Záškodníci

"Konečne tak, ako to má byť"

Ležala som v Nemocničnom krídle. Už som zaspávala, keď som začula tiché kroky. Otvorila som oči, no kvôli tme som nič nevidela a tak som siahla po prútiku.

„Lumos,“ zašepkala som. Hneď ako sa koniec môjho prútika rozsvietil, zbadala som pred sebou niečo veľké a chlpaté- bol to ten pavúk, čo aj v lese. Zvrieskla som. Chytil ma za nohy a ťahal z postele. No ja som sa jej držala tak silno, ako som vládala. Ťahal ma a ťahal, keď sa dvere do Nemocničného krídla otvorili a v nich stál Snape. Vystrašene na mňa pozrel a potom na pavúka, ktorý ma driapal po celom tele.

Vytiahol prútik, no skôr než stihol niečo urobiť, skočil naňho ďalší pavúk. Zrazu sa všade okolo mňa objavili pavúky rôznej veľkosti- malé, veľké ako slon a aj také, aký bol ten, čo ma napadol v lese. Zúfalo som kričala. Snape sa ich snažil všetkých omráčiť, no sám nedokázal toľkých zvládnuť. Naťahovala som sa za prútikom, ktorý mi vypadol z ruky, keď sa mi do nej zahryzol pavúk dvakrát taký veľký ako ja. Snažila som sa brániť, no nešlo to. Zúfalo som pozrela na Snapa, keď naňho skočil ďalší pavúk. Snape ho omráčil, na čo sa naňho vrhli ďalší a ďalší. Len som volala o pomoc, len to jediné mi ostávalo.

Dvere sa po druhý krát otvorili a v nich stál muž v čiernom habite, ktorý mu zahaľoval tvár. Zdvihol svoj pohľad ku mne. Zalapala som po dychu. Jeho červené oči ma prebodávali. Roztiahol ruky, akoby chcel celú miestnosť objať a rozosmial sa vysokým chladným smiechom. Len som zavzlykala a ďalej sa bránila. Vytiahol prútik a namieril ním na Snapa.

Zúfalo som zvrieskla, keď ho zasiahol zelený lúč smrtiacej kliatby. Hlasno som sa rozplakala. Voldemort na mňa pozrel svojimi červenými očami a hrozne sa uškrnul. Videla som mu v tvári výsmech. Snažila som zo seba dostať všetkých pavúkov, aby som sa mohla vrhnúť na toho odporného muža, ktorý zabil Snapa. Chcela som ho mlátiť, spôsobiť mu tú najhoršiu bolesť, len aby teraz cítil to čo ja. Zabil mi Severusa, môjho milovaného Severusa... ako budem teraz bez neho žiť?

Ešte raz sa hlasno zasmial a zmizol.

Niekto mnou silnou triasol. Trhla som sebou a otvorila oči. Hneď na to som sa srdcervúco rozvzlykala. Niekto ma tuho objal a hladil po vlasoch.

„Len pokoj, už je to v poriadku,“ šepkal mi do vlasov chladný, no nežný hlas zároveň. Zdvihla som k nemu pohľad. Keď som sa pozrela do tých temných očí, šťastne som sa rozplakala a tuho ho objala. Bola som taká šťastná, že ho teraz vidím, že je v poriadku. Naozaj som sa zľakla, že ho Voldemort zabil. To by som neprežila...

Neviem, koľko času ubehlo, ale nechcelo sa mi opustiť Snapovo teplé náručie. Už som neplakala, ale stále som ho pevne držala za habit. Bála som sa ho pustiť. Čo ak je to ďalší sen a keď ho pustím, zistím, že je naozaj mŕtvy? Na to som sa znova rozplakala. Snape ma chytil za plecia a pozrel mi do očí.

„Čo je? Čo sa vám snívalo?“ opýtal sa ma zronene. Len som pokrútila hlavou a pritúlila sa k nemu. „No tak, uľaví sa vám.“

Utrela som si slzy, no stále som ho objímala. Nechcela som ho pustiť ani za tisíc galeónov.

„V- Voldemort... sem pri- prišiel a... a za- zabil vás,“ vzlykala som. Ani som sa naňho nepozrela. Nechcela som vidieť ten výsmech. Odtiahol sa odo mňa, chytil moju tvár do dlaní a pozrel mi do očí.

„Temný pán sa sem nedostane,“ zašepkal. „A ako vidíte som v poriadku, tak už neplačte,“ utrel mi slzy z líc. Sklonila som hlavu, na čo ma chytil za bradu a zdvihol ju tak, aby som mu hľadela do očí. Len som pokrútila hlavou a snažila sa nedívať mu do očí. „Nemusíte sa za to hanbiť.“

Chvíľu som naňho nechápavo hľadela, no potom mi došlo, o čom hovorí. Začervenala som sa. Takže to predsa len vie... myslela som si, že si zo mňa minule len robil srandu, ale asi to myslel vážne. Chvíľu sme si hľadeli do očí, keď sa ku mne naklonil a nežne ma pobozkal. Cítila som sa ako v siedmom nebi. Ruku si zaplietol do mojich vlasov, na čo som chytila jeho habit a pritiahla si ho k sebe. Objal ma okolo pása a držal ma tak pevne, akoby sa bál, že mu uletím.

Po dlhých minútach sa odo mňa odtiahol, no čelo mal položené na tom mojom. Obaja sme plytko dýchali.

„Aj keď veľmi chcem, nemôžem s vami nič mať,“ zašepkal, vtisol mi na pery ešte jeden nežný bozk a vyšiel z miestnosti. Ostala som tam sedieť, ako obarená. Po tvári sa mi skotúľala slza. Len neviem, či šťastia alebo smútku. Pravdepodobne oboch. Teraz mi povedal, že cíti ku mne to isté čo ja k nemu. Ale nie priamo... No nemôže so mnou byť. To nevadí, aspoň viem, že táto láska nie je len jednostranná. Šťastne som sa chytila za pery a rozvzlykala sa. Teraz ma už ten sen netrápil. Sú dôležitejšie veci ako nejaký hlúpy sen. Ľahla som si späť do postele a s krásnou myšlienkou som pokojne zaspala.

Ráno som sa prebudila veľmi skoro. Nechcelo sa mi vylihovať v posteli, ale kvôli zranenej nohe som nemohla chodiť. Vykašľala som sa na to a pomaly spustila nohy z postele. V tej zranenej som hneď pocítila pálčivú bolesť, no zahryzla som si do pery, aby som nezastonala. Potrebovala som sa umyť, tak mi to bolo jedno. Podoprela som sa stolíka a vstala. No zakrútilo sa mi v hlave a ja som s veľkým buchotom dopadla na studenú podlahu. Z vedľajšej izby hneď vybehla Pomfreyová.

„Slečna, čo to vyvádzate?“ opýtala sa ma a pomohla mi vstať. Sadla som si späť na posteľ a zúfalo som si povzdychla.

„Len som sa chcela ísť umyť,“ vysvetlila som jej. Pomfreyová na mňa súcitne pozrela.

„Počkajte, niečo by sa tu pre vás mohlo nájsť,“ povedala zamyslene a vbehla do svojej kancelárie. Chvíľu tam niečo robila, no potom sa vrátila s dvoma barlami. Podala mi ich. Pozrela som na ňu s pozdvihnutým obočím. „Chcete sa ísť umyť, alebo nie?“

„Tak fajn,“ vydýchla som a znova som sa postavila na nohy. Vlastne len na jednu. Oprela som sa o barly. Výškovo mi sedeli. Nuž som sa pobrala do kúpeľne. V ústach som mala zastrčenú zubnú kefku a Pomreyka mi niesla veci na prezlečenie. Zaliezla som do mini kúpeľne a zamkla sa. Podišla som k umývadlo. Keď som sa pozrela do zrkadla, skoro som sa zľakla. Vyzerala som ako múmia. Bola som bledá a za tie dva dni som dosť schudla. Moja tvár bola ešte bledšia ako Snapova a to už je, čo povedať. Poriadne som sa umyla a prezliekla. Musím sa priznať, že mi trvalo vyše pol hodiny, kým som sa celá prezliekla. Noha mi išla pri tom prasknúť a ja som len s ťažkosťami potlačovala stony.

Keď som sa vrátila späť a ľahla si do postele, vyzerala som oveľa lepšie. Až na malý detail- bola som na smrť bledá. Neskutočne ma bolela noha, až mi z toho bolo zle. Pomfreyová mi dala Araneus Morsu- tak sa volal ten elixír od Snapa. Hneď ako som ho vypila, ma naplo na vracanie.

„Výborne,“ skomentovala liečiteľka. Naštvane som na ňu pozrela.

„Čo je na tom výborné?“

„To pôsobí ten elixír. Ako inak chcete zo svojho tela ten jed dostať?“ zamudrovala. Len som na ňu hodila vražedný pohľad a vstala z postele. Len tak- tak som stihla dôjsť na toaletu. Strávila som tam ďalšiu pol hodinu, skrčená pri záchodovej myse. Keď mi už bolo lepšie, umyla som sa a vrátila sa do postele.

„Je vám lepšie?“ podišla ku mne madam Pomfreyová s táckou. Len som pokrčila nos. Nechcela som nič jesť. „Netvárte sa tak. Musíte niečo zjesť.“

„Ja nič nechcem,“ odvrkla som.

„Nepýtala som sa. Tu máte, zjedzte aspoň kašu. Z čoho potom chcete nabrať sily na to, aby sa vám tá noha zahojila?“

„Neviem, ale teraz naozaj nič nechcem. Možno neskôr,“ odvetila som a odložila misku na stolík. Schúlila som sa pod perinu. Znova mi prišlo zle, no hneď to aj pominulo. Pomfreyová mi zatiaľ vymenila obväzy.

Celý deň som prespala a keď som sa aj zobudila, ponáhľala som sa na toaletu. Ginny s Willom boli pri mne vždy, keď mohli. Ale kvôli vyučovaniu a úlohám to bolo veľmi málo. Preto som požiadala Hermionu, aby mi z knižnice doniesla nejakú knihu, aby som si mohla čítať, lebo som sa neskutočne nudila.

Prešiel týždeň a moja noha sa nie a nie zahojiť. Zle mi bolo za každým, keď som vypila Araneus Morsu. Keď mi Pomfreyová menila obväzy, vždy sa mi spustila lavína krvi. Až som sa čudovala, že ju v sebe stále mám. Musela som preto piť elixír na doplnenie krvi.

Raz za mnou dokonca prišla aj McGonagallová a sám pán riaditeľ. Ale ten chcel len vedieť, čo sa mi stalo. A tak som mu to musela dopodrobna vysvetliť. Snape bol pri mne iba raz a to v tú noc, keď som mala ten sen. Stále som sa nedozvedela, prečo bol pri mne. Ale bola som len rada, inak by som z toho hrozného sna zošalela. Myslela som naň každú chvíľu a vždy som mala pred očami Voldemorta, ako mieri na Snapa svojim prútikom... potom zelený záblesk a...

Vždy mi pri tej spomienke vyšla slza, no snažila som sa na to nemyslieť. Ale niekedy sa to nedalo a preplakala som kvôli tomu celý večer.

Bola sobota a ja som sa v noci zobudila na to, že mi je znova zle. Zliezla som z postele a vybrala sa na toaletu. Tam som na moje prekvapenie strávila len pätnásť minút. Moje zuby už žiarili ako sneh, lebo som si ich každú chvíľu čistila. A kto by aj nie, keby trávil viac času pri záchodovej myse ako v posteli. Znova som si ich poriadne vydrhla a so sviežim dychom sa pomaly vrátila do postele.

Stačila som dvere otvoriť, keď som sa zarazila. Pri mojej posteli niekto sedel, ale kvôli tme som ho nevedela spoznať. Pomaly som podišla k nej. Konečne som ho spoznala. Bol to on! Prišiel za mnou! Prišiel ma pozrieť! Skoro som sa šťastím rozplakala. Postavil sa a uprel na mňa svoje temné oči. Rýchlo mi podal ruku a pomohol zaliezť do postele. Prikryl ma, zatiaľ čo ja som ho sledovala pri každom jeho pohybe. Sadol si na posteľ vedľa mňa, ticho mi hľadiac do očí.

Nevedela som, čo povedať, a tak som sa naňho len dívala a nedokázala z neho spustiť oči. To, čo urobil potom, by mi nikto neuveril. Usmial sa na mňa tak krásne, až som myslela, že odpadnem.

„Čo je?“ opýtal sa ma s nežným smiechom. Len som sa nad ním rozplývala. Bol taký očarujúci. Vedel byť taký milý, keď chcel.

„Nič,“ odvetila som napokon. Vedela som, že mu táto odpoveď nebude stačiť. A mala som pravdu. To, že sa na mňa tak uprene díval, mohlo znamenať len jedno- znova použil legilimeciu.

„Konečne si sa to naučila,“ poznamenal a chytil ma za ruku. Áno, vedela som to. Povedala som si, že síce je veľmi zábavné dráždiť ho tým, že budem používať výraz: ´čítanie myšlienok´, no oveľa rozumnejší bol: ´legilimencia´.

Nežne ma pobozkal na ruku a znova sa na mňa tak krásne usmial. Nechápala som, o čo mu ide. Bola som šťastná, že bol pri mne, ale celý týždeň za mnou neprišiel. Povedal, že so mnou nemôže byť... aj keby veľmi chcel. Myslím, že som to poňala z tej správnej perspektívy, tak prečo mi to robí?

„Nemôžem bez teba byť,“ zašepkal, hladiac mi ruku. „Tento týždeň som si myslel, že to zvládnem a že bez teba vydržím, ale nejde to... jednoducho to nejde.“

„Kedy sme prešli na tykanie?“ opýtala som sa s úškrnom.

„To nie je vtipné. Toto je vážna situácia. Snažím sa ti tu vysvetliť, čo cítim a ty povieš takú hlúposť,“ zavrčal.

„Veľmi príjemné, však?“ pozdvihla som obočie, no aj napriek tomu som sa stále uškŕňala. „Takto si sa správal ty.“

„Ja viem a veľmi ma to mrzí,“ vydýchol nešťastne. „To, čo si mi vykričala vtedy na chodbe, ma prinútilo uvedomiť si, aký som. Nedokážem sa však zmeniť, je to ťažké, ale...“ zaváhal, „... môžem zmeniť vzťah medzi nami.“

Prekvapene som zažmurkala. „Čo tým myslíš?“ už aj ja som prešla na tykanie a bolo to vskutku príjemnejšie.

„J- ja,“ zakoktal. Pravdepodobne sa nevedel vyjadriť. Vstal, naklonil sa ku mne a vtisol mi na pery vášnivý bozk. Ani som sa nestihla spamätať a už znova sedel na svojom mieste. Moment! On ma naozaj pobozkal, alebo sa mi to len zdalo?

Automaticky som sa chytila za pery. „Veď si vravel, že nemôžeš-“

„Nemôžem,“ skočil mi do reči. „Ale nedokážem bez teba byť.“

Šťastne som sa naňho usmiala a hodila sa mu okolo krku. „J- ja som si myslela, že... že sa toho ni- nikdy nedožijem,“ koktala som. Severus sa len uškrnul a pobozkal ma na čelo.

„Ja tiež,“ zašepkal. „Ale...“

Môj úsmev klesol, keď som zbadala, aký je vážny. Myslím, že sme obaja mysleli na to isté. „Nikto o tom nesmie vedieť,“ dokončila som zaňho. Pomaly prikývol. „To je jedno, hlavné je, že-“

Položil mi na pery prst, čím ma utíšil. Posunul ma na posteli a sám si ku mne ľahol, objímajúc ma okolo pliec. Cítila som sa tak krásne... tak neopísateľne... akoby som lietala v oblakoch. Schúlila som sa mu na hrudi. Zatiaľ čo ma upokojujúco hladil po ramene, som pomaly zaspala.