Záškodníci

Dobehla som ku gobelínu Barnabáša Bláznivého. Chvíľu som sa prechádzala popri stene, až sa na nej zjavili dvere. Otvorila som ich a vošla dnu. Po tvári mi stekali slzy ako prúd vody. Zatresla som za sebou dvere, skĺznuc sa po stene až na zem. Objala som si kolená a srdcervúco vzlykala.

Cítila som sa tak hrozne. Ak ma má Sirius rád, tak sa kvôli mne teraz trápi. A ja hlúpa som sa s ním rozišla! Ale čo mám teraz robiť? Nemôžem k nemu len tak prísť a povedať, že odvolávam to, čo som povedala....

Strávila som tam celý zvyšok dňa. Buď som plakala, alebo nezmyselne hľadela na strop. Keď už bolo päť hodín, vrátila som sa do izby. Cítila som sa tak mizerne, až som premýšľala nad tým, že s Charliem dnes nikam nepôjdem. Toľko čo som otvorila dvere do izby, vrhli sa ku mne baby.

„Lizy, kde si bola celý deň?“

„Hľadali sme ťa a nemohli sme ťa nájsť!“

„Boli sme sa opýtať Charlieho, či nie si s ním. Aj on sa o teba bál!“

„Prečo ste za ním šli?“ opýtala som sa ich a sadla som si na posteľ.

„Veď sme ti vraveli, že sme sa o teba báli,“ odvetila Lily.

„Už sme chceli ísť za McGonagallovou,“ poznamenala Al, sadnúc si ku mne.

„Len som bola v Núdzovej miestnosti,“ odvetila som lenivo.

„Lizy, čo sa stalo?“ opýtala ma Nat opatrne. Vydýchla som a pokrútila hlavou. „No tak, nám môžeš povedať pravdu.“

„Rozprávala som sa s Remom a on mi povedal, že... že,“ zasekla som sa.

„To so Siriusom?“ prekvapene som na ňu pozrela. „Predsa to vidíme každý deň, Lizy. Ty ani tak nie, lebo ty sa naňho ani nedívaš... tak nemôžeš vidieť jeho výraz.“

Trhane som sa nadýchla a pomaly vydýchla.

„O hodinu sa máš stretnúť s Charliem, tak sa choď dať dokopy. Daj si sprchu, tá ťa upokojí,“ navrhla Lily. Len som prikývla a zaliezla do sprchy. Strávila som tam pol hodiny. Potom som sa kúzlom usušila a upravila si vlasy. Natiahla som na seba čisté veci a vyšla z kúpeľne. Baby ma ešte chvíľu upokojovali, no nakoniec som vyšla z izby a zišla do klubovne. Charlie tam už bol. Nervózne sa prechádzal po klubovni a žmolil si ruky. Podišla som k nemu.

„ELizabeth, tu si,“ vydýchol. „Bál som sa o teba. Baby mi povedali, že si bola celý deň-“

„Len som chcela byť chvíľu sama,“ skočila som mu do reči, usmievajúc sa naňho. Skúmavo si ma prezrel, no ďalej už to nerozoberal.

„Tak poď, ideme,“ chytil ma za ruku a viedol chodbami. „Mám jeden nápad.“

Nechala som sa ním viesť až na siedme poschodie. Zasa Núdzová miestnosť! Dnes už po druhý krát. Prešiel tri krát popri stene, keď sa na nej zjavili dvere. Otvoril ich a nechal ma vojsť ako prvú. Moja sánka div nespadla na zem. Celá miestnosť bola taká veľká. V strede bol parket, vedľa neho stôl so stoličkami a na opačnej strane gauč s krbom. Pozrela som na Charlieho, ktorý sa na mňa celý čas díval. Pokynul mi, aby som išla ďalej, nuž som ho poslúchla.

„Tak ma napadlo,“ začal a mávol prútikom k starému gramofónu, ktorý hneď začal hrať, „či by si si so mnou nechcela zatancovať.“

„S radosťou,“ usmiala som sa naňho. Došli sme do stredu parketa, kde sa ku mne otočil a pritiahol si ma k sebe. Nežne ma chytil za ruku a druhú mi položil na chrbát. V pozadí nám hrala pomalá hudba. Začali sme sa pohybovať v rytme piesne. Chvíľu sme si dívali do očí, no potom som sa oprela o jeho rameno a užívala si jeho prítomnosť. Palcom ma jemne hladil po ruke, čo ma úplne upokojovalo.

Cítila som sa s ním skvele, ale predsa to nebolo ono. Chýbala mi tam vzájomná náklonnosť.

***

Roztvorila som oči a ponaťahovala sa na posteli. Keď som pozrela na hodinky, zistila som, že je ešte málo hodín, nuž som ostala len tak ležať v posteli. To mi však dlho nevydržalo a tak som vstala z postele. Podišla som k oknu a otvorila ho. Vonku krásne svietilo slnko a obloha bola bez jediného mráčika. Slabý vetrík pofukoval, jemne rozfukujúc moju ešte neučesanú hrivu.

Nuž som vošla do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla a prečesala. V izbe som si natiahla staré tepláky a tričko a vybrala sa na skoré raňajky. Zišla som do klubovne a prešla cez portrétový otvor. Stačila som urobiť tri kroky, keď som zmeravela na mieste. Až priveľmi skoro som sa začala tešiť z krásneho rána.

Predo mnou išiel Sirius ruka v ruke s... tá malá suka! Zhlboka som sa nadýchla a vykročila chodbou, ignorujúc Siriusa s Violet Loftyovou, tou malou Slizolinčankou. Na zvuk krokov sa otočili, no ja som okolo nich prešla bez pozdravu so zdvihnutou hlavou. Hneď ako som ich mala za sebou, po tvári sa mi skotúľala slza. Keby som aspoň mohla niečo urobiť, ale takto by to bolo zbytočné, lebo už so Siriusom nechodím. Bolo by to trápne. Najradšej by som tú hlúpu hus nakopala! Využila to, že som sa so Siriusom rozišla.

Pred dverami do Veľkej siene som sa zhlboka nadýchla a až tak som vošla. Sadla som si za stôl, nevnímajúc svet vôkol seba. Naliala som si kávu, hodila do nej dve kocky cukru a neprítomne ju miešala. Po sieni sa zrazu rozľahol veselý dievčenský smiech, no ja som ho vnímala len z diaľky.

„Ahoj,“ pozdravil ma niekto. Vzhliadla som od prázdneho taniera pred sebou a zahľadela sa do medových očí môjho brata.

„To si ty? Ani som ťa nevidela,“ zamrmlala som a znova uprela prázdny pohľad na tanier.

„Všimol som si,“ uškrnul sa. „Sedím len pol metra od teba, takže si si ma mohla ťažko všimnúť,“ zatiahol sarkasticky. Povzdychla som si.

„Prepáč,“ zašepkala som.

„To je v pohode,“ odvetil, na čo do siene vošiel Sirius aj s tou...! Remus pozrel najprv na nich a potom na mňa, no nič nepovedal.

Nikdy som nechápala, ako mi dokáže tak rozumieť. Žeby mi čítal myšlienky? Ako vie, že o tom nechcem hovoriť? Vždy to vie... vie, kedy sa so mnou má rozprávať, aby sa mi uľavilo... vie, kedy ma má rozveseliť... vie, kedy má byť ticho... kedy má byť pri mne.

Ani som si nevšimla, kedy si k nám prisadol Sirius. Letmo som naňho pozrela, no on sa usmieval na svoju novú frajerku. Prehltla som nával zlosti a smútku a nabrala si šalát. Cítila som na sebe Remov pohľad.

„Čo budeš dnes robiť, Lizy?“ opýtal sa ma napokon.

„Ešte neviem,“ pokrčila som ramenami, flegmaticky vyberajúc papriku. „Chcela som si ísť potom zalietať, ale ešte nemám urobené úlohy. Je ich veľa, takže ich budem určite robiť aspoň tri hodiny.“

„Môžem ti pomôcť, ak chceš,“ navrhol.

„Nie, ďakujem,“ pokrútila som hlavou. „Zvládnem to.“

Pomaly som jedla šalát. Mala som kopu času a vlastne mi aj bolo jedno, že vedľa mňa sedel Sirius. Remus sa s ním pustil do reči, ale veľmi som to nevnímala. Bola som zahĺbená do svojich myšlienok. Napokon som dojedla a vstala od stola. V tom momente sa postavil aj Remus a ponáhľal sa za mnou.

„Nič nehovor. Všetko je v poriadku,“ povedala som, keď ma dobehol.

„Lizy, nie som slepý,“ odvetil rázne.

„Aj tak je to jedno,“ pozrela som mu do očí. „Určite sú spolu šťastní, ja sa im do toho nebudem pliesť.“

„Si hrozne tvrdohlavá, vieš o tom?“ usmial sa.

„Viem,“ zazubila som sa.

Ďalej sme to už nerozoberali. Vošla som do izby. Baby ešte stále tvrdo spali a ja som ich nechcela budiť. Len som na seba natiahla staré odtrhané džínsy a hrubú mikinu a vytratila sa z hradu, cestou si nasadzujúc metlobalové rukavice. Vošla som do šatne, vzala si metlu a vyšla na ihrisko. Tam som si ešte napravila chrániče a vzlietla do vzduchu.

Bol to oslobodzujúci pocit, keď mi do tváre udieral vietor a rozfukoval moje myšlienky ďaleko odo mňa. Lietala som si ihriskom a robila rôzne kľučky. Urobila som šípku k zemi, len tak- tak sa jej vyhnúc. Druhý krát sa mi to však nepodarilo, a tak som tvrdo dopadla na zem, až mi vyrazilo dych. Ostala som ležať na chrbte a snažila sa polapiť dych. Naštvane som udrela päsťou do zeme.

Keby som v tej chvíli nepomyslela na Siriusa, určite by sa mi to podarilo! Prečo sa mi ryje do mysle?! Ja o to nestojím!

Ešte chvíľu som ležala na zemi, keď som sa napokon postavila a znovu sadla na metlu. Takýto pád ma predsa nemohol zastaviť v trénovaní. Nuž som cvičila a cvičila, padala a padala. Ale stále som bola lepšia. Ani neviem, koľko času prešlo, ale napokon som to po poslednom tvrdom páde vzdala. Znova mi hrozne vyrazilo dych. Kľakla som si na zem, držiac sa za žalúdok. Nahla som sa dopredu a zložila si hlavu do dlaní, zhlboka dýchajúc. Nakoniec to prešlo. Takto mi ešte nikdy nevyrazilo dych. Celých dvadsať sekúnd som sa nemohla nadýchnuť. V tej chvíli som lipla na každom normálnom nádychu.

Vstala som a vykročila do šatne, kde som si odložila metlu a vrátila sa do hradu. Vošla som do klubovne, zničene sa hodiac do kresla, pri čom som s dlhým povzdychom zatvorila oči.

„Okamžite sa postav!“ zvolal na mňa niekto. Otvorila som oči, aby som zistila, kto to po mne huláka. No jasné! Kto iný, ak nie moja skvelá priateľka Lily. Flegmaticky som oči zatvorila, urobiac si ešte väčšie pohodlie. „Vstaň z toho kresla, Lizy! Pozri, aká si špinavá!“

„Lily, prepáč, ale je mi to jedno. Nevládzem sa ani pohnúť,“ poznamenala som. Lily ku mne naštvane podišla, schmatla ma za ruku a drsne potiahla. V tej chvíli som letela dopredu. Len tak- tak som sa udržala na nohách.

„Zbláznila si sa?“ vybuchla som smiechom.

„Pozri na to,“ ukázala na zašpinené kreslo. Povzdychla som si a namierila naň prútik.

„Vyčistiť!“ prikázala som, na čo sa kreslo samo vyčistilo. „Stačí takto?“

„Stačí,“ prikývla s úškrnom. „A teraz sa choď osprchovať.“

„Áno, mami,“ zazubila som sa a vybehla hore po schodoch. Vošla som do izby, pozdravila baby a zatvorila sa v kúpeľni, kde som sa poriadne umyla. Natiahla som na seba čisté veci a spolu s knihami som sa vrátila do klubovne. Sadla som si do kresla a začala písať. Po vyše hodine som dopísala prácu na elixíry. Práve som vytiahla ďalšie knihy, keď si ku mne prisadol Charlie.

„Ahoj,“ pozdravil ma, zobral do rúk moju prácu a začal si ju prezerať. „Je to dobré.“

„Ďakujem,“ zasmiala som sa, listujúc v knihe.

„Nechcela... nechcela by si ísť dnes so mnou na Astronomickú vežu?“ opýtal sa ma rozpačito. Uprela som naňho svoj pohľad a široko sa usmiala.

„Veľmi rada, len musím dokončiť úlohy,“ povedala som, ukazujúc na kopu kníh.

„Mám ti s nimi pomôcť?“

„Nie, vďaka,“ pokrútila som hlavou. „Rýchlo to dopíšem a potom môžeme ísť.“

„Tak fajn,“ uškrnul sa.

Písanie úloh mi trvalo dlhšie, ako som si myslela. Keď sme sa s Charliem konečne vybrali na Astronomickú vežu, bolo už dávno poobede. Sedeli sme pri zábradlí a sledovali západ slnka. Bolo to veľmi romantické. Odrazu ma chytil za ruku a zahľadel sa mi do očí.

„Elizabeth, už dlho som nad tým premýšľal,“ začal, „a dnes som sa konečne odhodlal... Chceš so mnou chodiť?“

Prekvapene som zažmurkala. Na chvíľu som stratila reč a nevedela som čo povedať. Len som mu nemo hľadela do očí. Napokon som smutne sklonila hlavu.

„Nemôžem, Charlie,“ zašepkala som, pri čom sa mi po tvári skotúľala slza. „Prepáč, ale nejde to. Veľmi ma to mrzí...“

Na to som odišla preč a nechala tam Charlieho stáť aj s prekvapeným a smutným výrazom. Veľmi ma to mrzelo, ale predsa s ním nebudem chodiť nasilu, no nie?