Záškodníci

"Krutá pravda"

Prešiel prvý týždeň nového školského roku a bol tu piatok. Ráno ma zobudili slnečné lúče, ktoré vtrhli do izby a rozžiarili ju farbami. Otvorila som oči a ponaťahovala sa. Veľmi sa mi nechcelo vstávať a tak som sa len otočila na druhý bok, že si ešte chvíľu zdriemnem, no to čo som zbadala, ma zarazilo. Ginny ležala schúlená v posteli a chvela sa. Vstala som a podišla k nej.

„Ginny?“ oslovila som ju opatrne. Silno potiahla nosom a otočila sa ku mne. Bola bledá ako stena a pod očami mala kruhy. „Ginny, čo je ti?“

„Ja n- neviem, je mi zle,“ povedala zachrípnuto. Hľadela som na ňu ako na ducha.

„Ale... ale z čoho?“

„Ja... včera som sa bola prejsť a... a pršalo, veď vieš,“ netrpezlivo som prikývla. „Musela som sa len prechladiť,“ dodala a viac sa zababušila pod perinu. Chytila som jej čelo.

„Veď máš horúčku,“ povedala som šokovane. „Poď, ideme do Nemocničného krídla. Musíš sa uzdraviť.“

„Nie, ja tam nechcem ísť,“ krútila hlavou.

„Ginny, nevymýšľaj!“ zahriakla som ju. „Pôjdeme tam, či chceš alebo nie.“

Prehodila som cez seba župan, obula papuče a ťahala Ginny von z klubovne, pri čom mi stále opakovala, že nechce ísť za Pomfreyovou. Vošli sme do Nemocničného krídla. Muselo byť málo hodín, keď liečiteľka ešte spala.

„Sadni si sem,“ prikázala som Ginny a tá si poslušne sadla na najbližšiu posteľ. Podišla som k dverám do kabinetu madam Pomfreyovej a trikrát zaklopala. O niekoľko sekúnd sa v dverách objavila rozospatá liečiteľka. „Prepáčte, že vás budím tak skoro ráno, ale Ginny sa necíti dobre. Má horúčku.“

„Ach, áno,“ vzdychla si a náhlila sa k posteli, na ktorej Ginny sedela. „Čo vám je?“

„Nič, len mi je zle,“ odvetila a prebodla ma pohľadom. Neriešila som to, vedela som, že len trucuje. O chvíľu ju to prejde.

„Ľahnite si, zatiaľ vám pôjdem po elixír,“ povedala madam Pomfreyová a náhlila sa po elixíry. Sadla som si k Ginny a čakala. O chvíľku sa vrátila a už Ginny začala ošetrovať. Len som ju sledovala. Po chvíli prehovorila: „Ostanete tu na víkend.“

Ginny si zmučene vzdychla.

 „To zvládneš,“ povzbudzovala som ju. Pozrela som na hodinky, ktoré viseli na stene pri dverách. Bol najvyšší čas ísť na raňajky. „Musím ísť na vyučovanie. Poobede za tebou prídem,“ sľúbila som jej a ponáhľala sa späť do klubovne.

Vošla som do izby. Baby už boli hore a práve sa obliekali.

„Kde si bola? A Ginny?“ opýtala sa ma Nicol.

„Je v Nemocničnom krídle. Prechladla,“ vysvetlila som jej. „Ostane tam celý víkend. Po vyučovaní ju môžeme ísť navštíviť.“

Rýchlo som na seba natiahla uniformu a ešte som sa išla umyť.

„Počkáme ťa vo Veľkej sieni,“ oznámila mi Susan a s Nicol vyšli z izby. Rýchlo som sa učesala, vzala knihy a za cesty si ich pchala do tašky.

„No tak,“ mumlala som si namrzene, lebo som nemohla do tašky vopchať jednu obzvlášť hrubú knihu. „Super,“ potešila som sa, keď sa mi to konečne podarilo. Prehodila som si ju cez plece vo chvíli, keď som zabočila za roh a do niekoho silno vrazila, až ma to hodilo na zem.

Vstala som, šúchajúc si boľavé zápästie a konečne som pozrela na človeka, ktorý sa mi votrel do cesty.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa ma Snape. Prekvapene som zamrkala.

„A- áno, som,“ zakoktala som, nespúšťajúc pohľad z jeho čiernych očí. Podvedome som sa držala za ruku, no vlastne som si to ani neuvedomovala.

„Bolí vás ruka?“ chytil mi ju, z čoho mi nabehli zimomriavky a pozorne si ju prezrel. Nevedela som nič povedať, len som naňho nemo hľadela. „Nič to nie je, bude v poriadku,“ povedal a znova mi pozrel do tváre. Keď si všimol, ako naňho hľadím, jemne sa usmial, no hneď sa zase tváril tak chladne a odmerane ako vždy. „Slečna McCainová, prestaňte sa na mňa tak dívať!“

Strhla som sa a sklopila pohľad k zemi. Sakra! To bolo trápne! Prečo som sa naňho tak musela pozerať?! V tom som si spomenula, čo mi povedal v prvý deň, keď som mala trest: „Legilimencia.“ Číta mi myšlienky, určite ich číta! Aj teraz! Rýchlo som naňho pozrela, no tváril sa... normálne.

Asi mi ich nečíta. Možno by sa pri tom tváril napäto, alebo...

„Choďte sa naraňajkovať. Prvú hodinu, respektíve prvé dve hodiny máte so mnou a ja si neželám, aby ste meškali,“ prehovoril, čím ma vyrušil z môjho premýšľania. Prikývla som a ponáhľala sa chodbou.

Došla som do Veľkej siene a s dlhým povzdychom som si sadla k Susan a Nicol.

„Kde si toľko bola?“ opýtala sa ma Nicol vyčítavo.

„Len som sa trošku zdržala,“ zahovárala som, pri čom som ani nepozrela na Snapa, ktorý práve prechádzal okolo mňa. Cítila som, ako sa mi jeho plášť obtrel o chrbát, až som sa striasla. Rýchlo som do seba nahádzala raňajky a ponáhľala sa na OPČM.

Prišla som k učebni, pri ktorej už stálo niekoľko žiakov. Nuž som sa oprela o stenu, vytiahla knihu a začala čítať. Stihla som prečítať asi tri riadky, keď mi ju niekto zaklapol. Pozrela som hore.

„Dean? Ahoj, čo ty t-“

„Poď so mnou,“ skočil mi do reči a ťahal ma chodbou. Nechápavo som ho nasledovala až na roh chodby, kde nebol už skoro ani jeden študent.

„Čo je?“ opýtala som sa ho, no keď mlčal hodnú chvíľu, nevydržala som to. „Rýchlo, ponáhľam sa. Mám hodinu so Snapom.“

„Vravela ti Ginny niečo?“

„Ee, čo by mi mala povedať?“

„No, že sme sa pohádali,“ zamrmlal. Prikývla som. „Vravela ti aj niečo o mne?“

„Dean, choď sa s ňou o tom porozprávať. Ja nie som sova a rozhodne za vás nebudem riešiť takéto veci. Je to iba medzi tebou a Ginny,“ vravela som namrzene a obzerala sa po chodbe. Na hodinu už zvonilo, takže Snape už musel byť v triede.

„Ja nemôžem,“ povedal zúfalo. „Znova sa pohádame.“

„A možno si to vyriešite!“ zvolala som. Bola som nervózna z toho, že som už meškala na hodinu a Snape ma určite zabije. A teraz ešte aj Dean ma zdržoval! „Je v Nemocničnom krídle... je len chorá,“ dodala som rýchlo, keď sa na mňa zhrozene pozrel.

„J- ja,“ koktal, no ja som ho v tom prerušila.

„Pozri, choď za ňou a porozprávajte sa. Keď sa to vyrieši, budeš šťastný a ak nie, tak...“ na chvíľu som zmĺkla. „Určite sa to vyrieši,“ dodala som napokon a potľapkala ho po ramene. „Ja už idem, hodina sa mi už dávno začala a ak nechcem skončiť ako prísada do elixírov, mala by som si pohnúť.“

„Tak fajn, pôjdem za ňou,“ odvetil skleslo. „Prepáč, že som ťa zdržal.“

„To je v poriadku. Tak sa maj a držím prsty,“ otočila som sa na podpätku a ponáhľala sa do triedy. Opatrne som otvorila dvere a nakukla dnu.

Snape ani nezdvihol pohľad od pergamenu na stole, len chladne prehovoril: „Hodina sa začala pred niekoľkými minútami. Kde ste boli?“ pri poslednej vete zdvihol pohľad a pozrel na mňa tak uprene, až mi skoro prepálil dieru v hlave

Vošla som do triedy a sklopila pohľad. „Prepáčte, pán profesor, ale niečo ma zdržalo,“ vysvetlila som.

„Vážne? A čo také dôležité to bolo?“ hrozivo sa ma opýtal. Rýchlo som vymýšľala výhovorku, no nič ma nenapadalo. V tom akoby ma osvietilo.

„Ginny sa necítila dobre a tak som ju bola odprevadiť do Nemocničného krídla,“ povedala som, pri čom som mu do očí ani nepozrela. Chvíľu mlčal, no potom sa zdvihol od stola a podišiel celkom ku mne. Bol odo mňa o dosť vyšší.

„Nepovedal som vám náhodou, že si neželám, aby ste na moju hodinu meškali?“ zašepkal, z čoho mi nabehli zimomriavky.

„Áno, pane, vraveli ste mi to. Ale nebolo to naschvál. Ginny si nenaplánovala dopredu, že ochorie,“ povedala som, pri čom som mu konečne pozrela do očí. Snažila som sa na nič nemyslieť, aby mi znova nemohol čítať myšlienky, no ako naschvál ma v tejto chvíli napadla jedna hlúpa myšlienka, kvôli ktorej som očervenela až na krku. Jeho očné zreničky sa rozšírili a po tvári mu prebehol letmý úsmev, ktorý by si nikto- okrem mňa- nevšimol.

„Ďakujem, slečna McCainová. Vaše komplimenty vám však nepomôžu k tomu, aby som vám k vášmu trestu pridal deň navyše a strhol 5 bodov,“ prehovoril a otočil sa mi chrbtom. Pomalým krokom sa vrátil späť ku katedre, kde sa posadil. Stále som stála na mieste ako prikovaná. Tá hlúpa myšlienka zrejme nepriviedla do rozpakov len mňa, ale aj jeho. Jeho oči sú krásne! Čo ma to len napadlo?! A práve teraz! Práve vtedy, keď stál celkom pri mne! Pre Merlina, čo som komu urobila?!

„Môžete si sadnúť,“ pozrel na mňa. Strhla som sa a rýchlym krokom podišla k prázdnej lavici až úplne vzadu. Všetci spolužiaci na mňa hľadeli a keby sa dalo zabíjať pohľadom, ležím na zemi mŕtva. Vybrala som si učebnicu a otvorila ju na náhodnej strane. Nemala som chuť hľadieť na nich, ako ma prebodávajú pohľadom. Alebo na Snapa, ako sa mi pohľadom vysmieva. Z toho si pravdepodobne bude uťahovať, až kým nezomriem.

„Tak ako som hovoril pred tým, než nás vyrušil ctený príchod slečny McCainovej, túto hodinu sa budeme učiť Patronusa, respektíve tieto hodiny sa budeme učiť Patronusa,“ na chvíľu sa odmlčal a pozrel na mňa tak prenikavo, ako pred malou chvíľou. Presnejšie, keď som vošla do triedy. „Na čo nám je potrebný?“ obzeral sa po celej triede. Pomaly som zdvihla ruku, no on to vytrvalo ignoroval. Keď však zistil, že je to zbytočné, pozrel na mňa so spýtavým pohľadom. „Vy to viete?“

Pozdvihla som obočie a naduto povedala: „Áno, viem. Patronus nás má chrániť pred dementormi. Nadobúda podobu takého zvieraťa, ktoré nás presne definuje. Zaklínadlo je Expecto Patronum. Nie vždy sa však používa ako ochranca pred dementormi. Ani najmocnejší čarodejníci nepoznajú všetky schopnosti Patronusa. Je to veľmi náročné kúzlo a niekedy ho nezvládnu ani vysokokvalifikovaní čarodejníci. Môže sa použiť aj ako do-“

„Áno, áno , to stačí,“ zastavil ma monotónne. „Nemusíte sa to bifliť od slova do slova z učebnice.“

„Keby som to nevedela, všetkým by ste nám strhli body a frflali, že nič nevieme,“ odvrkla som mu. Do Snapa akoby udrel blesk, len stál na mieste a nemo na mňa hľadel. Po chvíľke sa však spamätal a prižmúril oči.

„Slečna McCainová,“ zašepkal hrozivo a urobil niekoľko krokov ku mne. „Rád by som povedal, že navštívite riaditeľa, ale ten to nevyrieši tak, ako by som si želal. A keďže vám strhávanie bodov a trest nestačí, som nútený vyhodiť vás za dvere a dať vám neospravedlnenú hodinu.“

To bola rana pod pás! Tresty by som zvládla, ale vyhodiť za dvere?! McGonagallová ma zabije a už nikdy nebudem môcť ísť do Rokvillu, ani sa zúčastniť rôznych školských akcií. Znamenalo by to...

„Zbaľte si veci a opustite triedu,“ povedal chladne. Prekvapene som na neho zazerala.

„Ale...“

„Žiadne ale. Neviete sa na mojich hodinách správať, tak vás tu nebudem trpieť,“ každé slovo zvýrazňoval. Chvíľu som na neho len tak zazerala.

„Fajn!“ zvolala som namrzene, vstala a začala si baliť veci.

„Aby ste vyčarovali Patronusa, musíte myslieť na vašu najšťastnejšiu spomienku,“ pokračoval, akoby sa nič nestalo. „Ako vám slečna McCainová povedala, niekedy sa to nepodarí ani dospelým čarodejníkom, takže od vás to ani neočakávam.“

V tej chvíli som mala sto chutí udrieť ho taškou, ktorú som si akurát prehodila cez plece, za jeho nedôveru a schopnosť kritizovať nás vždy, keď mohol. Aspoň keby nedával až tak najavo, ako nás neznáša... dokázali by sme určite viac, keby do nás nehustil, akí sme hlúpi a neschopní.

Pomaly na mňa uprel svoj pohľad, prebodávajúc ma svojimi čiernymi hlbokými očami. Hneď mi došlo, že mi musel znova čítať myšlienky, no v tejto chvíli mi to bolo jedno. Vzdorovito som mu hľadela do očí. Nech vie, ako veľmi ho neznášam.

Nadula som sa a vypochodovala z učebne. Naštvane som buchla dverami, až skoro vyleteli z pántov. Super! A kam teraz? McGonagallová ma zabije, keď sa to dozvie. Beznádejne som sa oprela o stenu a zviezla na zem. Čo teraz? Čo teraz?!

Zaborila som si tvár do dlaní, keď ma napadlo, že pôjdem za Ginny. Vstala som, no stačila som urobiť dva kroky, keď mi došlo, že bude určite spať. Alebo aspoň bude chcieť oddychovať. Nuž som sa vrátila na svoje predošlé miesto a sadla si na podlahu.

Snape určite pôjde za McGonagallovou a tá ma zavesí hore nohami, prinajlepšom. A ak nie, tak to bude tá možnosť, ktorá ma napadla cez hodinu- nedovolí mi navštevovať Rokville. Čo by bolo hrozné. Nechcem teraz tráviť voľný víkend zatvorená tu v hrade. Mám možnosť chodiť von, no keď mi to Gonagallka zakáže, budem v úplnej kaši. To nemôžem dovoliť! Nemôžem si nechať ujsť takú zábavu! A rozhodne si nenechám skákať po hlave tým ufrflaným niktošom.

Naštvane som vstala, schmatla tašku a už som išla otvoriť dvere, keď ma zastavil hlas, vďaka ktorému som zamrzla na mieste.

„Slečna McCainová, čo tu robíte? Nemáte mať náhodou hodinu s profesorom Snapom?“ opýtala sa ma prekvapene profesorka McGonagallová. Pomaly som sa k nej otočila a zahľadela sa na svoje topánky.

„No áno, ale,“ začala som. Sakra! To bude zlé! „On... on ma vyhodil z triedy,“ povedala som potichu.

„Prečo?“ opýtala sa namrzene. Neodpovedala som, pretože som sa bála jej reakcie. Iba pred ňou a Dumbledorom mám rešpekt. Za to Snape si to nezaslúži. „Znova ste mu odvrávali?“

Pomaly som prikývla, stále hľadiac do zeme.

 „Isabella,“ oslovila ma, až som nadskočila. Nikdy ma takto neoslovila. Rýchlo som na ňu pozrela. „Musíte sa pred ním kontrolovať. Ani sa mu nečudujem, prečo vás vyhodil z hodiny. Počula som, že uňho budete tráviť večeri, takže ste ho museli riadne vytočiť... prečo sa pred ním neovládate? To chcete, aby vám strhol body? Aby vaša, teda naša fakulta prišla o víťazstvo?“

„N- nie,“ zakoktala som. „Samozrejme, že nechcem, ale on...“

„Nesnažte sa vyhovárať!“ zahriakla ma skôr, než som stihla dopovedať. No ja som sa nedala.

„On nás uráža a hovorí, že nezvládneme Patronusa!“ zvolala som naštvane, až sa to ozývalo celou chodbou. „Koho by to nenaštvalo?!“

V tom sa dvere za mnou otvorili a z nich na nás hľadel Snape. Otočila som sa a fľochla naňho.

„Smiem vedieť, prečo tu kričíte, slečna McCainová?“ opýtal sa bezvýrazne.

„Áno, smiete. Kvôli vám!“ vyštekla som naňho. „Hovoríte o nás akoby sme boli neschopní, no vôbec si neceníte našu snahu! Ste zahľadený sám do seba a nevšímate si svet vôkol seba! Len po všetkých vrčíte a tvárite sa, že len vy jediný ste žijúcim. Že len vy jediný cítite! Síce o tom dosť pochybujem, pretože by ste sa tak nesprávali, keby ste cítili čo i len štipku z toho, čo cítim ja! Alebo ktokoľvek z nás! Tak sa netvárte ako pán sveta, ale robte niečo užitočnejšie. Skúste sa usmiať. Viete vôbec, čo úsmev je?!“ zahrmela som. Cítila som na sebe profesorkin pohľad, no nevenovala som mu žiadnu pozornosť, len som hľadela na prekvapeného Snapa. No ten nič nevravel, len mi hľadel do očí.

„Nie! Nemôžete to vedieť, lebo to ani vedieť nechcete! Len sa na každého mračíte a tvrdíte mu, že je k ničomu. Ako chcete niekoho niečo naučiť, keď mu nedôverujete, že to zvládne?! Trápi vás vôbec, čo si o vás ostatní myslia? Snažíte sa zmeniť aspoň trošku? Nie! To vám je naozaj jedno, že vás väčšina študentov považuje za nafúkaného a stále namrzeného?! To vám je naozaj tak jedno, že sa to nepokúšate zmeniť?!“ môj hlas v niektorých vetách preskakoval z jednej oktávy do druhej z toho, aká som bola naštvaná. Sledovala som jeho napätú tvár a zhlboka dýchala. „Je mi vás ľúto, pán profesor. Ani sa nečudujem, že vás nikto nemá rád, keď ste stále taký protivný a chladný,“ posledné slovo som zvýraznila najviac, ako sa len dalo a s hmatateľnou nechuťou. Ešte som si ho premerala a vykročila chodbou. Bola som taká naštvaná, až som myslela, že niečo rozbijem.

Na Tučnú pani som vyhŕkla heslo a do klubovne vošla taká naštvaná, že som prebodla pohľadom dve tretiačky, ktoré mali asi voľnú hodinu. Hodila som sa do kresla a bojovne prekrížila ruky. Len som hľadela do ohňa, zhlboka dýchajúc, aby ma ten hnev prešiel. Po chvíli to aj prešlo a ja som si odľahčene vydýchla. Schúlila som sa do klbka, sledujúc ohník v krbe.

Nechcela som na Snapa tak vybehnúť, ale už som mala po krk tých jeho rečí, že sme neschopní. Už som nemohla dlhšie vydržať jeho urážky na našu adresu. Nechcela som mu povedať všetky tie zlé veci, ale konečne mu to niekto povedal a snáď sa aj zmení...

 Ani neviem, koľko času prešlo, ale asi už veľa, lebo do klubovne vošla Nicol so Susan. Sadli si ku mne a užasnuto na mňa hľadeli.

„Tak to bola sila,“ ozvala sa Susan. Nechápavo som na ňu pozrela, no po chvíli mi hneď došlo, o čom hovorí.

„Nemyslím. Teraz ma zabije a možno to ani nestihne, lebo ho predbehne McGonagallová,“ skonštatovala som, pri čom sa mi nálada znova zhoršila.

„Ale bolo to skvelé. Snáď si teraz uvedomí, aký bol a možno sa zmení,“ pokrčila plecami. Pozrela som na ňu pohľadom a lá dievča, spadla si z jahody?

„On a zmeniť sa? O tom dosť pochybujem. Ani sám Dumbledore by ho v tom nepresvedčil a nie to ešte ja. Len si zo mňa bude na hodinách viac uťahovať, dá mi horšie tresty a bude mi strhávať body za to, že sa nadýchnem,“ zamyslene som vravela, na čo sa baby len zasmiali. Pokrútila som hlavou. Vôbec nechápu moju situáciu. Keď sa to mama dozvie, asi ma zakope do záhrady, lebo už budem dávno mŕtva.