Záškodníci

Po niekoľkých minútach ma knihovníčka pustila. Natešene som vykročila chodbou a tešila sa, až budem znova môcť byť s Luciusom až do noci. Práve som zabočila za najbližší roh, keď som sa stretla zoči- voči s Bellatrix Blackovou. Jej tvár zdobil hrozný úškrn a mne napovedal, že sa na niečo chystá. Jediným mávnutím prútika ma odzbrojila. Nečakala som to, nuž to bolo pre ňu veľmi ľahké.

„A čo urobíš teraz, maličká?“ zatiahla posmešne. Nebála som sa, jej nie, no vnútro sa mi akosi zvláštne rozochvelo.

„Chceš mi ublížiť?“ zasmiala som sa, skrývajúc chvejúci sa hlas. Bella ku mne podišla o niekoľko krokov.

„A čo ak áno?

Pozdvihla som obočie. „Ja sa ťa nebojím, aj keď si ma odzbrojila. Aspoň keby si bojovala čestne.“

„Také slovo ja nepoznám,“ zaškľabila sa. „My, Slizolinčania, nikdy nebojujeme čestne.“

„Hej, všimla som si,“ cúvala som dozadu, až som do niekoho vrazila. Rýchlo som sa otočila. Boli to traja statní chalani, ktorí oproti mne boli dosť vysokí. Pozrela som na Bellu. Určite to boli jej kumpáni, keď sa tak uškŕňala. Zúfalo som vzdychla. Toto vôbec nevyzeralo dobre.

„Ty zbabelec,“ sykla som, znechutene na ňu hľadiac. Hneď ku mne podišla a strelila mi, až som sa skoro otočila. Prekvapene som sa chytila za líce, keď som niečo pocítila. Pozrela som na ruku, na ktorej som mala krv. Keď som uprela svoj pohľad na Bellu, zamávala mi pod nosom malým háčikom, ktorým ma zjavne udrela. Hneď som pocítila, ako mi po líci steká teplý pramienok krvi, no nebolelo ma to. Už som sa po nej zahnala, keď ma dvaja z tých chalanov chytili za ruky a pevne držali, aj keď som sa im snažila vytrhnúť. „Áno, radšej si vezmi výpomoc, akoby si mala bojovať len ty sama! Bojíš sa, Bella?! Bojíš sa, že by som nad tebou vyhrala?! Si úbohá! Zvrátená!“ vrieskala som po nej.

Tá podišla celkom ku mne a nahla sa až k mojej tvári.

„To si taká hlúpa, alebo sa hráš na odvážnu?“

Naštvane som jej pľuvla do tváre. Bolo mi jedno, čo mi spraví. Nedokázala by som sa len tak nechať a nech na mňa uvrhnú množstvo zaklínadiel. To by som proste nebola ja, keby som si to nepohoršila svojimi nepremyslenými činmi.

Bella sa znechutene odtiahla a utrela si tvár do rukáva.

„Takže si len hlúpa,“ skonštatovala chladne.

„Och, Bella, na tvojom mieste by som sa neozývala. Nemáš sa čím pýšiť. Jedine chladnokrvnosťou, ktorou by si porazila aj vlastného Voldemorta... a zbabelosťou. To je to najúbohejšie, čo-“

Utíšilo ma však akési zaklínadlo, ktoré mi vyrazilo dych. Tí dvaja chalani ma hneď pustili, na čo som spadla na zem a schúlila sa do klbka. Cítila som, ako si ku mne Bella kľakla. Schytila ma za vlasy a trhla, čím som sa jej pozrela do chladných očí.

„Jeho meno už nikdy viac nevyslovíš, rozumieš?!“ zavrčala, prebodávajúc ma pohľadom. Len som zaskučala, keď sa mi háčik zaryl do ruky, za ktorú ma chytila. Usmievala sa pri tom, ako slniečko, až ním napokon zúrivo pohla, čím mi na ruke vytvorila ranu hlbokú asi centimeter a pol a širokú raz toľko.

Skríkla som, pričom mi z očí vystrekli slzy bolesti. Bella sa rozrehotala a pustila ma. Zúfalo som pozrela na ruku, z ktorej sa mi spustil prúd krvi. Priložila som k nej ruku, no Bella do mňa v tej istej chvíli silno kopla, až ma hodilo o meter dozadu.

„To máš za tie facky a úbohé vyhrážanie,“ povedala, mieriac na mňa prútikom. Zúfalo som sa postavila, no nestihla som sa ani nadýchnuť, keď ma zasiahla Bellina kliatba. Bolo to, akoby mi rozrezala celý hrudník. Len som nehybne ležala na zemi, pričom mnou pulzovala bolesť. Po tvári mi stekali slzy a ja som zúfalo tápala po dychu. Vtom som si spomenula. Určite to bolo Sectumsempra. Chcela som sa postaviť, no nedokázala som to. Celé telo ma bolelo a akoby svet vôkol mňa spomalil.

Bella ku mne podišla a smiala sa, pričom sem- tam niečo povedala tím trom chalanom. Jeden z nich na mňa namieril prútik a niečo povedal. Nestačila som ani zamrkať, keď som sa stratila v tme. V hlbokej čiernej tme, ktorá by sa priam dala chytiť do dlane.

LUCIUS:

Keď som sa dopočul, čo sa Elizabeth stalo, myslel som, že strachom umriem. Bál som sa, či bude v poriadku. Keď som ju navštívil, spala. Pomfreyová mi povedala, že musí oddychovať, aby nabrala sily.

Prešiel deň. Bola sobota a ja som práve vošiel do Nemocničného krídla. Aj keď som nemal chuť na raňajky, išiel som najprv do siene. Nalial som do seba aspoň čaj a ponáhľal sa za Elizabeth.

Tá však spokojne oddychovala v posteli. Včera celý deň len prespala a zjavne sa to nezmenilo doteraz ani jediný krát. Sadol som si k jej posteli, chytiac ju za ruku, na ktorej mala hrubú vrstvu obväzu. Na ľavom líci mala tiež malý škrabanec a okolo neho modrinu. Tá však už pomaly mizla. Pomfreyová mi povedala, že mala porezaný celý hrudník. Vraj to bola čierna mágia.

Zaujímalo by ma, ktorý hlupák jej to urobil. Keď zistím, kto to bol, sám mu znetvorím tvár a pošlem ho na onen svet. Mal som v sebe toľkú zlosť, až som sa začal nervózne prechádzať. Nedokázal som len tak nečinne sedieť, musel som sa hýbať. Vtom sa však Elizabeth zamrvila a otvorila oči. V sekunde som bol pri nej.

„Miláčik, ako sa cítiš?“ opýtal som sa jej starostlivo. Ona sa len zmätene poobzerala.

„Prečo som tu, Lucius?“

„Niekto ťa napadol,“ odvetil som jej, na čo na mňa len vypleštila oči. „Nikto nevie, kto to bol. Ale ver mi, keď zistím, kto to urobil, tak ho zabijem.“

„Nie,“ pokrútila hlavou, „tak nehovor, láska.“

Len som naštvane zavrčal. Elizabeth sa chcela posadiť, no keď sa pohla, slabo zakňučala a chytila sa za hrudník. Hneď na mňa spýtavo pozrela.

„Mohol by si mi to vysvetliť?“ požiadala ma zúfalo. „Prečo si nič nepamätám?“

„Zjavne ti vymazali spomienky,“ vysvetlil som, na čo zamyslene prižmúrila oči. „Bola si na treste v knižnici. A keď si sa vracala, niekto ťa napadol. Poranil ti tvár, ruku a hrudník. Ranu na ruke ti určite neurobili prútikom, za to tie na hrudníku... tak to bola pravdepodobne čierna mágia. Mala si ho celý porezaný. Aspoň to mi povedala Pomfreyová.“

Elizabeth skormútene zmraštila tvár a prerývane sa nadýchla.

„Och,“ dostala zo seba. Chvíľu nad niečím uvažovala, až na mňa napokon uprela svoje modré oči. „A kto ma našiel?“

„Tvoj brat,“ odvetil som potichu. Nežne som ju chytil za ruku, keď smutne sklonila hlavu. Vtom akoby nás Lupin počul, lebo vošiel do miestnosti spolu so svojimi kamošmi. Vstal som, jemne im kývnuc na pozdrav. Pobozkal som Elizabeth na čelo a so slovami, že sa ešte vrátim, som odišiel preč.

ELIZABETH:

Nemohla som uveriť tomu, čo mi povedali. James sedel vedľa mňa a na jeho kolenách bola Lily. Remus s Nat stáli vedľa nich, Al sedela na druhej strane mojej postele a Sirius s Petrom kúsok od nej. Povedali mi všetko o tom, čo sa stalo. Bolo to strašné a ešte som si k tomu nič nepamätala.

„Môžu tu ostať nanajvýš traja,“ upozornila nás madam Pomfreyová.

„Lily, vy tu môžete ostať,“ povedal James. „My prídeme potom.“

Na to chalani vyšli z miestnosti a ja som ostala len s babami. Ticho som hľadela na obviazanú ruku, zatiaľ čo mi vraveli všetko, čo vedeli. Potom sme to riešili aj s chalanmi, keď už baby museli odísť. Zúfalo som sa snažila spomenúť si, kto mi to mohol urobiť, ale nešlo to. Ten niekto musel byť vo vymazávaní spomienok veľmi dobrý.

Keby som aspoň vedela, či je to dievča alebo chalan, bolo by to o trochu jednoduchšie. Ale teraz nemám ani poňatia, kto mohol byť tým hlupákom.

V Nemocničnom krídle som strávila šesť dní. Celý čas som musela piť nejaké elixíry a Pomfreyová mi každú chvíľu menila obväzy. Je to strašné! Stále sa mi niečo musí stať. Pred tým to bola ruka, na ktorej mi ostala super jazva a teraz budem mať škaredé aj brucho. Len samé jazvy! To nie je fér.

Lucius pri mne trávil skoro celé dni. Musela som po ňom až nakričať, keď som chcela, aby sa išiel najesť alebo učiť. Baby aj so Záškodníkmi ma navštevovali tak často, ako mohli. Raz za mnou prišiel dokonca aj Dumbledore. Chcel vedieť, čo sa stalo. Pýtal sa ma, či si niečo nepamätám, no ja som len krútila hlavou. Bolo mi to ľúto. Teraz neviem, koho mám zaškrtiť.

V deň, kedy ma Pomfreyová konečne pustila, sme sa s Luciusom zašili do Núdzovej miestnosti. Strávili sme tam celý deň, až som napokon rozhodla, že by bolo lepšie ísť do klubovne, aby ma baby nehľadali. Zatiaľ čo si Lucius opravoval rozstrapatené vlasy, ja som hľadela do zrkadla na svoje brucho. Cítila som sa pri pohľade naň hrozne. Trónili mi na ňom tri veľké jazvy. Lucius ku mne pomaly podišiel, objal ma a pobozkal na rameno.

„Pre mňa si aj tak krásna,“ zašepkal.

„Vďaka za útechu,“ zatiahla som sarkasticky.

„Nemyslel som to-“

„Ja viem,“ skočila som mu do reči. Široko som sa naňho usmiala, pobozkala ho a schmatla za ruku, ťahajúc ho von z miestnosti.

„Na ďalší víkend sa ide do Rokvillu,“ oznámil mi, keď sme kráčali po chodbe. Len som prikývla. „Stretneme sa tam?“

Zamračene som naňho pozrela. „Stretneme?“

„No, hej,“ pomaly prikývol, nervózne si žmoliac ruky, „vieš, chcel som ísť s Rowleom k Zonkovi... dlho sme nikde neboli, lebo som skoro stále s tebou.“

Zastavila som, hryzúc si dolnú peru.

„Prepáč, nechcela som, aby si so mnou trávil každý deň a s priateľmi by si nebol vôbec. Nechcela som to tak, naozaj,“ vravela som smutne, zatiaľ čo Lucius zastavil tiež. Pomaly ku mne podišiel a chytil ma za ruku.

„Láska, to nie je kvôli tebe. JA som s tebou chcel byť stále, takže to nezvaľuj na seba,“ jemne sa na mňa usmial. Uľavene som si vydýchla.

„Na čase sa dohodneme neskôr,“ poznamenala som.

***

Napokon sme sa s Luciusom dohodli, že sa stretneme o tretej u madam Puddifootovej. S babami sme sa len tak flákali po Rokville a vybavovali si svoje veci, zatiaľ čo vonku začalo slabo snežiť. Čudovala som sa, ako sa sneh rýchlo usadil na zem a pritom sa neroztopil. Napokon som presne o tretej došla do malej útulnej kaviarne. Usadila som sa k najbližšiemu voľnému stolu, objednala si teplý rebarborový čaj a čakala na Luciusa.

Ten však nie a nie chodiť. Prešlo pol hodiny, no jeho nebolo. Ja som už zatiaľ vypila čaj. Nuž som si objednala druhý, ktorý som pila oveľa pomalšie. Prešla hodina. Lucius stále neprišiel a ja som bola čím ďalej, tým viac nervózna a naštvaná. Kde, dopekla, toľko trčí?!

Pri každom otvorení dverí som strnula a pozrela na ne. Zakaždým som sa však sklamane vrátila k šálke s čajom. Namrzene som miešala pomaly miznúci čaj, v duchu nadávajúc na môjho priateľa. Vtom si ku mne niekto prisadol. Už som sa potešila, že je to Lucius, no milo ma prekvapilo, keď som vedľa seba zbadala Siriusa.

„Ahoj, čo ty tu?“ opýtala som sa ho zvedavo. Ešte som ho nikdy nevidela u madam Puddifootovej.

„Mal som mať rande,“ odvetil nedbanlivo.

„Mal si mať?“

„No, aj som ho mal, ale tá baba sa na mňa naštvala. Ani neviem prečo,“ zamračene si prešiel po brade. Len som sa uškrnula a odpila si z čaju. „A ty čo tu tak sama?“

„Čakám tu na Luciusa už niečo vyše hodinu,“ zamrmlala som naštvane. Sirius sa potichu zasmial, za čo som po ňom strelila pohľadom.

„A kde je?“

„Ja neviem,“ vydýchla som, „mali sme sa tu stretnúť o tretej.“

„Myslel som, že budete spolu celý čas,“ uškrnul sa.

„To som si myslela aj ja,“ poznamenala som sucho. Sirius sa znova zasmial. „Čo je ti také smiešne?“

„Ty,“ odvetil jednoducho, na čo som ho so smiechom udrela do ramena.

„Idem zaplatiť,“ prehovorila som po chvíli ticha. Rýchlo som dopila čaj a vyberajúc si z vrecka drobné, vyrazila som k pultu, kde som zaplatila. Vrátila som sa k Siriusovi a natiahla som na seba kabát so šálom. „Myslím, že sa vrátim do hradu. Ideš tiež?“

„Hej, idem,“ prikývol. Vstal a natiahol na seba bundu. Spolu sme vyrazili do hradu, cestou preberajúc- ako vždy- metlobal.

Odkedy sme sa rozišli, nevedeli sme sa už vlastne ani o ničom inom rozprávať. Občas som sa cítila v jeho blízkosti trápne, ani neviem prečo. Aj teraz, keď sme kráčali vychodenou cestičku k hradu, som sa tak cítila. Sirius si to zjavne všimol, no nerozoberal to. Po chvíli mu to zrejme nedalo.

„Je to zvláštne,“ ozval sa potichu, hľadiac kdesi pred seba. Nechápavo som naňho pozrela. Vyzeral tak rozkošne, keď mal vlasy rozfúkané vetrom, ruky hlboko vo vreckách hrubej bundy a šál vytiahnutý až takmer po nos, ktorého koniec mu od zimy jemne červenal. Aj líca mu chytali červenkastý odtieň. Určite som tak vyzerala aj ja.

„Čo myslíš?“ opýtala som sa, stále naňho hľadiac. Uprel na mňa svoje búrkové oči, no aj napriek tomu vedel, že sa má vyhnúť hlbokej jame uprostred cesty. Chvíľu na mňa hľadel, až sa napokon zadíval na svoje topánky.

„Možno... určite si si to všimla aj ty,“ začal trochu nervózne, „že odkedy spolu nechodíme... je to medzi nami úplne iné... Nevieme sa už ani o ničom normálnom rozprávať.“

Povzdychla som si, pozrúc na črtajúce sa ihrisko. Niekto si tam spokojne lietal. Dala by som ruku do ohňa, že to bol James. Len on si zvykol robiť také triky, aké predvádzal ten dotyčný.

„Ja viem,“ prikývla som napokon. Nervózne som si napravila šál, vytiahnuc si ho vyššie a znova som si schovala ruky do vreciek hrubého kabátu. „Každopádne to dopadlo skvele. Nemuseli sme sa rozprávať vôbec.“

„To máš pravdu,“ zamrmlal. Znova nastalo trápne ticho, počas ktorého som sledovala lístie unášané vetrom. „Prečo sme sa vlastne rozišli?“

Prekvapene som zažmurkala. Tak táto otázka ma dosť zaskočila. Chvíľu som uvažovala nad odpoveďou, no nemohla som ju nájsť. Naozaj, prečo sme sa so Siriusom rozišli?

„Pravdepodobne,“ začala som, aj keď som nevedela, ako pokračovať. Vtom ma niečo napadlo, hoci som vedela, že to nebude stopercentná pravda. „Asi preto, že nám to veľmi neklapalo.“

„Naozaj?“ prižmúril oči. V tej chvíli som cítila, ako mi horí tvár, nuž som sa od neho odvrátila.

„Zjavne,“ prikývla som nedbanlivo.

„Tak to bol chabý dôvod, nemyslíš?“

Tušila som, kam tým mieri. Len som si zmučene povzdychla a pozrela naňho, zahryznúc si do spodnej pery.

„Sirius, prosím, neriešme to,“ požiadala som ho zúfalo. „Je to už za nami. Je to minulosť, ktorá sa nedá zmeniť, nech urobíme čokoľvek. Je mi ľúto, že to dopadlo tak, ako to dopadlo. Ale je pravda, že je to tak lepšie-“

„Pre koho?“ skočil mi do reči, pričom zastavil. Tiež som sa zastavila a otočila sa k nemu. Uprene mi hľadel do očí, až sa mu vytvorila na čele jemná vráska. Zazerala som naňho, snažiac sa niečo vyčítať z jeho tváre. „Pýtam sa, pre koho je to tak lepšie? Pre teba? Skvelé, som rád!“

V tejto chvíli som nebola schopná slova, len som naňho zazerala. Napokon som sa nejako spamätala a pomaly k nemu vykročila.

„Čo tým chceš povedať, Sirius?“

Ten sa neveselo zasmial, rozhodiac rukami. „A nie je to jasné?!“

Vtom mi vyrazilo dych. Naprázdno som preglgla a zastavil som asi meter pred ním.

„Nie,“ zaúpela som, chytiac sa za ústa. „Povedz, že si zo mňa len uťahuješ, prosím. Povedz, že nie je pravda to, čo si myslím. Povedz to!“

Sirius na mňa však len ticho hľadel. Vydral sa zo mňa slabý vzlyk. Podišla som k nemu a chytila ho za ruku.

„Prečo si mi to nepovedal? Prečo si mlčal?“

„Vedel som, že raz by sme sa tak či tak rozišli. Bolo to len otázkou času a vtedy sme sa pohádali, nuž to bolo vlastne jedno,“ vysvetlil potichu. Po tvári sa mi skotúľali slzy. Cítila som sa tak hrozne.

„Sirius,“ zašepkala som zúfalo a zovrela ho v objatí, „tak veľmi ma to mrzí... tak veľmi...“

Plakala som mu na pleci ako malé dieťa, no nemohla som si pomôcť. Znova niekomu ubližujem. Keď som so Siriusom, je to Lucius a keď som zasa s Luciusom, je to Sirius, kto sa trápi. Prečo? Prečo na mňa jeden z nich nemôže zabudnúť?! Prečo?!