Záškodníci

"Už to viem aj ja"

Utekala som chodbou, utierajúc si slzy z tváre. Ani som sama nevedela, kam vlastne idem, nohy ma samé viedli. Vybehla som z hradu a utekala až k jazeru, kde som si sadla pod strom. Objala som si kolená a nechala slzám voľný priebeh. Ani neviem, prečo som plakala, ale bolo mi to hlúpe. Snape ma pobozkal! To... to nie je možné! Nemala som to dovoliť! Je to učiteľ! Ja ho predsa nemôžem... nemôžem sa doňho zaľúbiť. A aj tak, on ani city nemá. On by sa do mňa mohol ťažko zamilovať, veď má srdce z ľadu. A ja dosť pochybujem, že by som práve JA roztopila jeho chladné a zmrznuté srdce. 

Nesmiem dovoliť, aby sa niečo podobné zopakovalo. Ešte sa doňho zaľúbim a čo potom? Veď je to profesor... bolo by hlúpe, keby som s ním niečo mala. Určite by ho vyhodili a mňa by odsudzovali do konca života. A aj tak, on je smrťožrút a aj napriek tomu, že Dumbledore povedal, že mu môžeme veriť, ja sa k tomu akosi neviem prinútiť. Keď sa raz niekto stane smrťožrútom, už sa to nedá odvolať. Jedine... smrťou.

Dnes bol pre mňa síce jediný pevný bod, ale nič viac. Nesmiem s ním ostať sama, inak... inak... nesmiem! Bojím sa, čo by sa mohlo stať. Dúfam, že to nikomu nepovie. Ja to rozhodne nebudem nikomu vravieť. Nechám si to pre seba... to by boli pohľady, keby som to niekomu povedala. Odsúdili by ma, vysmiali, že som sa zaplietla s profesorom, ktorý nemá žiadne city a ani štipku ľútosti. A ktorý je dokonca smrťožrút. Nechcem ho za to odsudzovať, ale jednoducho mu neverím.

Utrela som si slzy, hľadiac na pokojnú hladinu jazera, na ktorej sa odrážala nočná obloha. Neviem, koľko bolo vlastne hodín, ale keďže bolo v hrade dosť ticho, tak už asi dávno po večierke. Bolo mi to jedno. Chcela som byť sama a mať pokoj od všetkého a všetkých. Nemala som chuť sa s niekým rozprávať, chcela som si len usporiadať myšlienky... zmätené a zúfalé...

Moje oči znova naplnili ďalšie slzy. Nechcela som plakať, ale nevedela som sa im ubrániť. Len som sa viac schúlila pod strom a ticho nariekala. Po chvíli mi viečka začali oťažievať a ja som zaspala.

Otvorila som oči. Už svitalo. Celá som sa triasla z toho, aká mi bola zima. Pretrela som si oči, aby som mohla lepšie zaostriť. Poobzerala som sa vôkol seba. Na obzore sa už objavovali prvé slnečné lúče. Vstala som a vykročila do hradu, užívajúc si čistý vzduch a jemnú hmlu.

Potichu som sa zakrádala tichými chodbami, premýšľajúc o včerajšku. Zrazu som počula z druhého konca tiché kroky. Rýchlo som sa poobzerala a hľadala miesto, kde by som sa mohla schovať. No keďže som žiadne nenašla, ukryla som sa v rohu, dúfajúc, že ma tu neuvidia. Kroky sa stále viac a viac približovali. Ani som nedýchala, taká som bola napätá.

Mihol sa okolo mňa čierny plášť. Hneď som ho spoznala- Snape. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla a odlepila sa od steny. Ešte som sa poobzerala, či ho nie je vidieť, no nebolo. Nuž som vykročila chodbou. Stačila som urobiť dva kroky, keď sa spoza mňa ozval známy hlas.

„Slečna McCainová, čo robíte o takomto čase na chodbe?“

Zúfalo som si povzdychla a otočila sa. „Nič, pán profesor. Len som nemohla spať a potrebovala som si prevetrať hlavu,“ odvetila som. Ani som na Snapa nepozrela. Tie jeho temné oči by so mnou neurobili nič dobré.

„Mysleli ste si, že vás v tom rohu neuvidím?“ opýtal sa posmešne. Nadýchla som sa, že mu niečo uštipačné odpoviem, no zarazila som sa. Nechcela som sa s ním znova hádať, a tak som len hľadela do zeme a mlčala. Podišiel o niekoľko krokov ku mne, no ja som cúvla. Urobil ďalšie kroky, až sa zastavil asi pol metra odo mňa.

„Prepáčte mi ten včerajšok,“ zašepkal. Prekvapene som naňho pozrela a zažmurkala. „Ja... naozaj som nechcel, ale...“

„Ale?“ pobádala som ho. Pozrel mi do očí tak zúfalo, až ma pichlo pri srdci. Chytila som ho za ruku. „To ja by som sa mala ospravedlniť vám. Nemala som na vás tak vybehnúť ani včera, ani v piatok. Rozhodne som nechcela, aby vám to ublížilo. Viem, že nie ste taký, za akého vás väčšina ľudí považuje. Naozaj ma veľmi mrzí to, čo som vám povedala.“

„Nemusí, bola to pravda,“ povzdychol si. „A... neublížilo mi to, nemajte strach,“ zaškeril sa.

„Tak to ma teší,“ usmiala som sa naňho. „A k tomu včerajšku, ne-“

„Ja sa vám zaň ešte raz ospravedlňujem a ani tá facka mi nevadí. Aj to bolo právom... nechcel som... len som... slabosť,“ zašepkal a sklopil pohľad k zemi. Vyrazilo mi dych. To myslí vážne? Myslí fakticky to, čo mi práve povedal? On sa mi ospravedlnil a povedal, že... že to bola slabosť? Ale slabosť čoho? Kvôli čomu?

Stlačil mi ruku vo svojej dlani a zahľadel sa mi do očí. Mala som pocit, akoby mi videl až do žalúdka. Určite sa snažil čítať mi myšlienky, no mne sa po hlave motalo len jedno jediné slovo- slabosť. Z toho veľa nevyčíta. Pustil mi ruku, otočil sa chrbtom a odkráčal preč. Nemo som za ním hľadela.

„Pán profesor!“ volala som a rozbehla sa za jeho vzďaľujúcou sa siluetou. Dobehla som k nemu a chytila ho za ruku. Otočil sa ku mne s pozdvihnutým obočím. „Pán profesor, ja...“ nevedela som, čo povedať, a tak som naňho len ticho hľadela. „Čo ste mysleli tým, že... že to bola len slabosť?“

„Nechcem o tom hovoriť,“ odvetil odmerane a otočil sa na odchod.

„A ničím vás nepresvedčím?“ opýtala som sa. Ak by povedal áno, presne by som vedela, čo by to malo byť. Zahľadel sa mi do očí. Ale nie tak chladne ako vždy. Jeho pohľad bol teraz o trochu mäkší. Pristúpila som úplne až k nemu a postavila sa na špičky. Nechápavo na mňa hľadel, no potom mu to došlo. Chytil ma za plecia a tým spôsobil, že som klesla na celé chodidlá. Bola som od neho o dosť nižšia, takže na mňa pozeral pomerne zhora. Čakala som a aj som sa dočkala... no nie tak úplne.

Nahol sa ku mne a zastavil až pri mojom nose, držiac ma za spodnú stranu brady. Cítila som jeho teplých dych na svojich perách, no nedočkala som sa vytúženého bozku. Nežne ma pohladil po líci a odkráčal preč. Ostala som tam stáť ako soľný stĺp a po tvári mi stiekla osamelá slza. Prečo s tým začal? Už som sa do toho dostala a on to teraz chce hodiť za hlavu? Zabudnúť na náš bozk? Jeden jediný bozk, ktorým ma natoľko opantal, že po ňom moje pery bažia ako smädný po kvapke vody na púšti... spustila som lavínu, ktorú teraz neviem zastaviť...

Zhlboka som sa nadýchla a vykročila chodbou. Vošla som do spálne, ešte sa osprchovala a ľahla si do postele. Dlho som premýšľala nad profesorom OPČM a po tvári mi znova tiekli slzy. Zaborila som si tvár do vankúša, aby nebolo počuť moje vzlyky. Po niekoľkých dlhých minútach tichého nariekania sa mi podarilo konečne zaspať.

Počula som vedľa seba tiché šepkanie. Otvorila som oči. Na mojej posteli sedeli moje najlepšie priateľky. A medzi nimi aj Ginny. Čo? Ginny? Veď nie je náhodou v Nemocničnom krídle?

„Ginny! Tak už ťa pustila?“ rozospato som sa na ňu zaškerila.

„Hej,“ odvetila jednoducho. „Vlastne nemala na výber. Inak by ma tam musela trpieť ešte celý deň, ale keďže som ju presviedčala, tak má odo mňa pokoj. A aj ja od nej.“

„No tak to ma teší,“ povedala som šťastne a ponaťahovala sa na posteli.

„Vieš ty vôbec, koľko je hodín? Kde si bola celú noc?“ vybrechla na mňa Susan. Len som sa pousmiala a vstala z postele. Pozrela som na hodinky. Prepána! Bolo už pol jednej. No páni! To som spala tak dlho?

„Nechcem o tom hovoriť,“ odvetila som. „Som v poriadku, ale vážne nemám chuť to rozoberať.“

„Ako chceš, ale vieš, aké starosti si o teba robil Will?“ Smutne som si povzdychla a pokrútila hlavou. „Nie, nevieš.“

„Pôjdem za ním,“ vstala som z postele a namierila do kúpeľne, kde som sa poriadne umyla. Ešte som sa prezliekla a zišla dole do klubovne. Na moje šťastie tam sedelo moje dvojča. Písal si úlohy. Prisadla som si k nemu. „Ahoj.“

Naštvane na mňa pozrel. „Čau,“ odvetil.

„Som v poriadku,“ povedala som rýchlo, keď už otváral ústa, že ešte niečo povie.

„Vidím,“ odvrkol.

„Len som sa bola prejsť a...“

„A?“

„Zaspala som pod stromom pri jazere. Ale skoro ráno som sa zobudila na to, že mi je zima... a tak som sa vrátila do izby... No a potom som spala,“ dodala som nevinne. Pozrel mi do očí, zatiaľ čo ja som sa naňho usmievala.

„Ako to, že si zaspala pod stromom?“

„Neviem,“ pokrčila som plecami. „Zjavne som bola až príliš unavená a ani neviem kedy a zaspala som.“

Pozorne si ma prezrel.

„Som naozaj v poriadku,“ poznamenala, hoci som si tým nebola dvakrát istá. Ešte som sa dnes v zrkadle nevidela, hoci som už dvakrát bola v kúpeľni. Akosi ma nenapadlo pozrieť sa doň. Ja si nepotrpím na svojom vzhľade. Zjavne mi Will neuveril, lebo si len povzdychol a vrátil sa k písaniu úloh.

Aj ja by som si ich mohla urobiť, lebo potom nebudem stíhať. Nuž som vstala a ponáhľala sa do spálne po knihy. O chvíľu som už sedela pri Willovi a už aj ja som si písala úlohy, hoci sa mi nechcelo. Ale radšej to, akoby som mala dostať ešte nejaký trest. O hodinu a pol som mala všetky úlohy hotové.

Spokojne som sa rozvalila v kresle, oprela si hlavu o operadlo a privrela viečka. V tom do mňa niekto jemne štuchol. Otvorila som oči a zbadala pred sebou spleť červených vlasov.

„Nie si hladná? Mám tu koláč,“ strčila mi pod nos kúsok jablkového koláča. Narovnala som sa v kresle a usmiala som sa na svoju najlepšiu priateľku.

„Ďakujem, Ginny,“ vzala som si od nej koláč a schuti sa doň pustila. O minútu bol už zjedený. Aj som sa čudovala, že mi jeden stačil, ale keďže som raňajky prespala a počas obeda si písala úlohy, nemala som kedy zájsť sa najesť.

„Ak chceš donesiem ti ešte jeden,“ povedala, na čo som len krútila hlavou.

„Nie, nie, jeden mi stačil,“ odvetila som. „A ako ti je? Chcela som dnes ísť za tebou, ale keď si sa už vrátila, tak nemusím.“

„Veľmi dobre. Už mi je oveľa lepšie...“

„No vidíš. Vedela som, prečo ťa zobrať k Pomfreyke,“ zaškerila som sa. Ginny sa len zasmiala a sadla si vedľa mňa.

„Kde si bola včera?“ opýtala sa ma potichu. „Baby vraveli, že si sa večer nevrátila a že si prespala celé dopoludnie. Deje sa niečo?“

Len som sa na ňu smutne usmiala. „Nič sa nedeje. Nemusíš si robiť staros-“

„Nič sa nedeje?!“ zvolala, na čo som sa na ňu prekvapene pozrela. „Isy, pozri sa na seba. Nič v zlom, ale vyzeráš, akoby si nespala celé dni! Určite si plakala, lebo máš červené oči. Si bledá a vykrúcaš sa, ak sa ťa opýtam, či sa niečo deje! Tak mi aspoň neklam! Som tvoja najlepšia priateľka, tak si zaslúžim, aby si mi povedala pravdu!“

Všetci v klubovni na nás nemo hľadeli. Cítila som sa, akoby mi dali niekoľko desiatok faciek. Ginny na mňa nikdy nebola takto naštvaná ako teraz a nikdy po mne takto nehulákala. To vážne vyzerám tak zle? Ja.. ja som to nevedela. Predsa keby som to tušila, tak sa dám do poriadku, ale...

„Tak?“ opýtala sa už trochu pokojnejšie. „Tak?!“ zopakovala ráznejšie, keď som jej stále neodpovedala.

„Poď so mnou inam,“ zašepkala som a vstala z kresla, no ona sedela na mieste. „Nechcem to hovoriť tu,“ vysvetlila som jej, na čo sa postavila a spolu sme vyšli z klubovne. Kráčala som po chodbe, premýšľajúc, ako jej to povedať. Alebo či jej to vôbec mám povedať...

„Tak mi to už povieš?“ opýtala sa ma podráždene. Pozrela som na ňu a povzdychla si.

„Tak fajn,“ odvetila som napokon. „Ja... no ja... myslím, že som sa zaľúbila,“ povedala som rýchlo. Trochu pookriala a uškrnula sa.

„Kto to je?“ vyzvedala. Vedela som, že sa ma to opýta, no nechcela som jej to povedať. Nervózne som prešľapovala z nohy na nohu.

„Ginny, prepáč, ale teraz ti to ešte nemôžem povedať,“ zašepkala som. „Naozaj ma to mrzí, ale ešte ti to nechcem povedať. Neskôr, keď si budem istá svojimi citmi.“

„No tak dobre,“ sklamane vydýchla. „Ako chceš, ale potom mi to povieš, jasné?“

„Určite,“ pousmiala som sa. „A... naozaj vyzerám tak zle?“

„No,“ otáľala. „Ani nie tak zle, skôr vyčerpane... ak vieš, čo to myslím.“

„Jasné, jasné,“ odvetila som. „Nejdeme sa prejsť? Možno mi bude trochu lepšie.“

Len prikývla, a tak sme vyšli z hradu a prechádzali sa po areáli. Rozoberali sme školu a aj Deana. Ginny povedala, že sa s ním asi rozíde. Už dávno som vedela, že pre ňu nie je ten pravý a že jej sa vždy páčil Harry. Stále som ju presviedčala, aby sa o niečo pokúsila, no ona to za každým zatrhla. Vždy keď bol s nami, nevedela ani poriadne rozprávať. Len som sa nad tým smiala. A ani Harry nevyzerá, že mu je Ginny ukradnutá. Ani by som sa nečudovala, keby sa dali dokopy. Bol by z nich skvelý pár.

Na večery som sa konečne poriadne najedla. Za celý čas som ani raz nepozrela smerom k profesorskému stolu. Premýšľala som, či mám ísť na ten trest so Snapom, alebo nie. Vybrala som si tú druhú možnosť. Nechcela som s ním byť, nie potom, čo sa stalo. Musím naňho zabudnúť. On ma nebude nikdy ľúbiť, nikdy ku mne nebude cítiť nič také, ako je láska. Verím, že vie byť dobrý, ale že by sa zaľúbil to nie.

Baby pravdepodobne zabudli na môj trest, lebo sa nepýtali, prečo som naň nešla. Och, to by bolo rečí, keby to vedeli.

Večer som si líhala do postele s veľkou hrčou v hrdle. Statočne som ju predýchala a nevenovala jej žiadnu pozornosť. Keď som sa však ráno zobudila, nič sa nezmenilo. Bola tam, kde aj včera a nechcela odtiaľ zmiznúť. Na raňajkách som do seba nasilu nahádzala jedlo a ponáhľala sa na prvú hodinu- elixíry.

Na hodine sme pripravovali Mätúci roztok, ktorý sa mi podaril bez jedinej chybičky, za čo som na seba bola veľmi hrdá. Získala som tým pre Chrabromil desať bodov. Aspoň nejako môžem vrátiť späť tie stratené body.

Hodina sa skončila a ja som nešťastne kráčala k učebni OPČM. Zazvonilo a my sme poslušne vošli do triedy. Znova mi ostalo miesto vpredu, a tak sme sa s Ginny usadili. Sľúbili sme si, že sa na hodinách profesora Snapa budeme viac ovládať. Hlavne ja... a vo všetkých smeroch sebaovládania.