Záškodníci

"Trest a legilimencia"

Poobedňajšie vyučovanie zbehlo pomerne rýchlo a ja som už sedela vo Veľkej sieni na večery.

„Teraz pôjdeš k Snapovi?“ opýtala sa ma Nicol. Len som prikývla a pozrela k profesorskému stolu. Díval sa na mňa. Chvíľu sme na seba zazerali, keď ho oslovila profesorka Sproutová. Odvrátil odo mňa zrak a začal sa s ňou rozprávať. Vrátila som sa k večery, premýšľajúc o dnešnej hodine. Čo to malo znamenať? Prečo ho zaujímalo, či som v poriadku? Po celé roky ma neznášal a teraz? Vari sa jeho city voči mne zmenili? Ak áno, tak prečo až teraz?

Z mojich myšlienok ma vytrhol práve on, keď okolo mňa preplachtil ako veľký čierny netopier. Nie... rozhodne svoje city nezmenil!

Nahádzala som do seba zvyšok večere, rozlúčila sa s babami a vyrazila do jeho kabinetu. Zaklopala som na dvere a vošla dnu.

„Tak ste tu, slečna McCainová,“ povedal uštipačne Snape z rohu miestnosti. Pozrela som naňho s očakávaním. „Poďte za mnou.“

Viedol ma až na siedme poschodie ku gobelínu Barnabáša Bláznivého. Stál tam aj Filch s vedrom pri nohách a handrou v ruke. Snape sa ku mne otočil s úškrnom sebe vlastným.

„Začnete od tohto poschodia. Budete čistiť obrazy,“ oznámil mi, na čo som si zmučene povzdychla. Uškrnul sa ešte viac. „Tak aspoň viete, že nemáte odvrávať.“

„Predpokladám, že ste to napísali mojej mame,“ povedala som, berúc si od Filcha handru s vedrom.

„Samozrejme,“ odvetil pokojne. No ja som sa tak pokojne necítila. Mala som sto chutí vyliať mu obsah vedra na hlavu. „Ani sa o to nepokúšajte, slečna McCainová,“ poznamenal, akoby mi čítal myšlienky. Prekvapene som naňho pozrela, no on sa tváril nanajvýš spokojne. „Dovoľujem si povedať, že ani ja som nebol tak veľmi potešený vaším trestom ako vaša matka.“

„Zradca,“ zavrčala som. Och, mami! Ako si to mohla dovoliť?

„Aby ste prácu robili poriadne a bez čarov, ostane tu pri vás pani Norissová,“ ukázal na školníkovu mačku. Tá na mňa uprela svoje žlté oči a zaprskala. „Čoskoro sa vrátim,“ otočil sa na podpätku a vykročil chodbou s Filchom za závesom.

Vzdychla som si a podišla k prvému obrazu. Nemala som na výber, nuž som začala s čistením. Bolo to dosť otravné, hlavne vtedy, keď po vás začala tá príšerná mačka prskať a poskakovať na jednom mieste. Keď to urobila zvlášť živo, myslela som, že dostala nejaký záchvat či čo. A tak som nad ňou vyžmýkala mokrú handru. Na to začala prskať ešte viac a rozutekala sa chodbou. Určite išla žalovať Filchovi.

A nemýlila som, hoci to nebol Filch, kto s ňou prišiel, ale Snape.

„Nechápal som, čo mi chcela vysvetliť. Ale podľa toho, aká je mokrá, mi hneď došlo, čo sa stalo,“ vravel a podišiel celkom ku mne. „Slečna, neplníte si svoju povinnosť, odvrávate a napadnete školníkovu mačku. Čo mám s vami robiť?“

„Ja som ju nenapadla,“ ohradila som sa dotknuto. „Ona po mne prskala. Myslela som, že jej niečo je a tak som jej chcela pomôcť...“

„Tým, že ju utopíte vo vedre,“ skočil mi do reči. „Áno, tým by ste jej rozhodne pomohli. Ale tak akurát na druhý svet!“

„Naozaj som nemala v pláne, nejako jej ublížiť. Hoci by som to urobila veľmi rada,“ dokončila som pošepky.

„Ja som vás počul. Nie som hluchý!“

„No to je pre mňa novinka,“ zavrčala som.

„10 bodov dole a dva týždne po škole, počnúc zajtrajškom,“ povedal a pomaly ku mne pristúpil. „A so mnou sa takto rozprávať nebudete. Inak...“ šepkal, no na chvíľu sa odmlčal. Spýtavo som naňho pozrela. „To si ešte premyslím,“ dodal, uprene mi hľadiac do očí.

To je hrozné! Po hodine bol normálny a teraz?! Ťažko by mohol ku mne zmeniť city... nesprával by sa ku mne tak... mrzí ma to, lebo by som bola radšej, keby sme sa nehádali a...

„Verte mi, že aj ja by som bol radšej,“ prehovoril potichu, čím ma vyrušil z môjho premýšľania. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, čo povedal. Prekvapene som naňho pozrela. On mi číta myšlienky? „Myšlienky sa nedajú čítať. Myseľ nie je kniha, v ktorej sa dá listovať a prečítať si to, na čo práve teraz myslíte,“ zavrčal nedočkavo.

Zazerala som naňho ako na ducha. „Vy... to n- nie...“

„Legilimencia,“ oznámil jednoducho. Neveriacky som naňho zazerala. To nemôže byť pravda! Ale vlastne aj hej. Tu je všetko možné... „Vy ste hrozná, slečne McCainová. Je to pravda a je to veľmi zábavné.“

„Prestaňte s tým!“ zvolala som. „Vôbec nie je vtipné votrieť sa človeku do mysle a zisťovať, na čo myslí. Je to... nie je to správne. Človek potrebuje mať súkromie a keď mu len tak hocikedy začnete čítať myšlienky...“

„Čo som vám pred chvíľou povedal?“ skočil mi do reči. „Myšlienky sa ne-“

„Nedajú čítať,“ dokončila som zaňho. „Áno viem. Ale aj tak to nie je správne.“

„To hovorí tá pravá,“ uškrnul sa. „Pokračovať budete zajtra o tom istom čase,“ povedal po krátkej chvíľke ticha. Vďačne som si vydýchla a hodila handru do vedra.

„Dobrú noc, pane,“ povedala som a odkráčala od neho tak rýchlo, ako sa len dalo. Radšej som na nič nemyslela, len sa ponáhľala preč.

Vošla som do klubovne a sadla si do kresla. On vie čítať myšlienky? Tak to si teda budem musieť dávať pozor, na čo budem myslieť v jeho blízkosti.

„Čav, Isy,“ prisadol si ku mne Harry, až som nadskočila.

„Ach, ahoj, Harry,“ odvetila som a znova sa vrátila k sledovaniu ohňa v krbe.

„Ako bolo pri Snapovi?“ opýtal sa ma súcitne.

„Hm, ušlo to,“ povzdychla som si. „Musím čistiť obrazy na chodbách. A aby toho nebolo málo, stráži ma tá odporná Filchova mačka, pani Norissová,“ odvetila som na jeho spýtavý pohľad. S povzbudzujúcim úsmevom ma pohladil po ramene.

„Nič si z toho nerob, on je už raz taký... no raz ma prejde trpezlivosť...“

„Ktorá ťa už dávno prešla,“ dokončila som zaňho s úškrnom.

„To máš pravdu,“ poškrabkal sa na hlave, no po tvári sa mu rozlial široký úsmev. „To zvládneš, veď už iba zajtra a máš od neho pokoj.“

„Ani nie,“ odvetila som zamračene. Harry na mňa nechápavo pozrel. „Budem mať uňho trest ešte dva týždne.“

„Prečo?!“

Zahanbene som sklopila pohľad k zemi. „Odvrávala som. Veď vieš, že sa ním nechám ľahko vyviesť z miery,“ vysvetlila som rýchlo.

„Isy, musíš sa pri ňom ovládať, inak bu-“

„To hovorí ten pravý,“ skočila som mu do reči. „Nebol si to náhodou TY, kto sa pred Umbridgeovou nevedel správať rozvážne? A aj pred Snapom?“

„No hej, ale snažím sa ovládať,“ odvetil pokorne. „Viem, aké nepríjemné je mať trest so Snapom, preto ťa chcem pred tým chrániť,“ pri poslednom slove sa uškrnul.

„Chrániť?“ zasmiala som sa. „Tak to ti ďakujem.“

V tom do klubovne vošla Ginny. Oči mala červené a opuchnuté. Vybehla hore schodmi do spálne, buchnúc dverami. V tom istom momente, ako Ginny zabuchla dvere, do klubovne vošiel Dean. Vyzeral dosť zničene. Hneď mi došlo, čo sa stalo.

„Už zase sa pohádali,“ potichu som zašepkala Harrymu. Vstala som z pohovky a ponáhľala sa do spálne. Otvorila som dvere, obzerajúc sa po izbe. Ginny určite ležala vo svojej posteli, lebo závesy mala zatiahnuté tak, že by cez ne neprefúkol ani jemný vánok.

„Ginny?“ postavila som sa k jej posteli, čakajúc na odpoveď.

„Nechcem o tom hovoriť, Isy,“ zafňukala spoza závesov.

„Ja ti rozumiem, ale myslím si, že sa ti uľaví, keď o tom budeš hovoriť,“ vravela som. „Môžem aspoň odtiahnuť závesy a sadnúť si k tebe?“

Chvíľu sa nič nedialo, no ja som vedela, že rýchlo premýšľa, či ich odtiahnuť alebo nie. Po chvíli to aj urobila a odhalila svoju uslzenú tvár. Sadla som si k nej a objala ju. Odtiahla sa odo mňa s vďačným úsmevom. S očakávaním som sledovala, ako napäto žmolí prikrývku, keď mi to nakoniec nedalo.

„Tak mi povieš, čo sa stalo?“

Smutne si povzdychla, utierajúc si slzy z tváre. „Len sme sa pohádali,“ vysvetlila napokon. Pozdvihla som obočie. Dobre vedela, že mi táto odpoveď nestačí, no aj napriek tomu mi nepovedala nič viac. Chvíľu som na ňu len tak hľadela.

„Neboj sa, bude to dobré,“ povzbudzovala som ju, na čo sa len smutne usmiala.

„Už ma nebaví stále sa s ním hádať. Aspoň keby na to boli poriadne dôvody, no vždy sú to len hlúposti,“ zamrmlala namrzene.

„Tak,“ začala som opatrne, no bála som sa pokračovať. Nevedela som, ako by zareagovala.

„Premýšľala som, že to ukončím,“ povedala potichu.

„Práve som to chcela povedať,“ jemne som sa pousmiala. „No, ako chceš. Myslím si, že by sa vaše problémy dali vyriešiť, ale pokiaľ máš pocit, že s ním už viac nechceš chodiť, tak to ukonči. Veľmi rada by som ti s tým pomohla, ale nejde to. Je to len na tebe. Dean ťa má veľmi rád a viem, že aj ty jeho, no všimla som si, že vám to akosi neklape.“

Prikývla. „Aj tak ti ďakujem, že si teraz pri mne. Veľmi si to cením,“ usmiala sa.

„Od toho sú priatelia,“ odvetila som. „Asi chceš byť sama a popremýšľať o tom.“

„Ak by ti to nevadilo,“ ospravedlňujúco na mňa pozrela.

„Vôbec. Len si vezmem knihy a pôjdem sa do klubovne učiť. Keby niečo, som tam,“ dodala som, vzala si tašku a vyšla z izby. Zbehla som do klubovne a poobzerala sa po voľnom mieste. Harry ostal sedieť tam, kde som ho pred chvíľou nechala. Hlavu mal opretú o svoju dlaň a smutne hľadel do ohňa. Podišla som k nemu a posadila sa.

„Harry? Si v poriadku?“ opýtala som sa ho. Strhol sa a prekvapene na mňa pozrel.

„Isy! Ani som si nevšimol, že si prišla,“ povedal rýchlo.

Len som sa usmiala, no hneď som zvážnela. „Si v poriadku?“

„J- jasné,“ zakoktal nepresvedčivo. Prebodla som ho pohľadom. „S- som v poriadku,“ dodal a znova sa zahľadel do ohňa.

„Si si istý?“

„Áno,“ zasmial sa netrpezlivo. Vedela som, že z neho nič nedostanem. No aj napriek tomu ma to mrzelo. Určite ho niečo trápi, no ja nechápem, prečo sa s tým nechce zdôveriť. Povzdychla som si a začala písať úlohy na zajtrajšie vyučovanie.