Záškodníci

"Len samé trápenie"

Snape vošiel do triedy, tresnúc dverami ako vždy. Jeho plášť za ním vial a vlasy mu pohupovali okolo jeho bledej tváre. Dnes by som si s ním mohla podať ruku za tú tvár. Bola som taká bledá ako on. Moje srdce zrýchlilo tep, no snažila som sa to ignorovať. Ale ignorovať niečo, čo je také zložité, je... ťažké. Sklopila som pohľad, tváriac sa, že si prezerám knihu. No v skutočnosti som stále dookola myslela na ten bozk a potom aj na včerajšie ráno. Znova sa mi drali slzy do očí, a tak som len zhlboka dýchala.

Po chvíli som sa upokojila aspoň do takej miery, aby som dokázala vnímať, čo sa vôkol mňa deje. Snape vysvetľoval, čo budeme robiť a Ginny si čarbala na pergamen. Nikto ani nemukol. Vedel si vydobyť rešpekt, takže ani nemusel študentov upozorňovať, aby boli ticho. Iba na prípadné odvrávanie z mojej a Ginninej strany. Dnes sme sa však obe ovládali. Ja z trochu iných dôvodov ako Ginny. Snažila som sa nedívať sa na Snapa, ale keď som sa aj pozrela, vrhol na mňa zničujúci pohľad.

Nechápala som tomu. Za každým to mnou otriaslo a keď to urobil zvlášť škaredo, išlo mi roztrhnúť srdce. Ovládla som vzlyk a pozrela do zeme. Vedela som, že to takto dopadne, no aj napriek tomu som dúfala v tú krajšiu myšlienku. Vedela som, že by mi nedokázal opätovať city. Ja hlúpa som sa doňho zaľúbila- áno, teraz som si tým už bola na sto percent istá- a nechala to tak. Snáď ma bude mať tak rád ako aj ja jeho. No mýlila som sa. Nikdy to tak nebude...

Určite to vie, určite to tuší. A teraz sa mi bude za to vysmievať. Čím ma dokázal tak očariť? Jeho temnými očami, za ktorými sa skrývajú tajomstvá? Jeho správaním? Čím?! Znova som mala nutkanie plakať, no tentoraz to bolo silnejšie ako ja. Zdvihla som pohľad k profesorovi, ktorý stál pred svojim stolom.

„Pán profesor, necítim sa dobre. Môžem ísť na ošetrovňu?“ opýtala som sa ho zachrípnuto. Pozdvihol obočie.

„Do konca hodiny to prežijete,“ odvrkol a začal sa prechádzať po triede. Sklopila som pohľad k zemi. No to, čo sa stalo, ma dosť prekvapilo.

„Pane, ak jej je naozaj zle, tak by ste ju tam mali poslať,“ ozval sa zo zadnej lavice Colin Creevey. „Čo ak tu odpadne, alebo...“

„Ja viem, čo znamená, ak je niekomu zle. Lenže slečna si včera neprišla ku mne odpykať svoj trest, tak to musí urobiť teraz,“ povedal mrazivo. Ginny sa už nadýchla, že niečo povie, no ja som ju chytila za ruku.

„Nechaj to tak. Má pravdu,“ zašepkala som.

„Áno, ja viem, že mám pravdu,“ zavrčal a nahol sa ku mne. Sucho som preglgla, nespúšťajúc pohľad z jeho očí. „Ešte raz sa to zopakuje a budete mať u mňa trest do konca roka.“

Prerývane som sa nadýchla a vydýchla. Vystrel sa a vrátil k prechádzaniu sa po triede. Počas celej hodiny som sa už naňho ani raz nepozrela a keď zazvonilo na koniec hodiny, rýchlo som si zbalila veci a ponáhľala sa z triedy.

„Slečna McCainová, chcem s vami hovoriť,“ ozval sa Snape, čím ma na poslednú chvíľu zastavil. Povzdychla som si a so sklonenou hlavou podišla k jeho stolu. Počkal, kým všetci žiaci opustia triedu. Potom vstal, zatvoril dvere a otočil sa ku mne. Chvíľu si ma skúmavo prezeral.

„Pán profesor, je prestávka a rada by som sa išla naobedo-“

„To môže počkať,“ skočil mi do reči. Urobil niekoľko krokov ku mne, no keďže som bola opretá o jeho stôl, nemala som viac kam cúvnuť a tak som nehybne stála na mieste. „Viem, že vám na hodine nič nebolo.“

„Neviete,“ odvrkla som mu, hľadiac do zeme. Pristúpil až úplne ku mne a zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla do tváre. Jeho pohľad bol neurčitý, zatiaľ čo ja som napäto čakala. Už som nechcela, aby ma viac trápil. Pozrel mi na pery, tak ako vtedy, keď som s ním mala trest. No tento raz som to bola ja, kto odstúpil, hoci by som ho najradšej zasypala niekoľkými bozkami naraz.

Odstúpila som od neho o tri kroky, zatiaľ čo on ostal stáť na mieste. Sklonil hlavu. Chvíľu som naňho len tak hľadela, až som k nemu podišla.

„Pane, je vám niečo?“ opýtala som sa ho starostlivo.

„Nič mi nie je,“ odvrkol, na čo som naňho prekvapene pozrela. Vypol hruď a pozrel mi do očí. „Choďte! Nechceli ste náhodou tak veľmi ísť na obed?!“

Nadýchla som sa na odpoveď, no jeho chladný pohľad ma zastavil. Do očí sa mi drali slzy. Rýchlo som sklopila pohľad a ponáhľala sa von z triedy.

„Dnes večer máte trest. Nezabudnite na to,“ pripomenul. Ani som sa naňho nepozrela, len som rýchlo vyšla z učebne.

Zabuchla som za sebou dvere do spálne a zhlboka dýchala. Kolená sa mi chveli, až som si musela sadnúť na podlahu. Zaborila som si tvár do dlaní, ticho nariekajúc. Prečo mi to robí? To sa takto bude správať stále? A čo dnešný trest? Nechcem s ním byť... nechcem byť v jeho blízkosti. Neznesiem to, nie potom, aký ku mne bol. Nechcem ho viac vidieť! Opantal ma a ja sa od neho neviem odmotať. Stále naňho myslím, nedokážem spať... nedokážem jesť... tak toto je tá slávna láska, o ktorej každý s toľkou radosťou hovorí? Toto je láska, na ktorú som stále čakala? Ak áno, tak ju už nikdy nechcem cítiť... nikdy nechcem byť zaľúbená! Len to spôsobuje bolesť... bolesť v srdci... žiaľ z neopätovanej lásky...

Ako som si mohla myslieť, že by ma niekedy mohol ľúbiť? Že by ku mne cítil tak vznešený cit- ako všetci hovoria. On si nezaslúži, aby ho niekto tak ľúbil ako ja. Len mi ubližuje tým, že ma odmieta. On to začal! Prečo teda nechce, aby to pokračovalo? Prečo sa nedokáže poddať svojim citom?

Lebo žiadne nemá... trpké sú moje myšlienky, áno, viem... spôsobil mi ich ON! On je vinníkom toho, že sa tak trápim... nemal ma vtedy pobozkať! Nemala som to dovoliť... zahrávala som sa s ohňom... dúfala, že sa jeho city zmenia... úbohá! Naivná!... čím som si to zaslúžila?

Poobede som sa poďakovala Colinovi, že sa ma zastal. Musela som to urobiť, inak by mi to nedalo. Večer na treste som Snapa ignorovala. Ešte šťastie, že pri mne ostala znova tá škaredá mačka a nie on. To by som nevydržala.

Celé dni to bolo tak, že sme sa ignorovali. Na hodinách ma buzeroval ako pred tým, z čoho som myslela, že zošaliem. Vždy, keď mi niečo odvrkol, som mala chuť rozplakať sa a povedať mu, ako mi na ňom záleží. Lenže čo by som z toho mala? Nič. Len by sa mi vysmial on a aj ostatní.

Prešiel týždeň, za ním ďalší a moje tresty u Snape sa skončili, čo bola pre mňa veľká výhra. September sa prehupol do októbra a s ním prišlo aj chladnejšie počasie. Každým dňom som na Snapa myslela viac a viac. Bola som už ako blázon. Ešte nikdy som sa tak necítila. Nikdy som si nemyslela, že by ma ON mohol niekedy tak priťahovať. Keby mi to pred rokom niekto povedal, len by som ho vysmiala a poslala preč s tým, že nech si ide robiť srandu z niekoho iného.

Raz večer som nemohla zaspať, a tak som sa šla prejsť po hrade. Bolo mi jedno, že je už dávno po večierke. Prechádzala som tichými chodbami, svietiac si na cestu. Tak ako vždy som premýšľala o profesorovi OPČM. Nedal mi dýchať, nedal mi spať a ani som poriadne nemohla jesť. Cítila som sa tak mizerne ako ešte nikdy.

„Prečo nespíte, slečna McCainová?“ zavrčal Snape spoza mňa. Zmeravela som na mieste. Nechcela som ho stretnúť, nie teraz. Rýchlo som si utrela slzy, no neotočila som sa k nemu. „Niečo som sa vás pýtal, tak mi láskavo odpovedzte!“

Pomaly som sa k nemu otočila. „Myslím si, že sa mi neoplatí vyhovárať,“ odvetila som pokojne a otočila sa na odchod.

„Počkajte! Ešte som s vami neskončil,“ povedal a drsne ma chytil za ruku.

„Pustite ma,“ zakňučala som. „To bolí.“

„Nezaujíma ma to,“ odvrkol.

„Jasné, že mi to nenapadlo,“ poznamenala som sarkasticky. Stlačil mi ruku ešte silnejšie. „Čo je, pán profesor? Chcete mi ešte niečo povedať? Nestačí vám, že po mne vrčíte počas vyučovania, ešte to musíte robiť aj večer?“

Uprene mi hľadel do očí, stále ma silno držiac za ruku. „Viem, čo ku mne cítite,“ prehovoril pomaly. Vyrazilo mi to dych. Ako to vie? Čítal mi myšlienky vtedy, keď som nad ním premýšľala? Zasmial sa.

„A nie je to jedno?“ opýtala som sa priškrtene. Presne toto som nechcela. Aby si zo mňa uťahoval. „Aj tak nebudete a ani nemôžete nikdy nič také cítiť.“

„Ani VY nič také nemôžete cítiť. Toto nie je láska. Máte ešte len pätnásť a v takom mladom veku sa nedá tak veľmi zaľúbiť. Ste ešte dieťa,“ uškrnul sa. Do očí sa mi znova rinuli slzy, no nedokázala som ich zastaviť. A tak mi neostávalo nič iné, len ich nechať tiecť. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

„Ste odporný! Chladný! Myslíte len na seba! Áno, to čo som vám vtedy povedala, bola pravda! Ste úbohý! Nenávidím vás...“ môj hlas sa zlomil a ja som sa rozvzlykala. Hodila som naňho pohľad hlbokého znechutenia a rozbehla sa chodbou.

Vybehla som von z hradu, hlasno nariekajúc. Nenávidím ho! Za to, čo mi urobil a ako sa ku mne chová. Ničí ma... robí zo mňa trosku. Zlomil mi srdce... roztrieštil na tisíce malých kúskov, ktoré sa už nikdy nebudú môcť dať dokopy. Bežala som až do Zakázaného lesa, stále hlbšie a hlbšie, až som sa zastavila uprostred malej čistinky. Sadla som si na peň a nariekala. Cítila som sa taká prázdna, taká bezmocná...

Triasla som sa od zimy, no nechcela som sa vrátiť do hradu. Bála som sa, že ho znova stretnem a to som nechcela. Zrazu som počula zašušťanie. Skočila som na nohy a vytiahla prútik.

„Lumos,“ zašepkala som. Pomaly som sa točila okolo vlastnej osi, sledujúc každý jeden strom a ker. Nikde som však nič nezbadala, a tak som sklonila prútik. V tom však na mňa zozadu niečo skočilo. Zvrieskla som a začala sebou trhať. Keď som zistila, čo to je, začala som kričať ešte viac. Bol to obrovský chlpatý pavúk. Zakvačil sa mi okolo krku a začal ťahať po čistinke. Môj prútik mi vypadol. Nech som sa snažila striasť sa ho akokoľvek, nešlo to.

Ťahal ma až niekam do lesa, keď som doň z celej sily udrela lakťom a on ma pustil. Snažila som sa čo najrýchlejšie postaviť, no zahryzol sa mi do nohy tak silno, až mi prasli kosti. Zvrieskla som. Znova ma začal ťahať, no ja som rukami driapala po zemi a snažila sa chytiť nejakého pevného bodu. Do očí sa mi tlačili slzy bolesti.

Teraz určite zomriem!... pomyslela som si zúfalo. No zrazu som počula rýchle kroky. Niekto niečo zvolal. Pavúk mi pustil nohu a ochabol. Uľavene som si vydýchla a zaborila tvár do dlaní, otriasajúc sa od vzlykov. Noha ma tak neskutočne bolela, až som omdlela.