Záškodníci

Dumbledore si nás obe premeral pohľadom a potom sa posadil.

„Slečny,“ oslovil nás, „prečo ste na seba chceli zaútočiť?“

„Pán riaditeľ, to Winnersová. Ja som sa len bránila,“ obhajovala sa Bella. Znechutene som na ňu pozrela. Hlupaňa! Najradšej by som jej za tú zbabelosť vrazila.

„Je to pravda, slečna Winnersová?“ spýtavo sa mňa pozrel riaditeľ.

„Áno, pane,“ prikývla som. „Len som chcela Blackovej niečo vrátiť.“

„Zjavne ste zabudli na to, že spory sa bitkou neriešia,“ zavŕtal sa mi do očí.

„Nie, pane, nezabudla,“ opravila som ho pokojne. „Ale Bellatrix mi nedávala inú možnosť.“

„A smiem vedieť prečo?“

Chvíľu som bola ticho. Pozrela som si na ruky, pomaly pokrútiac hlavou. „Prepáčte, pane, ale nie.“

„V poriadku,“ odvetil. „V tom prípade máte trest, slečna Winnersová. Zajtra vám poviem aký, zatiaľ si ho premyslím.“

Len som prikývla. Vlastne mi to bolo jedno, vedela som, že je to právom. Len škoda, že som nestihla nič urobiť. Vtedy by som si ho zaslúžila úplne. Bella sa rozlúčila s riaditeľom a so spokojným výrazom vyšla z jeho kancelárie. Ja som však počkala, až sa za ňou zatvoria dvere. Dumbledore stál chrbtom ku mne, neprítomne hľadiac do mysľomysi.

„Pán riaditeľ,“ oslovila som ho nesmelo. Prekvapene sa otočil. Zjavne si myslel, že som odišla s Bellou. „Smiem sa vás niečo opýtať?“

„Isteže,“ prikývol.

„Pane, viem, že je to nevhodná otázka, ale... nedávno som sa dozvedela celú pravdu o mne a o mojich predkoch,“ na chvíľu som zmĺkla. „Ja... viem, že moja prastará mama bola čarodejnica. Volala sa tak ako ja. Ale jej sa narodil mukel-“

„Áno,“ skočil mi do reči riaditeľ a zamyslene sa posadil, „pamätám si na to. Vaša stará mama bola mukel. Teda, lepšie povedané šmukel, keďže sa narodila čarodejníkom, ale sama tie schopnosti nezdedila.“

Chápavo som prikývla.

„A ona si potom vzala môjho starého otca- mukla. S ním mala mamu a ani ona nezdedila tie schopnosti,“ vravela som zaujato. „Lenže mama potom s Johnom Lupinom čakala mňa. A ja som tie schopnosti zjavne zdedila po ňom.“

„Správne,“ zhodnotil riaditeľ s jemným úsmevom.

„Tak prečo sa mi to už neprejavovalo ešte ako malej?“ opýtala som sa konečne to, čo ma už dlho zaujímalo. Riaditeľ sa na mňa usmial.

„Prejavovalo,“ poznamenal. Nechápavo som naňho pozrela. „Len vy ste si zjavne nič nevšimli. Možno to boli len nepatrné veci, ktoré sa dali ťažko postrehnúť.“

Zazerala som naňho ako na ducha. Napokon vstal a začal sa  prechádzať.

„U každého čarodejníka sa jeho schopnosť čarovať prejavuje inak,“ vysvetlil. „Ak sa raz narodíte ako mukel, budete ním až do smrti. Ak sa narodíte ako čarodejník, navždy ním budete. Čarovať sa nedá len tak naučiť. Musíte sa s tým narodiť. Obyčajný mukel by teraz nedokázal čarovať s prútikom, jednoducho to nejde. Je to normálne. Keď si raz človek, nestane sa z teba jabloň, ani fénix. Môžeš sa snažiť akokoľvek, no vždy budeš tým, kým sa narodíš.“

Užasnuto som naňho hľadela. „Takže mne sa to prejavovalo, len som si nič nevšimla?“

Riaditeľ len prikývol, na čo som sa veselo zasmiala.

„Tak j- ja vám ďakujem, len toto som chcela vedieť,“ vstala som od stola, široko sa usmievajúc. „Ešte raz ďakujem. Dovidenia.“

„Dovidenia,“ odvetil, na čo som vyšla z miestnosti.

***

Na večeru som sa už nevrátila. Namiesto toho som šla hneď do klubovne, kde som to všetko vyrozprávala babám. Tie z toho boli prekvapené rovnako ako ja. Je to zvláštne. Nikdy som si nevšimla, že sa okolo mňa dejú zvláštne veci. Asi to boli naozaj len také maličkosti.

A možno som si to nevšimla preto, lebo som tomu nevenovala pozornosť. Keby som to bola tušila, všímala by som si každý jeden detail. Každý pohyb, či zmenu.

***

Na ďalší deň ma na obede zastavila Alice. Vraj cestou stretla Dumbledora a ten jej dal list, ktorý mi mala odovzdať. Otvorila som ho a prečítala si, čo riaditeľ vymyslel.

„Tak?“ spýtala sa Al dychtivo. Pokrčila som plecami.

„Po večery mám ísť pomáhať madam Pinceovej do knižnice,“ odvetila som pokojne a nabrala si jedlo.

„Aspoň že tak,“ ozvala sa Lily spoza knihy čarovania. „Mohla si dostať horší trest.“

„Mohla,“ prikývla som.

„Prestaň sa už toľko učiť,“ poznamenal James, pri čom sa snažil Lily vytrhnúť knihu z rúk.

„Ja na rozdiel od teba nechcem byť tupá,“ zavrčala Lily s úškrnom. James sa dramaticky chytil za srdce.

„Ja tupý nie som.“

„To som ani nepovedala,“ pokrútila hlavou červenovláska. „Aspoň vidím, ako ma počúvaš.“

No skôr než stihol James akokoľvek reagovať, zapískala som.

„Žiadne doberanie si jeden druhého. Znova to skončí hádkou a ja nemám chuť opäť vás uzmierovať,“ zazubila som sa. V tom mi niekto poklepkal po pleci. Prekvapene som sa otočila. „Ahoj, láska,“ pozdravila som Luciusa a vtisla mu bozk. Ešte som do seba naliala džús a vstala od stola.

„Vidíme sa na vyučovaní, Lizy,“ povedala Al, na čo som len s úsmevom prikývla a vybrala sa s Luciusom von zo siene.

O niekoľko hodín som s ním takto vychádzala opäť z Veľkej siene, ibaže teraz z večere. Odprevadil ma až ku knižnici, kde mi vtisol na pery sladký bozk.

„Držím prsty,“ usmial sa na mňa.

„Ďakujem, ale myslím, že to nebude potrebné,“ pokrútila som hlavou, „síce neviem, čo odo mňa bude Pinceová očakávať. Snáď nebudem musieť utierať prach, pretože by som sa nikdy nedožila konca.“

„To máš pravdu,“ zasmial sa. Ešte raz ma pobozkal, na čo som vošla do knižnice.

„Dobrý večer,“ pozdravila som knihovníčku.

„Tak ste tu, slečna Winnersová,“ povedala s úsmevom. „Poďte za mnou.“

Viedla ma až k poslednému radu s vysokými policami, až sme zastavili pri stole s hordou kníh.

„Tieto knihy potriedite a odložíte na správne miesto,“ oznámila mi. Zmučene som si vzdychla, ale aj tak som v duchu ďakovala Merlinovi, že je to len taký trest. Ako povedala Lily: mohla som dostať horší trest. „Tak môžete začať.“

Povzdychla som si a pustila sa do triedenia. Chodila som hore- dole po celej knižnici, hľadajúc tie správne miesta. Občas som aj nejakú vyčistila, ak bola veľmi zaprášená. Práve som prišla do oddelenia týkajúceho sa herbológie, keď som zbadala vysokú, štíhlu blondínu. Nervózne som si napravila neposlušný pramienok vlasov a tvárila sa, že som si ju nevšimla.

„Ahoj, Elizabeth,“ pozdravila mi. Pomaly som sa k nej otočila s knihou v ruke, ktorú som práve chcela odložiť.

„Ahoj,“ odvetila som napäto. Chvíľu bolo ticho. „Zaujímaš sa o herbológiu?“ snažila som sa načať zdvorilostný rozhovor.

„Ani nie,“ pokrútila hlavou, „úlohy. Veď to určite poznáš.“

Rýchlo som prikývla. Neviem, prečo som bola taká nervózna, ale dúfala som, že si to nevšimla.

„Ja som len chcela odložiť túto knihu, tak ak som ťa vyrušila, ospravedlňujem sa,“ povedala som, keď už išla niečo povedať.

„Nie, to je v poriadku. Akurát som bola na odchode,“ kývla k dverám, ktoré viedli von z knižnice. Len som prikývla a odložila knihu. Už som chcela odísť, keď ma zastavila. „Elizabeth?“

Otočila som sa späť k nej so spýtavým výrazom. „Áno?“

„Ak je naozaj pravda to, že sa s Luciom tak veľmi ľúbite,“ začala, na čo som sa nervózne zamrvila, „tak nech vám to vydrží.“

Zúfalo som vydýchla. „Ach, Narcissa, hrozne ma to mrzí. Nemala som v pláne prebrať ti ho. Ja.. naozaj-“

„To je v poriadku,“ skočila mi do reči. Ja som sa však zničene hodila na stoličku.

„Prepáč, naozaj som nechcela,“ ignorovala som to, že ma prerušila. „Cítim sa kvôli tomu strašne. Zjavne mi to neveríš, ale je to tak. Naozaj ma to mrzí.“

„Elizabeth,“ oslovila ma rázne, pričom si ku mne prisadla, „to nevadí. Ja ti rozumiem. Lucius je skvelý a ty si ho zaslúžiš. Síce mi to nie je dva krát príjemné, ale to teraz nie je podstatné.“

„Je, samozrejme, že je,“ zamrmlala som nespokojne. „Nie je to správne a ja som to aj napriek tomu urobila.“

„Pozri,“ nedočkavo si prekrížila ruky na hrudi, „Luciusa mám rada a verím, že aj on mňa. Ale ty sama určite dobre vieš, tak ako aj ja a Lucius, že by nám to nikdy neklapalo. Mali sme sa zobrať len kvôli našim rodičom. Nebolo v tom skoro nič osobné. Na druhej strane, život je už raz taký. O mnohých sklamaniach. Nemôžem povedať, že mi je to jedno, no neskočím kvôli tomu z Astronomickej veže,“ jemne sa pousmiala.

Chvíľu som na ňu zronene hľadela. „Naozaj je to v poriadku?“

„Áno,“ prikývla, „a ty sa tým už, prosím, nezaoberaj a netráp. Ži si svoj život s Luciusom a ja zase budem žiť ten svoj, ktorý strávim s niekým iným.“

„Tak fajn,“ vydýchla som, na čo sme obe vstali. Ešte som jej venovala jeden milý úsmev a obe sme sa vybrali vlastnou cestou.