Záškodníci

„Posaď sa,“ ukázala som Luciusovi najbližšiu voľnú stoličku. Sadla som si oproti nemu, nespúšťajúc z neho oči. „Je od teba veľmi milé, že si prijal moje pozvanie. Tvoji rodičia s tým nemali problém?“

„Nie, rozhodne nie. Prečo by mali mať?“ nechápal.

„Len tak. Veď vieš, máš predsa Narcissu a teraz si prišiel za mnou-“

„Stále si sa nezmenila,“ skočil mi do reči, pri čom sa veselo zasmial. „Kde máš Blacka?“

„Ach, ten je na jednom stretnutí,“ odvetila som nedbanlivo a vstala od stola. „Čo si dáš? Niečo napitie? Alebo si hladný?“

„Len niečo napitie. Dosť som vysmädol,“ zamrvil sa na stoličke. Len som prikývla a podišla ku chladničke, z ktorej som vytiahla chladený džús. Potom som sa však zarazila. On asi nepije to, čo my. Otočila som sa k nemu, hryzúc si spodnú peru.

„Nechcel by si niečo ochutnať? Vieš, my nemáme čarodejnícke výrobky, len tie muklovské,“ vysvetlila som mu.

„Jasné, nerob si starosti,“ uškrnul sa. Nuž som schytila dva poháre a naliala do nich džús. Podišla som k stolu a položila pred neho jeden z nich. Z toho druhého som si sama odpila, pri čom som si sadla za stôl.

„Ako si sem prišiel?“

„Ehm, no,“ znova sa zamrvil na stoličke, „ja... list som nechal doma a zabudol som číslo tvojho domu, takže som sa primiestnil asi o tri ulice ďalej. Potom som stretol jednu staršiu dámu, ktorá mi povedala, kde bývaš.“

Veselo som sa rozosmiala. „Stále si sa nezmenil,“ poznamenala som s úškrnom. Lucius sa len usmial a odpil si z džúsu. „Naozaj nie si hladný?“

„Nie, nie,“ pokrútil hlavou. Potom sme preberali prázdniny a všetko, o čom sa dalo hovoriť. Tak sme si dali malú prechádzku. Ukázala som mu všetky pekné miesta, ktoré som za ten mesiac a pol stihla nájsť. Za celý ten čas sme ani raz nespomenuli udalosti minulého roka. Celý čas som na to myslela. Vedela som, že aj on, no báli sme sa o tom hovoriť. Mne to však nedalo...

„Chceš na to zabudnúť?“ potichu som sa opýtala, keď sme sedeli na hojdačke pri mojom dome. Len som si hľadela na topánky. Lucius mlčal, zjavne jeho mozog pracoval na plné obrátky. Aj ten môj a možno to aj Lucius počul. Alebo skôr moje rýchlo bijúce srdce.

„A čo ty?“ odpovedal mi otázkou. Konečne som sa naňho odvážila pozrieť. Chvíľu som len tak hľadela do jeho sivých očí, premýšľajúc nad odpoveďou.

„Neviem,“ vydýchla som. „Asi ani nie,“ habkala som. Lucius ma chytil za ruku a nežne mi ju hladil.

„Ani ja na to nechcem zabudnúť, ale-“

„Asi to tak bude lepšie,“ skočila som mu do reči, na čo len pomaly prikývol. Zrazu sa neďaleko nás ozvalo hlasné PUK! a pri bránke sa zjavil Sirius. Rýchlo som od Lucusia odskočila a postavila sa na nohy. „Sirius, tak si prišiel! Pozri, kto nás prišiel navštíviť!“

„Ahoj,“ pozdravil mu Lucius. Sirius len prikývol a premeral si ma pohľadom.

„Deje sa niečo?“ ustarostene som sa ho opýtala.

„Nie, nič,“ odvetil nedbanlivo. „Aké boli prázdniny?“ opýtal sa Luciusa, ktorý vstal. Len som sa šťastne usmiala.

„Výborné a čo tvoje?“

„Ešte sa pýtaš?“ uškrnul sa a chytil ma za ruku. Lucius sa len milo usmial. Mala som z toho zvláštny pocit, niečo mi na tom nesedelo. Chvíľu na seba hľadeli, zatiaľ čo ja som si prezerala Luciusovu tvár. Nechcela som na to myslieť, no tie jeho bozky som mala stále v mysli. Aj teraz, hoci som tomu chcela zabrániť.

„Nejdeme na večeru?“ ozvala som sa, keď som precitla. Chalani len prikývli, nuž sme sa vybrali do domu. Mama práve stála pri sporáku a niečo varila. Obom som prikázala, aby si sadli za stôl, zatiaľ čo som mame išla pomôcť s večerou.

O chvíľu som už sedela za stolom a jedla pečené zemiaky. Keď sme už dojedli, len tak sme prekecali celý večer. O desiatej večer sa už Lucius chystal na odchod. Bola som z toho dosť nešťastná, lebo som nechcela, aby išiel preč. Potom ho uvidím až o dva týždne. Síce to nie je až tak veľa, no pre mňa to bude dlho.

Poriadne som ho objala a vyprevadila k bránke, odkiaľ sa z hlasným puknutím odmiestnil domov. Ešte chvíľu som tam tak stála ako prikovaná a nemohla som si pomôcť, aby som nebola smutná. Cítila som v hrudi veľmi zvláštny pocit, ktorý spôsoboval, že sa celé moje vnútro chvelo. Sirius podišiel ku mne a chytil ma za rameno.

„Čo je?“ opýtal sa ma zronene. Pomaly som sa k nemu otočila.

„Ja neviem, je mi zvláštne,“ chytila som sa za žalúdok. „Cítim-“ prerušilo ma hlasné PUK!, ktoré prichádzalo od záhrady. So Siriusom sme až nadskočili. Odrazu som začula len nezrozumiteľné zamrmlanie a šuchot. Keďže bola tma, nevideli sme, čo to spôsobilo. Pomaly som podišla o niekoľko krokov vpred s prútikom namiereným pred seba. Sirius sa predo mňa rýchlo postavil, keď sa to niečo pohlo. 

„Lumos,“ zašepkala som, na čo sa koniec môjho prútika rozsvietil a osvetlil kúsok záhrady. Potichu som zhíkla a hodila sa na zem, kde ležal zranený Lucius.

„Čo sa mu stalo?“ zmätene sa opýtal Sirius a podišiel ku mne.

„Ja n- neviem,“ zaúpela som. „Pomôž mi s ním.“

So Siriusom sme ho preniesli do obývačky, kde sme ho položili na gauč. Trasúcimi rukami som mu rozopla košeľu, zatiaľ čo sa k nám náhlila mama. Naskytol sa mi nepekný pohľad na jeho zranenú hruď, cez ktorú sa mu tiahol hlboký rez. Tiekla z neho krv ako šialená.

„Mami, dones prosím vodu a uteráky,“ požiadala som ju priškrteným hlasom, na čo vybehla z miestnosti. „Sirius, ako mám zastaviť to krvácanie?“

Zúfalo som sa snažila pritlačiť ruku na ranu, aby nekrvácala, ale nefungovalo to. Sirius ku mne rýchlo podišiel a odsunul ma bokom, vyťahajúc prútik.

 „Vulnera Sanentur!“ prikázal, na čo krv začala tiecť pomalšie a rana bola o trošku menšia. Niekoľkokrát to kúzlo opakoval, zatiaľ čo k nám mama prišla s miskou vody a dvoma uterákmi. Vzala som jeden do ruky, namočila ho do vody a začala utierať z Luciusovej hrude krv. Po chvíli mal ranu zahojenú a ja som mu cez hruď vyčarovala obväzy. Uľavene som si vydýchla a sadla si na zem, oprúc sa o operadlo kresla.

„Čo sa mu prepána stalo?“ opýtala sa mama a sadla si do vedľajšieho kresla. Utrela som si slzy, ktoré mi pred tým stiekli po tvári z toho, ako som sa zľakla.

„Neviem, mami. Odmiestnil sa domov a po niekoľkých minútach sa primiestnil späť... a bol zranený,“ vysvetlila som jej, na čo sa mi po tvári skotúľala ďalšia slza. Sirius si kľakol ku mne a chytil ma za ruku. „Snáď bude v poriadku.“

„Určite,“ povzbudivo sa na mňa usmial.

„Ostanem tu pri ňom, keby niečo,“ zašepkala som a vstala. Vošla som do izby, prezliekla sa a umyla si ruky a vrátila sa späť do obývačky. Podišla som ku komode, z ktorej som si vytiahla dve deky. Ešte som Siriusa pobozkala a schúlila som sa do klbka v kresle.

 Mama už išla spať a Sirius tiež. Ja som len hľadela na Luciusa, ako sa zo spánku prevracia a stoná. Keby som mu mohla nejako pomôcť, ale žiadne naše muklovské výrobky mu nepomôžu. Jedine že... 

Vstala som a vyšla na chodbu, kde som sa obula a obliekla si bundu. Vyšla som pred dom, náhliac sa k hostincu. Už sa v ňom nesvietilo, takže pani Backingová, ktorá ho vlastní, už musí spať. Podišla som k dverám a trikrát zabúchala. Až som sa čudovala, keď sa spoza nich tak náhle ozvali kroky. Dvere sa otvorili a v nich stála staršia okrúhla pani.

„Dobrý večer, prepáčte, že vyrušujem, ale potrebujem pomoc,“ vravela som zúfalo. „Môj kamarát je zranený. Zastavili sme krvácanie a aj zahojili ranu, ale on sa stále prevracia v posteli a stoná. Neviem, ako mu pomôcť.“

„Poď ďalej, moja milá,“ kývla dnu. Nuž som vošla, na čo za mnou zatvorila dvere. Ostala som stáť na mieste, zatiaľ čo ona sa pobrala niekde preč. O chvíľku sa vrátila aj s troma flakónmi. „Toto mu daj, ak ho to zranenie bude bolieť,“ ukázala na dve flakóny rovnakej farby. „A tento mu daj teraz, keď sa vrátiš. Na pokojný spánok,“ áno, ten som poznala.

„Ďakujem vám, neviem, čo by som bez vás robila,“ povedala som so smutným úsmevom. Vzala som si od nej flakóny a vrátila sa domov. Tam som Luciusovi do úst hneď naliala ružový elixír- na pokojný spánok. Zvyšné dve som odložila na stôl. Na čelo som mu dala studený obklad, keď som zistila, že má horúčku. Celú noc som mu menila obklad a sedela pri ňom. Už svitalo, keď som sa schúlila v kresle a zaspala.

***

„Elizabeth, zlatko,“ niekto mnou slabo zatriasol. Pootvorila som oči a pozrela na mamu, ktorá stála nado mnou. „Choď si ľahnúť do svojej izby, ja naňho dám pozor.“

Narovnala som sa a rozhliadla po miestnosti. Už bol deň. Pozrela som na Luciusa, ktorý spokojne ležal v posteli zakrytý skoro až po uši. Zronene som k nemu podišla a vtisla mu na čelo bozk.

„Keby niečo-“

„Dám ti vedieť, neboj sa,“ skočila mi mama do reči. Povzdychla som si a pobrala sa do izby. Na pol ceste som však zmenila smer. Opatrne som otvorila dvere do Siriusovej izby. Spal v posteli ako malé bábätko. Potichu som zatvorila dvere a ľahla si k nemu. Schúlila som sa mu na hrudi, na čo sa zamrvil a automaticky ma objal. Po niekoľkých sekundách som tvrdo zaspala.

***

Otvorila som oči a ponaťahovala sa na posteli. Pozrela som na bok. Sirius vedľa mňa nebol. Narovnala som sa na posteli a rozhliadla sa po izbe. Bola prázdna. Nuž som vošla do svojej izby, kde som sa prezliekla a umyla a zišla do obývačky. Lucius ležal v posteli a ešte stále spal. Podišla som k nemu a sadla si na zem. Chytila som mu ruku, jemne ju hladiac. Bolo mi hrozne pri pohľade na jeho zranenú hruď. Kto vie, čo sa mu vlastne stalo?

Dvere za mnou sa otvorili, no nevenovala som tomu pozornosť, len som zronene hľadela na spiaceho Luciusa.

„Ahoj,“ podišiel ku mne Sirius. Nahol sa a vtisol mi bozk na pery. „Lia práve išla niekam preč a tvoja mama je v Londýne. Išla už skôr... vravela, že potrebuje pre Malfoya niečo zohnať a tu v meste to nemajú.“

„Si hore už dlho?“

„Asi dve hodiny. Akurát keď som vstal, tvoja mama sa chystala na odchod a požiadala ma, či by som zatiaľ naňho nemohol dávať pozor... aby si si ty mohla oddýchnuť,“ dokončil pošepky, sadnúc si do kresla.

„Celú noc mal horúčku. Bola som pri pani Backingovej a dala mi tieto elixíry,“ ukázala som na dva flakóny na stole, „a ešte jeden na pokojný spánok. Ten som mu dala hneď, keď som prišla. Ani neviem, koľko bolo vlastne hodín, ale bola už neskorá noc. Potom sa mu trochu polepšilo... a ja som zaspala.“

„Mohlo mi dôjsť, že mu bude zle. Ostal by som pri ňom ja a ty by si si pokojne pospala,“ zamrmlal. Len som pokrútila hlavou. „Choď sa najesť. Raňajky sú hotové.“

Len som si povzdychla a vybrala sa do kuchyne. Naliala som si do šálky čaj a odhryzla z hrianky. Po krátkej chvíli som sa vrátila späť do obývačky. Sadla som si Siriusovi na kolená, na čo ma objal a pritiahol bližšie k sebe.

„Čo sa mu vlastne stalo?“ opýtal sa po chvíli ticha.

„Neviem, láska,“ odvetila som. „Budeme musieť počkať, až kým sa nepreberie, aby nám to povedal sám... ak teda bude chcieť.“

Chvíľu sme len tak ticho hľadeli do prázdna, keď som znova prehovorila: „Choď si oddýchnuť. Ja dám naňho teraz pozor.“

„Nie, nenechám ťa samú,“ pokrútil hlavou.

„Láska, prestaň s tým!“ zahriakla som ho. „Určite si chceš aj ty oddýchnuť a dať sa do poriadku. Tak choď, ja to zvládnem.“

„Ale-“

„Choď,“ skočila som mu do reči. Len si povzdychol. Vstala som, na čo sa pozbieral a vyšiel z izby. Zo zásuvky v stole som vytiahla svoj zápisník, sadla si do kresla a začala v ňom listovať. Mala som v ňom zapísaných mnoho užitočných kúziel. Vytiahla som svoj prútik a začala si len tak precvičovať. Najprv som začala tými jednoduchšími a potom som pokračovala trochu zložitejšími. Používala som len tie, ktoré sa v dome použiť mohli, inak by celá izby vybuchla.

Práve som sa zahľadela von oknom, keď do izby vošiel Sirius.

„Láska, potrebujem na chvíľu odísť. O pätnásť minút som späť, sľubujem,“ ospravedlňujúco sa na mňa usmial.

„To je v poriadku, nemusíš sa ponáhľať. Zvládnem to aj sama. Keby sa prebral a niečo by ho bolelo, tak mu dám elixír. Vážne sa nemusíš strachovať. Urob, čo musíš, a tak sa vráť,“ opätovala som mu úsmev.

„Super, ďakujem,“ vydýchol a kráčal k dverám. Na pol kroku sa zastavil a s očakávaním sa ku mne otočil. Podišla som k nemu, postavila sa na špičky a pobozkala ho. Ešte raz sa na mňa usmial, no keď som ho popohnala, vyšiel z izby.

„Kiežby som si ho zaslúžil aj ja,“ zachrapčal spoza mňa Lucius, na čo som sa rýchlo otočila. Ležal v posteli s jemným úškrnom. Nechápavo som naňho pozrela. „Ten bozk.“

Smutne som sa usmiala a podišla k nemu. Kľakla som si k jeho posteli, chytiac mu jeho teplú ruku. Niekoľko sekúnd som naňho len tak hľadela, keď som sa k nemu naklonila a pobozkala ho na líce.

„Ako ti je?“ opýtala som sa ho ustarostene a chytila ho za čelo. Horúčku už nemal, ale aj tak som sa bála.

„Bolo aj lepšie,“ zamrmlal. „Prosím, dáš mi pohár vody? Som hrozne smädný.“

„J- jasné,“ zakoktala som a vbehla do kuchyne. Schytila som pohár, naliala doň vodu a ponáhľala sa späť k Luciusovi. Podala som mu ho, na čo sa na mňa vďačne usmial. „Ďakujem.“

„Nemáš za čo,“ odvetila som, pozorujúc každý jeho pohyb. „Bolí ťa niečo?“ opýtala som sa, keď sa pokúsil pohnúť, no jediné čo dosiahol, bol slabý ston.

„Nie, nič. Som v poriadku,“ pokrútil hlavou, na čo som pozdvihla obočie. „Trochu hruď,“ chytil sa za ňu.

Schmatla som flakón a podala mu ho. Hneď ho vyprázdnil. Po krátkej chvíli sa zatváril uvoľnenejšie.

„Lepšie?“

„Jasné,“ vydýchol. Pomohla som mu posadiť sa a sadla som si k nemu.

„Čo sa stalo?“ opýtala som sa ho po chvíli ticha. Neodpovedal, len hľadel von oknom. „Prečo si sa k nám primiestnil späť a ešte v takom hroznom stave?“

Lucius len pokrútil hlavou.

„Mne to môžeš povedať,“ zašepkala som, na čo na mňa pozrel. Hľadela som mu do jeho smutných sivých očí. „Tak?“

„Napadli nás,“ odvetil so sklonenou hlavou.

„Znova?“

„Uhm,“ prikývol. „Neviem, čo sa vlastne stalo. Viem len, že keď som sa primiestnil domov, bol som zrazu stredom súboja. Ani som sa nestihol spamätať a zasiahlo ma nejaké kúzlo. Mama mi povedala, aby som rýchlo zmizol preč, no ja som ich tam nechcel nechať. Ale namierila na mňa prútik. Vlastná matka! A potom som sa primiestnil sem, ani neviem, prečo práve tu. Bolo to prvé miesto, ktoré ma napadlo. Ale nemal som to robiť. To zranenie bolo zlé a keď som sa ešte premiestnil, tak to bolo ešte horšie. Viem, že som dopadol do trávy a potom si už nič nepamätám.“

„So Siriusom sme ťa preniesli sem. Celú noc som bola pri tebe a dávala pozor, aby ti nebolo horšie. No stále si sa prevracal a stonal a ja som ti nevedela pomôcť. Nuž som zašla do hostinca k pani Backingovej a ona mi dala nejaké elixíry. Jeden som ti dala. To bol na pokojný spánok a aj fungoval, no mal si horúčku, a tak som ti musela každú chvíľu meniť obklady,“ vysvetlila som mu. Chvíľu na mňa hľadel. „Určite ti tvoja mama chcela len pomôcť. Obe vieme, aký si a že by si odtiaľ nešiel preč. Možno preto na teba namierila prútik, aby ti dokázala, že to myslí vážne.“

„Asi máš pravdu,“ odvetil napokon. „Len dúfam, že sa im nič nestalo.“

„Určite sú v poriadku,“ povzbudila som ho.

„Elizabeth,“ oslovil ma a chytil ma za ruku, „ďakujem, že si sa o mňa starala. Kto vie, čo by so mnou teraz bolo.“

„Neďakuj, Lucius,“ pokrútila som hlavou. „Ty si zaslúžiš ešte viac. A nebola som na to sama, veľmi mi pomohla mama a Sirius.“

„A kde vlastne je?“

„Potreboval na chvíľu odísť,“ odvetila som. „Počkaj, donesiem ti niečo jesť.“

Na to som vošla do kuchyne a pripravila mu jedlo. Doniesla som mu ho na striebornom podnose so šálkou teplého čaju. Schuti sa doň pustil. Sadla som si späť k nemu a objala si kolená, hľadiac na strop.

„Ani nevieš, ako som sa o teba bála,“ zašepkala som, snažiac sa prehltnúť hrču v hrdle. Lucius prestal jesť a uprel na mňa svoj pohľad. Chvíľu na mňa hľadel, keď nakoniec odložil tanier a objal ma okolo pliec, na čo som sa k nemu pritúlila. „Som tak veľmi rada, že si v poriadku.“

„A ja som rád, že môžem byť teraz s tebou,“ odvetil a vtisol mi do vlasov bozk. „Naozaj ti za všetko ďakujem. Ani nevieš, ako veľmi si to vážim.“