Záškodníci

Na ďalší deň som sa prebudila skoro a keďže sa mi nechcelo vstať z postele, ležala som v nej len tak niekoľko ďalších hodín. V hlave mi stále dookola behalo to, na čo som včera prišla. Bolo mi hrozne, keď som si predstavila, že ma Severus nemá rád preto, kým som, ale preto, na koho sa podobám.

Celý deň som ostala zatvorená v izbe. Hladná som nebola vôbec, ani som na jedlo za celý ten čas nepomyslela. Nemohla som prestať myslieť na Severusa, nemohla som prestať myslieť na to kruté poznanie, ktoré mi teraz spaľovalo každý kúsok môjho tela. Každou minútou sa mi zarezávalo hlbšie a hlbšie. Večer som to už nemohla vydržať, a tak som vytiahla knihy a začala sa učiť. No asi si viete predstaviť, ako to dopadlo. Síce som slová napísané v knihe čítala, no nevnímala som, o čom to vlastne čítam. Po nezmyselnom sedení nad knihami som to nakoniec vzdala a rozhodla sa ísť na večeru.

Nuž som si obliekla džínsy a hrubý sveter a vykročila chodbou. Došla som do Veľkej siene, keď som pri stole zbadala sedieť Willa, nuž som si k nemu prisadla.

„Ahoj,“ zamrmlala som, naberajúc si jedlo. „Ja... chcela som sa-“

„Chcem sa ti ospravedlniť,“ skočil mi do reči. „Prepáč. Malo mi dôjsť, že ti to už celé liezlo na nervy. Popravde aj mne, ale konečne ma baby berú ako pekného, šikovného a super chalana. Fakt ma to mrzí.“

„To je v poriadku, Will. Ja by som sa ti mala ospravedlniť za ten výbuch. Nechcela som na teba vybehnúť, ale prasklo to vo mne,“ zahanbene som sklopila pohľad.

„Nemusíš sa za to ospravedlňovať,“ jemne sa zasmial.

Uprela som naňho svoj pohľad. „Aspoň si konečne niekým,“ zachechtala som sa. „Ale nie, ty si ním bol vždy a aj ním budeš.“

„Ďakujem,“ uznanlivo prikývol. Pozrela som zaňho na profesorský stôl. Severus tam sedel vo svojom cestovnom plášti a pil z pohára.

„Will, počuj,“ začala som, „vieš o tom, alebo pamätáš si, že by k nám Snape chodil, keď sme boli ešte malí?“

„Hm,“ zamyslel sa. „Myslím, že mi mama niečo také raz spomínala, ale ja si na to nespomínam. Museli sme byť ešte fakt malí, keď si to nepamätám. Prečo?“

„Len tak,“ zahovorila som a pokračovala som v jedení. Will si ma prezrel skúmavým pohľadom, no ďalej to už- na moje šťastie- nerozoberal.

Celé dni som sa Severusovi snažila vyhýbať a aj to fungovalo. Keď som s ním mala hodinu, tvárila som sa, že neexistuje. To robil aj on. Aj tak by sme sa takto museli správať, aj keby som sa s ním bavila. Ak som niekedy išla po chodbe, tak len tak rýchlo, ako som vládala. Poprípade som si zvolila skratky. A ak sa niekedy stalo, že som oproti sebe zahliadla Severusa, zmenila som smer cesty.

Raz ho však trpezlivosť prešla a počkal si na mňa po obedňajšej prestávke pri dverách. Toľko čo som vyšla zo siene, ma schytil za ruku a ťahal von z hradu.

„Pusti ma! Čo to robíš?!“ zvolala som, keď ma ťahal pozemkami čím ďalej od ľudí. No ten ma však ignoroval a ďalej ma vytrvalo viedol po mokrej tráve. „Severus, nechaj ma!“ zvrieskla som, na čo zastavil a prekvapene sa ku mne otočil. Moja hruď sa dvíhala od zlosti. Nechcela som s ním byť sama a teraz sa zo mňa určite bude snažiť dostať dôvod, prečo sa mu vyhýbam. A nemýlila som sa...

„Prečo sa mi vyhýbaš?“ opýtal sa ma netrpezlivo, no ja som len zaťato mlčala. Aj by som bola odišla, ale ruky mi pevne zvieral vo svojich dlaniach. „Je to preto, že som vtedy tak náhle odišiel? Áno, bol som robiť prácu pre Rád, ale nebolo to nič vážne. Nič sa mi nestalo, som v poriadku, tak prečo sa takto správaš? Čo som urobil?“

Strelila som po ňom zničujúci pohľad.

„Čo si urobil?“ zopakovala som nezvyčajne vysokým hlasom, trasúc sa. Len teraz neviem, či to bolo od zimy, alebo od tej zlosti. Severus si to všimol a rýchlo cezo mňa prehodil svoj plášť. „Nechcem ho!“ vrátila som mu ho.

 Odfrkla som si a otočila sa na odchod. Aj som urobila dva kroky, no Severus ma chytil za ruku a pritiahol k sebe. Narazila som do jeho hrude, naštvane mu hľadiac do očí. Zhlboka som sa nadýchla.

„Pán profesor, prosím, pustite ma,“ povedala som nebezpečne pokojným hlasom. Prekvapilo ma, keď ma poslúchol. Odstúpila som o krok dozadu, nespúšťajúc z neho oči, zatiaľ čo on na mňa nechápavo hľadel.

„Čo to s tebou je?!“

„Nič, som úplne v poriadku,“ odvetila som s pozdvihnutým obočím.

„Nezdá sa mi. Stále ma ignoruješ, ani sa na mňa nepozrieš. Čo sa deje? Čo ti sadlo na nos?“

Tento krát som sa musela prekonať, aby som nevybuchla. Zaťala som päste a privrela viečka. Zhlboka som sa nadýchla. Poviem mu to, nech to stojí, čo to stojí...

„Prečo ma máš vlastne rád?“ opýtala som sa so stále zatvorenými očami. Mlčal. Otvorila som oči a až som nadskočila. Odrazu stál celkom pri mne a hľadel na mňa svojimi temnými očami. „Prečo?“

Neodpovedal, len na mňa hľadel. Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. Milovala som jeho dotyky, vyvolávali v mojom tele chvenie. No aj napriek tomu som sa ovládla a pomaly si vytrhla ruku z jeho dlane, strčiac si ju do vrecka habitu. Spustil ramená.

„Je to kvôli tomu, že sa tak veľmi podobám na Lily Potterovú, však?“ trpko som sa opýtala, otočiac sa mu chrbtom. Položil mi svoju dlaň na moje rameno, no ja som ju zo seba striasla. „Je to preto, že mám rovnaké črty tváre ako ona... takisto mám ryšavé vlasy, úškrn ako ona,“ vravela som a otočila som sa späť k nemu. Hľadel do zeme.

Bolo mi jasné, čo znamená jeho mlčanie. Prerývane som sa nadýchla.

„Ja... n- neviem,“ zúfalo zašepkal. „No áno, pripomínaš mi ju a aj som vlastne rád, ale... nie, nie je to tak, že... ja neviem...“

 Do mňa akoby udrel blesk. Len som naňho hľadela a po tvári sa mi skotúľala slza.

„Jasné,“ vydýchla som. Prešla som vôkol neho a kráčala k hradu. No po niekoľkých krokoch som sa otočila späť k nemu. „Až si vyjasníš, čo ku mne vlastne cítiš, ozvi sa. Budem čakať, o tom nepochybuj,“ na to som vykročila do hradu, utierajúc si slzy.

Počas ďalších dní som sa so Severusom viac nerozprávala. Na hodinách sme sa ignorovali, rovnako ako počas celého dňa. Bola sobota. Väčšina žiakov bola v Rokville, no mne sa akosi nechcelo ísť. Omrzelo ma to. Baby išli bezo mňa, lebo som ich k tomu prinútila. A tak som sama sedela pri okne a sledovala, ako sa pomaly rozpršalo.

Niečo ma napadlo, a tak som si obliekla mikinu a vyšla pred hrad. Sledovala som kvapky dažďa, ako dopadajú do trávy. Konečne sa oteplilo a ja som nemusela chodiť poobliekaná v niekoľkých svetroch. Urobila som niekoľko krokov a nechala na seba dopadať studené kvapky dažďa. Milovala som dážď. Vždy zo mňa zmyl všetky zlé myšlienky a práve teraz som to potrebovala.

Obrátila som tvár k oblohe, užívajúc si dotyky kvapiek na mojej tvári. Miešali sa s mojimi slzami a stekali mi po tvári. Roztiahla som ruky. Dlane som obrátila k oblohe a začala sa točiť okolo vlastnej osi. Bol to uvoľňujúci pocit. Na chvíľu som zastavila a zatvorila oči. Zrazu ma zozadu objali nejaké ruky a ja som pri krku zacítila teplý dych.

„Milujem ťa... celú... všetko na tebe milujem,“ šepkal mi do ucha. Otočila som sa a zahľadela sa do Severusových očí. Uprene na mňa hľadel. „Milujem TEBA a aj napriek tomu, že sa na Lily tak veľmi podobáš, nezáleží mi na tom. TY si pre mňa teraz dôležitá,“ na chvíľu sa odmlčal a odhrnul mi mokré pramienky vlasov z tváre. „Si pre mňa tou najdokonalejšou bytosťou... milujem, ako miluješ dážď. Ako sa potešíš z každej maličkosti. Milujem tvoj smiech, tvoje oči, aj vlasy,“ zahrabal si svoju dlaň do mojich mokrých vlasov. „Sú krásne... Milujem, keď sa zachveješ pod mojim dotykom,“ pohladil ma po tvári a potom po krku, na čo som sa zachvela. „Milujem tvoje bozky,“ na to sa vpil do mojich pier. „Milujem ťa... nikdy o tom nepochybuj, nikdy.“

Chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty. Usmial sa na mňa, vedúc ma do hradu. Otvoril dvere do jeho spálne. Pustil mi ruku a otočil sa ku mne. Pomaly zo mňa stiahol mokrú mikinu a položil ju na stoličku. Chvíľu váhal, no potom mi dal dole tričko. Nebránila som sa. Naprázdno preglgol a zdvihol rozochvenú ruku k mojej tvári, no ja som ho zastavila jediným pohybom. Rozopla som mu čierny habit a odhodila ho preč. Niekoľko sekúnd na mňa nemo hľadel, no po chvíli sa spamätal.

O krátku chvíľu ma jemne položil do jeho perín a sám si ku mne ľahol. Ja som bola len v spodnom prádle, ktoré po chvíľke skončilo na zemi rovnako ako aj ostatné moje veci. Stiahla som z neho nohavice, na čo si na mňa ľahol. Chvíľu sme si hľadeli do očí, keď ma pohladil po tvári.

Privrela som viečka, v duchu sa pripravujúc. Prišlo to skôr, než som čakala. Zalapala som po dychu, no hneď som na svojom krku zacítila jeho pery. Jemne ma nimi pohladil, na čo som zastonala. Vedela som, že ma chce len upokojiť.

„Prepáč,“ zašepkal, no ja som len pokrútila hlavou.

„T- to je v poriadku,“ odvetila som zachrípnuto. Vpil sa do mojich pier vo chvíli, keď sa pohol. Obe naše telá sa chveli pod horúčavou, ktorá spaľovala naše mokré telá. Zahrabala som si ruky do jeho vlasov a nechala sa ním rozmaznávať. Jeho teplé dlane ma hladili po mojom chvejúcom sa tele s toľkou nežnosťou ako ešte nikdy. Svojimi perami ma bozkával snáď na každom kúsku môjho tela a ja som mala pocit, akoby som sa vznášala v oblakoch.

Moje vnútro vybuchlo, na čo som sa zhlboka nadýchla. Severus sa na mňa zvalil a vydychoval. Po niekoľkých sekundách sa mi zadíval do očí.

„Milujem ťa, Isabella,“ zašepkal a nežne ma pobozkal. „Najviac na svete.“

Po mojej tvári sa skotúľala slza šťastia. „Aj ja ťa milujem, Severus Snape a navždy aj budem.“

*********

Najviac na svete.... Tie tri slová sa mi vryli do pamäte. Nikdy som naňho nezabudla, ani teraz, keď stojím pri jeho hrobe. Po tvári mi stekajú slzy. Veľmi mi chýba... celý... jeho hlas, ktorý už nikdy nebudem počuť, jeho pery, ktoré ma už nikdy nepobozkajú... jeho dotyky, ktoré už vo mne nebudú spôsobovať chvenie a ani jeho temné oči... krásne oči, v ktorých som sa tak utápala...

„Mami, nejdeme už?“ opýtal sa ma malý chudý chlapček, stojací pri mojich nohách. Kľakla som si k nemu a chytila ho za ruky.

„Anthony Bryan William Snape,“ oslovila som svojho syna, „tu leží tvoj ocko. Nechceš byť pri ňom? Porozprávať sa s ním? Určite by sa potešil.“

„Ale mami, ako sa s ním mám rozprávať, keď-“

„To, že zomrel, nemusí hneď znamenať, že sa s ním nemôžeš rozprávať. Dáva na teba pozor. Aj teraz a určite sa na teba pozerá,“ vysvetlila som mu trpezlivo, na čo si len povzdychol. Chvíľu som mu hľadela do tmavých očí presne takých, aké mal Sev. Potom podišiel bližšie k náhrobku a sadol si na malý podstavec.

„Ahoj, ocko,“ zašepkal a prešiel prstami po vyrytom mene na sivom kameni. „Ako sa máš? Vieš o tom, že tento rok už pôjdem na Rokfort? Chcel by som byť v Slizoline tak, ako ty. Ale ani Chrabromil nie je zlý. Och, niekedy mám z toho hroznú dilemu, keď si neviem vybrať. Ale Triediaci klobúk to nato tata vyrieši za mňa,“ vravel oduševnene, na čo som sa len usmievala. Naklonil sa viac dopredu. „Veľmi mi chýbaš. Aj mame, aj keď to nechce priznať. Stále mi vraví, že je všetko okey, ale ja viem, že na teba stále myslí a je smutná... aj ja na teba myslím. Škoda, že tu nie si. Al mi povedal, že môžem jeho ocka, strýka Harryho, považovať za vlastného ocka. Povedal to len kvôli tomu, aby som nebol smutný. Je to od neho pekné, ale ja by som chcel byť s tebou,“ zakončil svoju dlhú reč smutným povzdychom. Po tvári sa mi skotúľala slza. Rýchlo som si ju utrela a chytila Anthonyho za rameno.

„Môžeme ísť?“ opýtala som sa ho, na čo len prikývol. Pobozkal si prsty a pritlačil ich k vyrytému ´Severus´. Postavil sa, chytil ma za ruku a mlčky viedol tichým cintorínom.

Smrť si vzala nesprávneho človeka. Človeka, ktorého som tak milovala a na ktorom mi tak záležalo. Môj život je teraz naruby, hoci už prešlo niekoľko rokov. A aj napriek tomu, že tu mám priateľov a syna, je mi hrozne. Cítim sa tak sama, keď nie je so mnou... Teším sa na deň, keď sa znova stretneme. Už sa neviem dočkať, až ho znova objímem a pobozkám... zašepká mi tie najkrajšie slová a ja budem konečne šťastná. Ten deň je bližšie, bližšie než kedykoľvek pred tým.

Čoskoro sa stretneme, láska...