Záškodníci

"Nič len tma..."

Ráno ma zobudil nejaký neidentifikovateľný zvuk. Pootvorila som oči a rozhliadla sa po miestnosti. Pri okne stál Severus a rozťahoval žalúzie. Trochu pootvoril okno, čím vpustil do miestnosti čerstvý vzduch. Zívla som si a ponaťahovala sa. Severus na mňa uprel svoje temné oči a usmial sa.

„Dobré ráno,“ poprial mi a pristúpil ku mne. „Zobudil som ťa?“

„Nie,“ odvetila som. Pomaly som si sadla. Hneď som však zasyčala do bolesti, lebo ma noha nepríjemne zabolela. Stávalo sa mi to vždy, keď som si sadla, alebo sa postavila. Už som toho mala dosť, ale nemohla som urobiť nič, len čakať a liať do seba tie nechutné elixíry, po ktorých mi bolo vždy tak zle.

Severus mi podal ruku a pomohol mi vstať, no teraz som si zahryzla do jazyka, aby som znova nezastonala. Oprela som sa o barly a vykročila do kúpeľne. Tam som sa poriadne umyla a vrátila sa späť do postele. Severus mi podložil pod nohu vankúš a prikryl až po krk.

„Ešte si pospi. Je málo hodín,“ povedal a vtisol mi na čelo bozk. „Ostanem tu s tebou, až kým nezaspíš.“

„Nie, len si choď oddýchnuť, ja to zvládnem,“ protirečila som mu.

„Nie, nie, ostanem tu s tebou,“ trval na svojom. Prebodla som ho pohľadom, no vedela som, že ho nepresvedčím. Nuž som si povzdychla a nechala ho, nech si sadne na stoličku vedľa mojej postele. Uprel na mňa svoj pohľad. Len som sa usmiala a viac sa schúlila pod perinu. Prisunul sa bližšie ku mne, chytil ma za ruku a hladil ju v malých kruhoch. Po chvíli som znova zaspala.

Keď som sa o niekoľko hodín zobudila, sedel pri mojej posteli. No, skôr spal. Jemne som sa usmiala nad tým, ako sedel so zvesenou hlavou do boku. Ľahla som si späť do perín a len tak naňho hľadela. Bol krásny, tak pokojný, keď spal. Pomaly som si ho začala prezerať.

Jeho tvár bola bledá, človek by si myslel, že mu je stále zle. Vlasy mal ako uhoľ a zvyčajne mu padali do očí... ach, tie jeho oči. Vždy ma nimi vedel opantať. Aj teraz, keď ich mal zatvorené, som si ich vedela živo predstaviť. Boli temné a chladné. No vyžarovala z nich predsa len nejaká tá neha... láska... jeho nos bol trochu väčší, ale pre mňa to nebol problém. Nemôže byť predsa dokonalý. Jeho pery neboli práve najväčšie, no za to pekne tvarované a dokázali mi, že vedia krásne bozkávať. Nežne a vášnivo zároveň.

Pod tým čiernym plášťom sa určite schovávajú ruky silné, možno aj svalnaté... kto vie. Vedel ma nimi krásne objať a určite by ma ochránili... pred všetkým. Hruď sa mu pomaly v pravidelných intervaloch zdvíhala a klesala. Nižšie som sa neodvážila ísť. To si nechám na neskôr... ak teda nejaké bude.

Potichu som zliezla z postele a vybrala sa do kúpeľne. Tam som sa osprchovala, ale nohu som musela mať vystrčenú vonku, takže to bolo dosť komplikované. Usušila som sa a obliekla do čistých vecí. Mokré vlasy som si len jemne prečesala a nechala ich padať mi až na chrbát. Nezvykla som ich nosiť rozpustené, ale chcela som, aby mi vyschli čo najskôr.

Vyšla som z kúpeľne. Severus ešte stále sladko spal a tak som cez neho prehodila prikrývku. Jemne sa zamrvil, no ďalej spal nerušeným spánkom. Podišla som k oknu a vykukla von. Slnko krásne žiarilo. Mala som skvelý výhľad na okolie hradu. V diaľke sa črtali kopce a Čierne jazero ich oddeľovalo od bezpečného Rokfortu. Najlepšej čarodejníckej školy. Bola som pyšná na to, že som mágiu mohla študovať tu. Hrad bol nádherný a príroda okolo... úchvatná.

„Isabella,“ zamrmlal Severus. Rýchlo som sa k nemu otočila. Teda tak rýchlo, ako mi to moja zranená noha a barly dovoľovali. Narovnal sa na stoličke a pokrútil krkom. „Došľaka! Ako dlho som takto spal?“

Podišla som pomaly k nemu a sadla si na posteľ, uľavene vydýchnuc. „Neviem, ja som vstala len pred nedávnom,“ odvetila som. „Ako si sa vyspal?“

„Vtipné,“ poznamenal uštipačne. „Nevidíš, aký som dolámaný?“

„Urobím ti masáž a budeš  v poriadku,“ navrhla som.

„Nie, ďakujem. Ja nepotrebujem, aby mi niekto pomáhal,“ odvetil namrzene. Ako sa hovorí: vstal zlou nohou. Ach, to bude dlhý deň.

„Fajn, ako myslíš,“ tľapla som rukami a nadvihla si nohu. Potichu som zasyčala, keď som ju drsnejšie, než som mala v pláne, položila na posteľ. Vstal, podal mi Araneus a vtisol mi na čelo bozk.

„O chvíľu som späť,“ oznámil mi a vykročil k dverám. „Keď sa vrátim, ten elixír bude vypitý a ty budeš pokojne ležať v posteli.“

„Rozkaz, pane,“ zasmiala som sa, na čo vyšiel z miestnosti. Len som si povzdychla a naliala do seba elixír. Chvíľu som pokojne ležala a čakala, keď mi znova prišlo zle. Nešťastne som sa doterigala až na toaletu. Schúlila som sa do klbka, zaborila si tvár do dlaní a zhlboka dýchala. Po chvíli to prešlo, no toľko čo som sa znova oprela o barly, mi prišlo strašne zle. Zvalila som sa na zem.

Nevládala som sa už ani pohnúť, len som sedela na studenej podlahe. Bolo mi tak zle, ako ešte nikdy. Celé telo sa mi chvelo a rana na nohe pálila. V tom som akoby z diaľky začula hlas. Volal moje meno, no nedokázala som pohnúť perami, aby som mohla odpovedať. Dvere sa otvorili a v nich stál Severus. Vydesene na mňa pozrel, niečo zamrmlal a podišiel ku mne. Videla som, ako sa mu pery pohybujú, no nič som nepočula. Vzal ma do náručia a odniesol do postele. Tam ma prikryl, zatiaľ čo sa k nám náhlila madam Pomfreyová. Obaja niečo hovorili, no akoby niekto vypol zvuk. Pred očami sa mi zahmlievalo čím ďalej, tým viac, až som nevidela nič, len tmu.

Všade okolo mňa bola tma... nevidela som nič, len čierno čiernu tmu... pred očami sa mi začali mihať obrazy.... Ja... Severus... Ginny... fotka, na ktorej som bola s mamou, ockom, Willom a Ell... spomienky....

 „Nepovedal som vám náhodou, že si neželám, aby ste na moju hodinu meškali?“ zašepkal, z čoho mi nabehli zimomriavky.

„Áno, pane, vraveli ste mi to. Ale nebolo to naschvál. Ginny si nenaplánovala dopredu, že ochorie,“ povedala som, pri čom som mu konečne pozrela do očí. Snažila som sa na nič nemyslieť, aby mi znova nemohol čítať myšlienky, no ako naschvál ma v tejto chvíli napadla jedna hlúpa myšlienka, kvôli ktorej som očervenela až na krku. Jeho očné zreničky sa rozšírili a po tvári mu prebehol letmý úsmev, ktorý by si nikto- okrem mňa- nevšimol.... jeho oči sú krásne!

„Smiem vedieť, prečo tu kričíte, slečna McCainová?“ opýtal sa bezvýrazne.

„Áno, smiete. Kvôli vám!“ vyštekla som naňho. „Hovoríte o nás akoby sme boli neschopní, no vôbec si neceníte našu snahu! Ste zahľadený sám do seba a nevšímate si svet vôkol seba! Len po všetkých vrčíte a tvárite sa, že len vy jediný ste žijúcim. Že len vy jediný cítite! Síce o tom dosť pochybujem, pretože by ste sa tak nesprávali, keby ste cítili čo i len štipku z toho, čo cítim ja! Alebo ktokoľvek z nás! Tak sa netvárte ako pán sveta, ale robte niečo užitočnejšie. Skúste sa usmiať. Viete vôbec, čo úsmev je?!“ zahrmela som. Cítila som na sebe profesorkin pohľad, no nevenovala som mu žiadnu pozornosť, len som hľadela na prekvapeného Snapa. No ten nič nevravel, len mi hľadel do očí.

„Nie! Nemôžete to vedieť, lebo to ani vedieť nechcete! Len sa na každého mračíte a tvrdíte mu, že je k ničomu. Ako chcete niekoho niečo naučiť, keď mu nedôverujete, že to zvládne?! Trápi vás vôbec, čo si o vás ostatní myslia? Snažíte sa zmeniť aspoň trošku? Nie! To vám je naozaj jedno, že vás väčšina študentov považuje za nafúkaného a stále namrzeného?! To vám je naozaj tak jedno, že sa to nepokúšate zmeniť?!“ môj hlas v niektorých vetách preskakoval z jednej oktávy do druhej z toho, aká som bola naštvaná. Sledovala som jeho napätú tvár a zhlboka dýchala. „Je mi vás ľúto, pán profesor. Ani sa nečudujem, že vás nikto nemá rád, keď ste stále taký protivný a chladný.“

Videla som, ako utekám chodbou... chcela som sa vrátiť a ospravedlniť sa mu za to...

„Myšlienky možno viete čítať, no nedokážete cítiť,“ zavrčala som. „Pravdepodobne ste sa s tým darom nenarodili, alebo ste ho stratili počas ži-“

Umlčal ma tým, že ku mne vystrelil ako šíp a zastal tak blízko pri mne, až sme sa dotýkali nosmi. Jeho pohľad mi stačil na to, aby som stíchla. Len som naňho nemo hľadela, pri čom mi dýchal na tvár.

„Slečna McCainová, neviete nič o mojom živote, tak sa do toho láskavo nepleťte,“ zašepkal tak blízko pri mojich perách, až som sa zachvela. Jeho oči ma prebodávali pohľadom, no so mnou to nerobilo nič. Naopak, jeho oči mi pripadali ako temnota... nádherná temnota, skrývajúca tie najväčšie tajomstvá.

Pozrel mi na pery, ktoré sa mi chveli od zlosti. Zdvihol ruku a pomaly sa s ňou blížil k mojej tvári. No uprostred pohybu sa strhol a otočil chrbtom ku mne. Urobil niekoľko krokov k svojmu stolu a slabo zašepkal: „Zajtra o piatej si prídete odpykať svoj trest. A teraz choďte.“

„A vari sa vám to nepáčilo?“ skočil mi do reči.

„Čo sa mi malo páčiť?“

„Že som bol pri vás tak blízko,“ uškrnul sa. Na chvíľu mi vyrazilo dych. Zaťala som päste a pomaly k nemu vykročila.

„Mne sa to malo páčiť?“ pozdvihla som obočie a to som už bola celkom pri ňom. „Tak ja sa vám tu snažím ospravedlniť a vy?! Robíte si zo mňa blázna! Uťahujete si z toho, že...“ zasekla som sa.

„Že?“ dobiedzal.

„Nič,“ odvrkla som mu. „Ak má byť toto môj trest, tak vedzte, že horší už ani nemohol byť. Naozaj som nemala chuť sa s vami hádať, ale nedávate mi na výber.“

„Chcete sa mi vyhrážať?“ uprel na mňa svoje tmavé oči a viac sa narovnal. Provokatívne som sa zasmiala.

„No hej, aj som chcela, al-“ a vtedy ma chytil za pás a pobozkal. Ostala som prekvapene stáť, zatiaľ čo on si ma k sebe pritiahol a tuho objal. Moje srdce sa mi rozbúšilo ako šialené, telo sa mi chvelo a kolená podlamovali. Ostala som nehybne stáť a premáhala sa, aby som okolo neho neobmotala svoje ruky. Pomaly sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do očí. Moja ruka automaticky vyletela k perám. Ešte stále som na nich cítila jeho nežný bozk.

„Ako si dovoľujete pobozkať ma?!“ vyštekla som naňho. „Pre Merlina, veď ste profesor a ja som vaša žiačka!“

Prekvapene na mňa pozrel. „Podľa vašich myšlienok sa mi nezdalo, že by sa vám to nepáčilo,“ poznamenal chladne. Znova to bol ten starý Snape, chladný a odmeraný.

Štekavo som sa zasmiala a pristúpila celkom k nemu. Ani som neváhala a vlepila mu poriadnu facku.

„Pán profesor!“ volala som a rozbehla sa za jeho vzďaľujúcou sa siluetou. Dobehla som k nemu a chytila ho za ruku. Otočil sa ku mne s pozdvihnutým obočím. „Pán profesor, ja...“ nevedela som, čo povedať, a tak som naňho len ticho hľadela. „Čo ste mysleli tým, že... že to bola len slabosť?“

„Nechcem o tom hovoriť,“ odvetil odmerane a otočil sa na odchod.

„A ničím vás nepresvedčím?“ opýtala som sa. Ak by povedal áno, presne by som vedela, čo by to malo byť. Zahľadel sa mi do očí. Ale nie tak chladne ako vždy. Jeho pohľad bol teraz o trochu mäkší. Pristúpila som úplne až k nemu a postavila sa na špičky. Nechápavo na mňa hľadel, no potom mu to došlo. Chytil ma za plecia a tým spôsobil, že som klesla na celé chodidlá. Bola som od neho o dosť nižšia, takže na mňa pozeral pomerne zhora. Čakala som a aj som sa dočkala... no nie tak úplne.

Nahol sa ku mne a zastavil až pri mojom nose, držiac ma za spodnú stranu brady. Cítila som jeho teplých dych na svojich perách, no nedočkala som sa vytúženého bozku. Nežne ma pohladil po líci a odkráčal preč.

Znova som cítila ten hrozný pocit... akoby sa to naozaj teraz stalo... spomienky sa menili takou rýchlosťou, že som sa za nimi ani nestíhala obzerať...

„Pane, je vám niečo?“ opýtala som sa ho starostlivo.

„Nič mi nie je,“ odvrkol, na čo som naňho prekvapene pozrela. Vypol hruď a pozrel mi do očí. „Choďte! Nechceli ste náhodou tak veľmi ísť na obed?!“

„Viem, čo ku mne cítite,“ prehovoril pomaly. Vyrazilo mi to dych. Ako to vie? Čítal mi myšlienky vtedy, keď som nad ním premýšľala? Zasmial sa.

„A nie je to jedno?“ opýtala som sa priškrtene. Presne toto som nechcela. Aby si zo mňa uťahoval. „Aj tak nebudete a ani nemôžete nikdy nič také cítiť.“

„Ani VY nič také nemôžete cítiť. Toto nie je láska. Máte ešte len pätnásť a v takom mladom veku sa nedá tak veľmi zaľúbiť. Ste ešte dieťa,“ uškrnul sa. Do očí sa mi znova rinuli slzy, no nedokázala som ich zastaviť. A tak mi neostávalo nič iné, len ich nechať tiecť. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

„Ste odporný! Chladný! Myslíte len na seba! Áno, to čo som vám vtedy povedala, bola pravda! Ste úbohý! Nenávidím vás...“

„Snape ťa zachránil...“

„Za celé dva dni sa od teba nepohol ani na krok...“

„Prečo ste pri mne boli celé tie dva dni?“

„Musel som si byť istý, že ste v poriadku...“

„Pán profesor, na žarty nemám náladu,“ poznamenala som.

„Ale ja to myslím vážne!“ zvolal. „Neverte mi, ak nechcete. Ale ak si myslíte, že som vás zachránil len tak, lebo som sa nudil, tak sa mýlite...“

„Nemusíte sa za to hanbiť...“ .... nežne ma pobozkal.... „Aj keď veľmi chcem, nemôžem s vami nič mať....“

„Nemôžem bez teba byť,“ zašepkal. „Tento týždeň som si myslel, že to zvládnem a že bez teba vydržím, ale nejde to... jednoducho to nejde.“

„... môžem zmeniť vzťah medzi nami.“

„Veď si vravel, že nemôžeš-“

„Nemôžem,“ skočil mi do reči. „Ale nedokážem bez teba byť.“

Naťahovala som za ním ruku... no on sa mi stále viac vzďaľoval... spomienky pomaly mizli a ja som sa za nimi načahovala... až úplne zmizli.... všade bola len tma.... nič len tma...