruku. Na jeho pokyn som vstala.

„Dnes som ťa sem nepozval len na obed, Elizabeth,“ začal, vpíjajúc sa mi do očí. Pani Malfoyová si vymenila nechápavý pohľad s jej manželom, zatiaľ čo Lucius strčil ruku do vrecka džínsov a niečo odtiaľ vytiahol. Moje srdce prestalo byť, keď mi na prstenník navliekol drahý prsteň s diamantom. „Staneš sa mojou ženou?“

Nemo som naňho zazerala. Niekoľko krát som zamrkala a zhlboka sa nadýchla.

„Lucius,“ dostala som zo seba. „Mohol si ma na to aspoň pripraviť.“

Lucius nevinne pokrčil plecami, uškŕňajúc sa. Po tvári sa mi rozlial široký úsmev a už som išla prikývnuť, keď som takmer skolabovala od reakcie jeho otca.

„Nie!“ nahlas zvolal, stavajúc sa na nohy. „Lucius, to nemôžeš myslieť vážne! Si normálny?! Prečo ona?!“

Znechutene na mňa ukázal prstom, až mi vyrazilo dych. Lucius naňho škaredo pozrel.

„Pretože ju milujem,“ odvetil hrdo. Len som ho chytila za ruku.

„Miluješ ju,“ zavrčal Abraxas. „No a čo?! Ja som zo začiatku tvoju mamu ani nepoznal. Spoznali sme sa až časom-“

„Otec, mňa to vôbec nezaujíma,“ skočil mu Lucius do reči, na čo som mu varovne stlačila ruku. Uprel na mňa svoje šedé oči a pobozkal ma. „S Elizabeth chcem stráviť celý zvyšok svojho života. Je mi jedno, či sa ti to páči alebo nie. Mama, čo ty?“

Menovaná sa len zamrvila a vstala. „Lucius, nemôžem povedať, že mi je jedno koho si vezmeš. Ale ak máš Eliazabeth naozaj rád, nebudem ti v tom brániť.“

Pán Malfoy naštvane zavrčal.

„Ale ja ti v tom brániť budem! Vôbec sa mi to nepáči! Mal si si vziať Narcissu a nie ju!“ znova na mňa ukázal prstom, akoby som bola úplná špina. „Narcissa je rozumnejšia, inteligentnejšia-“

„Ty Elizabeth nepoznáš! AKO MÔŽEŠ VEDIEŤ, AKÁ JE?!“ zvrieskol Lucius, až som nadskočila. Ešte som ho takého naštvaného nevidela. „Je mi jedno, čo si myslíš! Vôbec ma nezaujíma tvoj názor, nech je akýkoľvek! Rozhodoval si o mojom živote až príliš dlho, teraz sa to však skončilo. Vezmem si Elizabeth, aj keby ma to malo stáť všetko!“

„Lucius,“ oslovila som ho potichu, no on ma ignoroval. Len sa so svojim otcom prekrikovali. Pani Malfoyová si zmučene sadla do kresla. Veľmi som nerozumela, o čom sa tí dvaja vlastne rozprávajú. Bolo to veľmi ťažké. Obaja sa rozprávali tak, akoby som tam ani nebola.

„Pretože bez nej nedokážem žiť!“ zvolal odrazu Lucius. Zronene som naňho pozrela. Pán Malfoy až zabudol kričať, chvíľu naňho len zazeral. Napokon si sadol a odpil z whisky.

„Nezaujíma ma to, Lucius,“ poznamenal chladne.

Znechutene som naňho pozrela. „Čo ste to za rodiča, keď nedovolíte svojmu dospelému synovi, aby si-“

„Mlčte, slečna,“ skočil mi rázne do reči. Lucius naštvane zaťal päste. „Môj syn si zaslúži niekoho oveľa lepšieho, ako ste vy.“

Zalapala som po dychu a postavila sa pred Luciusa.

„Čo tým chcete povedať? Že som vari úbohá?! Že nemám právo milovať vášho syna?!“

„No keď to tvrdíte,“ pokrčil plecami. Vydral sa zo mňa naštvaný vzlyk. Otočila som sa k Luciusovi, utierajúc si slzy zlosti.

„Lucius, odchádzam,“ oznámila som mu. „Nemá zmysel ostávať tu, ak viem, že ma tu tvoj otec nechce.“

„Elizabeth,“ chytil ma Lucius za ruku. Pozrela som na jeho mamu.

„Dovidenia. Rada som vás videla,“ na to som vyšla z miestnosti. Počula som, ako Lucius niečo povedal, na čo starý Malfoy zvolal niečo také, že sa nemá vracať domov. Natiahla som na seba kabát a vyšla pred dom, odkiaľ som sa odmiestnila ku mne domov. Práve som kráčala po chodníku, vedúcemu k dverám, keď sa pri mne zjavil Lucius.

„Elizabeth, počkaj,“ chytil ma za ruku, keď som okolo neho len mlčky prešla. Utrela som si voľnou rukou slzy a otočila sa k nemu.

„Lucius, nemá to zmysel,“ začala som, „tvoji rodičia o takom niečom nechcú ani počuť.“

„Mne je to jedno,“ poznamenal.

„Ale mne nie!“ pokrútila som hlavou. Len ma k sebe pritiahol a tuho objal, na čo som sa zúfalo rozvzlykala. „Čo je na tom zlé?“

„Elizabeth, netráp sa tým,“ požiadal ma. „A moja mama s tým súhlasila. Takže to nie je tak zlé.“

„Ale čo tvoj otec?“ odtiahla som sa od neho. Utrel mi slzy a pousmial sa.

„Ten sa môže dať vypchať.“