Záškodníci

"Spomienky"

Prešli dva týždne a ja som stále ležala v nemocnici Sv. Munga. Každý druhý deň bol pri mne niekto iný. Najčastejšie to bol Snape, Remus, Tonksová a Bill- Ginnin najstarší brat. Občas prišla aj pani Weasleyová, či McGonagallová. Cez víkendy so mnou boli moji priatelia. Mama s ockom sem chodili tak často, ako mohli.

Najlepšie mi bolo s Remusom. Vedel mi vždy poradiť. Rozprával sa so mnou, počúval ma. A potom s Tonkosovou. S ňou som sa vždy toľko nasmiala. Bola mojou najlepšou spoločníčkou za celú dobu, ktorú som strávila v nemocnici. Zo Snapom to bolo najhoršie. A dnes tomu nebolo inak.

Ležala som v posteli, zatiaľ čo si on zložil veci. Vybral z tašky nejakú knihu a podal mi ju.

„Čo je to?“ zavrčala som.

„To je kniha elixírov. Prečítate si dvanástu, trinástu a štrnástu kapitolu. Tie tri elixíry budete mať naučené naspamäť. Keď sa vrátite do školy, vyskúšam vás z nich. Z praktickej časti, aj z tej teoretickej,“ vysvetlil a usadil sa do kresla. Pohár s kávou si položil na stolík a roztvoril knihu. Namrzene som naňho pozrela a otvorila knihu na určenú stranu. Bolo ešte len ráno a ja som už musela mať skazenú náladu. Začala som čítať, no v tom som si spomenula na svoj zvláštny sen. Pozrela som na Snapa, ktorý si práve pretočil stranu a zaujato čítal.

„Pán profesor?“ oslovila som ho nesmelo.

„Čo je?“ zavrčal, ani sa na mňa nepozrel.

„Ja len... ja som si na niečo spomenula,“ povedala som potichu. Pred niekoľkými dňami, keď bol pri mne naposledy, mi povedal, aby som sa snažila na niečo si spomenúť. A dnes v noci to aj vyšlo, len som si nebola stopercentne istá, či to bolo naozaj skutočné, alebo to bol len obyčajný sen.

„Vážne? A načo?“

„Mala som u vás pred tým trest?“

„Áno a nie jeden,“ odvetil bez záujmu. Na sucho som preglgla. Došľaka! To nie! Zúfalo som si zaborila tvár do dlaní. Nie! Takže ten ´sen´ boli moje spomienky... nie, nie, nie! „Prečo?“

Znova som naňho uprela svoj pohľad a nevedela som, ako mu to povedať. „Ja... no... skrátka...“ zúfalo som si povzdychla. „Potom sa stalo niečo...“ znova som zaváhala.

Vzhliadol od knihy s rozšírenými zreničkami. Na prázdno otvoril ústa a potom ich znova zatvoril. „Na čo ste si spomenuli?“ opýtal sa ma slabým, chvejúcim sa hlasom.

Pre Merlina! Takže to musí byť pravda, ak sa tak tvári. Naozaj ma pobozkal? Naozaj som s ním niečo mala?! Rýchlo som premýšľala, čo mu poviem. Nechcela som, aby vedel, že som si na to spomenula.

„J- ja... ja som vám vynadala,“ vysypala som zo seba a pozrela do zeme. Nechcela som, aby na mne videl, že klamem. Počula som, ako si uľavene vydýchol. „Ja som nechcela... mrzí ma to...“

„To je v poriadku,“ odvetil a znovu sa vrátil k svojej knihe. Chvíľu som premýšľala, či sa ho môžem ešte na niečo opýtať. Pozrel na mňa, lebo asi na sebe cítil môj pohľad. „Ešte niečo?“

„No, vlastne áno,“ odvetila som pomaly. Opatrne som sa zdvihla z postele, oprela sa o barly a vykročila k oknu. Aj keď bola zima, otvorila som ho a nechala studený vietor udierať mi do tváre a rozfukovať moje vlasy. „Milovali ste niekoho?“ konečne som sa odvážila položiť mu tú otázku.

Potichu si odkašľal. „Prečo sa to pýtate?“

„Len ma to tak napadlo a... chcela som to vedieť,“ odvetila som, stále hľadiac von oknom. Počula som, ako zavŕzgala pohovka a potom jeho kroky. Otočila som sa. Stál asi dva metre odo mňa a hľadel mi do očí. „Tak?“

„Nemám ani najmenší dôvod hovoriť vám o tom,“ povedal potichu. Sklonila som hlavu. Presne som vedela, že jeho reakcia bude takáto.

„Máte pravdu. Neviem, čo ma to napadlo,“ zašepkala som. Prešla som okolo neho a terigala sa späť k posteli. Podišiel ku mne a pomohol mi zaliezť do postele, držiac ma za ruku. Z jeho dotyku mi telom prešiel výboj. Zachvela som sa. Snažila som sa to ignorovať a potiahla ruku, no on mi ju pevne držal vo svojej teplej dlani. Rýchlo som na neho pozrela.

„Miloval som,“ zašepkal, „dve ženy... jedna zomrela rukou muža, ktorého budem do smrti nenávidieť,“ zmĺkol a zahĺbil sa do spomienok.

„A tá druhá?“

Pozrel na mňa svojimi temnými očami, ktoré ma prebodávali. Ale nie tak, ako to zvykol robiť... prečo sa na mňa tak pozerá?

„Tá druhá asi ani nevie, čo k nej cítim,“ povedal napokon. Pozrel na moju ruku, prechádzajúc mi po klbku na prste, kde som mala prsteň.

„Biele zlato a zafír,“ zašepkala som, stiahla ho z prsta a vložila mu ho do dlane. „Mama mi ho dala, keď som nastúpila do prvého ročníka... aby som ju mala stále pri sebe,“ dokončila som ledva počuteľne, zatiaľ čo si Snape prezeral môj prsteň. Ruku som už mala dávno zvesenú vedľa svojho tela. On mi ju však znova chytil a nastrčil prsteň na prst. Čudné bolo, že mi ju nepustil. „Kto je to?“

Zadíval sa mi do očí a mlčal. Nakoniec ma pustil a sadol si späť do kresla. „To je jedno,“ odvetil, listujúc v knihe. Povzdychla som si a schúlila sa pod perinu. Aj ja som si vzala knihu a tvárila sa, že ju študujem, no nedokázala som sa sústrediť na slová v knihe. Asi po pol hodine bezcieľneho pozerania do knihy, som ju odložila na nočný stolík.

„Pokračujte v učení,“ zahriakol ma Snape.

„Už to viem naspamäť,“ odvetila som. Klamem! Nevedela som nič.

„Áno? Tak mi povedzte, čo ste sa naučili,“ navrhol. Prekvapene som zamrkala.

„Radšej sa pôjdem prejsť,“ poznamenala som a vstala z postele, no Snape hneď vyskočil z pohovky a už stál celkom predo mnou. „Chcem sa ísť prejsť. Veď zabudnem aj, ako sa chodí.“

„Musíte oddychovať,“ zavrčal a už ma tlačil späť do postele. „Ešte niekde odpadnete.“

„Tak poďte so mnou!“ vyhŕkla som naštvane. Ani som to nechcela povedať. Len mi to vykĺzlo. Pozdvihol obočie.

„Tak fajn,“ odvetil napokon. Povzdychla som si a vykročila na chodbu. Snape potichu kráčal vedľa mňa, ruky prekrížené na hrudi a tváriac sa dosť kyslo.

„Ak nechcete, tak nemusíte byť so mnou. Ja vás nenútim,“ sykla som, no on na to nepovedal ani pol slova. Po chvíli však predsa len prehovoril.

„Mám na starosti, aby sa vám nič nestalo,“ povedal pomaly. No páni! Keby mi to nebol povedal, tak ani neviem! Snape na mňa škaredo pozrel. Vtedy do mňa akoby udrel blesk... blesk ďalších spomienok. Trochu som sa zakymácala. „Čo je vám?“ opýtal sa a rýchlo ma chytil okolo pása.

„Nič, som v poriadku,“ odvetila som a vynútene sa naň usmiala, za čo ma prebodol pohľadom. „Naozaj mi nič nie je. Cítim sa skvelo.“

Ďalej sa na mňa škaredo pozeral, no nepovedal nič. Nuž sme pokračovali v tichej prechádzke. V tom nás zastavila sestrička.

„Slečna, nemali by ste sa tu takto prechádzať,“ poznamenala.

„Ak ste si náhodou nevšimli, mám spoločnosť, takže sa mi nič nestane,“ odvetila som namrzene. „A ja nebudem celé dni len ležať v posteli ako nejaký nevládny človek.“

„Fajn, tak sa mi potom nesťažujte, že vás bolí noha,“ odfrkla.

„Nebojte sa, nebudem,“ zavrčala som, na čo naštvane odkráčala. Snape sa zachechtal. „Čo je?“

„Myslel som si, že odvrávate len mne. Ale asi som sa mýlil,“ uškrnul sa.

Teraz som bola ja, kto sa zasmial. „Takej úcty sa vám nedostane, pán profesor. A teraz buďte, prosím, ticho a pádlujte,“ odvrkla som mu. Bolo mi to jedno. Bola som taká naštvaná, že som ani nevnímala, čo hovorím.

„Keby sme boli v škole, strhnem vám body,“ poznamenal namrzene.

„To môžete urobiť pokojne aj tu,“ odvetila som. Snape sa neveselo zasmial.

„Vy ma normálne prosíte, aby som vám ich strho-“

„Nič také som nepovedala,“ skočila som mu do reči. „Rozhodne som vás o to neprosila.“

„Ale znelo to tak, milá slečna,“ znova sa zachechtal.

„Dnes vám je akosi priveľmi do smiechu, nemyslíte?“

„Ó, áno! Smejem sa z vás,“ ukázal na mňa prstom.

„Výborne,“ povedala som pomedzi zuby.

„Mali by ste si túto prechádzku užívať,“ poznamenal po chvíli.

„Pán profesor, tú kávu by ste nemali piť. Neprospieva vám,“ premerala som si ho nechápavým pohľadom a pomaly sa vracala späť do izby. Ľahla som si do postele a uľavene vydýchla. Noha ma bolela, ale snažil som sa nedať to najavo.

„Vravel som, aby ste oddychovali,“ ozval sa Snape a podal mi malú fľaštičku. „Vypite to. Zatiaľ vám pôjdem po obed.“

Naliala som do seba elixír. Z ničoho nič mi vyrazilo dych... akoby do mňa znova udrel blesk... spomienky... Snape naťahoval ruku k mojej tvári, no strhol sa a otočil sa mi chrbtom...

Spomienka sa zmenila...

...Sedela som v triede so sklopenou hlavou a do očí sa mi drali slzy. Chcela som odísť z hodiny, no Snape mi to nedovolil...

...Schúlila som sa mu na hrudi. Jemne ma hladil po ramene, až som zaspala....

...Prebudila som sa... otvoril okno a usmial sa na mňa... „Ešte si pospi. Je málo hodín.... ostanem tu s tebou, až kým nezaspíš.“

Strhla som sa. Po tvári sa mi skotúľala slza. Zaborila som si tvár do dlaní a ticho nariekala. V tom do miestnosti vošiel Snape. Zmeravel na dverách.

„Čo je? Čo sa deje?“ rýchlo ku mne podišiel. Položil tácku s jedlom na stolík a sadol si ku mne na posteľ. Prebodla som ho pohľadom, až zliezol z postele a postavil sa na nohy. Tiež som sa pomaly postavila, utierajúc si slzy z tváre. „Čo-?“

„Tá druhá!“ zvolala som naštvane. „Tá druhá som ja, však?!“

Snape mi len nechápavo pozeral do očí, z ktorých sa mi znova spustil prúd sĺz.

„Prečo ste mi to nepovedali?! Do kedy ste to chceli predo mnou tajiť? Alebo som si to mala zistiť sama? Už sa stalo!“ vravela som naštvane a zúfalo zároveň. „Spomienky!“ zvolala som, keď na mňa stále nechápavo hľadel.

Jeho zreničky sa rozšírili. Cúvol o krok dozadu a otočil sa mi chrbtom. „Aké spomienky?“

„Čo myslíte?“ opýtala som sa pomedzi zaťaté zuby. No odpoveď neprichádzala a tak som znova zakročila. „Prosím, povedzte mi pravdu, cítite ku mne niečo?“ môj hlas sa chvel a slzy mi tiekli po tvári.

Stále nič nevravel, len mi bol otočený chrbtom. Privádzalo ma to do šialenstva. Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. Otočil sa ku mne.

„Milujete ma?“ opýtala som sa zúfalo. Neviem, prečo som to tak veľmi chcela vedieť. Ale v hĺbke duše som si priala, aby povedal áno. Hľadela som mu do očí. Keď mi stále nič nepovedal, neubránila som sa ďalším slzám. Sklopila som pohľad k zemi. V duši prázdno... nič ku mne necíti... nič...

Chytil ma za bradu a zdvihol mi hlavu tak, aby som mu videla do očí. Utrel mi slzy.

„Najviac na svete,“ zašepkal nežne. Prekvapene som zažmurkala. Čakala som, čo sa bude diať ďalej, no on odo mňa len odstúpil a kráčal k dverám. „Lupin vás do zajtra rána môže strážiť,“ povedal pri dverách a vyšiel na chodbu. Nechápavo som hľadela na miesto, kde sa mi stratil z dohľadu. Kolená sa mi podlomili a tak som si musela sadnúť. Ani neviem koľko času ubehlo, no ja som len plakala ako malé dieťa. Schúlila som sa pod perinu a premýšľala o Snapovi.