Záškodníci

"Láske nerozkážeš"

Zaklopala som na dvere a vošla dnu, no Snapa som nikde nevidela. Poobzerala som sa po miestnosti. Bola však prázdna.

„Pán profesor?“ volala som do ticha.

„Tu som,“ ozval sa z vedľajšej miestnosti Snape, až som nadskočila. Teda, nadskočila by som, keby mi to barly dovoľovali. Vošla som do vedľajšej miestnosti. Bola rovnako temná ako kabinet, ale rozdiel bol v tom, že vyzerala skôr ako nejaké laboratórium. Všade boli na poličkách nejaké nádoby s nechutne vyzerajúcimi vecami, elixíry, kotlíky a všetko možné. „Poďte sem,“ prikázal mi a ukázal na stôl pri ňom.

Bolo na ňom už niekoľko vecí- kotlík, prísady do elixírov a iné pomôcky. Podišla som k stolu a začala som pripravovať elixír, jeden po druhom. Všetky som urobila bez chyby, vedela som to. Občas mi pohľad zabehol k Snapovi a zistila som, že ma celý čas sledoval. Cítila som sa hlúpo. Moja tvár horela a ja som len sklonila hlavu. Na jeho výraze bolo niečo zvláštne. Neopísateľné...

Bola som taká šťastná, že som s ním mohla byť sama. Mohla som sa naňho pozerať- keď niečo robil- koľko som chcela a nikto ma za to neštuchol do rebra. Celé tie dni, čo som ho nevidela a ešte aj tento týždeň, som o ňom premýšľala. Dávala som si do poriadku vlastné myšlienky a city. Dospela som k záveru, že aj napriek tomu, že som pred tým skoro na všetko zabudla, nedokázala som zo seba vypustiť náklonnosť k nemu. Čím ďalej, tým viac som si spomínala na niektoré udalosti.

Konečne som elixíry dokončila. Snape ich skontroloval a uznanlivo prikývol.

„Výborne,“ skonštatoval. „Musím sa priznať, že ma to milo prekvapilo.“

Len som pozdvihla obočie a mlčala. Nech si myslí, čo chce. Prešla som okolo neho a nechtiac sa obtrela o jeho rameno. Cítila som, ako sa zachvel. Aj ja som sa zachvela, no snažila som sa to ignorovať. V tom si ma však stiahol k sebe a objal okolo pásu. Moje barly s buchnutím dopadli na podlahu a ja som sa pridržiavala jeho plášťa, aby som nespadla. Prezeral si moju tvár, zatiaľ čo ja som sa chvela a moje srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Neviem, ako dlho sme si hľadeli do očí, no bolo to krásne. Nahol sa ku mne, no ja som pokrútila hlavou.

„N- nie... nie je to správne,“ zašepkala som chvejúcim hlasom.

„No tak ma zastav!“ zvolal a pustil ma, rozmachujúc sa rukami. Skoro som spadla, no stáli sme pri stole, takže som sa oň oprela. „Zastav ma! Povedz mi, že to nechceš! Že necítiš to, čo ja! Že ma nemiluješ! Povedz to!“ reval zúfalo.

„N- nemôžem,“ zaúpela som. Spustil ruky a pozrel do zeme. Doskackala som k nemu a chytila sa jeho habitu. „Nemôžem, lebo by som ti len klamala,“ zašepkala som a postavila sa na špičky. Chytila som jeho tvár do dlaní, stiahla si ju na svoju úroveň a vpila som sa do jeho pier. Skoro som zabudla aj na to, ako ma kedysi pobozkal. Moje pery horeli šťastím, že sa konečne môžu dotknúť tých jeho. Znamenal pre mňa vodu... vodu na púšti... Šťastne ma objal a pritisol čo najbližšie k sebe.

Potom sa však odo mňa odtiahol, trochu ma nadvihol a preniesol až ku kreslu, kde ma posadil. Kľakol si k mojim nohám a zahľadel sa mi do očí.

„Tie dni, týždne, čo som ťa videl bezmocnú ležať v nemocnici, boli hrozné. Videl som ťa, to áno, ale nestačilo mi to. Nemohol som ťa pobozkať... necítil som tvoje bozky, dotyky... nepočul tvoj veselý smiech, tvoje oči nežiarili... a ja som sa cítil tak bezmocne. Nemohol som ti pomôcť, len som sa díval, ako tam tak ležíš a nič ti nepomáha... myslel som, že ťa už nikdy neuvidím usmievať sa... hovoriť so mnou... potreboval som cítiť tvoje dotyky... potreboval som ťa čím ďalej, tým viac. A keď si sa prebrala, bol som taký šťastný, ako nikdy v živote. No všetko sa zrútilo, keď si mi povedala, že si nič nepamätáš. Myslel som, že zošaliem. Myslel som, že aj keby si si na všetko raz spomenula, nikdy by si ma nemohla mať rada... no teraz... teraz si tu so mnou a... ja cítim tvoju vôňu,“ zhlboka sa nadýchol, „vidím tvoje iskričky v očiach, aj tvoj úsmev, či slzy,“ utrel mi slzu, ktorá sa mi skotúľala po tvári.

„Potreboval som ťa vidieť takúto... potreboval som sa ťa dotknúť,“ palcom mi prešiel po perách, „cítiť tvoj zrýchlený dych a bijúce srdce,“ trochu som sa uškrnula. Musel vedieť, že pod jeho dotykom sa mi srdce rozbúši ako o preteky. „Isabella,“ nežne ma oslovil, „milujem ťa.“

V mojej hrudi vybuchol ohňostroj šťastia. Slzy mi stiekli po tvári a ja som Severusa zovrela v tuhom objatí. „Aj ja ťa milujem,“ zašepkala som a pobozkala ho. Ani nedokážem opísať to šťastie, ktoré sa mi rozlialo po celom mojom tele. Cítila som sa tak nádherne.

Ešte dlho som ho držala v objatí. Nechcela som ho pustiť. Ani za milión galeónov ho už nepustím. Nedám ho ani za nič! Nakoniec sa odo mňa odtiahol a venoval mi jeden zo svojich najkrajších úsmevov.

„Milujem ťa... veľmi,“ zašepkal mi, hladiac ma po tvári. „Je mi jedno, čo si ostatní budú myslieť. Viem, čo k tebe cítim a nikdy sa to nezmení. Budem tvojou oporou, tvojim ramenom na plakanie... budem pri tebe stále, ak ma budeš potrebovať. Nikdy ťa neopustím... nedovolím, aby sa ti niečo stalo... nedovolím.“

Nechcela som plakať ako malé dieťa, ale jeho slová boli také krásne, že som sa slzám nedokázala ubrániť. Severus sa na mňa len díval, sem- tam mi utrel slzu a hladil ma po ruke. Nakoniec som sa upokojila.

„Prepáč,“ zašepkala som zahanbene a utrela si slzy.

„Nemusíš sa mi za to ospravedlňovať,“ odvetil nežne. „Je to v poriadku... v úplnom poriadku.“

Vošla som do klubovne, nepríčetne sa uškŕňajúc. Nemohla som si pomôcť, bola som taká šťastná. V tejto chvíli by mi nikto a ani nič nedokázal pokaziť moju skvelú náladu. Popravde ani neviem opísať, ako som sa cítila. Ale bol to tak krásny pocit...

Sadla som si na okenný parapet a hľadela na indigovo modrú oblohu posiatu miliónmi žiarivých hviezd. Milovala som pohľad na nočnú oblohu, na hviezdy a zapadajúce slnko... no najviac som milovala Severusa. Už som si tým bola istá. Nikdy som si ničím nebola taká istá, ako týmto. Keď som ho prvý krát zbadala vojsť do mojej nemocničnej izby, vedela som, že tie zvláštne pocity v bruchu musia znamenať niečo takéto. A nemýlila som sa. Len som potrebovala čas na odhalenie pravdy.

Keď som si neskôr líhala do postele, cítila som sa pokojne. Dlho som nezažila takýto pocit. A nepominul ani, keď som ráno vstala.

Dala som si osviežujúcu sprchu (noha mi znova musela trčať z vane) a spolu s babami som sa vybrala na raňajky. Určite si všimli, že som bola spokojnejšia, no našťastie sa ma na to nepýtali. Neviem, čo by som im v takomto prípade odpovedala. Rozhodne by som im nepovedala o tom, že som až po uši zaľúbená do profesora obrany proti čiernej mágii. Mali by ma za blázna. Čo blázna? Dali by ma do tej muklovskej nemocnice pre chorých ľudí. Tuším sa volá psychotronia, alebo tak nejako... no to je jedno! Dôležitejšie je, že ma Severus miluje a ja jeho! Kto by to bol povedal?

Naraňajkovala som sa rýchlosťou svetla. Severusa som pri učiteľskom stole nenašla, a tak som mu do servítky zabalila dve hrianky a pomaranč. Babám som povedala, že sa idem prejsť, no išla som za Severusom. Baby chceli ísť so mnou, no vyhovorila som sa na to, že chcem byť sama. Druhý krát im to vynahradím.

Zaklopala som na dvere, no keď sa zvnútra nik neozýval, vošla som dnu. Potichu som za sebou zatvorila dvere a poobzerala sa po miestnosti. Bola prázdna. Vošla som vedľa- do jeho laboratória, no ani tam nebol. Kde len môže byť? V tom som počula tiché šumenie... vlastne, nie som si tak istá, či to bolo šumenie. Ale niečo také... otvorila som dvere naľavo a zamrzla na mieste. Bola to Severusova izba. Bola rovnako temná ako tie dve predošlé, no bola rozhodne útulnejšia. Približne v strede bola veľká posteľ s baldachýnom... musím uznať, že to bola veľmi pekná posteľ a ten baldachýn to robil tak romantickým. Vedľa bol malý stolík a trochu ďalej skriňa. Malá pohovka bola pri dverách aj s knižnicou. Na druhej strane boli ďalšie dvere. Tuším viedli do kúpeľne, lebo odtiaľ vychádzal ten zvuk.

Až teraz mi došlo, čo to bolo za zvuk. Severus sa musel sprchovať. Nuž som položila jedlo na písací stôl a podišla ku knižnici. Začala som si prezerať knihy. Skoro všetky sa týkali elixírov a čiernej mágie. Ani som sa nedivila. Bol do nich neskutočne zainteresovaný a bol tým najmúdrejších čarodejníkom,  akého som kedy poznala, pokiaľ nerátam Dumbledora.

Vzala som si jednu knihu s obrannými kúzlami, sadla si do kresla a začala ju čítať. Bolo tam veľa užitočných vecí, a tak som sa to snažila nejako vsunúť do svojej hlavy, aby som to raz mohla využiť. No keď sa dvere otvorili a v nich sa objavil Severus len v nohaviciach, moja sánka div nespadla na zem a všetky informácie mi vyfučali z hlavy. Netušila som, že pod tým čiernym habitom sa skrýva také sexy telo. Bol síce biely, ale tie svaly... neboli zase nejako obzvlášť veľké, ale pre mňa to stačilo úplne. Naprázdno som preglgla a vstala z pohovky. Severus si až teraz všimol, že som tam.

„Isabella,“ vyjachtal zo seba a očervenel ako paradajka. „Čo ty tu?“

Potriasla som hlavou, aby som si urovnala myšlienky a podišla k nemu. „Prišla som za tebou,“ odvetila som. Oprela som barly o stôl a doskackala k nemu, pri čom som sa ho zakvačila ako kliešť. Postavila som sa na špičky a vtisla mu na pery sladký bozk. Vzal ma do náručia a odniesol až k posteli. Tam ma jemne položil. Otvoril skriňu a natiahol na seba sveter. Len som naňho zbožne hľadela.

„Niečo som ti priniesla,“ ukázala som na stôl, kde bol maličký batôžtek. Zvedavo naňho pozrel a potom na mňa. Pomaly ho otvoril a rozosmial sa. Zronene som naňho pozrela. „Čo?“

„To si nemusela. Ja nie som hladný. Predsa keby som bol, tak by som sa šiel na jesť,“ nežne povedal a podišiel ku mne. Sadol si vedľa mňa, uprene mi hľadiac do očí. „Ale aj tak ti ďakujem.“

„Za málo,“ uškrnula som sa a našpúlila pery. Zasmial sa, no aj napriek tomu sa ku mne nahol a vpil sa do mojich pier. Znova som mala pocit, akoby som lietala. Zase tie motýle v bruchu!

„Čo si mala na raňajky?“ opýtal sa ma odrazu. Pozdvihla som obočie. „Chutíš tak sladko,“ uškrnul sa a prešiel mi palcom po perách. „Neviem, čo si to so mnou urobila, ale som z teba mimo.“

Tento raz som sa zasmiala ja. „To vážne?“ len prikývol a znova ma pobozkal. „Mal by si sa najesť. Raňajky sú základom dňa.“

„No dobre, presvedčila si ma,“ vzdal sa a odhryzol si z hrianky. Len som ho spokojne sledovala. „Ty si nedáš?“

„Nie, ja som už jedla,“ odvetila som. Rozvalila som sa na jeho posteli a on si ľahol ku mne. „Čo sa ti na mne vlastne páči?“ opýtala som sa ho. Táto otázka ma mátala dlho. No, nie veľmi dlho, ale mátala ma.

„Hm, čo ja viem? Všetko,“ pokrčil plecami. Otočila som sa k nemu a zadívala sa do jeho očí.

„Nemôže sa ti na mne páčiť všetko. Som škaredá, mám široký nos. Moje oči majú otrasnú hnedú farbu... vlastne to ani nie je hnedá. Je to zmes všetkých možných farieb. Mám hrozné vlasy, sú ryšavé, nikdy nie sú tak, ako by som chcela a-“

„Isabella,“ stopol ma uprostred rozhorčeného rozprávania. „Mne sa na tebe páči všetko. Naozaj. Niet na tebe ani jedinej veci, ktorú by som odstránil. Toto si ty a ja ťa milujem takúto. Rozhodne sa nikdy nemeň, lebo takáto si najkrajšia.“

Po tvári sa mi rozlial široký úsmev. „Ach, Severus,“ dostala som zo seba. Nevedela som, čo na to povedať, a tak som ho len stiahla k sebe a pobozkala. Snažila som sa dať do toho bozku všetko. Chytil ma za bedrá a stiahol pod seba. Zaskučala som, keď mi priľahol nohu.

„Och, prepáč, prepáč,“ ospravedlňoval sa mi a nadvihol sa nado mnou, aby som si mohla posunúť boľavú nohu.

„To je v poriadku,“ odvetila som. Len sa na mňa nesmelo usmial a pohladil po tvári. Spokojne som zamraučala. Jeho dotyk vo mne zakaždým vyvolával brnenie. „Milujem ťa,“ zašepkala som a prisala sa naňho svojimi perami.