Záškodníci

"Späť, ale..."

Dopadla som do niečoho mäkkého tvárou k zemi. Vyrazilo mi dych. Pomaly som sa nadýchla, užívajúc si čistotu vzduchu. Otvorila som oči a posadila sa. Kde to som? Poobzerala som sa vôkol seba. Nikde nebolo nič, len prázdnota. Všade biela para... ticho...

Postavila som sa na nohy, až som sa zaknísala. Pozrela som dole. Moja noha už nebola zranená, ani ma nebolela. Podoprela som sa na ňu celým telom. Nič som necítila... žiadnu bolesť! Bol to skvelý pocit. Kto vie, kedy to znova zažijem. Kto vie, či sa vôbec odtiaľto dostanem... Ale kde vlastne som? Znova som sa poobzerala, no nikoho som nevidela... nič...

„Haló! Je tu niekto?“ volala som do prázdnoty. Urobila som niekoľko nesmelých krokov dopredu. Zrazu sa predo mnou objavili dve cesty. Jedna bola kľukatá, vedúca doprava a tá druhá bola rovná a viedla doľava. Nemali koniec. Viedli do nevideného ďaleka. Kam teraz? Ktorú cestu si mám vybrať? Ísť doprava, či doľava? Alebo ostať?

„Isabella,“ ozval sa nežný jemný hlas, vychádzajúci z prázdnoty.

„K- kto ste?“ zakoktala som, obzerajúc sa po okolí. Nikoho som však nevidela, ani nikto neodpovedal.

„Nevieš sa rozhodnúť?“ opýtal sa hlas po chvíli, ignorujúc moju otázku.

„Kto ste? Kde... kde ste?“ naliehala som.

„Na tom nezáleží,“ odvetil pokojne. „Môžem ti pomôcť, ak chceš. Pozorne si obzri obe cesty... ktorú by si si vybrala?“

Skákala som pohľadom z jednej cesty na druhú. „Ja neviem,“ vydýchla som zúfalo.

„Cesta, ktorá vedie doľava, je rovná... má presný cieľ... nemá žiadne prekážky... vyberieš si ju a pôjdeš ďalej... pokojom...“ vravel pomaly. Prikyvovala som. Mal pravdu. Vyzerala, že má určený koniec. Niekde ďaleko... predstavovala som si pokoj a čistotu. Všade ticho, len v pozadí hrá jemná melódia... upokojujúca... všetko je farebné, živé... „Cesta vedúca doprava znamená, že sa môžeš vrátiť... späť tam, kde si bola... medzi svojich priateľov.“

Pred očami sa mi objavili tváre mojich najdrahších. Ako veľmi mi chýbajú. Podišla som k tej kľukatej.

„Uvedom si, že ak sa vrátiš, už nie je cesty späť...“ poznamenal. Len som prikývla. „Táto cesta bude kľukatá... mnoho krát narazíš na prekážky. Niekedy ich budeš môcť obísť, no inokedy ich nebudeš môcť ignorovať... budeš sa s nimi musieť popasovať... život ti prinesie veľa krásnych no i smutných zážitkov.“

„Ja viem, ale chcem sa vrátiť,“ povedala som rázne.

„V tom prípade ťa nemôžem viac zdržiavať. Ale musím ti položiť ešte jednu otázku: si si tým istá?“

Na chvíľu som sa zamyslela. Bolo by krásne necítiť nič, len pokoj... ale čo láska? Čo Severus? Potrebuje ma rovnako ako ja jeho... Ginny... Will a Ell... mama s ockom... a ostatný moji priatelia. Potrebujem ich... bez nich nie som nič...

„Som si istá,“ prikývla som napokon.

„Výborne,“ skonštatoval neznámy hlas. „Tak sa teda dúfam znova stretneme. No zatiaľ... dovidenia.“

Na to som prudko otvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Oslepilo ma silné svetlo, preto som musela prižmúriť oči.

„Isy,“ vydýchol niekto natešene. Pootvorila som oči, aby som zistila, kto to je. „Po- počkaj, hneď s- som späť,“ habkal Harry a vybehol z miestnosti.

Pretrela som si oči a konečne ich poriadne otvorila. Bola som v nejakej miestnosti, pravdepodobne v nemocnici. Podľa osvetlenia bol už skoro asi večer. Poobzerala som sa. Bola som sama. Len ja a prázdne postele...

Dvere sa s rachotom otvorili a z nich sa ku mne náhlila moja mama, ocko, Will a za nimi Harry. Vyzerali prekvapene, no šťastne zároveň. Zamrvila som sa a trochu sa nadvihla na vankúšoch. Noha ma silno zabolela, až som sykla od bolesti.

„Isabella, zlatko,“ zaúpela mama a tuho ma objala. Ostatní sa rozostavili okolo postele. Nechápala som, čo tu všetci robia. A vlastne, čo tu robím ja? „Miláčik, ako ti je? Ako sa cítiš?“

„Fajn,“ zachrapčala som. Nervózne som si odkašľala. „Ale kde to som?“

„Si v nemocnici Sv. Munga,“ odvetila mama.

„Isy, niečo ti poviem, ale nebude sa ti to páčiť,“ pristúpil ku mne ocko a chytil ma za ruku. Nechápavo som naňho hľadela. Chvíľu mlčal a vo mne to až vrelo. Chcela som vedieť, čo sa deje, čo mi chce povedať... ale kvôli jeho výrazu v tvári som sa trochu bála jeho odpovede. „No najprv,“ otočil sa k môjmu bratovi, „Will, choď, prosím ťa, po profesora Snapa.“

Will prikývol a vypochodoval z miestnosti.

„Po Snapa?“ nechápala som. On tu je?

„Áno,“ prikývol ocko. „Chcel, aby sme mu dali vedieť, až sa preberieš. Musí ti dať nejaký elixír... a myslím, že bude lepšie, ak ti to všetko vysvetlí on.“

Hľadela som na ocka ako na ducha. Vôbec som nechápala, o čom hovorí. Prečo Snape chcel, aby mu dali vedieť, že som sa prebrala? Čo sa vlastne stalo?

Dvere sa znova otvorili a dnu vošiel Will so Snapom za pätami. Rýchlym krokom podišli ku mne. Snape sa pozrel na mojich rodičov a tí len prikývli.

„Pán profesor, čo sa mi stalo?“ opýtala som sa ho. Chvíľu mlčal. Otočil sa k ockovi a niečo mu zašepkal. Ten len prikývol, veľavravne pozrel na mamu a Willa a vyšli z miestnosti. Ostala som so Snapom a Harrym.

„Potter, choďte aj vy,“ povedal chladne. Harry naňho zagánil, ešte sa na mňa súcitne usmial a vyšiel z miestnosti, tak ako aj ostatní. Snape na mňa uprel svoje temné oči. Podišiel bližšie ku mne. Chvíľu váhal, no potom si sadol na stoličku vedľa mojej postele.

„Tak?“

„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma. Moje obočie vyletelo až k vlasom. Od kedy mi tyká? A od kedy ho zaujíma, ako mi je?

„Prečo mi tykáte? Ste môj profesor... ja vám vykám, tak by ste to mali robiť aj vy,“ zavrčala som. Snape sa zatváril neurčito. Akoby ho omráčilo to, čo som povedala.

„T- ty.. teda vy,“ koktal „vy si nič nepamätáte?“

„A čo si mám pamätať?“

„Čo sa stalo pred tým, než ste upadli do bezvedomia,“ odvetil. Len som pokrútila hlavou. Jeho výraz spľasol. Rýchlo sa postavil na nohy a otočil sa mi chrbtom. Chvíľu sa díval von oknom, potom sa zúfalo chytil za hlavu a sadol si späť ku mne.

„Čo... čo je?“ opýtala som sa ho zmätene. Zdvihol pohľad ku mne, akoby si až teraz uvedomil, že som tam. V očiach mal zúfalstvo. Na chvíľu som sa zarazila. Čo mu pre Merlina je? Nikdy som ho takého ešte nevidela.

„N- nič,“ odvetil.

„Tak, čo sa mi teda stalo?“ postavil sa a začal sa prechádzať po miestnosti.

„Pamätáte si, že vás uhryzla acromantula?“ opýtal sa ma. Pokrútila som hlavou. Pre Merlina! To sa mi naozaj stalo? „Raz večer ste sa vybrali do Zakázaného lesa a tam vás uhryzol veľký pavúk. Vpustil vám do tela jed a zlomil nohu. Tú sme vám s madam Pomfreyovou dali ako- tak do poriadku. Kúzlom som vysal toľko jedu, koľko sa dalo. Ale ostalo vám ho tam ešte veľa, preto ste celé dni museli piť elixír Araneus Morsu, ktorý vám pomohol, vylúčiť z vášho tela ten jed a-“

„Ako?“ skočila som mu do reči. Povzdychol si.

„Normálne,“ odvetil nedočkavo. Pozdvihla som obočie. „Bolo vám z neho zle, tak si asi viete predstaviť ako.“

Pokrčila som znechutene nos. Fuj! Takže som ho vyvracala? Blé! Nechutné!

„Noha sa vám však kvôli tomu jedu nechcela hojiť... teda hojila sa, ale veľmi pomaly. Potom sa vám však už polepšilo,“ na chvíľu zmĺkol a hľadel do zeme. Po dlhej chvíli pokračoval: „Ale jedného dňa vám pravdepodobne prišlo veľmi zle. Našiel som vás na toalete v Nemocničnom krídle, schúlenú na zemi. Chveli ste sa a myslím, že ste aj moje slová vnímali, no nereagovali ste na ne. A potom...“

„Potom?“ opýtala som sa s očakávaním.

„Mesiac ste boli v bezvedomí,“ zašepkal. Chytila som sa za pery a potichu zhíkla.

„Mesiac?“ Snape pomaly prikývol a zahľadel sa mi do očí. Jeho pohľad bol tak iný... ani neviem v čom, ale už to nebol taký odmeraný, ktorým ma vždy vedel obdariť. „A- ale ako-?“

„Ja neviem,“ skočil mi do reči. „Nikto nevie stopercentne vysvetliť, čo sa stalo. Možno vám jed zašiel až príliš ďaleko... ak viete, čo tým myslím.“

Zamyslene som prikývla... jed zašiel priďaleko... Tak koľko som ho potom v tele musela mať?

„Takže, pred tým som bola na Rokforte v Nemocničnom krídle?“ pomaly som sa opýtala.

Prikývol. „Asi týždeň,“ dodal.

„A to... celý ten mesiac, čom som bola tu, pri mne niekto bol?“

„Chceli to tak vaši rodičia,“ odvetil zamyslene. „Vaši priatelia sem chodili každý víkend... pán Potter sa rozhodol prísť dnes.“

„A vy?“ nechápavo na mňa pozrel. „Vy ste tu už pred tým boli?“

„Niekoľko krát,“ odvetil potichu. Na to sa však postavil a vypol hruď. „Tak, ak je to všetko, tak sa vrátim do školy. Pán riaditeľ ma potrebuje.“

„Áno, ďakujem,“ len prikývol a vyšiel z miestnosti, na čo sa dnu vrútila mama s ockom.

„Všetko ti vysvetlil?“ opýtal sa ma ocko. Len som prikývla. Mama si ku mne sadla a ocko sa postavil vedľa mňa. Obaja na mňa uprene hľadeli.

„Ach, miláčik,“ zavzlykala mama. „Už som skoro prestala dúfať, že sa preberieš.“

Ocko ju chytil za rameno a jemne ju hladil.

„No, ale prebrala som sa,“ skonštatovala som. Mama sa len usmiala cez slzy.

„Zlatko,“ oslovil ma ocko a sadol si na moju posteľ, „s tvojou mamou sme sa rozhodli, že aj keď si sa prebrala, bude lepšie, ak pri tebe niekto bude. Rád s tým súhlasí a Dum-“

„Rád?“ nechápala som. Ani mama, ani ocko predo mnou o Fénixovom Ráde nikdy nehovorili. Obaja v ňom boli, no nikdy ho nespomínali. „Čo s tým má Rád?“

„Nič, len sme si mysleli, že by bolo dobré, keby na teba niekto dával pozor. Po tomto sa ti môže stať hocičo... môže ti prísť zle,“ vravela mama.

„Ale veď som v nemocnici, sú tu sestričky,“ odvetila som namrzene. Ešte to mi chýbalo, aby na mňa niekto dával pozor.

„To máš pravdu, ale oni nemôžu byť stále pri tebe,“ trvala na svojom. Pozrela som na ocka, no ten sa tváril neurčito.

„Ale mami, viem sa o seba postarať. Nepotrebujem, aby na mňa dávali pozor,“ vravela som zúfalo. Naozaj som nechápala, prečo na mňa musia dávať pozor. „Veď som v poriadku.“

„Teraz možno, ale čo potom?“ odvetila. „Profesor Snape nám povedal, že ťa na toalete našiel nevládnu. Čo ak sa ti to stane znova? Ako zavoláš pomoc? Kedy by ťa potom našli?“ mama bola až hysterická. Povzdychla som si.

„Keď inak nedáte,“ zamrmlala som. Mama ma spokojne pohladila po líci a usmiala sa na ocka.

„Isy, Isy!“ vbehla do izby moja mladšia sestra Ell. Skočila ku mne na posteľ a zovrela ma v silnom objatí.

„Ell,“ zastonala som. Sedela mi totiž na boľavej nohe. „Aj ja ťa rada vidím, ale teraz zo mňa, prosím ťa, zlez.“

Zoskočila z postele a hodila na mňa jeden zo svojich neodolateľných úsmevov. S radosťou som jej ho opätovala. Tá mala potvora mi neskutočne chýbala. Chytila som je tvár do dlaní a vtisla jej na čelo veľký bozk.

„Tak si mi chýbala, Isy,“ vydýchla šťastne a sadla si mame na kolená.

„Aj ty mne,“ odvetila som s krivým úsmevom.

Boli pri mne ešte veľmi dlho. Keď som už bola unavená, rozlúčili sa so mnou a odišli domov, Will na Rokfort. Harry ostal pri mne, hoci som ho vyše pol hodiny presviedčala, aby sa vrátil s Willom do školy. Tam by si aspoň oddýchol. No on si skalopevne stál za svojim a nedal sa presvedčiť.

Keď som sa chystala na spánok, musela som vypiť tri elixíry. Jeden bol proti bolesti, druhý na pokojný spánok a ten tretí bol Araneus. Spokojne som zaspala, zatiaľ čo mi Harry rozprával o tom, aké bude skvelé, keď sa vrátim na Rokfort.