Záškodníci

Krásny letný deň vám všetkým prajem! Dúfam, že si prázdniny naplno užívate a že nemusíte makať tak ako ja  Čo vlastne ani nie je až také zlé. Ale teraz k téme. Už dávno som napísala príbeh o Severusovi Snapovi a jednej mladej slečne. Keďže teraz nemám čas písať Just Try It, rozhodla som sa (aby som nebola celé leto nečinná), že ju vám sem pridám. Budem tu pridávať každý víkend dve kapitoly, pretože častejšie na internet nemôžem chodiť.

Dúfam, že si túto poviedku obľúbite rovnako ako ja a že sa bude páčiť. V info som to už spomínala, no zopakujem ešte raz- dúfam, že Severus nebude príliš OOC, ale takýto Severus sa mi páčil 

Tak si to užite! A oddychujte 

Vaša Lizy

Sprudka som dýchala, no naďalej kráčala tak rýchlo, ako to len šlo. Srdce mi bilo ako šialené, až som si myslela, že mi vyskočí priamo z hrude. Chytila som sa zaň a pokračovala v rýchlej, no dostatočne tichej chôdzi. Zastavila som napokon pred kamennou príšerou, povedala jej heslo, nastúpila na točité schodisko, ktoré ma vyviezlo až pred dvere riaditeľovej pracovne. Zabúchala som na dvere mosadzným klopadlom. Nečakala som však na odpoveď, vošla som dnu.

Na to, aká neskorá hodina to bola, riaditeľ stále nespal. Sedel za svojím stolom a vyzeral dosť čulo. Zatvorila som za sebou dvere.

„Prepáčte, pane, že vyrušujem, no potrebujem s vami hovoriť,“ dostala som zo seba zadýchane a stiahla si z hlavy kapucňu tmavomodrého plášťa.

„Iste, slečna Nicholsonová, posaďte sa,“ ponúkol mi hneď miesto oproti sebe.

Stačila som urobiť krok, keď som si všimla letmý pohľad, ktorý profesor venoval niekomu pri okne. Pozrela som ta. Sprudka som sa nadýchla. Stál tam Snape, no ani sa nepohol. Akoby tu ani nebol duchom prítomný. Zamyslene hľadel von oknom, prechádzajúc si chudým prstom po perách.

„Prepáčte, ale bola by som radšej, keby nás profesor nechal osamote,“ pozrela som na riaditeľa. Ten sa na mňa len zmierlivo usmial.

„Ja pánu profesorovi bezvýhradne dôverujem,“ povedal vľúdne. Potichu som si povzdychla a posadila sa na stoličku, hodiac po Snapovi ešte jeden skúmavý pohľad. „Tak teda, počúvam.“

„Viete... ja... ja som mala sen, zlý sen,“ začala som vecne. Už som chcela pokračovať, keď sa ozval Snape.

„Áno, slečna Nicholsonová, všetci občas mávame zlé sny, možno ste to postrehli,“ zatiahol ironicky. Ani som naňho nepozrela. Len som zaťala päste.

„Ďakujem, Severus,“ kývol naňho hlavou Dumbledore. Potom pozrel späť na mňa. „Pokračujte.“

Odkašľala som si. Vďaka Snapovi som už ani nechcela pokračovať. Ten sen sa týkal jeho a nedialo sa tam nič pekné. Za normálnych okolností by som to nechala tak, ale teraz som z toho celého mala zlý pocit. Veľmi zlý pocit.

Prosebne som pozrela na riaditeľa. Ten sa na mňa usmial a tak sa zahľadel na Snapa.

„Severus, nechaj nás osamote, prosím,“ požiadal ho. „Potom náš rozhovor dokončíme, nemaj strach.“

„Och, samozrejme,“ odfrkol si menovaný. Začula som len otváranie dverí a následne ich buchnutie.

Keď na mňa riaditeľ spýtavo pozrel, pustila som sa hneď do opisu celého sna. Povedala som mu o všetkom. O tom, ako sa na Rokforte odohrávala bitka. Dobro proti zlu. O tom, ako som videla Voldemorta so svojimi stúpencami. Ako si k sebe zavolal Snapa a potom ho nemilosrdne zabil.

Požiadal ma však, aby som mu dala svoje spomienky, ktoré si hneď prezrel v mysľomisi. Napokon ma uisťoval v tom, že to bol len obyčajný sen. Sen, ktorý vôbec nič neznamenal. A že sa tým nemám zaťažovať. Odchádzala som od neho ešte viac zmätená, ako som prišla.

Nasledujúce dva dni som ale nemohla prestať myslieť na ten otrasný sen. Bol tak skutočný a ja som sa bála, že to bola znova nejaká nechutná vidina budúcnosti. Áno, mala som ten dar- vidieť do budúcnosti cez sny. Väčšina snov sa aj splnila. Preto som sa teraz obávala. Nie, o Snapa som sa nebála vôbec, ten mi bol maximálne ukradnutý. Ale čo ak sa naozaj odohrá tá bitka?

V jeden deň, keď som sa ráno prebudila znova s tými hroznými scénami z toho sna, sa stalo niečo zlé. Veľmi zlé. Práve som chcela ísť za riaditeľom, keď som začula výbuch prichádzajúci z vonku. Vedela som, že to neznamená nič dobré. A mala som pravdu. Kým som došla do Vstupnej haly, stretla som mnohých študentov. Všetci sa náhlili pred hrad. Nechápala som, čo sa deje, no v hrudi mi rástol zlý pocit.

V tú noc som sa dozvedela, že Snape zabil Dumbledora. Nechcela som tomu uveriť. Dumbledore Snapovi veril a ten ho predsa tak kruto zradiť nemohol. No či som tomu chcela veriť alebo nie, bolo to tak. Snape zabil Dumbledora! Bola som zdrvená, rovnako ako všetci ostatní. A ani som sa s ním nestihla porozprávať. Potrebovala som jeho rady, potrebovala som počuť jeho upokojujúce slová, že je všetko v poriadku a tie sny si nemusím všímať.

Po pohrebe ma zastavila profesorka McGonagallová. Zaviedla ma do riaditeľne, kde mi do rúk vložila akýsi flakón.

„Profesor vám to chcel dať a aj tento list,“ ukázala na pergamen položený na stole. Jemne sa na mňa usmiala a nechala ma samú.

Chvíľu som hľadela na spomienky vo flakóne, až som napokon vytiahla mysľomisu a vložila do nej spomienky. Zhlboka som sa nadýchla a strčila hlavu pod vodu. Celá som sa rozochvela, keď som sa opäť ocitla v tom sne. Takže to boli moje spomienky. Spomienky na ten sen. Po chvíli som sa vrátila späť do riaditeľne. Prerývane som dýchala a do očí sa mi tlačili slzy. Obzrela som sa po miestnosti.

Bola odrazu tak tichá, tak pokojná. Cez okná dnu dopadali slnečné lúče a navôkol sa ozývalo len cinkanie prístrojov a pravidelné nádychy i výdychy ľudí z obrazov. Pomaly som podišla k stolu, roztrasenými rukami siahla po pergamene a roztvorila ho. Bol napísaný úhľadným písmom a na konci svietil Dumbledorov podpis. Rýchlo som ho prečítala a až sa mi zastavil dych. Nemohla som uveriť tomu, čo som čítala.

Odrazu ma v premýšľaní vyrušil nejaký hlas.

„Je to pravda, Rachel,“ povedal riaditeľ z obrazu na stene, kde sedel na svojej veľkej stoličke. Pozrela som naňho. „Požiadal som o to Severusa. Musel to urobiť on, jedine on, nik iný.“

„Ale prečo? Ja tomu nerozumiem,“ krútila som hlavou. Vľúdne sa na mňa usmial.

„Všetko sa dozvieš v pravý čas. No musíš mi sľúbiť, že všetko, čo si sa dozvedela a čo sa ešte len dozvieš, ostane len medzi nami.“

Chvíľu som váhala, no pod náporom jeho dobrosrdečného a zároveň i mentorského pohľadu som prikývla.

„Prisahám,“ vyhlásila som rozhodne.

To, čo som v ten deň zistila, mi na nasledujúce dni pripravilo krušné chvíle. Dumbledore mi prezradil o Snapovi všetko. Že kedysi miloval Harryho mamu, aj o tom proroctve a že Harry JE vyvolený. Že len on môže zabiť Voldemorta. A že sa zo Snapa stal dvojitý špión, ktorý ale bol na strane dobra. Takže mu predsa len Dumbledore oprávnene veril. No to najdôležitejšie z toho všetkého bolo asi to, že bol Snape mojím osudom. Alebo ako to nazvať. Proste všetko to, čo som videla vo svojom sne, vraj bol záblesk budúcnosti. A ja som tej budúcnosti mala zabrániť.

„Máš veľký dar, Rachel. Budúcnosť je nejasná, mení sa každým naším rozhodnutím. No ten tvoj sen, ktorý sa ti tak často opakoval, bol vlastne proroctvo. Preto tomu musíš zabrániť. Harry na svojej ceste bude profesora Snapa potrebovať. A nielen on. Profesor preto nesmie zomrieť. Viem, že to bude znieť bláznivo, no musíš naňho dozrieť. V novom školskom roku sa stane riaditeľom Rokfortu. A keď nadíde ten osudový deň, ktorý si v sne videla, musíš ho ochrániť. Nesmieš Voldemortovi dovoliť, aby profesora Snapa zabil.“

„Prečo ja?“ utrúsila som. Bývalý riaditeľ sa na mňa zmierlivo usmial.

„Nepýtaj sa prečo, ale ako.“

Spustila som plecia.

„Vkladám do teba svoju dôveru-“

„Aby som mohla skončiť ako Snape?!“ vyprskla som. „Všetci ho teraz nenávidia viac ako predtým a to len preto, lebo ste doňho vložili svoju dôveru. Prinútili ste ho, aby vás zabil, aby sa stal vrahom! Ja takto skončiť nechcem!“

„Ty takto neskončíš, Rachel,“ pokrútil hlavou a väčšmi sa na mňa usmial. „Teraz choď. Vlak ťa čaká.“

Zamračene som naňho pozrela a urobila, ako povedal. Predtým však mi stihol povedať: „Ste súčasťou jednej mince, Rachel. Na to nezabúdaj.“