Záškodníci

„Prekvapenie!“ dvere do mojej izby sa rozleteli a ja som odrazu bola stredom skupinového objatia.

„Lily, Alice, Nat!“ vyhŕkla som šťastne, keď ma pustili. „Vy ste ma prišli pozrieť?!“

„Nemohli sme si nechať ujsť narodeniny našej priateľky,“ vyhlásila Lily. Šťastne som sa zasmiala.

„Sirí, miláčik!“ zvolala som na chodbu, na čo sa ozval jeho hlas.

„Čo je?“

„Poď rýchlo sem!“ odpovedala som mu, na čo sa došuchtal do mojej izby.

„Sirius, ahoj,“ potešila sa Lily a zovrela ho v objatí. Najbližších desať minút prebiehalo skupinové vítanie. Bola som taká šťastná, že som s babami konečne mohla byť. Prešiel len mesiac, no mne sa zdalo, akoby to bola celá večnosť. Ale veľmi krásne mi ju spríjemňovala Siriusova spoločnosť. Tu v Banbridgey ešte nikoho nepoznám, takže by to tu bolo hrozne nudné. Sestra si tu už za ten čas, čo som ja bola na Rokforte, stihla nájsť nejakých priateľov a teraz s nimi trávi viac času ako so mnou. 

Dnes bol deň D- moje narodeniny. Veľmi som sa na ne tešila. Podľa čarodejníckeho zákona som už dospelá a môžem čarovať mimo Rokfortu. Konečne! Tak veľmi som sa tešila, až to všetko ukážem mame.

„Tvoja izba je skvelá,“ vydýchla Alice, obzerajúc sa vôkol seba. Len som prikývla. „Mám pocit, akoby som bola v našej izbe na Rokforte.“

„To bol Siriusov nápad,“ pobozkala som menovaného na líce a ten len hrdo vystrčil hruď. 

„Je to skvelé,“ uškrnula sa. Po asi hodinovom rozhovore sme zliezli do kuchyne na večeru. Mama prestrela stôl a keď sme si zaň sadli, pred každého z nás položila tanier s palacinkami (pozn.: moje najobľúbenejšie jedlo :D). Najedli sme sa, rozhorčene debatujúc a potom sa mama stratila za dverami. O krátku chvíľu sa vrátila, v rukách držiac veľkú okrúhlu tortu. Položila ju predo mňa a šťastne sa usmievala.

„Zlatko, všetko najlepšie,“ tuho ma objala.

„Mami, to si nemusela,“ zašepkala som. Kvôli hrči v hrdle to hlasnejšie ani nešlo. Vtisla som jej na líce bozk a odtiahla sa od nej. Schytila moju ruku, niečo mi do nej vložiac.

„Darček odo mňa a tvojej sestry,“ usmiala sa. Roztvorila som dlaň a pozrela na ňu. Moje oči div nevypadli z jamôk. V ruke sa mi skvel nádherný náhrdelník. Bol rovnaký ako prsteň, ktorý som dostala od Johna- zlatý s rubínom. Po tvári sa mi skotúľala slza a za ňou ďalšia a ďalšia.

„Mami, ale veď som ti vravela, že nič nechcem,“ zaúpela som a znova ju zovrela v objatí. Dala som doň všetko. Všetkú vďačnosť a lásku.

„Hádam si nemyslíš, že by som vlastnej dcére nič nedala k narodeninám?“ zasmiala sa zvesela. Pokrútila hlavou a podišla k torte. Začala ju krájať a dávať každému, kto sedel za stolom. S úžasom som na ňu hľadela.

„A odkiaľ ho máš? Musel byť drahý!“

„Nie, zlatko, s tým si nerob starosti,“ upokojila ma.

„Ako si s tým nemám robiť starosti-“

„Bude ti to pripomínať mňa aj tvoju sestru, keď spolu nebudeme,“ skočila mi do reči a podala mi tanier s kúskom ovocnej torty. Schytila náhrdelník a prevliekla mi ho cez hlavu. Keď sa dotkol môjho tela, pocítila som chlad. No po chvíľke mal už rovnakú teplotu ako ja. Pokrútila som nad mamou hlavou a sadla si za stôl.

Celý večer sme sa potom zabávali až do neskorej noci, kedy sa baby museli vrátiť domov. Vôbec som s tým nesúhlasila, chcela som, aby ostali tu. Tie sa však nedali presvedčiť („Budeme len prekážať!“) a s hlasným puknutím sa odmiestnili domov. Siriusa som ešte pobozkala na dobrú noc a vošla do izby. Dala som si sprchu a zaľahla do postele. Chvíľu mi trvalo, kým som zaspala, no keď sa tak stalo, pocítila som pri sebe nejaké zvláštne teplo. Niekto ma posunul na posteli a ľahol si ku mne.

„Čo otravuješ, láska?“ uškrnula som sa, pri čom som mala zatvorené oči.

„Samému mi je smutno,“ zatiahol, na čo som sa mu schúlila na hrudi. Tuho som ho objala, zatiaľ čo on ma hladil po ramene.

„Už je to lepšie?“

„O tisíc krát,“ zašepkal a pobozkal ma do vlasov. „A teraz spi.“

„Neboj sa, na to nepotrebujem tvoj príkaz. Som taká unavená, že nevládzem hovoriť-“

„A aj napriek tomu stále kecáš,“ skočil mi do reči, pri čom sa mu jemne zatriaslo telo. Vedela som, že sa potichu zasmial. Len som hravo zavrčala, nadvihla sa a vtisla mu na pery sladký bozk. „To bude krásne zaspávanie,“ zašomral si, spokojne ma oblapiac okolo pása. Urobila som si pohodlie a v momente som zaspala.

Na ďalší deň sa nám so Siriusom nechcelo vstávať, a tak sme sa vyvaľovali v posteli. Ležala som schúlená v jeho náručí a hladila ho po ruke. Obaja sme len tak ticho ležali a hľadeli do prázdna. Sirius si so mnou odrazu preplietol prsty, pozrúc mi do očí. Spýtavo som naňho pozrela.

„Čo chceš robiť, keď skončí škola?“ opýtal sa ma šeptom.

„Hm,“ zamyslela som sa, „čo ja viem? Prečo?“

„Ja som rozmýšľal nad... rozmýšľal som o nás,“ prevrátil sa nabok, aby mi lepšie videl do očí.

„A?“ pobádala som ho.

„Milujem ťa, Lizy a chcel by som s tebou ostať až do konca života,“ odvetil a nežne ma pobozkal.

„Aj ja ťa milujem, láska,“ zašepkala som. „A čo sa týka budúcnosti, neviem si ju bez teba predstaviť a ani nechcem. Nedokázala by som bez teba žiť, láska.“

Siriusovi sa po tvári rozlial široký úsmev. Pritiahol si ma k sebe a pobozkal ma.

„Mali by sme ísť na raňajky,“ poznamenala som, keď mi zavrčalo v bruchu. Sirius sa len štekavo zasmial a spolu sme sa pobrali na raňajky.

***

Prešli dva týždne od mojich narodenín a ja som práve hľadela na oblohu pri jednom jazere neďaleko nášho mesta. S mamou, sestrou a Siriusom sme sa rozhodli, že si ešte užijeme letné slniečko pri vode. Ležala som na deke a chytala farbu, keď ku mne pribehol mokrý Sirius a otriasol sa nado mnou ako pes.

„Láska, tu nie,“ zašepkala som pomedzi stisnuté zuby, obzerajúc sa vôkol seba, či nás nik nevidí (Nikto okrem nás tu nebol). No aj napriek tomu som na tvári mala pobavený výraz. Hravo zavrčal, schytil ma a niesol až k vode. „Nie, nie, to mi nerob.“

„Voda je fajn, nemusíš sa báť,“ zasmial sa. Než som stihla akokoľvek namietať, hodil ma do vody. Vynorila som sa, vyprsknúc vodu z úst. Sirius sa len ohýbal smiechom.

„Tak ty sa chceš hrať... fajn,“ zaškerila som sa a keď nedával pozor, zatlačila som ho pod vodu. Potom sme sa ďalšiu pol hodinu špliechali s vodou ako malé deti.

Hodila som sa na deku a zabalila do osušky. Aj napriek tomu, že vonku bolo skoro tridsať stupňov, mne bola zima. A to len kvôli tomu, že ma Sirius hodil do vody. Hodila som naňho zničujúci pohľad a vytiahla prútik. Ešte som sa uistila, či sme naozaj sami a potom som sa osušila kúzlom.

„Ukáž mi ešte niečo,“ ozvala sa spoza mňa mama. Nuž som sa narovnala a namierila prútik na malú vetvičku neďaleko mňa.

„Toto bude jednoduché levitačné zaklínadlo,“ oznámila som jej, na čo len šťastne prikývla. „Wingardium Leviosa!“ prikázala som, na čo sa vetvička zdvihla zo zeme a ako som jej prikázala, tak sa pohybovala. Keď som kúzlo zrušila, mama veselo zatlieskala.

„Výborne, výborne,“ potešila sa. Mrkla som na Siriusa.

„Len znehybňovacie,“ upozornila som ho. „Mami, teraz ti so Siriusom ukážeme čarodejnícky súboj. On na mňa zaútočí a ja sa budem snažiť odvrátiť jeho kliatbu. Nemusíš sa báť, nijako mi neublíži. Ak by ma jeho kúzlo zasiahlo, len ma to znehybní.“

„Pripravená?“ opýtal sa ma Sirius. Len som prikývla, na čo mávol prútikom. „Petrificus Totalus!“

„Protego!“ odvrátila som kúzlo práve včas, takže ma nezasiahlo. Za to Sirius sa musel len uhnúť.

„Wow!“ vyhŕkla mama šťastne. Len som sa zasmiala a usadila sa späť na deku. „Výborne, takže ti to ide.“

„Viac než len ide,“ poznamenal Sirius. „Je v tom skvelá.“

„Ale nepreháňaj,“ zapýrila som sa.

„Nepreháňam,“ ohradil sa s úškrnom.

Vyvaľovala som sa na deke a rozjímala so zatvorenými očami, keď pri mne niečo pristálo. Otvorila som oči a pozrela vedľa seba. Hľadela na mňa malá hnedá sova s obálkou v zobáku. Sadla som si a vzala si od nej obálku. Známym písmom na ňom bolo napísané moje meno. Otvorila som ju a vytiahla z nej list. Chvíľu som naň hľadela, keď som ho nakoniec roztvorila a začala čítať.

Moja najmilšia Elizabeth,

ako sa máš? Čo prázdniny? Užívaš si ich naplno?

Ja som práve s rodičmi na dovolenke v Španielsku a veľmi si to tu užívam. Je tu krásne. To prostredie je úplne iné ako u nás v Anglicku. Aj ľudia sú iní a ich zvyky. Mala by si vidieť, čo tu ľudia niekedy vystrájajú. Hrajú hry, pri čom ich naháňa býk. Zväčša je to jeden, no niekedy aj viacerí. Najprv ich vyprovokujú a potom sa nimi nechajú naháňať. Čo tí mukli ešte nevymyslia. No, ja by som sa na to rozhodne nedal.

O dva dni sa vraciam späť do Wiltshireu, a tak ma napadlo, že by sme sa mohli stretnúť. Ak by si samozrejme chcela. Daj mi vedieť, či by to bolo možné. Do začiatku školského roka sú to ešte dva týždne, čo nie je tak veľa, ale radšej by som bral, keby sme sa mohli porozprávať normálne a nie len tak ledabolo vo vlaku. Rád by som Ťa videl ešte pred začiatkom školy.

Ozvi sa, prosím, čo najskôr.

S láskou

                                                                                                      Lucius

Dočítala som ho, šťastne sa uškŕňajúc. Zložila som si ho a odložila do vrecka džínsových kraťasov. Už som sa tešila domov, keď Luciusovi budem môcť odpísať. Pozrela som na sovu, ktorá stála pri mne, slabo zahúkajúc.

„Choď, ja mu odpíšem potom,“ povedala som jej, na čo roztiahla krídla a odletela preč. Sirius podišiel ku mne.

„Od koho bol ten list?“

„Od Luciusa,“ odvetila som jednoducho. „Chcel by sa so mnou stretnúť a porozprávať sa o prázdninách.“

„A stretneš sa s ním?“ opýtal sa, sadnúc si ku mne.

„No, chcela by som,“ jemne som sa usmiala. „Dúfam, že ti to nevadí.“

„Nie, čo si,“ zasmial sa. Len som mu vtisla vďačný bozk na pery a ďalej sa uškŕňala.

***

Hneď, keď sme sa vrátili domov, vrhla som sa k stolu a začala písať list. Po krátkej chvíli som ho spokojne vložila do obálky a ponáhľať sa nájsť Daff. Vyšla som pred dom, obzerajúc sa po mojej malej sovičke, ktorú som dostala od Siriusa k Vianociam.

„Daff, kde si?“ zvolala som, na čo ku mne priletela a sadla si na moje rameno. „Tu si. Kde si sa túlala?“

Sovička len tlmene zahúkala a vystrčila labku. Priviazala som jej o ňu list.

„Odnes to Luciovi do Malfoy Manor. Na odpoveď nemusíš čakať. Ale ak bude chcieť, tak počkaj, kým mi odpíše, okey?“ len slabo zahúkala a odletela preč. Šťastne som si povzdychla a vrátila sa do domu, kde som si dopriala sprchu.

Prešli tri dni a ja som sedela na hojdačke a mávala si s prútikom. Sirius bol práve na nejakom stretnutí s jedným starším pánom. Nepovedal mi presne, čoho sa to stretnutie týka a ani som ho do toho nenútila. Pokojne môže predo mnou mať tajomstvá. Aj ja ich mám a rozhodne mu ich nikdy nepoviem. Teda, možno raz... keď sa odhodlám. 

Bol ešte len obed. Práve som do vzduchu vzniesla kamienok, keď ku mne priletela Daff s listom priviazaným o labku. Schytila som ju a odviazala si list. Daff som nechala, nech si ide na lov, alebo si oddýchnuť a rýchlo som roztvorila list. Každým slovom som na tvári mala väčší a väčší úsmev. Vbehla som do domu, pozrúc na hodinky.

Bolo pätnásť minút po dvanástej. Lucius tu mal prísť o jednej. Vybehla som z kuchyne a ponáhľala sa nájsť mamu.

„Mami! Mami!“ volala som na celý dom.

„Tu som zlatko. Čo je?“ menovaná vykukla z dverí, ktoré viedli do jej spálne. Náhlivo som k nej podišla.

„O jednej príde návšteva,“ vyhŕkla som šťastne. „Môj priateľ, Lucius Malfoy. Už som ti o ňom vravela. Ten z váženej a čistokrvnej čarodejníckej rodiny. Stihneš navariť niečo skvelé za 45 minút?“

Mama len zamrkala. „Má tu prísť na návštevu?“

„Áno,“ prikývla som a vrútila sa do svojej izby.

„Fajn, tak ja niečo skúsim pripraviť!“ zvolala za mnou. O niekoľko minút som už normálne oblečená zišla do kuchyne a pomohla mame s varením. Bolo o päť jedna, keď som sa ešte rýchlo prečesala a upravila niekoľko malých detailov. Odrazu zazvonil zvonček, až som nadskočila.

„Idem otvoriť,“ povedala mama a ponáhľala sa k dverám. Napravila som si ľahké svetlozelené šaty a vykročila som na chodbu, odkiaľ som len počula Luciusov hlas. Moje srdce šťastne poskočilo.

„Dobrý deň, som Lucius Malfoy. Poznám sa s vašou dcérou Elizabeth. Určite vám povedala, že vás navštívim,“ zdvorilo vravel.

„Áno, áno, vravela. Poď dnu Lucius, ELizabeth je v kuchyni,“ rýchlo som urobila niekoľko krokov k stolu, tváriac sa, že ho ešte upravujem. Dvere sa otvorili a ja som sa otočila. Moje oči div nevypadli z jamôk. Lucius stál na prahu dverí a žiarivo sa na mňa usmieval. Nebyť tých jeho blond vlasov, ani by som ho nespoznala. Bol rozhodne vyšší a opálený. Vlasy mal zopnuté do copa a na sebe saténovú zelenú košeľu. V duchu som sa zasmiala. Takže sme sa zladili. Urobila som k nemu jeden nesmelý krok, no potom som sa k nemu doslova rozbehla a hodila sa mu okolo krku. Tak silno ma ešte nikdy neobjal.

„Ach, Lucius, tak si mi chýbal,“ zaškerila som sa, keď som sa už od neho odtiahla.

„Aj ty mne,“ odvetil.

„Tak vás nechám samých, určite si máte čo povedať,“ usmiala sa mama a vyšla na chodbu.