Záškodníci

Dni ubiehali a ja som sa čudovala, že to Charlie zobral úplne normálne. Vôbec to neriešil. Zjavne pochopil, že k nemu nebudem nikdy cítiť nič viac, než priateľstvo.

Práve som sedela v klubovni a čítala knihu, zatiaľ čo sa chalani z tímu rozprávali o metlobale.

„Čo myslíš ty, Elizabeth?“ oslovil ma John Liam- triafač. Vzhliadla som od knihy. Všetci chalani na mňa upierali svoj pohľad.

„A o čom bola reč?“ ospravedlňujúco som na nich pozrela. „Prepáčte, ale veľmi som nedávala pozor,“ zdvihla som knihu. Charlie sa ku mne nahol a vzal mi ju z rúk.

„Oddýchni si trochu,“ poznamenal. Len som sa uškrnula.

„Prvý zápas je so Slizolinom a my sme preberali stratégie,“ vysvetlil James, na čo som chápavo prikývla, „a tak nás napadlo, že ty a Sirius by ste mohli skúsiť Spätnú prihrávku.“

Napäto som pozrela na Siriusa, ktorý len pokrčil plecami.

„Ale to je zložité,“ odvetila som, hryzúc si dolnú peru a jemne sa mračiac. John sa ku mne nahol a potľapkal ma po ramene.

„Od zajtra to môžete cvičiť a ja, teda my,“ rýchlo sa opravil, ukazujúc pri tom na všetkých členov tímu, „ti veríme. Určite to zvládnete.“

Na chvíľu som sa zamyslela. Spätná prihrávka je skvelý chyták pre súperových triafačov. Ale presná prihrávka je veľmi zložitá... Možno keby sme so Siriusom cvičili poriadne, tak by sa nám to podarilo.

„Sirius?“ spýtavo som naňho pozrela, na čo len znova pokrčil plecami. Och, od neho podporu očakávať nebudem. Bol by to nezmysel! „Tak fajn.“

„Výborne,“ potešil sa Charlie. „Keby ti so Siriusom veľmi nešlo, môžeš to skúsiť s Johnom.“

„Dobre,“ prikývla som a vrátila sa ku knihe.

***

Ďalšie dni sme so Siriusom cvičili Spätnú prihrávku. Vôbec nám to nešlo, aj keď sme sa snažili akokoľvek. Obaja sme už z toho boli nervózni. Na dnešnom tréningu tomu nebolo inak.

Letela som ihriskom. Obzrela som sa, aby som si bola istá, že je Sirius za mnou. Pozrela som späť pred seba a rýchlo hodila prehadzovačku cez plece, modliac sa, že som ju prihrala Siriusovi.

„Dočerta s tebou!“ zvolal spoza mňa. Rýchlo som urobila otočku. Sirius visel vo vzduchu, naštvane na mňa zazerajúc. Vzdychla som si. Znova to nevyšlo. „Nemôžeš to aspoň raz urobiť poriadne?!“ vybrechol na mňa.

„Vôbec to nie je také jednoduché!“ zvolala som naštvane, na čo k nám prileteli ostatní hráči. „Tebe sa to povie, ale ja nemám oči aj vzadu, že viem presne, kam mám loptu hodiť! Je to len intuícia, iba INTUÍCIA! A TY MI VÔBEC NEPOMÁHAŠ!“

„Snažím sa, ale TY zjavne nie!“

Neveselo som sa zasmiala. „Dávam do toho všetko! LENŽE TY NA MNE VIDÍŠ LEN SAMÉ CHYBY!“

„Lizy, pokoj,“ ozval sa Charlie. Strelila som po ňom naštvaným pohľadom.

„Už s tebou nechcem viac nič robiť!“ sykla som Siriusovi do tváre a otočila sa na zvyšok tímu. „John, tebe to pôjde určite lepšie. Môžeš to so Siriusom skúsiť ty.“

Na to som zletela dole a naštvane vpochodovala do šatne. Zhodila som zo seba špinavý dres, vlezúc do sprchy. Pustila som si horúcu vodu. Iba ona ma dokázala upokojiť a zbaviť nepekných myšlienok.

„... ale mohol si si to odpustiť,“ začula som zo šatne Charlieho hlas po niekoľkých minútach. Vypla som vodu a zabalila sa do uteráka.

„To ju mám chváliť za to, že to pokazila?!“ vybuchol Sirius.

„Ona to nepokazila! To, že ty nevieš chytať, nemusí hneď znamenať, že to pokazila Lizy!“ odvetil naštvane Charlie, zatiaľ čo som sa obliekala do čistých vecí.

„Ja viem chytať!“ bránil sa Sirius. „Keď ste spolu tak často, môžeš ju to naučiť! Teba bude rozhodne počúvať!“

„Vadí ti, že si s Charliem tak skvele rozumieme?“ opýtala som sa pokojne, opierajúc sa o zárubňu dverí. Chalani na mňa prekvapene pozreli. Asi nečakali, že som ešte tu. „Máš priateľku, tak sa staraj o ňu a mňa nechaj na pokoji, prosím.“

Odlepila som sa od zárubne, schytila habit a bez slova vyšla na ihrisko. Momentálne som nemala chuť na nikoho. Chcela som byť sama.

Vošla som do prázdnej izby, vzala si knihy a zišla do klubovne. Sadla som si ku krbu a začala písať úlohy. Baby sedeli pri mne, tiež sa učiac na zajtrajšie vyučovanie. Sľúbili sme si, že MLOKy musíme zvládnuť aspoň na P.

***

Počas ďalších dní som sa so Siriusom nebavila už ani toľko čo pred tým. Vtedy som ho prinajlepšom oslovila a spýtala sa na jeho názor, týkajúci sa metlobalu. Teraz som oň nezavadila ani pohľadom. Myslím, že obom nám to tak vyhovovalo. Vykašľala som sa na Spätnú prihrávku a viac sa venovala úlohám, babám a aj Luciusovi. Ten denník, čo som mu dala k narodeninám, sme využívali skoro každý deň. Keď sme sa nemohli stretnúť, písali sme si. Bola to taká malá útecha.

Prešli dva týždne a my sme za sebou mali prvý zápas- Chrabromil proti Slizolinu. Asi si viete predstaviť, ako dopadol. Vďaka tomu, že sme sa so Siriusom nebavili, po celý čas sme boli ako na ihlách. Takže výsledkom toho bola naša prehra- 360:150. Skvelé!

Hrozne ma bolelo, keď som sa so Siriusom nerozprávala, ale on si za to mohol sám. Bol ku mne protivný, čo ma neskutočne trápilo. Ale myslím, že väčšinou to bol len obranný manéver. Určite to bolo kvôli tomu, že som začínala prvá. Len som na sebe nechcela dať poznať, že ma to tak veľmi trápi.

S Luciusom som trávila veľa času. Dalo by sa povedať, že viac ako s babami. Oni mali predsa chalanov, s ktorými boli každý deň. Mne to bolo vlastne aj jednom, nebudem predsa od nich žiadať, aby boli stále so mnou. Veď keď som chodila so Siriusom, tak... Ha! A už znova o ňom hovorím! Veď je to na hlavu! Prečo mi jednoducho nevylezie z hlavy?!

***

Posledné dni sme sa so Siriusom dosť hádali. Vôbec mi to nebolo jedno. Nechcela som sa s ním hádať, ale nešlo tomu zabrániť. Moje pery si hovorili, čo chceli. Vyčítala som mu každú jednu maličkosť, hoci som na to nemala právo. 

Raz sme sa tak veľmi pohádali, až som sa od zlosti rozplakala. Teda, nie som si tak veľmi istá, či to bolo iba kvôli zlosti. Ale to nie je podstatné. Odvtedy som sa utiahla a už ani siahodlhé rozhovory s Luciusom, ktorý ma neprestajne počúval a upokojoval, mi nepomáhali.

Celé dni som sa nedokázala poriadne sústrediť. Bola som zahĺbená do svojich myšlienok. Zvláštne bolo, že Sirius nebol jediný, nad kým som neustále myslela. Ani Lucius mi nedal poriadne dýchať.

 Dni som trávila mimo ľudskej spoločnosti. Väčšinou som sedela na Astronomickej veži, alebo niekde pri jazere. Občas som zašla do Zakázaného lesa. Ale iba počas dňa.  Večer by som sa sama neodvážila. Našla som si tam na jednej čistinke pekné miestečko. Bolo to pod vysokou osamelou brezou. Nikto tam nechodil, takže som tam mala pokoj. Do hradu som sa vracala, až keď zapadlo slnko, kedy som si len  narýchlo napísala úlohy a išla spať.

Skoro s nikým som sa nerozprávala. Iba keď to bolo nutné. Nikdy som sa necítila viac osamelá ako teraz. Aj keď som mala priateľov, nevedeli mi pomôcť. Toto som musela zvládnuť sama.

Ako som sa časom dozvedela, Sirius sa s Violet rozišiel. Kto vie prečo? Bola predsa taká milá a skvelá (pozn.: prosím, čítať sarkasticky). Pravdepodobne bola len ďalším zárezom na jeho posteli. Chúďa. Myslela som, že z toho Sirius vyrástol.

***

Dnes som sa konečne odhodlala ostať v klubovni. Sedela som na okennom parapete a sledovala kvapky dažďa, dopadajúce na okná hradu. Objímala som si kolená, neprítomne sa hrajúc s prsteňom od Johna. Celý čas som na sebe cítila niečí pohľad, no vytrvalo som to ignorovala. Popravde ma to nezaujímalo.

Odrazu ku mne pristúpila vysoká postava statného chalana. Ignorovala som ho rovnako ako všetko navôkol, až kým si ku mne nepritiahol stoličku a neusadil sa.

„Netráp sa,“ prehovoril Sirius. Trpko som sa zasmiala. „Myslím to vážne, ja ti za to nestojím.“

„Sirius, prepáč, ale nezaujíma ma tvoj názor,“ odbila som ho, pri čom som naňho ani raz nepozrela. „Prečo sa so mnou vlastne bavíš? Doteraz som ti bola ukradnutá.“

„Vôbec to nie je pravda,“ odvetil rázne. Uprela som naňho svoj pohľad, no nedokázala som sa naňho dívať. Veľmi ma to bolelo.

„Vedela som, že som mala ostať radšej vonku,“ zamrmlala som a vybehla z klubovne, vyprevádzaná Siriusovým nechápavým pohľadom. Vyšla som na Astronomickú vežu, utierajúc si slzy, no to som nečakala, že tam niekto bude. A už vôbec nie riaditeľ. Zastavila som na pol kroku.

„Prepáčte. Nevedela som, že tu budete,“ rýchlo som sa otočila na odchod, no zastavil ma jeho hlas.

„Pokojne tu môžete ostať, slečna Winnersová,“ poznamenal vľúdne. „Ja som už na odchode.“

Rýchlo som si utrela slzy a podišla k nemu. Hľadel niekam do ďaleka.

„Aj ja tu rád chodím, keď sa cítim zle, alebo potrebujem o niečom popremýšľať,“ vravel zaujato a obzrel sa vôkol seba.

„Áno, je tu fajn,“ prikývla som, hrajúc sa z habitom. „Je tu pokoj a aspoň môžem byť sama.“

„Samota je krásna, ale musíš mať niekoho, komu o nej povieš,“ poznamenal, zavrtávajúc sa mi do očí.

Len som si povzdychla a zahľadela sa na oblohu. Už prestalo pršať. Slnko vykúkalo spoza mraku, snažiac sa usušiť svojimi lúčmi veľké mláky.

„Nemám šťastie na pravú lásku,“ vysypala som zo seba napokon. Hanbila som sa za to, že som si to priznala. Že som o tom povedala Dumbledorovi.

„Nemusíte sa za to hanbiť, slečna Winnersová,“ milo sa na mňa usmial. Prekvapene som naňho pozrela, no on už bol na odchode. Pri schodoch sa ku mne ešte naposledy otočil. „Šťastie náleží tým, ktorí sami sebe dostačia.“

Nechápavo som naňho hľadela. Už chcel odísť, keď som ho na poslednú chvíľu zastavila.

„Pán profesor,“ otočil sa ku mne so spýtavým pohľadom, „už dávno som sa vás to chcela opýtať, ale akosi na to nebola príležitosť.“

„Príležitostí je dosť, len na to treba odvahu,“ usmial sa.

„Fajn, fajn, tak teda idem k veci,“ rýchlo som povedala a pristúpila bližšie k nemu. „Ako... ako ste vedeli, že sem prídem? Tu na Rokfort.“

Dumbledore sa zarazil. Chvíľu premýšľal, no potom zamyslene zdvihol ukazovák.

„To je dobrá otázka,“ uznal. „Viete, sú veci, na ktoré ani ja neviem odpovedať.“

Sklamane som spustila ramená. „Takže-“

„Ktosi mi to našepkal,“ poznamenal tajomne a odišiel preč. Odprisahala by som, že na mňa pred tým žmurkol.

Ešte niekoľko minút som hľadela na schody, no napokon som sa spamätala. Sadla som si na podlahu a oprela sa o studený múr. Dlho som premýšľala nad tým, čo mi riaditeľ povedal. Nikdy nehovorí priamo, len ti napovie a ty si z toho máš vyťažiť vlastné.

Šťastie náleží tým, ktorí sami sebe dostačia... nemohla som tú veta vypustiť z hlavy. Neustále tam bola a vďaka nej som na Siriusa vôbec nemyslela. A bolo mi lepšie. Možno toto chcel Dumbledore tou vetou dosiahnuť. Aby som nad ňou premýšľala a tým by som nemyslela na Siriusa.

Dumbledore je proste king, to sa musí uznať. :D