Záškodníci

O niekoľko hodín som sa chystala na večeru. Stála som pred zrkadlom a prezerala si brucho. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že by to bolo krásne, keby som mala s Luciusom dieťa. Ale zmenil by sa tým celý môj život, úplne všetko v ňom. A navyše som na dieťa ešte veľmi mladá.

V tej chvíli vošla do izby Lily. Rýchlo som sa k nej otočila s vpísanou otázkou v očiach.

„Tak? Našla si niečo?“

„Nie,“ vydýchla, krútiac hlavou. „Vôbec nič.“

„Došľaka!“ zanadávala som potichu.

„Zajtra sa ešte pôjdem pozrieť do knižnice,“ poznamenala Lily.

„Pôjdem s tebou,“ odvetila som. Stiahla som si košeľu a s jemným povzdychom sme vyšli z izby.

Toľko čo som vkročila do siene, celý slizolinský a chrabromilský stôl na mňa upieral svoj pohľad. Očami som prebehla celú sieň, až som pohľadom zastavila na Luciusovi. Zronene na mňa hľadel, jemne kývnuc k Belle. Pozrela som na ňu. Jej tvár zdobil víťazoslávny úsmev. Hneď mi došlo, prečo na mňa tak všetci hľadia. Pohľad niektorých sem- tam zabehol aj k Luciuovi, čo len potvrdzovalo moje predpoklady. Bellatrix im všetko vykecala.

Znova som pozrela na Lucia, ktorý tento krát sedel s hlavou v dlaniach. Povzdychla som si a zamierila k stolu. Niekoľkí Chrabromilčania na mňa škaredo zazerali. Pohľadom som rýchlo vyhľadala človeka, ktorého pohľad ma väčšmi zaujímal. Vlastne to boli až dvaja ľudia, môj brat a Sirius.

Pozrela som na Siriusa, ktorý sa len díval naduto pred seba a tváril sa, že práve prežúva. Napokon som uprela svoj pohľad na Rema. Hľadel na mňa s toľkou tvrdosťou, až ma zabolelo pri srdci. Niekoľko sekúnd sme sa na seba dívali, až odo mňa napokon odvrátil pohľad a pokračoval v jedení. Zronene som sklonila hlavu, aby mi nebolo vidieť slzy, ktoré mi stekali po tvári. Tvrdo som si ich utrela, vstala od stola a vyprevádzaná pohľadmi niekoľkých študentov som pokojne vyšla zo siene. Nechcela som, aby na mne videli, že sa trápim. Na druhej strane, už som ani nemala chuť na večeru.

Vyšla som pred hrad a potichu kráčala pozemkami. Cítila som sa hrozne a to IBA kvôli nejakému dohadu, ktorý vlastne ani nemusí byť pravdivý. Zastavila som na mieste, hľadiac na Hagridovu chatrč, keď sa  za mnou ozvali kroky. Ani som sa neotočila, len som hľadela pred seba, ticho uvažujúc.

„Lizy,“ oslovil ma niekto známy. Potiahla som nosom a otočila sa. Bol to Remus a ako som si po niekoľkých sekundách všimla, ponáhľal sa k nám Sirius. Sklonila som hlavu, hľadiac si na topánky. „Je to pravda?“

Zhlboka som sa nadýchla a pokrčila plecami.

„Nie je to úplne isté,“ odvetila som potichu. „Lily mala pohľadať v knižnice niečo o tom, ako sa to dá presne zistiť. Vieš, nejakými testami.“

„Ach, sestrička,“ vzdychol Remus a objal ma, „prečo si si nedávala pozor?“

„Dávala som si, Remus. Neviem, ako sa to mohlo stať.“

Pozrela som na Siriusa. „Nechcem, aby si si o mne hocičo myslel,“ poznamenala som sklesnuto.

„Ani nebudem,“ pokrútil hlavou. „Len ma to prekvapilo. Vieš, keď sme spolu-“

„Ja viem, Sirius,“ skočila som mu do reči, „a je mi z toho hrozne. Ale rozhodne si nemysli, že bola chyba v tebe. Nie, za všetko som zodpovedná ja, len ja.“

***

Na ďalší deň som išla hneď po vyučovaní do knižnice a hľadala nejaké užitočné informácie. Práve som sedela až v úplne poslednom rade a listovala v jednej knihe, hryzúc si dolnú peru, keď sa pri mne zjavil Lucius.

„Ahoj,“ pozdravil mi, na čo som len prekvapene vzhliadla od knihy. Nečakala som ho tu. „Stretol som tvojho brata a on mi povedal, že si tu,“ odpovedal na môj spýtavý pohľad.

Len som prikývla, vtisla mu bozk a vrátila sa ku knihe.

„Našla si niečo?“ opýtal sa ma, prisadnúc si ku mne.

„Nič,“ vzdychla som. Chvíľu sa na mňa díval, až napokon vzal jednu z kníh a začal v nej listovať.

Po dlhej chvíli a možno to bola aj hodina, nečakane vyhŕkol: „Myslím, že som niečo našiel!“

Rýchlo som pozrela na odsek, ktorý ukazoval. Očami som prebehla jeho obsah.

„Je to zložité,“ poznamenala som, pozrúc Luciusovi do jeho šedých očí, v ktorých práve v tejto chvíli hral ohník nádeje.

„To zvládnem,“ odvetil. Chvíľu som premýšľala, až som napokon prikývla. Nuž sme vstali, zbalili si veci a zamierili do Núdzovej miestnosti.

Tam som si musela ľahnúť na posteľ, zatiaľ čo Lucius nado mnou začal zložito mávať prútikom, mrmlúc si popod nos zaklínadlo. Bolo dosť komplikované a ja som z toho rozumela len niektoré slová.

„Pregnantto... sit amet,“ šomral si. Napokon sklonil prútik a čakal. Ja s ním, až sa mi začali potiť dlane. Potom som však nevydržala len tak ležať, nuž som vstala z postele a postavila sa hneď k nej. Nič sa však nedialo. Pozrela som na Luciusa, ktorý celý čas držal prútik v napoly vystretej ruke.

„Tak?“

„Ak by si bola tehotná, vystrelili by z prútika žlté iskry,“ hľadel do knihy. Zdvihol ku mne svoj pohľad, vpíjajúc sa mi do očí. „Nie si tehotná.“

Sama som nemohla uveriť tomu, že som spľasla. Nevedela som, či som bola sklamaná, alebo len neprekvapená. Pozrela som na svoje brucho a prešla si po ňom dlaňou. Sčasti som aj dúfala, aby mi tam rástol malý Lucius. Bolo by to krásne... ale na druhej strane som zasa dúfala v opak. A ten sa mi splnil. Predsa to je len takto lepšie. Inak by som mala problémy a zjavne by ma aj vylúčili. Ale predsa ma to len trochu sklamalo.

Jediné, čo som zo seba v tej chvíli dostala, bol dlhý povzdych. Sadla som si na posteľ a zahľadela sa do zeme. Lucius si ku mne prisadol, pri čom ma chytil za ruku.

„Aj ja som v to tak trochu dúfal,“ zašepkal. „Bolo by úžasné mať s tebou kopu detí... Ale na to máme ešte čas. Celý život...“

Pozrela som naňho. Zjavne o tom premýšľal, lebo sa tváril dosť neprítomne. Trochu ma zaskočili jeho slová. Nikdy by som od neho nečakala niečo také.... takéto slová.

„Ty chceš so mnou byť celý zvyšok svojho života?“ opýtala som sa ho dojato. Pozrel mi do očí a nežne ma pohladil po líci.

„Až do smrti a ešte aj po nej,“ odvetil láskyplne a sladko ma pobozkal.

***

Vošla som do klubovne o trochu viac sklesnuto, ako som mala v pláne. Cítila som na sebe pohľad mnohých študentov a až som mala nesmiernu chuť im vykričať do tváre, že nie som tehotná. V tom ku mne pribehli baby.

„Zistila si niečo?“ vyhŕkla Lily, na čo som len prikývla.

„No a čo? Si tehotná, či nie?“ opýtala sa Al dychtivo. Len som pokrútila hlavou a vyšla po schodoch do svojej izby. Cestou som sa však ešte otočila k celej klubovni.

„Len samé pletky,“ zavrčala som. „Aspoň keby ste verili mne a nie tým hlúpym Slizolončanom! Až na pár výnimiek.“

Na to som vošla do izby a schovala sa za záves. Nemala som chuť s niekým sa baviť. Len som ležala a hľadela na baldachýn. Vôbec som nechápala, prečo som potom mala tie  príznaky tehotenstva. Ako je to možné?!

***

Keď som sa pred večerou prezliekala, stojac pred zrkadlom, niečo mi napadlo. Z ničoho nič mi svitla jedna vec a až som naštvane kopla do postele.

„Hlupaňa!“ zavrčala som, namrzene vypochodujúc z izby. Zišla som po schodoch do klubovne a pohľadom vyhľadala Lily. Napokon som ju našla. Sedela s babami a Remom pri krbe, pri čom sa o niečom zhovárali. „Lily, môžeš mi niečo vysvetliť? Ty si v elixíroch excelentná.“

„No, nepreháňaj,“ zapýrila sa. „Tak, čo potrebuješ?“

„Ak niekto naleje do napríklad tekvicového džúsu nejaký elixír, tak sa zmení aj chuť? Alebo aspoň farba... alebo niečo?“

„Podľa toho čo, Lizy,“ odvetila zamyslene. „Niekedy sa môže zmeniť len nepatrne chuť alebo farba. Občas aj vôňa. To záleží na elixíre.“

Zatvorila som oči, vybavujúc si tekvicový džús. Jeho chuť, farbu, vôňu... Vôňu! Zdalo sa mi, že voňal nejak inak. Nie ako tekvicový džús, skôr som tam cítila... neviem, ťažko opísať. Ale takto za normálnych okolností nevonia, to viem na sto percent.

„Mal inú vôňu,“ povedala som nahlas. Lily na mňa nechápavo pozrela. „Keď pridáš do džúsu elixír na nevoľnosť alebo nejaký, ktorý spôsobuje, že ti je po ňom niekoľko dní zle, zmení sa vôňa, že?“

Lily chvíľu uvažovala, až napokon pomaly prikývla. „Myslím, že som počula o nejakom elixíre, z ktorého ti je potom zle, ale nepamätám si názov.“

Rozzúrene som zavrčala. Drahý Merlin, teraz ju ochraňuj. A vlastne nie, zaslúži si to!

Vyšla som z klubovne, na čo sa za mnou ponáhľali aj baby s Remom.

„Čo je? Na čo si prišla?“ opýtala sa ma Nat.

„Že mi to skôr nedošlo,“ povedala som naštvane. „Je to predsa jasné. Už viem, prečo mi bolo celé dni zle. Bolo to od plesu, kedy som sa napila z tekvicového džúsu. Musela to urobiť! Určite to urobila, lebo sa mi chcela pomstiť, že som na ňu vtedy v Rokville tak vybehla a aj za to, že som sa jej vyhrážala.“

Celé mi to dávalo zmysel. Všetko to mala tá suka premyslené! Však ja jej dám, keď si ju nájdem!

„O kom hovoríš, Lizy?“ spýtal sa Remus nedočkavo.

„Bella mi do tekvicového džúsu naliala nejaký elixír, z ktorého mi bolo tak zle. A keďže mi aj na jej šťastie meškali, tak to vyzeralo tak, že som tehotná. Ona to potom mohla vykecať celému Slizolinu a tým zo mňa urobiť šľapku!“

„Takže ty hovoríš, že to všetko urobila Bellatrix? Že to preto ti bolo zle? Kvôli tomu elixíru?“ chcela si spresniť informácie Alice.

„Presne tak, Al,“ prikývla som, na čo sme vošli do siene. Zastala som na dverách a pohľadom vyhľadala tú hlúpu hus, ktorá zapríčinila to, že si o mne teraz myslia nie práve najkrajšie veci.

Keď ma Lucius zbadal, široko sa usmial, no jeho úsmev klesol pri pohľade na môj výraz. Konečne som tú hlupaňu našla. V tejto chvíli mi bolo jedno, že sa v sieni nachádzajú zvedavé decká a zopár učiteľov. Vytiahla som svoj prútik.

„Blacková, ty šľapka!“ zvolala som na Bellatrix, až sa na mňa pozrela celá sieň. Aj menovaná na mňa uprela svoj povýšenecký pohľad. „Toto ti neprejde! Neprávom si zo mňa urobila cundru! Ak sa mi chceš pomstiť, vytiahni si svoj prútik a takto si poď so mnou merať silu. Uvidíme, kto vyhrá.“

Bellatrix sa vynútene zasmiala, no vstala, vyťahujúc svoj prútik.

„Dievčatá, okamžite odložte prútiky!“ zakročila McGonagallová, ponáhľajúc sa k nám od profesorského stola. Obe sme ju ignorovali, nenávistne na seba zazerajúc.

„Pamätáš si, čo som ti minule povedala, Bella?“ spýtala som sa jej hrozivo.

„Samozrejme, že pamätám. Ale mňa takými hlúposťami nezastrašíš,“ uškrnula sa.

„Nie?“ zatiahla som a tiež sa mi po tvári rozlial úškrn. „Tak to je škoda. Aspoň viem, že tebe slová nestačia. Prax je dôležitejšia. Áno, aj ja si to myslím.“

Na to som na ňu namierila prútikom. Belle sa rozšírili zreničky, čo ma veľmi potešilo. McGonagallová k nám rýchlo pristúpila.

„Okamžite obe odložte prútiky! Hneď!“ prikázala naštvane.

„Až keď si niečo vyriešim,“ poznamenala som, na čo mi Bella namierila svojím prútikom na srdce.

„Hneď teraz! A obom vám strhávam 10 bodov!“ vravela profesorka naštvane. Zavrčala som, sklopiac prútik, no neprestala som na Bellu škaredo zazerať. „Poďte so mnou!“

Neváhala som a vykročila za McGonagallovou. Bella išla hneď vedľa mňa a hoci som na sebe cítila jej pohľad, ignorovala som to. V duchu som sa modlila, aby som sa ovládala. Prekvapilo ma, keď nás profesorka zaviedla k riaditeľovi. Došli sme až k dverám do jeho pracovne, na čo profesorka zaklopala a vošla dnu. Ja a Bella za ňou.

Profesor stál pri okne, hľadiac na oblohu. Keď sme však vošli dnu, pozrel na nás.

„Pán riaditeľ,“ oslovila ho McGonagallová naliehavo.

„Áno, Minerva, viem čo sa stalo,“ povedal riaditeľ skôr, než stihla menovaná niečo dodať. „Môžete ísť, ja to už vyriešim.“

Profesorka na nás ešte naštvane pozrela a až potom odišla. Dumbledore nám pokynul, aby sme sa posadili. Bella neváhala a sadla si, ja som však ostala stáť, čakajúc na vyhlásenie verdiktu.