Záškodníci

Nemohla som si pomôcť, no stále som myslela na Severusa. Jednoducho mi nešlo do hlavy, prečo začal tak odrazu so mnou komunikovať. Pred tým si ma nevšímal. Vraj chce zistiť, čo sa na mne Luciusovi tak páči... Pche! No tomu isto uverím.

Prešli dva týždne, bola streda. Práve som išla na večeru do Veľkej siene, keď som si všimla množstvo deciek, stojacich uprostred chodby. Boli v kruhu, takže som nevidela, čo sa deje. Len som počula ich hlasné povzbudzovanie. Pohľadom som vyhľadala niekoho známeho, no našla som len Severusa. Nuž som k nemu podišla.

„Čo sa robí?“ opýtala som sa ho. Ten na mňa pozrel s napätým výrazom v tvári, no nič nepovedal, len sa otočil späť k deckám. Zmraštila som obočie.

Vtom ku mne pribehla Lily, schytila ma za ruku a viedla preč. Nechápavo som na ňu hľadela.

„Lily, pusť ma. Čo robíš?“ snažila som sa vytrhnúť z jej zovretia. Tá ma však pevne držala. „Lily!“

Zastavila, pustiac mi ruku.

„Vysvetlíš mi, čo sa deje?“ požiadala som ju. Zmätene pozrela raz na mňa a raz na húf detí.

„Choď preč, Lizy,“ prikázala mi. Vypleštila som na ňu oči. „Choď!“ zvolala zúfalo.

Tak teraz som na ňu musela hľadieť ako na ducha. Vôbec som tomu nechápala.

„Ale pre-“

„Sirius, prestaň! Nechaj ho!“ zvolal môj brat zo stredu húfu detí. Zmeravela som na mieste, zatiaľ čo Lily na mňa pozrela s ľútosťou v očiach. Hneď som pochopila, o čo ide. Ale prečo mi nechcela dovoliť, aby som tam šla?

Rýchlymi krokmi som došla k deckám, predierajúc sa až do stredu. Keď som sa ta dostala, celkom som spľasla. Lucius so Siriusom sa bili. Ale rukami, akoby zabudli na to, že majú prútiky. Poobzerala som  sa vôkol seba. Všetci sa na tom bavili, až na mojich priateľov, ktorí im zúfalo dohovárali, aby s tým prestali.

Videla som Rema, ako sa občas snažil dostať ich od seba, no jediné čo získal, bola rana do ramena. James s Petrom im práve niečo vraveli, no tí dvaja ich nepočúvali a ďalej sa mlátili. Baby podišli ku mne, potichu sa medzi sebou rozprávajúc. Z nejakých dôvodov som sa nedokázala ani pohnúť. Nevedela som zo seba vydať ani hlásku, či tiché zamrmlanie. Nič. Všetko okolo mňa bolo ako v spomalenom filme.

Vtom do mňa niekto strčil, keď sa chalani hodili o decká. V tej chvíli som sa prebrala. Konečne som začala vnímať okolie a došlo mi aj, čo sa predo mnou deje. Vyskočila som z davu a vrhla sa k chalanom.

„Prestaňte!“ zvrieskla som, snažiac sa dostať ich od seba. Oni ma však nepočúvali. „No tak, chalani, prestaňte! Nebuďte ako malé deti!“

Do očí sa mi drali slzy, keď som videla, ako ma ignorujú a ďalej sa mlátia. Čo im to sadlo na nos? Naštvane som schmatla Luciusa za rukáv a silno potiahla, až som mu roztrhla košeľu. No na moje šťastie to fungovalo. Dostala som ich od seba. Remus s Jamesom sa hneď vrhli k Siriusovi a chytili ho za obe ruky. Ja som sa postavila pred Luciusa.

Všetky decká hneď stíchli, napäto čakajúc.

„Vypadnite!“ zvolala som, na čo sa hneď rozišli.

Pozrela som na Siriusa, ktorý si práve naštvane sadol na podlahu. Vyzeral ako zbitý pes. Ale doslova. Mal doráňanú tvár, zakrvavené ruky a jeho košeľa už ani nebola košeľou len akousi handrou, ktorá sa mu len tak- tak držala na tele. Bolo mi ho hrozne ľúto. Chalani k nemu podišli a začali sa s ním rozprávať. Lucius sa zatiaľ oprel o druhý koniec chodby. Ani som si nevšimla, že odo mňa odišiel.

„Choď za ním,“ povedal Remus, keď ku mne podišiel. „My sa o Siriusa postaráme. Tak choď.“

„Ďakujem,“ zašepkala som. Ten sa na mňa len usmial a vrátil sa k Siriusovi. Ja som zatiaľ pomaly prišla k môjmu priateľovi. „Čo ťa to napadlo? Prečo si sa s ním bil?“

On však len pokrútil hlavou. Pozorne som si prezrela jeho tvár. Pod okom sa mu tvorila modrina, nos mal zjavne zlomený, keď ho mal akosi nakrivo a tiekla mu z neho krv. Peru mal rozťatú rovnako ako kĺby na rukách. Zúfalo som si povzdychla a schytila za ruku, vedúc ho do Núdzovej miestnosti.

Cestou som si všimla, ako na nás Sirius škaredo zazeral. Len som naňho smutne pozrela a ďalej kráčala chodbou. V Núdzovej miestnosti som Luciusovi začala ošetrovať rany. Nič nevravel, len sledoval každý môj pohyb. Občas slabo sykol od bolesti. Keď som mu už všetky rany ošetrila, smutne som si povzdychla.

„Čo ti vravel?“ opýtala som sa ho, uprene mu hľadiac do očí, aby mi nemohol klamať. Keby to aj urobil, hneď by som to zistila. Odvrátil odo mňa pohľad. Chvíľu ticho hľadel do prázdna, zatiaľ čo ja som nervózne čakala.

„Že ťa má rád a nevzdá sa ťa,“ zamrmlal napokon. Prerývane som sa nadýchla a chytila ho za ruku, na čo sa mi zadíval do očí. Videla som, že mu to nie je jedno, jeho smutné oči vraveli za všetko.

„Je mi jedno, či sa ma vzdá alebo nie, ja mám teba,“ povedala som rázne. Ticho mi hľadel do očí.

„Naozaj ti to je jedno?“

Zmraštila som obočie, pozrúc si na ruky.

„No vlastne ani nie,“ habkala som, „predsa je to môj priateľ rovnako ako Lily alebo hocikto z nich. Nikdy mi to nebude jedno, ale-“

„Tak sa s ním daj dokopy, ak chceš,“ skočil mi do reči.

„Čože?“ myslela som, že som len zle počula, no jeho nepreniknuteľný výraz mi napovedal, že som počula správne. „Lucius, to nemôžeš myslieť vážne. Ja ťa ľúbim, prečo by som sa ním mala dať dokopy?“

„Len mi nepovedz, že ho už nemáš rada,“ poznamenal. Vstal a začal sa prechádzať , pričom si zo seba zhodil potrhanú košeľu.

„Samozrejme, že ho mám rada.“

„Tak načo sa budeš trápiť so mnou?!“ vyprskol. Zalapala som po dychu. Chvíľu som naňho neveriacky zazerala, zatiaľ čo on stál chrbtom ku mne. Vstala som a podišla k nemu, položiac ruku na jeho rameno.

„Čo je? Čo sa deje?“ zronene som sa ho opýtala a nežne ho pobozkala na rameno. Otočil sa ku mne, pričom ma zovrel v silnom objatí.  Mala som z toho všetkého zlý pocit, no nechala som ho, nech ma pevne drží za ruku.

„Nepochopili to,“ zaúpel. V sekunde mi došlo, o čom hovorí. Respektíve o kom. Prižmúrila som oči, zhlboka dýchajúc. Nie, len to nie. Vedela som, že sa to stane.

Na to ma ešte pevnejšie objal a preplietol si so mnou prsty. Milovala som jeho dotyky. Nikto sa ma nikdy takto nedotýkal, nikto mi nevenoval také krásne bozky ako on. Bol jedinečný a určite si toho bol vedomí. Bola som mimo z každého jeho slova, z každého bozku či pohladenia.

V tejto chvíli som sa bála len jednej veci- že ma pustí. Nechcem byť bez neho, nedokážem to. Nech si všetci vravia, čo chcú, milujem ho a to sa nikdy nezmení. Musia sa s tým zmieriť rovnako ako ja s tým, že jeho rodina ma nechce prijať.

Oprela som sa čelom o jeho krásne voňajúcu hruď, užívajúc si jeho blízkosť a objatie. Snažila som sa potlačiť slzy, ale nešlo to. Drali sa mi na povrch, aj keď som to nechcela. Napokon som ich nechala tiecť po mojej tvári, zatiaľ čo ma Lucius upokojujúco hladil po vlasoch. Napokon som si ich utrela a pozrela naňho. Mal zatvorené oči, ale hruď sa mu chvela.

„Láska,“ oslovila som ho pošepky, na čo na mňa uprel svoje šedé oči, „ak sa musíme rozísť, pochopím to.“

Znova sa mi do očí drali slzy. Lucius na mňa hľadel, až sa napokon zhlboka nadýchol a pokrútil hlavou.

„Ja sa len tak ľahko nevzdám,“ poznamenal tvrdo a začal ma bozkávať. Vzal ma do náručia a položil na posteľ, kde sme prežili krásnu noc.

***

Zatiaľ čo Lucius sladko spal, ja som naňho len hľadela a nedokázala som z neho spustiť oči. Bol nádherný so všetkým všade. Nech robil, čo robil, bol úžasný. Nikdy sme sa nehádali, vždy sme sa pochopili. Vždy vedel, čo mi je a ako sa cítim a nemusel sa ma na to pýtať. Ja som ho už mala prečítaného.

Nežne som ho pobozkala a vstala. Rýchlo som na seba natiahla veci, no pred tým, než som odišla, napísala som mu krátky odkaz, aby sa o mňa nebál. Nechcela som ho budiť s tým, že už idem. Odkaz mu určite bude stačiť. Potom za ním pôjdem a všetko mu vysvetlím. Len som musela byť sama a popremýšľať o tom, čo mi povedal.

Kráčala som tichými chodbami. Všetci spali, len mne sa nechcelo. Veľmi ma trápilo to s Luciusovými rodičmi. V niektorých chvíľach som mala chuť za nimi zájsť a povedať im svoj názor. Je to strašné, keď to nevedia pochopiť. Len dúfam, že naozaj nevedia. Horšie by bolo, keby nechceli.

Vošla som do izby a celkom potichu sa obliekla. Zatiaľ čo za oknami začalo pomaličky svitať, ja som napísala na čistý pergamen zopár slov. Ten som potom schovala do obálky, ktorú som označila menom mojej mamy. Potichu som vyšla z izby a zamierila si do soviarne.

„Daff?“ zašepkala som, keď som tam už došla, obzerajúc sa po svojej sovičke. „Si tu?“

Hneď na to ku mne priletela. Nežne som ju pohladkala a priviazala jej o labku list.

„Choď to odniesť mame,“ prikázala som jej potichu. Ani neviem, prečo som šepkala. Daff slabo zahúkala a so slabým zašuchotaním krídel odletela preč.

Vrátila som sa do hradu. Nechcelo sa mi ísť do klubovne, nuž som vyšla na Astronomickú vežu. Rukami som sa oprela o zábradlie, sledujúc vychádzajúce slnko. Všade navôkol sa trblietali kryštáliky snehu, ktoré sa slnko márne snažilo roztopiť svojimi lúčmi. Na oblohe nebol jediný mráčik, ktorý by ho bol zakryl. Zúrivá vŕba sa len otriasla od snehu, zatiaľ čo vôkol nej poletovali malé vtáčiky, veselo si štebotajúc.

Všetko mi to pripadalo veľmi krásne. Až príliš na to, aby to bolo skutočné. Snažila som sa zapamätať si každý jeden detail, každú maličkosť, aby som o tomto raz mohla hovoriť svojim deťom.

Slnko napokon vykuklo spoza vysokých stromov Zakázaného lesa. Čudovala som sa, že mi vôbec nebola zima. Len som ticho hľadela do diaľky a premýšľala. Vtom ma vyrušili kroky. Rýchlo som sa otočila, čakajúc na to, kto sa zjaví na schodoch. Moje srdce bilo ako o preteky. Bála som sa, či to nie je nejaký učiteľ. Mohla by som mať problémy.

No na schodoch sa zjavil chudý vysoký chlapec s dlhými havraními vlasmi a trochu väčším orlím nosom. Prepaľoval ma svojimi čiernymi hlbokými očami, pomaly ku mne kráčajúc.

„Čo ty tu?“ opýtal sa ma. Len som si vydýchla a otočila sa chrbtom k nemu.

„Nemôžem spať,“ odvetila som, pohrávajúc sa s rukávom hrubej mikiny. Počula som jeho kroky, ktoré napokon stíchli celkom pri mne. Rovnako ako ja, aj on sa oprel o zábradlie.

„Ani ja,“ zamrmlal. Uprela som naňho svoj pohľad. Hľadel pred seba s prižmúrenými očami kvôli slnku. Vôbec nebol tak škaredý, ako ho mnohí opísali. Rozhodne by som sa doňho teraz nezaľúbila, bohužiaľ nie je môj typ, no nie je to ten Severus Snape, akého som si predstavovala. Ale pravdupovediac, omnoho viac sa mi páčil dospelý. Teda keď si to tak vezmeme, páčil sa mi Alan Rickman a nie on. On možno len tým, aký dokázal byť príťažlivo odmeraný a chladný.

Napokon som sa prinútila nehľadieť naňho. Nuž som sa tiež zadívala pred seba.

„Stále tomu nerozumiem,“ poznamenala som potichu. Cítila som, ako sa na oplátku zadíval on na mňa. Myslím, že som mierne sčervenela, no snažila som sa tváriť prirodzene. „To, prečo sa so mnou bavíš.“

„Vravel som ti to,“ odvetil jednoducho. Už teraz som z neho cítila malú dávku odmeranosti. Spustila som ramená a pozrela naňho.

„Kvôli tomu, že chodím s Luciusom?“ pozdvihla som obočie. „Nie je to trochu blbé?“

„Prečo by malo byť?“ zasmial sa. Len som nespokojne pokrútila hlavou.

„Neverím ti,“ povedala som rázne.

„Zvykol som si, že mi ľudia neveria,“ znova uprel pohľad na okolitý svet.

„Prečo si taký?“ opýtala som sa ho po niekoľko sekundovej odmlke. Nechápavo na mňa pozrel.

„Aký?“

„Taký!“ vyprskla som. „Snažím sa tu prísť na dôvod, prečo sa o mňa odrazu zaujímaš a ty?! Neverím, že je to kvôli tomu, čo si povedal! Určite to nie je kvôli tomu, nie som hlúpa, aby som si to nevšimla.“

Severus si len odfrkol. Naštvane som prižmúrila oči, zatínajúc päste.

„Nemám ani najmenší dôvod baviť sa s tebou,“ začala som namrzene, „ale ja hlúpa to robím. Ani neviem prečo.“

Na to som sa otočila na odchod, no on ma zastavil svojimi slovami.

„Nie som zvyknutý niekomu sa zdôverovať.“

So slabým povzdychom som sa otočila a podišla späť k nemu, pri čom som ho chytila za ruku.

„Je to kvôli Lily, že?“ opýtala som sa potichu. On len zazeral na naše ruky. Zjavne na niečo také nebol zvyknutý, preto som ho pre istotu radšej pustila. Neodpovedal, len prižmúril oči. „Veľmi ma to mrzí.“

Uprel na mňa svoje temné oči, pozdvihnúc obočie.

„Myslím to vážne,“ poznamenala som dotknuto. „Viem, že to pre teba nebolo ľahké, určite ani pre ňu... ale neviem, ako by som ti mohla pomôcť.“

„Ja pomoc nepotrebujem,“ odvetil naštvane. V duchu som sa uškrnula.

„Fajn, ako myslíš,“ pokrčila som ramenami. Len som naňho pobavene hľadela. „Ja už asi pôjdem, začína mi byť zima. Tak sa maj.“

Severus len prikývol, na čo som odišla preč. Vošla som do izby, kde som sa poriadne osprchovala. Ešte som sa prezliekla do uniformy, zbalila si knihy a vyšla z klubovne. Takmer som dostala infarkt, keď sa predo mnou zjavil Lucius.

„Merlin, chceš, aby som skolabovala?“ vydýchla som.

„Prepáč,“ nevinne sa usmial a pobozkal ma. „Prečo si ma nechala samého?“

Chytila som ho za ruku, vedúc ho chodbou. „Práve som sa za tebou chystala.“

„Super, ale čo pred tým? Prečo si odišla?“

„Len som nemohla spať a malá prechádzka mi prišla vhod,“ odvetila som nedbanlivo. Lucius len pokrútil hlavou.

„Nechceš sa tam vrátiť? Máme kopu času,“ uškrnul sa. Chvíľu som premýšľala, až som napokon prikývla, nuž sme sa znova zašili do Núdzovej miestnosti.