Záškodníci

Sedela som za stolom vo Veľkej sieni, podopierajúc si hlavu dlaňami. Len som neprítomne hľadela pred seba a premýšľala. Na večeru som akosi nemala chuť, no čakala som na baby. V klubovni som nechcela ostať, lebo tam bol Sirius. Cítila som sa kvôli tomu, čo mi povedal, veľmi hlúpo. Ako to, že som si to nevšimla? No teraz je už neskoro. Ja mám Luciusa a keď sme sa konečne dali dokopy, nehodlám sa ho len tak vzdať.

Napokon som si dala malý kúsok jablkového koláča. Viac som toho do seba nemohla dostať. Tá správa mnou dosť otriasla, a preto môj žalúdok značne protestoval. Vtom do siene vošiel Sirius. Povzdychla som si a rýchlo vstala od stola. Vykročila som oproti nemu, ignorujúc ho. Cítila som však na sebe jeho pohľad. Rýchlo som okolo neho bez slova prešla a vyšla zo siene.

Vošla som do klubovne a posadila sa do kresla pri krbe. Hľadela som na plamene, neprítomne si hryzúc dolnú peru. Mala som to vo zvyku. Hlavne vtedy, keď som nad niečím premýšľala, alebo som bola nervózna či naštvaná. Ani neviem, ako dlho som tam takto sedela, no vyrušil ma Lilin hlas, ktorá práve vošla do klubovne spolu s Alice a Nat.

„Ahojte,“ pozdravila som ich.

„Lizy, niekto sa chce s tebou rozprávať,“ poznamenala Lily, stojac pri portrétovej diere, ktorá bola otvorená. Prekvapene som vstala a podišla k nej. Na opačnej strane stál Lucius s nevinným výrazom.

„Láska,“ oslovil ma pokorne, „môžeš na slovíčko?“

Zmraštila som obočie a oprela sa o stenu.

„Prečo by som mala?“

„Prosím, chcem ti to vysvetliť,“ požiadal ma. Chvíľu som naňho zazerala, až som napokon vyšla z klubovne, pričom sa portrétová diera zatvorila. Namrzene som si prekrížila ruky na hrudi. „Prepáč, že som dnes neprišiel. Naozaj ma to veľmi mrzí.“

„Čo bolo také dôležité, že si ma kvôli tomu nechal tak? Čakala som na teba vyše hodinu, no ty si neprišiel!“

„Prepáč,“ zatiahol smutne a podišiel ku mne. „S Thorfinom sme sa trochu pozabudli.“

„Trochu? Trochu?!“ vyprskla som naštvane. „Vieš, ako trápne som sa cítila? Sedieť sama u madam Puddifootovej...!“

„Láska, naozaj ma to mrzí. Nechcel som,“ šepkal, chytiac ma za ruku. „Ak chceš, tak ti to nejako vynahradím. Len sa na mňa nehnevaj.“

Trochu som pookriala. „Ja sa na teba nehnevám. Len ma to naštvalo. A vlastne koho by aj nie, je to trápne. Ale neriešme to už. Ja sa na teba aj tak neviem hnevať.“

„To som rád, miláčik,“ vydýchol si šťastne a nežne ma pobozkal.

„Ale viac mi to nerob,“ zdvihla som ukazovák.

„Nikdy viac,“ usmial sa na mňa. „Ako ti to môžem vynahradiť?“

Chvíľu som premýšľala.

„Nijak. Buď so svojimi priateľmi. Nechcem ťa obmedzovať a už vôbec nechcem, aby si o mne mysleli, že som sebecká.“

„Si si istá, že so mnou dnes nechceš byť?“ uisťoval sa.

„Som,“ prikývla som, „aj tak si chcem oddýchnuť a o niečom popremýšľať.“

„Fajn, tak sa vidíme zajtra,“ poznamenal. Ešte ma raz pobozkal a odišiel preč. Vrátila som sa do klubovne, sadnúc si k babám. Tie sa ma hneď začali pýtať, čo to malo byť. Nuž som im to musela celé vysvetliť. Celý večer som potom strávili s nimi aj so Záškodníkmi. Šťastie, že Sirius bol s nejakou babou.

Na ďalší deň som sa Luciusovi ani neozvala. Nechala som ho tak, nech je s kamošmi. Jeden večer mu predsa nemohol stačiť. Ani mne by nestačil. Naozaj ho nechcem obmedzovať. Zakaždým, keď som šla po chodbe, snažila som sa mu vyhnúť. Naschvál som išla rôznymi skratkami, ktoré mi ukázal Sirius.

Večer som si od neho prečítala odkaz v zošite, ktorý mi zanechal.

Prečo si sa celý deň neozvala? Nikde som ťa ani nevidel.

Trochu som sa zamračila a zahryzla si do pery.

Prepáč, ale chcela som ti nechať priestor pre tvojich priateľov. Včerajší večer ti určite nemohol stačiť. Dúfam, že sa nehneváš.

To, že som asi päť minút čakala, znamenalo, že práve niečo robí a zjavne si nevšimol, že som mu napísala odpoveď. Mali by sme to nejak zlepšiť. Možno nejakým kúzlom, ktoré by druhému dalo vedieť, že má odkaz.

***

Na ďalší deň sme si s Luciusom spolu sadli na vyučovanie. Skoro celé sme ho prekecali. Keďže sme sa včera nevideli celý deň, mali sme si čo povedať. Všimla som si, ako Snapovi dosť často behal pohľad k Lily a Jamesovi. Pristihla som sa, ako naňho hodnú chvíľu zazerám. Potriasla som hlavou a vrátila sa k bezstarostnému rozprávaniu sa s Luciusom.

Po elixíroch sme mali veštenie, ktoré na moje šťastie zbehlo veľmi rýchlo. Potom sme mali voľnú hodinu. Baby zaliezli do klubovne, no mne sa akosi nechcelo. Aj napriek tomu, že vonku bolo pomerne chladno, vzala som si deku a sadla si na nádvorie na jednu zo starých lavičiek, čítajúc knihu na SOZT. Celý čas som na sebe cítila niečí pohľad, no nevenovala som tomu pozornosť.

„Nie je ti zima?“ opýtal sa ma niekto vo chvíli, keď som pretočila stranu so slabým zašušťaním. Prekvapene som vzhliadla od knihy a až som musela pootvoriť ústa. Vôbec som nečakala, že by ma mohol osloviť práve Ufňu- Severus.

„Nie, nie je,“ odvetila som, keď som sa už spamätala. Zaklapla som knihu a trochu sa posunula, aby si mohol prisadnúť. A to aj urobil, zatiaľ čo ja som naňho nemo zazerala. Napokon mi to nedalo. „Niečo potrebuješ?“

Pozrel na mňa svojimi temnými očami, ktorými ma doslova hypnotizoval. Musela som uhnúť pohľadom.

„Len preto, že som ťa oslovil, musím od teba niečo chcieť?“

„Vieš, nikdy pred tým sme sa nerozprávali a priznaj sa, nezavadil by si o mňa ani pohľadom, takže je to teraz trochu zvláštne,“ vysvetlila som nenútene, pohrávajúc sa s okrajom deky. Napokon som naňho znova pozrela. „Ty si to nemyslíš?“

„Ani nie,“ pokrútil hlavou. Vyrážalo mi dych, ako pokojne a bezstarostne odpovedal na moje otázky. Niekoľko krát som zažmurkala.

„Takže?“

„Len ma tak napadlo, že by sme sa mohli spoznať,“ poznamenal. Prižmúrila som oči.

„O čo ti ide?“

„Nič si nenamýšľaj,“ schladil ma. „Chodíš s Luciusom a on je môj dobrý priateľ. Zdalo sa mi fajn spoznať ťa a zistiť, čím si ho tak veľmi očarila, že už s ním skoro vôbec nie som, keďže je pomerne často s tebou.“

Narovnala som sa do celej svojej výšky, naštvane si ho premeriavajúc.

„Asi ťa sklamem, no neprosila som sa o to,“ zavrčala som. „Ja som ho nenútila, aby bol so mnou tak často. Mne nerobí problém nebyť s ním niekoľko dní, bolo to tak aj zo začiatku. No zjavne ti ušlo, že som to bola práve JA, ktorá ho včera nechala tak, nech je s kamošmi.“

Na to som naštvane vstala a vyrazila do hradu, no na pol kroku som sa zastavila a vrátila sa späť k nemu.

„Najradšej by som ti vrazila tak ako naposledy,“ sykla som namrzene. Severus pozdvihol pobavene obočie.

„Vážne?“ zatiahol s úškrnom. Podišla som k nemu a zdvihla ruku, že mu vrazím, no nedokázala som to. Len som zavrčala a odkráčala preč. No stihla som počuť, ako sa potichu zasmial.

„Len aby som sa neotočila a naozaj ti nevrazila, Ufňukanec!“ zvolala som ponad plece s úsmevom.

„Neurobíš to,“ odvetil, na čo som zastavila.

„Že nie?“ zasmiala som sa a podišla k nemu. Ohnala som sa rukou, no on mi ju včas zachytil. Chvíľu na mňa zarazene hľadel, až sa mu napokon po tvári rozlial úsmev.

„Máš môj obdiv, Winnersová,“ uznanlivo prikyvoval. Ja som sa len spokojne uškrnula a už naozaj sa vrátila do hradu, kde som sa zašila do tepla.

Bolo to zvláštne. Celé. Doteraz som sa ešte ani raz nebavila so Severusom a dnes? Bol by to celkom normálny rozhovor, keby ma nevyviedol z mieri tou poznámkou, týkajúcou sa Luciusa. O čo mu ide? Prečo sa so mnou bavil? Nikdy som ho nezaujímala...

A možno tým len chce byť bližšie k Lily. Lucius mi povedal, že Severusa naozaj mrzí tá hádka medzi ním a Lily z piateho ročníka. Odvtedy sa ešte ani raz nerozprávali a ja pochybujem, že sa to zmení. Možno sa mi to len zdalo, možno som si namýšľala len preto, že Severusa som vo filmoch mala vždy rada, no vedel byť v niektorých chvíľach normálny, hoci som sa s ním rozprávala asi päť minút. A vlastne bol. Len tá poznámka bola hnusná. Inak bol v pohode. Neverím, že nedokáže byť iný než len chladný a arogantný slizoš, akým vždy bol.