Záškodníci

"Najmenej očakávané"

Celý deň zbehol rýchlo. Akurát som išla na večeru, keď ma zastavila profesorka McGonagallová.

„Slečna McCainová, po večery sa pôjdete profesorovi Snapovi ospravedlniť za ten dnešok,“ prikázala. Len som sa zamračila a už som chcela niečo odvrknúť, keď ma zastavila. „Pôjdete sa mu ospravedlniť, že ste naňho kričali a žiadne odvrávanie. Ja sa ho potom opýtam, či ste to urobili. A trest máte tri týždne, pokiaľ viem.“

„Čo?! Tri? Veď som mala mať len dva,“ zamračila som sa.

„Kvôli dnešku vám ho zvýšil na tri,“ rázne odvetila a vošla do Veľkej siene. Nasledovala som jej príklad a kráčala k stolu. Po vyučovaní som Ginny navštívila a všetko jej povedala. Síce sa z toho smiala, no varovala ma, aby som si na takéto výbuchy dávala pozor. Vraj kvôli tomu môžem mať ešte veľa problémov. Nech aj, je mi to jedno.

„Ahoj,“ pozdravila som Harryho a prisadla si k nemu. Z jeho druhej strany sedel Ron a napchával sa párkom.

„Čau,“ odvetil, študujúc jednu knihu. Prečítala som si názov.

„Elixíry? Od kedy ťa zaujímajú?“

„Od kedy ich neučí Snape,“ odpovedal namiesto neho Ron. Pri zmienke jeho mena som sa striasla a spomenula si na dnešnú hádku. A ešte sa mu musím ísť aj ospravedlniť! To bude hanba!

„Chápem ťa, Harry. Viacerým sa teraz lepšie pracuje, keď nad nimi nestojí Snape a nečaká, kedy urobíš chybu, aby ti to mohol hneď vytknúť,“ ozvala sa Hermiona, ktorá si práve sadla oproti mne. „Ahoj, Isy, ako sa má Ginny?“

„Myslím, že fajn. Horúčku už nemá, takže jej je lepšie,“ odvetila som a pozrela na profesorský stôl. Snape tam nebol. Zaujímalo by ma, kde len je.

„Chcela som ísť za ňou po vyučovaní, ale nevyšlo to. Tak sa pri nej zastavím asi teraz. Nechceš ísť so mnou?“

„Nie, ja nemôžem. Mám predsa u Snapa trest,“ vysvetlila som jej. Keď som si predstavila, ako budem znova čistiť obrazy, navierala mi žlč. Ale bol to jeden z tých lepších trestov.

„Uhm,“ prikývla a súcitne na mňa pozrela. „Keď už sme pri ňom, dopočula som sa o tom, ako si mu to dnes natrela.“

„Vážne? A od koho?“

„Vie to celá škola,“ povedala, akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť na svete. No jasné! Tu na Rokforte vedia všetci o všetkom. Ráno sa vám niečo prihodí a na obed to vie aj kentaur v Zakázanom lese. Povzdychla som si. „Myslím, že si to zaslúžil, ale neviem, či to bolo práve najlepšie.“

„Ja viem, Hermiona, ale už som nemohla vydržať tie urážky, ktorými nás dennodenne bombardoval,“ ohradila som sa a odhryzla si z jablkového koláča. Rýchlo som ho prehltla. Vôbec som nemala chuť jesť, takže keď som si ho dala do úst, mala som pocit, akoby som jedla mesiac staré jedlo. Nuž som sa napila aspoň čaju a vyprevádzaná povzbudivými slovami od Hermiony, som kráčala k Snapovmu kabinetu.

Každým krokom mi v hrdle rástla väčšia a väčšia hrča, takže keď som došla do cieľa, nedokázala som povedať ani jedno slovo. Stála som pred dverami, napäto premýšľajúc, čo mu poviem. Nuž som sa nakoniec odhodlala a zaklopala.

„Vstúpte,“ ozvalo sa odmerane spoza druhej strany dverí. Otvorila som ich a vošla dnu. Snape sedel za stolom a niečo písal na čistý pergamen. Stála som na mieste ako prikovaná. Ignoroval ma na plnej čiare, no ja som len čakala, kedy prestane písať a ja budem môcť prehovoriť. Nakoniec pergamen odložil do zásuvky pod stolom a spýtavo na mňa pozrel.

„Pán profesor, chcela... chcela by som sa vám ospravedlniť, že... že som na vás dnes kričala,“ habkala som. Pozdvihol obočie a hrozivo sa uškrnul.

„Keďže vás k tomu donútila profesorka McGonagallová, tak vaše ospravedlnenie prijímam...“

„A keby mi to neprikázala, tak by ste mi to neodpustili?“ skočila som mu do reči.

„Máte pravdu, neodpustil,“ odvetil nedbanlivo. Teraz som obočie pozdvihla ja. Tak ja sa tu snažím úprimne sa mu ospravedlniť a on...

„Nemyslím si, že vaše ospravedlnenie bolo úprimné,“ vyrušil ma z môjho premýšľania. Zaťala som päste a zhlboka dýchala, aby som znova nevybuchla.

„Vy to nemôžete vedieť,“ odvetila som pomedzi zuby.

„Ale áno, môžem. Cítil som to z vášho hlasu,“ poznamenal, na čo moje obočie vyletelo ešte vyššie do vlasov.

„Myšlienky možno viete čítať, no nedokážete cítiť,“ zavrčala som. „Pravdepodobne ste sa s tým darom nenarodili, alebo ste ho stratili počas ži-“

Umlčal ma tým, že ku mne vystrelil ako šíp a zastal tak blízko pri mne, až sme sa dotýkali nosmi. Jeho pohľad mi stačil na to, aby som stíchla. Len som naňho nemo hľadela, pri čom mi dýchal na tvár.

„Slečna McCainová, neviete nič o mojom živote, tak sa do toho láskavo nepleťte,“ zašepkal tak blízko pri mojich perách, až som sa zachvela. Jeho oči ma prebodávali pohľadom, no so mnou to nerobilo nič. Naopak, jeho oči mi pripadali ako temnota... nádherná temnota, skrývajúca tie najväčšie tajomstvá.

Pozrel mi na pery, ktoré sa mi chveli od zlosti. Zdvihol ruku a pomaly sa s ňou blížil k mojej tvári. No uprostred pohybu sa strhol a otočil chrbtom ku mne. Urobil niekoľko krokov k svojmu stolu a slabo zašepkal: „Zajtra o piatej si prídete odpykať svoj trest. A teraz choďte.“

Nechápavo som naňho hľadela. „Choďte!“ zvolal, na čo som sa pozbierala a vyšla z jeho pracovne. Zabuchla som za sebou dvere a oprela sa o stenu, pri čom mi srdce bilo ako splašené.

Čo to malo pre Merlina znamenať?! On... on... on ma chcel pohladiť? To nie! Určite len... Chytila som sa za pery a potichu zhíkla. Rozhodne to nie je tak, ako si myslím, že to je. Nie je to pravda. Nemôže to byť pravda.. jednoducho nemôže!

Rozbehla som sa chodbou a zastavila som sa až pri obraze Tučnej panej, ktorá ma vpustila dnu. Nevnímala som svet okolo seba, len som sa ponáhľala do spálne. Zabuchla som za sebou dvere a hodila sa na svoju posteľ. Baby boli vonku, lebo to bol posledný teplý večer tohto roku. Ja som však ležala vo svojej posteli, premýšľajúc o Snapovi. Nad tým, ako sa na mňa díval, ako blízko bol pri mne a zistení, že jeho blízkosť mi nie je až tak nepríjemná, ako som si myslela.

Bola som z toho celého zmätená tak veľmi, že som ani nevedela čo robiť a ako sa správať. Popravde som sa aj bála zajtrajšieho trestu. Nie tak kvôli tomu, čo budem musieť robiť- to mi bolo prakticky jedno- ale toho, ako sa budem chovať a ako sa bude chovať Snape. On bol ten, kto sa nevedel ovládnuť. Vlastne vedel, ale až na poslednú chvíľu, za čo som ďakovala Merlinovi.

Ale nie je až taký zlý. Čo to táraš?! Je to tvoj profesor! Áno, ale keby sa zmenil, dokázala by som mu všetko odpustiť a... Prestaň, prestaň, prestaň! Mne už preskakuje! Hádam sa sama so sebou. To je choré!

Sadla som si a udrela sa po čele. Musím s tým prestať, ešte mi preskočí a bude zo mňa cvok. Nechcelo sa mi nič robiť, a tak som len ležala na posteli a v hlave si stále dookola premietala scénu so Snapom v jeho pracovni. Ale nebolo to nič také, tak prečo mi to nedá ani dýchať?!

Keď sa baby vrátili, musela som im vyrozprávať, prečo som nemala trest. Povedala som im všetko okrem toho, ako ma išiel pohladiť. Znova som sa striasla len pri spomienke na to. Nie že by mi to bolo nepríjemné alebo niečo podobné- práve naopak- ale je to nezvyčajné. On je predsa profesor a ja študentka.

Keď som večer ležala v posteli a znova o tom premýšľala, musela som si dať facku. Nie je isté, že cíti to, čo si myslím. Dosť o tom pochybujem... tak prečo to už beriem tak, akoby to bola pravda? Nechcem na to myslieť! Chcem mať pokoj aspoň na chvíľu!

Vždy sme sa hádali, vždy sme po sebe hádzali rôzne uštipačné poznámky. Neustále medzi nami bol nejaký rozpor, ktorý som niekedy vyhrala ja a inokedy Snape. Nie je možné, aby ma aj po tom všetkom mal rád. Neverím tomu! Ale čo Harryho rodičia? Tatko mi povedal, že Harryho mamka Jamesa vždy neznášala a pozrite sa, aká láska z toho vznikla... ale oni predsa len boli v tom istom ročníku. Ale Snape je učiteľ. On niečo také dovoliť nemôže! A ani ja! Musím si dávať pozor, keď s ním budem. Nesmiem dovoliť, aby sa spustila lavíne, lebo inak to dopadne zle. Veľmi zle...

S týmito myšlienkami som zaspala do nepokojného spánku.

Na ďalší deň som vstala skoro až na obed, lebo som sa celú noc len prevracala. Keď som zatvorila oči, videla som pred sebou Snapa, a tak som sa ich bála zatvoriť. Nie že by som sa ho bála, ale jednoducho som ho nechcela pred sebou vidieť ešte aj počas spánku. Nakoniec som zaspala až nad ránom, keď som už nevládala mať otvorené oči.

Strhla som sa a tvrdo dopadla na zem.

„Au!“ zakňučala som, vstávajúc zo zeme. Sadla som si na posteľ a nemohla som si spomenúť, prečo som spadla. Pozrela som na okno a vtedy mi to došlo. Snívalo sa mi so Snapom. No ako inak. To by som nebola ja, aby sa ma o ňom nesnívalo. A musím vám povedať, že to nebol práve najkrajší sen- chcel ma zakliať. Tak po tomto sne by som si naňho mala dávať väčší pozor a vyhýbať sa mu, ale keďže uňho budem mať trest najbližšie tri týždne, tak to asi ťažko splním. Tak sa mu budem vyhýbať aspoň počas dňa.

Bol zázrak, že ma Gonagallka nevyhodila po tom, ako som sa k Snapovi správala a ako som mu vykričala celú pravdu priamo do jeho chladných očí. Myslela som, že ma tam obaja zabijú. Snape preto, že som si dovolila povedať pravdu a McGanagallová, že som vďaka tomu pripravila jej fakultu o body.

No musela som uznať, že som na seba bola nanajvýš hrdá. Zaslúžil si to a o opaku ma nikto nepresvedčí. Ale to, čo sa stalo v jeho kabinete, ma znepokojovalo každou minútou viac a viac a keď som večer o piatej stála pred jeho dverami, pripravujúc sa na ďalší trest, bála som sa tak, ako ešte nikdy v živote.

Zaklopala som a vošla dnu. Snažila som sa na nič nemyslieť, ale ako naschvál ma teraz v hlave mátala udalosť zo včerajšieho večera. Pokrútila som hlavou a uprela pohľad na Snapa, ktorý ma celý čas pozoroval. Striasla som sa.

„Aký trest by ste chceli?“ opýtal sa ma s predstieranou zvedavosťou. Pozdvihla som obočie.

Akoby to nevedel, žiaden...

„Ale nejaký musíte mať,“ odvetil, uprene mi hľadiac do očí. Vedela som, že mi číta myšlienky. Och nie, už zase tie jeho oči! Nech sa na mňa tak nedíva! Uškrnul sa. Presne som vedela prečo. „Tak?“

„Akoby ste nevedeli, že žiaden nechcem. Ale keď mi ho tak veľmi chcete dať, tak rozhodnite vy,“ zavrčala som. Pomaly podišiel ku mne, pri čom zo mňa nespustil oči ani na chvíľu. Cúvla som o dva kroky, až som narazila do steny.

Sakra! Prečo teraz?! Prečo som musela práve teraz naraziť do tej hlúpej steny?! Zhlboka som dýchala, aby som sa upokojila. Jeho chladný pohľad o trochu zmäkol a vystriedal ho prekvapený.

„Vy sa ma bojíte?“ opýtal sa ma s pozdvihnutým obočím. Hľadela som naňho, neschopná slova. Jemne sa usmial. „Nemusíte, ja vám neublížim. Nemám prečo.“

„J- ja sa vás ne- nebojím,“ zakoktala som. Vedela som, že mi neuveril.

Hrdo som vypla hruď a zdvihla bradu. To som však nemala robiť. Neuvedomila som si totiž, ako blízko bol pri mne. A tak keď som zdvihla hlavu- dosť prudko na to, aby to dopadlo v pohode- udrela som svojím nosom do jeho brady, až to prasklo.

Chytila som sa za nos a zakňučala. Snape si ruku priložil k brade, nechápavo na mňa hľadiac. V tom sa mi z nosa spustila krv. Rýchlo mi chytil hlavu a trhol ňou dozadu- až mi skoro zlomil krk- aby zastavil krvácanie. No veľmi to nepomáhalo, a tak vošiel do vedľajšej miestnosti. O niekoľko sekúnd ma už ťahal ku kreslu. Poslušne som si sadla, stále sa držiac za nos, z ktorého sa mi valila krv.

Dosť to bolelo, ale snažila som sa nevšímať si to. Vlastne, nedať to na sebe znať. Snape podišiel ku mne a kľakol si k mojim nohám. Utrel mi krv, ktorú som mala až na krku. Vytiahol prútik a pozrel mi do očí.

„Episkey!“ zvolal. V mojom nose prasklo, zatiaľ čo silná bolesť mi vystrelila až kdesi k nohám a spôsobila, že sa mi do očí vtisli slzy. Zaskučala som, pevne stláčajúc Snapov čierny plášť. Po tvári sa mi skotúľala slza a on mi ju rýchlo utrel. Bolo mi to jedno. Chytila som jeho ruku a pevne mu ju stlačila. Bolesť neustupovala. Mala som pocit, akoby mi niekto bodal do tváre.

Snape sa chcel postaviť, no ja som ho pevne držala za ruku. Potrebovala som sa niečoho držať. Musela som mať pri sebe nejaký pevný bod, ktorým bol práve on. Druhou rukou siahol do vrecka a vytiahol z neho nejakú fľaštičku. Odzátkoval ju a podal. Len som pokrútila hlavou.

„Musíte to vypiť,“ zavrčal. „Je to od bolesti.“

No ja som sa ani nepohla. Vytrhol si ruku z môjho zovretia, chytil mi bradu a nalial do úst elixír.

„Prehltnúť!“ prikázal. Neostávalo mi nič iné, len počúvnuť. Po chvíli som cítila úľavu, no aj napriek tomu som sa stále držala jeho habitu. Uľavene som si vydýchla. „Merlin, dievča, ste horšia ako Potter.“

„Harryho do toho nepleťte,“ odvrkla som a postavila sa na nohy.

„Práve som vám napravil zlomený nos, tak by sa slušilo chovať lepšie,“ poznamenal a narovnal sa. Pohŕdavo som si odfrkla.

„Zvládla by som to aj sama,“ nafúkla som sa. „A druhý krát sa, prosím, snažte, aby ste mi nezlomili krk,“ a vykročila som k dverám. Siahla som na kľučku, no zastavila som sa. Pomaly som sa otočila späť k Snapovi, ktorý stál tam, kde som ho nechala. „Prepáčte, máte pravdu. Ďakujem.“

„To je v poriadku, len sa druhýkrát pohybujte opatrnejšie,“ odvetil odmerane a oprel sa rukami o stôl.

„Ja sa mám pohybovať opatrnejšie?! To snáď nemyslíte vážne! To kvôli VÁM som mala zlomený nos, VY ste boli pri mne nalepený. Ja som sa len išla po-“

„A vari sa vám to nepáčilo?“ skočil mi do reči.

„Čo sa mi malo páčiť?“

„Že som bol pri vás tak blízko,“ uškrnul sa. Na chvíľu mi vyrazilo dych. Zaťala som päste a pomaly k nemu vykročila.

„Mne sa to malo páčiť?“ pozdvihla som obočie a to som už bola celkom pri ňom. „Tak ja sa vám tu snažím ospravedlniť a vy?! Robíte si zo mňa blázna! Uťahujete si z toho, že...“ zasekla som sa.

„Že?“ dobiedzal.

„Nič,“ odvrkla som mu. „Ak má byť toto môj trest, tak vedzte, že horší už ani nemohol byť. Naozaj som nemala chuť sa s vami hádať, ale nedávate mi na výber.“

„Chcete sa mi vyhrážať?“ uprel na mňa svoje tmavé oči a viac sa narovnal. Provokatívne som sa zasmiala.

„No hej, aj som chcela, al-“ a vtedy ma chytil za pás a pobozkal. Ostala som prekvapene stáť, zatiaľ čo on si ma k sebe pritiahol a tuho objal. Moje srdce sa mi rozbúšilo ako šialené, telo sa mi chvelo a kolená podlamovali. Ostala som nehybne stáť a premáhala sa, aby som okolo neho neobmotala svoje ruky. Pomaly sa odo mňa odtiahol a pozrel mi do očí. Moja ruka automaticky vyletela k perám. Ešte stále som na nich cítila jeho nežný bozk. „T- to malo b- byť čo?“

Odstúpila som od neho o niekoľko krokov, stále sa držiac za pery.

„Slečna McCainová,“ začal bezvýrazne, „prepáčte, ja...“

„Ako si dovoľujete pobozkať ma?!“ vyštekla som naňho. „Pre Merlina, veď ste profesor a ja som vaša žiačka!“

Prekvapene na mňa pozrel. „Podľa vašich myšlienok sa mi nezdalo, že by sa vám to nepáčilo,“ poznamenal chladne. Znova to bol ten starý Snape, chladný a odmeraný.

Štekavo som sa zasmiala a pristúpila celkom k nemu. Ani som neváhala a vlepila mu poriadnu facku. Prekvapene sa chytil za červené líce. Musela mu dobre sadnúť, keď ma tak štípe dlaň. No bolo mi to jedno. Napravila som si habit a vypochodovala z jeho pracovne, tresnúc dverami.