Záškodníci

„Vtedy som si však myslela, že to bude skôr,“ odvetila som, pomaly sa pohybujúc na mieste.

„Ver mi, že ja tiež,“ uškrnul sa. Bolo to zvláštne, keď som s ním bola v objatí a pri tom som ho nemohla pobozkať. Ale tie časy sú už dávno preč, za nami. Musím sa venovať prítomnosti, v ktorej je len jeden muž a to Lucius.

Ešte hodnú chvíľu sme spolu tancovali, užívajúc si tak blízku prítomnosť jeden druhého. Napokon pieseň dohrala a Lucius bol rázom pri nás. Len som sa na Siriusa usmiala, ktorý mi môj úsmev s radosťou opätoval.

„Ďakujem,“ žmurkol na mňa a odišiel preč. Otočila som sa k Luciusovi, chytiac ho za ruku.

„Nechceš si ísť sadnúť?“ opýtal sa ma starostlivo. Chvíľu som premýšľala, keď ma niečo napadlo.

„A nepôjdeme za Lily?“ zamrkala som naňho. Len sa uškrnul a jemne prikývol. „Skvelé, vďaka.“

Sadli sme si k stolu, kde sedela Lily s Jamesom a Nat s Remom. Chvíľu sme sa rozprávali, chvíľu sa smiali, popíjali ďatelinové pivo a mňa milo prekvapilo, keď sa s nami smial aj Lucius. Potom sa k nám pridal aj Sírius.

Po polnoci, kedy som si so všetkými zatancovala, sme sa s Luciusom rozlúčili a obaja sa vybrali svojou cestou. Celkom natešená som sa vyzliekla z kostýmu a hodila sa do postele, kde som v momente zaspala.

***

Na ďalší deň, vlastne to bolo v ten istý, som sa prebrala až na obed. Baby už boli hore a veselo debatovali o plese. Len mne sa akosi nechcelo vstávať. No napokon ma k tomu prinútil môj žalúdok. Dobehla som do kúpeľne a, bohužiaľ, vyvrátila všetko, čo som počas plesu zjedla a vypila. Určite to bolo len z ďatelinového piva. Napokon som sa poriadne poumývala a celá zelená v tvári vyšla z kúpeľne.

„Ty si toho na tom plese koľko vypila?“ vybuchla Al smiechom.

„Práveže toho nebolo tak veľa,“ zaskučala som a ľahla si do postele.

„Mám ísť po Pomfreyovú?“ opýtala sa ma Lily. Len som pokrútila hlavou a prinútila sa vstať. Podišla som k skrini, vytiahla z nej veci, ktoré som na seba pomaly natiahla. Naozaj neviem, prečo mi tak bolo zle. Veď som nevypila až tak veľa toho piva. A na plese mi tak bolo ešte pred tým, než som sa niečoho vôbec stihla napiť. Vlastne nie, pila som pred tým len tekvicový džús a dosť pochybujem, že z neho by mi bolo zle.

„Ideme na obed,“ oznámila mi Lily po chvíli. „Ideš s nami?“

„Hej,“ prikývla som. Ešte som si prečesala vlasy a spolu sme zamierili do Veľkej siene, kde sme si sadli ku Záškodníkom. Cestou k stolu som kývla Luciusovi, ktorý sa na mňa široko usmial.

Ja som na jedlo nemala vôbec chuť, nuž som len sedela za stolom a pila rebarborový čaj. Aj z toho sa mi prevracal žalúdok. Chvíľami som naozaj uvažovala, že navštívim Pomfreyovú, ale napokon som tú myšlienku rýchlo zahnala. Nemala som chuť piť tie nechutné elixíry.

Poobede sme s Luciusom zašli do Núdzovej miestnosti, kde som celý zvyšok dňa strávila v posteli a v jeho teplom náručí. Bol to krásny pocit mať pri sebe takého sexy chlapa. Napokon sme takto zaspali a vstali až na ďalší deň. Ten hrozný pocit v žalúdku mi stále neprešiel. Mala som pocit, akoby som mala odpadnúť. Hrozné!

A ani počas celého dňa to neprešlo. Úlohy som si napísala, ani neviem ako a ľahla do postele. Na ďalší deň som namiesto milého zaželania dobrého rána babám len niečo zamrmlala (sama neviem, čo to bolo) a vbehla do kúpeľne. Už som svojimi občasnými behmi k záchodovej mise začínala byť dosť znepokojená.

„Mala by si ostať v posteli,“ poradila mi Nat, na čo som len krútila hlavou.

„Lizy, nevymýšľaj!“ zahriakla ma Lily. „Je ti zle, tak predsa nepôjdeš na vyučovanie.“

„Ale-“

„Žiadne ale,“ skočila mi do reči. „Povieme McGonagallovej, že sa necítiš dobre, preto si nemohla prísť na vyučovanie.“

Povzdychla som si a schúlila sa pod perinu.

„Oddýchni si, po vyučovaní prídeme hneď za tebou,“ oznámili mi, na čo som len prikývla.

Minúty išli tak pomaly ako nikdy a mne bolo stále zle. Našťastie už nie tak, ako pred tým. Celý čas som uvažovala nad tým, z čoho mi môže byť tak zle. Možno to bude len tým, že mám mať svoje dni... Ale nie, z toho by mi nebolo tak zle... A moment! Veď ja som ich už mala mať pred viac ako týždňom!

Rýchlo som pozrela na hodinky, na ktorých bol napísaný aj dátum. A nemýlila som sa.

Takže ak... Nie! Hlúposť! Predsa je to správny chalan, vie, čo môže a čo nie...

V tom ma vyrušilo zaklopanie na dvere, ktoré sa hneď aj otvorili. Spoza nich na mňa hľadeli baby. Zmraštila som obočie. To je už toľko hodín?

„Ešte máme pol hodiny do poobedňajšieho vyučovanie, tak sme ťa prišli pozrieť,“ vysvetlila Al. Podišli ku mne a sadli si na moju posteľ. „Ako ti je?“

„Lepšie, len som nad tým premýšľala a...“ zasekla som sa, nervózne si žmoliac ruky.

„A?“ pobádala ma Nat.

„Viete, pred vyše mesiacom som spala s Luciusom,“ baby len prikývli, „no a ja som ešte stále ne-“

„To mi ani nevrav!“ zrúkla Lily, až som nadskočila. Postavila sa na nohy a hľadela na mňa vydesene i prekvapene zároveň. Babám to asi hneď došlo, lebo pozreli na moje brucho.

„Ja neviem, nie je to vylúčené,“ odvetila som rýchlo. Chvíľu som na baby zazerala, až som sa postavila a chytila sa za brucho.

„Myslíš, že... že by si mohla byť tehotná?“ potichu sa ma spýtala Al.

„Všetko tomu nasvedčuje,“ pomaly som prikývla. Pozrela som von oknom a hľadela na vzdialené kopce. Nemôže to byť pravda. Myslela som si, že si dával pozor... Ale iné vysvetlenie vlastne ani nie je... Ale potom zasa budem mať problémy! Ach, drahý Merlin, čo som to urobila?!

„Nechce sa mi tomu veriť,“ poznamenala som potichu. Do očí sa mi drali slzy strachu z toho, že ak to bude naozaj pravda, ako to dopadne... čo povedia ostatní... čo so mnou urobí Dumbledore a moja mama?!... a napokon samotný Lucius.... Musím za ním ísť a pozhovárať sa.

„Mohla by som,“ začala Lily opatrne, „skúsim sa pozrieť do knižnice, či tam o tom niečo nebude... možno nejaké zaklínadlo, ktoré by to dosvedčilo.“

„Bola by som ti za to veľmi vďačná,“ usmiala som sa. „Viete čo? Už mi je fajn, pôjdem s vami na vyučovanie.“

„Ale fakticky ti je už lepšie?“ opýtala sa ma Nat. Len som prikývla a natiahla na seba školskú uniformu. Zopla som si vlasy do drdola, zbalila si knihy a spolu s babami sme sa vybrali na dvojhodinovku dejín mágie.

Sadla som si do lavice, neprítomne hľadiac na pergamen. Nechcela som si pripustiť, že by to celé mohla byť pravda. Veľmi som sa toho bála a v duchu som sa modlila, aby to bol len planý poplach.

Už som sa nevedela dočkať, až konečne skončí vyučovanie. Ale predsa to len bolo lepšie, ako by som mala ležať v posteli a ešte aj sama. Tá myšlienka by ma prepadla ešte väčšmi, teraz ma aspoň rozptyľuje profesorov výklad.

Napokon konečne zazvonilo a ja som si zbalila veci. Prehodila som si tašku cez plece, počkala na baby a spolu sme sa vybrali na SOZT. Práve som kráčala chodbou, keď ma zastavila McGonagallová.

„Slečna Winnersová, už sa cítite lepšie?“ opýtala sa ma starostlivo.

„Hej, už hej,“ prikývla som. „Vďaka za opýtanie.“

„Za málo, ale ak by ste sa necítili dobre, mali by ste zájsť za madam Pomfreyovou,“ poradila mi. Len som prikývla. „Dobre, tak teraz choďte na hodinu.“

„Dovidenie,“ zamrmlala som a odišla od nej.

S babami sme došli na pozemky, kde už stáli Slizolinčania. Lucius ku mne hneď podišiel a nežne ma pobozkal. Všetci prítomní (okrem mojich priateľov) znechutene zamručali. Už som si na to zvykla. Ale bolo mi to jedno, láska nepozná hranice.

„Potom sa budeme musieť pozhovárať,“ zašepkala som mu vo chvíli, keď k nám prišiel Hagrid.

Celý zvyšok hodiny som premýšľala nad tým, ako to povedať Luciusovi. Ale vlastne to nie je ešte stopercentné, ale aspoň ho na to môžem pripraviť. Čo ak?

Hodina sa skončila a ja som Luciusa hneď zaviedla na najbližšie tiché miesto, teda k jazeru. Hľadela som na vlniacu sa hladinu, zvažujúc každé jedno slovo.

„Lucius,“ oslovila som ho napokon, na čo na mňa spýtavo pozrel, „dával si si vtedy pozor?“

„Kedy?“ nechápal.

„Keď sme spolu spali,“ vysvetlila som rýchlo. Lucius zmraštil obočie.

„Samozrejme,“ odvetil tónom, akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete. Zúfalo som si povzdychla.

„Tak prečo mi je zle a ešte stále som ich nedostala?“ naštvane som dupla nohou. Lucius na mňa vypúlil oči.

„Čože?!“ vyprskol. „Ale... prečo si mi to nepovedala skôr?!“

„Len dnes ráno ma to napadlo,“ zamrmlala som. Nervózne som sa začala prechádzať.

„Ale veď to nemôže byť pravda, predsa som si dával pozor!“  

„Miláčik, ja ti verím, ale-“

„Prepáč, len ma to hrozne prekvapilo,“ skočil mi do reči, keď videl, ako mi po tvári stiekla slza. Podišiel ku mne a zovrel ma v objatí, hladiac ma po vlasoch. „Spolu to zvládneme, neboj sa.“

„Ale ono to ešte nie je stopercentné,“ poznamenala som. Odtiahol sa odo mňa a vtisol mi bozk na čelo.

„Aj keby si bola naozaj tehotná, my dvaja to spolu-“

„Bella!“ zvrieskla som naštvane a namierila prútikom na Bellinu hlavu za kríkmi. Hneď však utiekla. Zúfalo som pozrela na Luciusa. „Čo ak to niekomu povie?“

„Tak si to s ňou vybavím,“ zavrčal naštvane.