Záškodníci

"List"

Konečne tu boli zimné prázdniny. Mame som povedala, že chcem toho roku ostať na Rokforte, lebo každé prázdniny som chodila domov a tak som chcela vyskúšať, aké to je tu. Ona bola taká zlatá, že mi to dovolila, ale pod podmienkou, že so mnou ostane moje skvelé dvojča. Celý deň som bola nazlostená. Chcela som si od neho konečne oddýchnuť, no on tu musel ostať. Jemu to bolo asi jedno, aspoň sa okolo neho budú môcť motať tie hlúpe husi. Mne už liezli na nervy. Kdekoľvek som sa pohla, tam sa o ňom baby vzrušene rozprávali, alebo sa ma naňho pýtali. Neskutočne mi to liezlo na nervy, až som sa kvôli tomu s Willom pohádala. Nechcela som naňho vybehnúť, ale už to vo mne prasklo a ja som vybuchla.

„... Oo, Will toto, Will hento. Už ma to nebaví! Urobím krok sem a počujem dve krpaté baby, ako si o tebe šuškajú: oo William McCain je tak úžasný, je tak krásny... som z neho paf... a jeho vlasy sú také krásne a tie svaly... Mám toho dosť!“ zvrieskla som na celú klubovňu, až Fred a George Weasleyovci nadskočili a vyplašene na mňa hľadeli. Oni tu ostali kvôli svojim ´obchodom´, vďaka ktorým už Hermiona stratila nervy. „Pre Merlina, veď je to na hlavu! Nepohnem sa bez toho, aby ku mne nepribehlo nejaké dievča s tým, kde si! Myslíš si, že ma baví vkuse hovoriť všetkým naokolo, aký si úžasný?! Áno, je to pravda, lebo si ten najlepší brat na celom svete. Ale myslela som, že to potrvá niekoľko dní, len aby si získal nejakú babu! No nie týždne! Keby si sa mi to snažil aspoň nejako vrátiť. Hovorím babám o tvojich super činoch, no pomohol si mi len raz! Vôbec ťa netrápi, či náhodou nepotrebujem pomôcť?!“ ukázala som na ešte stále zranenú nohu. Will na mňa len ticho hľadel. „Ach, Will, vieš čo? Rieš si to všetko sám. Je mi jedno, či ťa nejaká baba odmietla. Zaslúžiš si to,“ otočila som sa na podpätku a vykročila z klubovne.

Počula som, ako za mnou Will volá, no ignorovala som ho. Vyšla som pred hrad a kráčala k jazeru, tuhšie si okolo seba obmotávajúc šál. Barly som už nepotrebovala. Teda, aspoň madam Pomfreyová a Severus si to mysleli. Ja som bola len rada, ale niekedy som sa predsa len potrebovala o niečo oprieť. Noha sa mi skoro zahojila, ale bolela ma dosť často. Pomfreyová už bola zúfalá, keď mi len pred týždňom vzala barly. Povedala, že si myslela, že ich už budem musieť mať do smrti. Len som sa nad tým zasmiala.

Oprela som sa o strom a nechala slzy tiecť po mojej tvári. Smutne som si povzdychla. Môj teplý dych sa zrazil so studeným vzduchom a vytvoril tak dym. V tom mi na tvár spadla vločka. Potom ďalšia a ďalšia, až sa husto rozosnežilo. Ani som pred seba poriadne nevidela. No aj napriek tomu som si sadla na hrubý kmeň a premýšľala. Nerada sa s niekým hádam a to už nie s človekom, na ktorom mi záleží. Will je pre mňa veľmi dôležitý a ubližuje mi, keď sa s ním pohádam. Potom sa mu budem musieť ísť ospravedlniť. Nemala som naňho tak vybehnúť. On nemôže za to, že je pre baby tak veľmi príťažlivý.

V tom som za sebou počula vŕzganie snehu pod nohami. Otočila som sa a zbadala som vysokú čiernu postavu, blížiacu sa ku mne. Odvrátila som od nej zrak a uprene hľadela pred seba. Teraz som na nikoho nemala náladu. Teplá ruka sa ocitla na mojom ramene, až som nadskočila.

„Pre Merlina, Severus, to mi nerob,“ zaskučala som, keď si ku mne prisadol. „Ako si vedel, že som tu?“

„Videl som ťa sem ísť ešte pred tým, než začalo takto snežiť,“ odvetil. „Stalo sa niečo?“

„Nie, nič,“ zaklamala som. Uhla som pohľadom, keď sa mi pohľadom zavŕtal do očí.

„Nemusím použiť legilimenciu, aby som na tebe videl, že klameš,“ poznamenal a otočil mi hlavu k nemu. Len som si povzdychla. „No?“

„Pohádala som sa s Willom,“ odvetila som nešťastne. „Nikdy som sa s ním nehádala, ale teraz som to už nemohla vydržať. Už mi lezie na nervy, že za ním stále behá nejaká baba, alebo za mnou a pýta sa naňho. Som jeho dvojča, áno, ale to neznamená, že musím presne vedieť, čo robí.“

„Netráp sa kvôli tomu, láska,“ zašepkal a tuho ma objal, hladiac ma po vlasoch, ktoré už boli dosť mokré. „On je teraz v takom období, že sa musí predvádzať. Takže to všetko, čo vystrája počas hodín aj mimo nich, beriem s rezervou. Zvykla si byť ako on, ale po tej nehode si sa zmenila.“

„Hej, myslela som, že by bolo na čase,“ pousmiala som sa. Odtiahla som sa od neho a vtisla mu na pery bozk. V takomto chladom počasí krásne zahrial.

„Nebojíš sa, že nás niekto uvidí?“

„Aj keby, nespoznajú nás. Na to až príliš husto sneží,“ odvetila som. Vytiahla som z bundy prívesok, ktorý mi dal na Vianoce. „Ešte veľmi dlho ti budem za ten prívesok ďakovať.“

„Isabella, prestaň s tým,“ zahriakol ma s úškrnom.

„No tak fajn,“ vzdala som sa. „Poď viac ku mne, je mi zima,“ zapriadla som, na čo sa ku mne pritlačil úplne a schoval ma pod svoj plášť.

 Po niekoľkých minútach sme sa obaja postavili a vyrazili do hradu, lebo nám bola poriadna zima. „Mám pocit, akoby mi tam primrzol zadok,“ sucho som skonštatovala, keď som sa kúzlom zahrievala v Severusovej spálni. Podišiel ku mne a jemne mi ho stlačil. „Hej!“ tľapla som ho po ruke.

„Nie, nezmrzol ti,“ zasmial sa. „Ale nikdy nevieš... čo ak ti zamrzli nohy? Alebo niečo iné?“ opýtal sa ma a pomaly ma vzal do náručia. „Musím ťa zahriať, inak prechladneš.“

„O to sa báť nemusíš,“ zachichotala som sa, keď ma položil na svoju veľkú posteľ. Ľahol si ku mne a ja som sa mu schúlila na hrudi.

„Vieš o tom, že si maličká?“ prezeral si moju ruku, ktorú mi zohrieval vo svojej teplej dlani. „Niekedy sa bojím, že keď sa ťa dotknem, zosypeš sa.“

„No tak to ti ďakujem,“ zavrčala som s krivým úsmevom.

„Ale nie, myslím to vážne,“ odvetil netrpezlivo. Strelila som po ňom zničujúci pohľad a otočila sa mu chrbtom. V duchu som sa smiala. „Nemyslel som to ako urážku,“ nahol sa viac ku mne a pohladil ma po tvári. Ignorovala som ho, no už som sa uškŕňala naozaj. Otočil ma k sebe, na čo som vybuchla smiechom. „Ty si si zo mňa uťahovala!“

„Á- áno,“ smiala som sa.

„No veď počkaj,“ zavrčal hravo, sadol si na moje bedrá a začal ma zasypávať bozkami po celej mojej tvári. A vlastne všade, kam dočiahol. Smiala som sa tak veľmi, až som sa nemohla nadýchnuť.

„Severus... pro- prosím... už dosť,“ zvíjala som sa smiechom. Narovnal sa, hľadiac na mňa zhora.

„Máš dosť?“ uškrnul sa.

„J- jásne,“ vykoktala som sa. No on sa ku mne nahol a pobozkal ma tak vášnivo, až sa mi zakrútilo v hlave.

„Ja nie,“ zašepkal mi do ucha. Znova sa ku mne nahol, keď nás prerušilo zaklopanie na dvere. Severus sa zastavil uprostred pohybu a prevrátil očami. „Počkaj tu,“ prikázal a vyšiel z izby, zatvoriac za sebou dvere.

Z vedľajšej izby som začula nezrozumiteľné mumlanie. Vstala som z postele a tichým krokmi sa priblížila k dverám. Priložila som ucho k dverám, načúvajúc rozhovoru.

„...musíš tam ísť, Severus. Je to dôležité, inak by som to od teba nežiadal,“ vravel Dumbledore.

„Už ma to nebaví. Čo ak to už nechcem robiť? Nenapadlo vás to?“ zavrčal Severus.

„Ver mi, že napadlo, ale dlžíš mi to,“ pripomenul mu riaditeľ. „Ponáhľaj sa. Voldemort nebude mať radosť, ak budeš meškať.“

Chvíľu bolo ticho a potom som začula zabuchnutie dverí. Rýchlo som sa hodila na posteľ, na čo sa otvorili dvere. Severus vošiel do izby celkom namrzený. Otvoril skriňu a vytiahol z nej cestovný plášť.

„Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho a posadila sa na posteli.

„Musím odísť,“ natiahol na seba plášť. Podišiel ku mne a vtisol mi na pery bozk. „Neviem, kedy prídem, alebo ako dlho mi to bude trvať, ale-“

„Práca pre Rád?“ skočila som mu do reči, pozdvihnúc obočie. Severus neodpovedal, len si dal záležať na zapínaní plášťa. Ešte raz ma pobozkal a kráčal z izby. „Sev!“ zvolala som, na čo sa zastavil a pomaly sa ku mne otočil.

„Ako si mi to povedala?“ opýtal sa pomaly.

„Sev,“ zopakovala som napäto. „Prečo?“

Potriasol hlavou. „Len tak,“ odvetil napokon. „Idem,“ otočil sa a vyšiel z miestnosti, buchnúc dverami.

Spustila som ramená a hodila sa späť na posteľ. Chvíľu som tu len tak ležala, premýšľajúc o tom, čo asi išiel Sev robiť. Išiel za Voldemortom, to je jasné. Možno chcel Severusa vidieť a možno...

Nie, to určite nie. Len ho na niečo potreboval. Presne! To bude ono. Len od neho potreboval nejakú službu... S touto alternatívou som sa uspokojila natoľko, že som sa pohodlnejšie schúlila v jeho posteli. Povedala som si, že tu naňho počkám, aj keby to malo trvať niekoľko hodín. A aj to tak bolo.

Prešli tri hodiny, no on sa stále nevrátil, z čoho som bola na nervy. Keď už som nemohla vydržať len tak ležať v jeho posteli, začala som sa prechádzať po izbe. No neskôr mi ani to nestačilo, a tak som začala skúmať jeho laboratórium. Mal v ňom elixíry rôznych druhov farebne potriedené na policiach, nejaké hromady prísad, kotlíky a ďalšie haraburdy. Zašla som do jeho kancelárie. Sadla som si za stôl a otvorila šuplík. Mal v ňom nejaké pergameny (vyzerali dosť dôležito), ale nechcela som sa mu hrabať v osobných veciach, tak som ich odložila späť. Otvorila som druhý a tam som našla nejaké pergameny, ktoré vyzerali staro. Aj keď som vedela, že v miestnosti nikto nie je, poobzerala som sa a až tak som roztvorila prvý z nich. Bol to list písaný úhľadným písmom, ktoré určite patrilo žene. To písmo mi bolo veľmi známe a ja som bola príliš zvedavá na to, aby som si to neprečítala.

Drahý Severus,

veľmi ma mrzí to, čo sa stalo medzi Tebou a Lily. Viem, že si ju mal vždy rád. Ale určite na seba nehádž celú vinu. Nechcem byť zlá, ale môže za to aj Lily. Obaja ju poznáme a vieme, že je príliš tvrdohlavá na to, aby to všetko nechala tak. Skúsim sa s ňou o tom ešte pozhovárať a nejako jej dohovoriť.

Snáď Ťa poteší správa, že malá Isabella sa má skvele. Darí sa jej rovnako dobre ako aj Williamovi. Obaja sú veľmi živí, nečudo keď sú to dvojičky a ešte deti môjho manžela.

 Minulú sobotu pripravili mne aj Bryanovi nemilé prekvapenie. Vyhodili celú ich izbu do vzduchu nejakými hlúposťami od Zonka. Celý týždeň sme to museli dávať do poriadku, ale už to vyzerá tak, ako má. Sú to ešte deti, ale vedia, čo robia. Človek by si bol myslel, že sa budú chcieť hrať s detskými hračkami, no oni si namiesto toho vyberú hnojové bomby.

 Na ďalší týždeň oslavujú 4. narodeniny, tak by nás potešilo, keby si prišiel. Budeme robiť malú oslavu. Bude to skôr len taká večera. Tak, ak by si naozaj chcel prísť, budeš u nás vítaný.

S pozdravom

                                                                                                              Victoria

P.S: Pozdravuje Ťa Bryan a ak k nám prídeš, máš doniesť nejaký elixír, o ktorom Ti raz vravel. Pridávam aj fotku Isabelly a Williama, aby si ich mohol vidieť. Isabella sa veľmi podobá na Lily, ani neviem prečo. Ale na tej fotke a možno ak k nám prídeš, tak to sám uvidíš.

Dočítala som list, nemo naň hľadiac. Takže moja mama sa poznala zo Severusom? Ale prečo mi to nikdy nepovedala? Ako to, že to predo mnou tajila? Takže Sev ma potom musel poznať už od detstva...

Rýchlo som sa začala hrabať v šuplíku a hľadala som fotografiu, na ktorej by som podľa maminho listu mala byť aj s Willom. A konečne som ju aj našla. Usmievali sa na mňa dve malé deti, ktoré sedeli v tráve- chlapec s dlhšími hnedými vlasmi a širokým úsmevom, držiacim v ruke konárik (tipujem, že to mal byť akože prútik) a malé ryšavé dievčatko s veľkými očami a navlas rovnakým úsmevom, ako mal chlapec vedľa nej. V ruke držala malý biely kvietok a naťahovala sa za fotoaparátom.

Po tvári mi stiekla slza, keď som pozorovala, ako sa ešte len trojročná smejem nad niečím, čo mi ukazoval fotograf. Will nasledoval môj príklad a tiež sa veselo smial. Utrela som si slzu a pozrela znova do šuplíka. Bola tam ďalšia fotografia. Usmievalo sa na nej dievča, tak veľmi podobné mne, až som znova zamrzla na mieste. Ten úškrn, vlasy... No áno, hovorí sa, že na svete máte svoje dvojča, ale ja som nečakala, že to bude práve Lily Potterová. A aj tak, ja už jedno dvojča mám.

Chvíľu som na tie dve fotografie hľadela a potom mi niečo zapadlo na miesto. Remus mi u Munga vravel o Severusovi a o tom, že miloval Lily Potterovú. Znova som si prezrela obe fotografie. Aj ja, aj Lily sme si boli veľmi podobné... Takže... už po tretí krát som zmeravela a chytila sa za pery.

Schmatla som list a spolu s fotografiami som si ho vložila do vrecka. Ostatné pergameny som hodila späť do šuplíka a vypochodovala z izby. Slzy sa mi znova drali na povrch, no statočne som ich potlačila. Keď som však došla do svojej izby, hodila som sa na posteľ a rozvzlykala sa. Vytiahla som fotografie z vrecka a hľadela raz na seba, raz na Harryho mamu.

Celé mi to odrazu dávalo zmysel a ani sama neviem, ako mi to mohlo tak rýchlo dôjsť. A vlastne nie, mala by som povedať: prečo mi to došlo až teraz? Bolo predsa jasné, že ma Severus má rád len kvôli tomu, že sa tak veľmi podobám na Lily. Veď ju predsa tak veľmi miloval, nemohol na ňu len tak zabudnúť. A potom som sem prišla ja, tá ktorá sa na jeho lásku tak veľmi podobá. Prečo sa do nej nezamilovať, ak má tie isté črty tváre, ryšavé vlasy a aj úškrn ako ona? Možno keď je so mnou, predstavuje si, že som Lily, že sa tak volám a chovám ako ona. Čudujem sa, že ma tak ešte neoslovil.

Schovala som si fotografie s listom pod vankúš a prevrátila sa na bok. Po niekoľkých dlhých minútach nezmyselného hľadenia na stenu, som zaspala nepokojným spánkom.