Záškodníci

"Zranenie"

Kdesi z diaľky som počula nejaké hlasy. „Hovorte tichšie!“

 Zhlboka som sa nadýchla a pootvorila oči.

„Ticho, prebúdza sa,“ odvetil niekto nedočkavo. Otvorila som oči úplne, no všade som videla rozmazane. Pretrela som si ich a poobzerala sa vôkol seba. Vedľa mňa sedela Ginny a Will. Pri okraji postele stála madam Pomfreyová a na druhej strane Hermiona.

„Slečna McCainová, ako sa cítite?“ opýtala sa ma liečiteľka, podišla ku mne a chytila ma za čelo.

„Čo myslíte?“ zavrčala som zachrípnuto. Spýtavo na mňa pozrela. „Bolí ma noha,“ chytila som sa za ňu, no zarazila som sa. Rýchlo som na ňu pozrela. Bola obviazaná pevnými obväzmi až po koleno a podopretá niekoľkými vankúšmi.

„Pamätáte si, čo sa vám stalo?“ naliala mi do pohára vodu a podala mi ho aj s nejakým elixírom. Znechutene som pokrčila nos a na hlt vypila.

„Len matne,“ odvetila som.

„Napadla ťa acromantula,“ vysvetlil Will dychtivo a ukázal na moju zranenú nohu. Hermiona naňho pohoršene pozrela. „Snape ťa zachránil. Počul, ako si zvrieskla a potom už len išiel za hlasom. Nakoniec ťa našiel, toho pavúka zabil a priniesol ťa sem,“ dokončil. Len som naňho zazerala.

„Snape?“ spýtala som sa neveriacky, no on mi len prikývol. Tak on mi zachránil život?

„Za celé dva dni sa od teba nepohol ani na krok,“ dodala Ginny dôležito.

„Čože?! Celé dva dni? Ako to myslíš?“ nechápala som.

„No,“ začala. „Bola si v bezvedomí dva dni. Tá acromantula ti zlomila nohu a vpustila do teba jed. Mohla ťa tým zabiť, keby ťa Snape včas nenašiel a nepriniesol sem. Potom išiel po nejaký elixír a stále ti ho musel nalievať do úst.“

„Ten elixír sa volá Araneus Morsu a je veľmi vzácny,“ ozvalo sa odo dverí. Pozrela som tam a zmučene si vzdychla. „Trvá dlho, kým sa pripraví, preto ho mám celé zásoby,“ vysvetľoval Snape a pomalými krokmi sa blížil k mojej posteli. „Slečna McCainová, čo ste robili tak hlboko v lese?“

Nenávistne som naňho zazrela. „A vy ste ma ako našli? Určite nebola náhoda, že ste začuli môj zúfalý výkrik a prišli mi na pomoc. Bola som predsa tak hlboko v lese, že ste ho ťažko mohli začuť až do hradu,“ vravela som sarkasticky a prebodávala ho pohľadom.

„Len sa nerozčuľujte. Potrebujete si oddýchnuť a nie sa zlostiť,“ poznamenala madam Pomfreyová.

„Ja sa nerozčuľujem, len chcem vedieť, čo prinútilo pána profesora špehovať ma,“ povedala som pokojne.

„Ja som vás nešpehoval!“ ohradil sa, stláčajúc okraj plášťa od zlosti. Pozdvihla som obočie.

„Naozaj?“ zatiahla som. „Tak vám potom ďakujem, že ste ma počuli a našli v tak veľkom lese.“

„Tak to už stačilo!“ zvolala Pomfreyová naštvane. „Musím vás všetkých požiadať, aby ste opustili Nemocničné krídlo. Moja pacientka potrebuje oddychovať!“

„Potom ešte prídeme,“ oznámila mi Ginny a spolu s Willom a Hermionou vyšli na chodbu. No Snape tam ostal stáť.

„Aj vy, pán profesor,“ povedala liečiteľka.

„Ja tu ostanem. Musím sa so slečnou ešte pozhovárať,“ odvetil nebezpečne. Pomfreyová naňho naštvane pozrela. „Nebojte sa, nebudem sa s ňou hádať, ani ju nijako nerozruším,“ sľúbil, na čo liečiteľka odišla do svojho kabinetu.

Snapa som ignorovala a hrala sa s prikrývkou. Stál na mieste, sledujúc každý môj pohyb. Nakoniec som to už nevydržala a nervózne som si odkašľala.

„Ak so mnou chcete hovoriť, tak rýchlo. Nechce sa mi vás tu trpieť donekonečna,“ prehovorila som.

„Čo vás to napadlo? Ísť večer do Zakázaného lesa?!“ vybachol na mňa.

„No pardón, ale so mnou sa takto rozprávať nebudete,“ poznamenala som namrzene. „Naozaj vám ďakujem, že ste mi zachránili život, ale takto so mnou hovoriť nebudete. Nie som nejaká špina, ktorá si nezaslúži ani štipku úcty... mohli by ste pre mňa urobiť aspoň to, keď sa so mnou len hádate, zatiaľ čo ja...“ zasekla som sa. Nechcela som mu povedať, že ho mám rada... že som sa doňho zaľúbila.

„Zachránil som vám život! Vari vám to nestačí?!“ zavrčal. „Napravil som vám zlomeninu, zastavil krvácanie a vysal z vás jed, aby ste sa ním neotrávili!“

„Vysal?“ nechápala som. Chytil sa za koreň nosa a povzdychol si.

„Kúzlom,“ odvetil nedočkavo. „Ale nedokázal som ho z vašej nohy dostať všetok, takže sa vám to dostalo do tela. Preto teraz musíte piť tento elixír,“ podal mi malú fľaštičku s nezábudkovo modrým elixírom. „Môže sa stať, že vám z neho bude zle, ale časom to prejde. Vaša noha sa bude pomaly uzdravovať, ale keďže máte v tele ten jed, tak veľmi pomaly. Nesmiete sa namáhať a ak budete potrebovať pomoc, tak o ňu niekoho požiadajte. Nie že tu niekde omdliete od namáhania!“

 Potichu som zakňučala.

„Čo je?“

„Nič,“ odvetila som rýchlo. Uprene mi pozrel do očí. „Nedívajte sa mi do hlavy,“ zavrčala som a bojovne si prekrížila ruky na hrudi. „Nevravela som vám náhodou, že nechcem, aby ste mi čítali myšlienky?! Áno, áno, myšlienky sa nedajú čítať. Myseľ nie je kniha, v ktorej sa dá listovať a prečítať si to, na čo práve teraz myslím,“ odrecitovala som monotónne, keď už otváral ústa, že mi niečo odvrkne.

„Tak prečo aj napriek tomu, že viete, že sa myšlienky nedajú čítať, to tak nazývate?“

„A ako inak by som tomu mala hovoriť?“ zavrčala som.

„Legilimencia,“ odvrkol. „Skúste sa naučiť oklumenciu a potom s tým nebudete mať problém.“

„Čo sa mám naučiť?“ nechápala som.

„Oklumenciu,“ zopakoval rázne. „Obrana proti cudziemu vniknutiu do vašej mysle.“

„A neviete, ako by som sa to mala naučiť?“ opýtala som sa sarkasticky.

„Môžem vás to učiť JA,“ odvetil hrdo. Len som sa zasmiala.

„Nie, ďakujem. To si radšej nechám čítať myšlienky,“ vedela som, že ho to vytočí a preto som to naschvál povedala. Zavrčal.

„Tak ako chcete,“ otočil sa na podpätku a kráčal k dverám.

„Počkajte!“ zvolala som. Otočil sa s pozdvihnutým obočím. „Prečo ste pri mne boli celé tie dva dni?“

Nedalo mi to. Musela som sa ho to opýtať, aj keď som tušila, že mi neodpovie. A aj keby odpovedal, tak nejakou uštipačnou poznámkou.

Neurčito pokrčil plecami. „Ani sám neviem,“ odvetil napokon. Teraz som to bola ja, kto pozdvihol obočie. „Musel som si byť istý, že ste v poriadku.“

„Pán profesor, na žarty nemám náladu,“ poznamenala som.

„Ale ja to myslím vážne!“ zvolal, na čo som naňho pozrela ako na ducha. „Neverte mi, ak nechcete. Ale ak si myslíte, že som vás zachránil len tak, lebo som sa nudil, tak sa mýlite,“ vysvetlil a vypochodoval z miestnosti. Nemo som za ním hľadela.

Určite si zo mňa strieľa. Nemohol to myslieť vážne. Veď sa ku mne posledné dni správal tak škaredo, prečo by ho teraz malo zaujímať, ako mi je? Je to hlupák! Nevie, čo chce. Raz ma pobozká a potom mnou zase opovrhuje. Veď je to celé na hlavu! Keď ho najbližšie stretnem, tak sa s ním o tom budem musieť pozhovárať.

„Tak už odišiel?“ ozvala sa madam Pomfreyová odo dverí do svojej pracovne. Len so prikývla, na čo ku mne podišla s táckou. Položila ju na stolík vedľa mňa a uprela na mňa svoj pohľad. „Noha vás ešte bolí?“

„Nie, už nie,“ odvetila som a vzala som si jablko, ktoré mi doniesla na tácke spolu s kašou a tekvicovým džúsom. „Čo sa mi s ňou vlastne stalo?“

„Mali ste zlomený členok. Tá acromantula sa musela do vás poriadne zahryznúť,“ vysvetľovala, pomaly odmotávajúc obväzy. „Mali ste v nej jed, ale profesor Snape vám ho sčasti odstránil. Ale mali ste ho tam veľa, takže sa to všetko nedalo dať preč. S profesorom Snapom sme vám museli obväzy meniť každú chvíľu, lebo to stále krvácalo. Kvôli jedu sa vám noha nechcela hojiť a keďže to bola otvorená zlomenina, bolo to o to horšie.“

Čím viac odmotávala obväzy, tým na nich bolo viac a viac krvi. Keď ich nakoniec dala dole, naskytol sa mi nepekný pohľad. Od kolena až po končeky prstov sa mi tiahla veľká fialovo modrá modrina. Členok som mala opuchnutý s kopou zaschnutej krvi. Niekde uprostred toho všetkého som mala ranu veľkú asi desať centimetrov, z ktorej sa nanovo spustila šarlátovo červená krv.

„Och, už zase?“ zastonala Pomfreyová a podala mi môj prútik. „Vulnera Sanentur,“ oznámila mi a vbehla do svojej kancelárie.

Pozrela som na nohu, z ktorej sa mi valila krv. Namierila som na ňu roztraseným prútikom. „Vulnera Sanentur!“ prikázala som, na čo mi krv začala tiecť pomalšie a o kúsok menej.  O niekoľko sekúnd sa ku mne Pomfreyová vrátila aj s nejakými ampulkami. Začala mi nohu ošetrovať. Najprv mi odstránila zaschnutú krv, ´zahojila´ ranu a potom mi ju s niečím natrela. Keď mi ju kúzlom zviazala do obväzov, podala mi fľaštičku, ktorú mi pred tým doniesol Snape.

„Vypite to všetko,“ prikázala. Odzátkovala som ju a naliala do seba jej obsah. Hneď som sa striasla. Bolo to tak nechutné! Fuj! „Budete to piť tri krát denne po jednu fľaštičku.“

„A musím?“ zakňučala som.

„Áno, musíte, pokiaľ chcete žiť,“ zavrčala, na čo som si zmučene vydýchla. „Vypite ešte toto. Je to na pokojný spánok... musíte sa vyspať,“ vysvetlila a podala mi ďalší elixír. Aj ten som vypila a o niekoľko minút som zaspala.