Záškodníci

Tak, drahí moji  je tu úplne posledná kapitolka tejto poviedky. Dúfam, že vás zaujala a že ste si jej čítanie užili tak veľmi, ako som si ja užila jej písanie.

Tak vám ešte prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

PS: Pokojne sa môžete vyjadriť v komentároch, či sa vám poviedka páčila alebo nie 

Slnko za veľkými oknami bolo práve najvyššie, keď som to nevydržala. Pomaly som vstala, prešla vôkol postele až k oknu a dokorán ho otvorila. Dnu sa votrel slabý vánok. Veľmi to však nepomohlo. Frustrovane som vzdychla a vrátila sa k posteli. Zdvihla som pravú ruku, natiahla ju k nehybnému mužovi a nežne mu prešla ukazovákom po čele. Bolo mu teplo, ako som si myslela. Nuž som mu stiahla bielu prikrývku trochu nižšie. Prezrela som si jeho tvár. Bola stále rovnako popolavo bledá ako kedysi, no teraz boli nádherné obsidiánové oči schované za viečkami a ani úzke pery neboli zvlnené do ironického úškrnu. Tak veľmi mi to chýbalo.
Už päť týždňov tu bol. Už päť týždňov som pri ňom sedela a čakala, až sa preberie. Neprebral sa. Za celý čas ani raz. Dýchal, to áno, aj srdce mu pracovalo správne. Len sa mu nechcelo vrátiť späť. Ku mne.
Už som sa chcela znova posadiť, keď sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere. Obzrela som sa ponad plece. Dvere boli otvorené a v nich stál mladý muž s hnedými vlasmi. Na nose mal obdĺžnikové okuliare a v ruke prazvláštne brko s akýmsi zápisníkom.
„Dobrý deň, prepáčte, že vyrušujem, no vy musíte byť Rachel Nicholsonová, je tak?“ spýtavo na mňa pozrel sivými očami. Otočila som sa čelom k nemu a prikývla, stiahnuc pritom obočie. Urobil ku mne niekoľko krokov, až zastavil kúsok odo mňa a vystrel ku mne svoju ruku. Prijala som ju, nuž mi ňou jemne zatriasol, spustiac pritom: „Ja som Paul Flett, prednedávnom ma zamestnali na Ministerstve mágie ako novinára. Rád by som s vami urobil krátky rozhovor o posledných udalostiach, ktoré sa v našom svete udiali. Ak by vám to zaiste neprekážalo.“
Zamrvila som sa na mieste a odkašľala si. Nechcela som o tom s nikým hovoriť. Nechcela som si to pripomínať, dosť, že sa mi o tom snívalo každú noc. Pozrela som mu do očí.
„Prepáčte, ale rozhovory neposkytujem. A ak je to všetko, mám ešte nejakú prácu,“ odvetila som s kamenným výrazom na tvári a otočila sa mu chrbtom.
„Ja... ehm, viem, že to pre vás musí byť nepríjemné-“
„A aj napriek tomu to odo mňa žiadate, pán Flett,“ skočila som mu do reči, prudko sa k nemu otočiac. Zatváril sa trochu previnilo. Sťažka som si povzdychla, prehrabla si vlasy a vystrela sa. „Ospravedlňujem sa vám, no musíte ma pochopiť. Nemôžem vám vyhovieť. Preto si musíte nájsť niekoho iného, kto by vám o tom rád niečo porozprával.“
Niekoľko sekúnd sa na mňa ešte díval, zjavne si myslel, že možno ešte zmením názor. No ja som sa mu opäť otočila chrbtom a podišla bližšie k Severusovi. Potom som začula, ako odkráčal, zatvoriac za sebou dvere. Spustila som plecia. Dlhú chvíľu som hľadela na bývalého smrťožrúta, ako pokojne leží. Vyzeral, akoby len oddychoval po náročnom dni strávenom v laboratóriu alebo po opravovaní nekonečných študentských prác. Zohla som sa k nemu a vtisla mu na čelo bozk.
„Zajtra sa vrátim, ty zatiaľ pokojne lež,“ šepla som. Vystrela som sa, napravila si košeľu a vyšla z izby. Sestričke som oznámila, že odchádzam, aby na Severusa niekto dozeral, a za rohom veľkej budovy som sa premiestnila.

S Nevillom sme sa stretli na dohodnutom mieste. Hneď, ako ma zbadal, podišiel ku mne a zovrel ma v silnom objatí. Spoločne sme zamierili k bráne, ktorú mi otvoril a nechal ma vojsť ako prvú. Potom ma mlčky nasledoval. Zastavili sme pri jednom z mnohých náhrobných kameňov. Položila som naň malú kytičku chryzantém. Nemohla som si pomôcť. Stále dookola som čítala nápis na náhrobnom kameni.

Na pamiatku Sharon a Donalda Nicholsonovcov, rodičov Rachel Nicholsonovej.
Múdro bude milovať len ten, kto pozná sám seba, ten, kto každé dielo vykonáva podľa svojich síl.

Niekoľko minút sme tam len tak stáli a hľadeli na tie slová. Po dlhej chvíli ma Neville objal okolo pliec. Nechala som, nech nás odmiestni k Weasleyovcom do Brlohu, kde sme strávili  dve hodiny. Ron s Hermionou sa pochválili svojím oficiálnym vzťahom, zatiaľ čo Harry s Ginny riešili ten svoj. Pani Weasleyová chodila stále smutná, čo mi trhalo srdce. Bolesť zo straty jedného z dvojičiek- Freda- bola ešte čerstvá. Nehovoriac o ostatných, ktorí vo vojne prišli o život. Keď som to už napokon nemohla vydržať, premiestnila som sa na oveľa tichšie miesto.

Dopadla som tvrdo na nohy. Zhlboka som sa nadýchla. Do pľúc sa mi dostala vôňa, typická vôňa, ktorá mi vohnala do mysle spomienky. Krásne i tie pochmúrne. Vystrela som sa a vykročila vychodenou cestičkou. Pozorne som si prezerala ešte stále zničený hrad. Nevyzeral tak nádherne ako pred rokom či dvoma. Bol poznačený.
Prešla som pozemkami a vošla do Vstupnej haly. Profesorka McGonagallová stála vo dverách do Veľkej siene a snažila sa dať ich do pôvodného stavu. Keď si ma všimla, spustila ruku s prútikom a otočila sa ku mne.
„Ach, Rachel, vitajte,“ usmiala sa na mňa. Opätovala som jej úsmev a rozhliadla sa vôkol seba. Profesorka si povzdychla.
„Kde mám začať?“ spýtala som sa priamo. Jej obočie prekvapene vyletelo k vlasom. Naklonila som hlavu na stranu a väčšmi sa usmiala. „Prosím vás, pani profesorka, chcem vám pomôcť. Rokfort bol pre mňa vždy domovom, nemôžem ho teraz nechať tak, keď potrebuje moju pomoc.“
Niekoľko sekúnd sa na mňa dívala. Napokon kývla rukou ku dverám, ktoré sa práve pokúšala opraviť.
„Môžete mi pomôcť s tými dverami,“ navrhla. Horlivo som prikývla, vytiahla prútik a hneď sme sa pustili do práce.
O tri hodiny neskôr som už sedela v jej pracovni a sledovala ju, ako mi do pohára nalieva vychladený tekvicový džús. Podala mi ho. Vďačne som si ho od nej vzala, lepšie sa usadiac na stoličke.
„Ďakujem.“
„Nie, to ja ďakujem vám,“ opravila ma rázne, no vľúdne. Pousmiala som sa. Na krátku chvíľu zavládlo ticho. A prerušila ho až ona, keď sa ma opatrne spýtala: „Ako sa má?“
Sklopila som pohľad, zadívajúc sa na pohár v mojich rukách. Dala som si načas s odpoveďou. Bolo pre mňa ťažké hovoriť o jeho zdravotnom stave, keď sa stále nemenil.
„Ešte sa neprebral,“ odpovedala som napokon tichým hlasom.
„Som rada, že ste mi o tom všetkom povedali. A profesor Dumbledore tiež. Svet ho aspoň bude vnímať inak, i keď zaiste ostanú takí, ktorí tomu nebudú veriť,“ vravela zachmúrene. Prikývla som, len na toto som sa zmohla. Zdvihla som ruku a neprítomne si prešla po jazve na lícnej kosti. Profesorka si to všimla. „Mnohým z nás ostanú spomienky, nielen v mysliach. Môžem požiadať niekoho skúseného, možno vám bude vedieť pomôcť s tou jazvou.“
Pozrela som na ňu. Profesorku McGonagallovú som vždy obdivovala, bola to veľmi múdra žena. A veľmi som si ju obľúbila. Dokázala byť prísna, ale aj láskavá. A bola tiež veľmi vnímavá.
„Ďakujem, ale to nie je potrebné,“ pokrútila som hlavou. Potichu smutne som sa zasmiala. „Možno to bude znieť zvláštne, no nechcem sa tej jazvy zbaviť. Pripomína mi, aký dôležitý je život. A ako dôležité je vybrať si správne... Žiť pre iných, aby oni mohli žiť pre vás... A žiť pre lásku...“
Opäť nastalo ticho. Obe sme sa pohrúžili do myšlienok, ja do svojich a ona zas do tých svojich. Po chvíľke som vstala a položila pohár na stôl.
„Myslíte si, že môžem zájsť do riaditeľne?“ opýtala som sa. Profesorka na mňa rýchlo pozrela. Smutne sa na mňa usmiala a prikývla.
„Socha vás pustí, len ju o to požiadajte v mojom mene.“
Vykročila som teda k dverám, no na poslednú chvíľu ma zastavila. Obzrela som sa za ňou.
„Keby sa prebral...“
„Dám vám vedieť,“ dokončila som za ňu. Pohľadom som sa s ňou rozlúčila a pobrala sa do riaditeľovej pracovne.
Kráčala som pomaly. Vdychovala som do seba vôňu hradu, ktorý bol pre mňa kedysi domovom, ktorý toho tak veľa zažil. Teraz sa dával pomaly dokopy. Vedela som- a nebola som jediná- že to bude trvať dlho, kým bude úplne v poriadku. Kým sa v ňom obnovia kúzla a všetko, čo ho robilo takým úžasným a výnimočným. 
Spomínala som na chvíle, ktoré som tu prežila. Po tvári mi tiekli slzy. Nechcelo sa mi ich utierať. Dokonca ani vtedy, keď už som došla ku kamennej príšere. Bola obitá, no stále pokope. Požiadala som ju v profesorkinom mene, aby ma vpustila do riaditeľne. Odskočila nabok a ja som tak mohla nastúpiť na točité schody, ktoré ma vyviezli pred dvere ešte pomalšie, než zvyčajne. Neklopala som, nie, dnes nie. Len som ich opatrne otvorila a vošla dnu. Môj pohľad hneď automaticky zabehol k obrazu na stene.
„Profesor Dumbledore,“ oslovila som ho jemne.
„Rachel,“ vydýchol profesor. Vľúdne sa na mňa usmial a očividne bol rád, že ma vidí. „Ako sa máš, Rachel?“
Povzdychla som si, pokrčiac plecami.
„Vlastne sama neviem,“ odvetila som popravde. 
Pomaly som podišla k stolu. Bol prázdny, okrem kalamáru s brkom na ňom nebolo nič. Celá miestnosť sa mi zdala byť iná. Bolo jasné, že aj táto časť hradu bola značne zničená, no už sa dávala do poriadku. Stena na pravej strane bola poškodená ešte stále a polovica políc prázdna alebo rozbitá.
„A čo vy?“ letmo som naňho pozrela.
„Po zrekonštruovaní sa cítim ako znovuzrodený,“ vyhlásil veselo. Zasmiala som sa. 
Keď som podišla ku krbu, na zemi som si všimla niečo strieborné. Bolo to však zničené. Zohla som sa a vzala to do rúk. Zastonala som. Bola to brošňa v tvare mačky, ktorú som na Vianoce dala Severusovi. Bola ale v takom zlom stave, až ma pichlo pri srdci. Vložila som si ju do vrecka. Zaprisahala som sa, že hneď, ako budem mať možnosť, nejako ju opravím. 
Otočila som sa späť k Dumbledorovi.
„Je skvelé, že sa máte fajn,“ vyhlásila som s úprimnou radosťou. 
„Vojna ťa zmenila, Rachel,“ skonštatoval profesor odrazu. Pozrela som naňho.
„Je to zlé?“
„Iste, že nie,“ zavrtel hlavou a väčšmi sa usmial. Už chcel pokračovať, no odrazu sa rozleteli dvere a v nich sa objavila profesorka McGonagallová. Bola zadýchaná.
„Čo sa deje, prepána?“ zhíkol jeden z bývalých riaditeľov zo svojho obrazu. 
Napäto som hľadela na profesorku, ktorá sa snažila polapiť dych. Keď sa jej to podarilo, vysúkala zo seba: „Je späť... vrátil sa späť k nám... prebral sa.“
Nerozumela som, o čom hovorí do chvíle, kým nepovedala: prebral sa. Vtom okamihu som vzala nohy na plecia a ponáhľala sa pred hrad, odkiaľ som sa odmiestnila späť do tmavej uličky pri Nemocnici Sv. Munga. Keď som vletela dnu, ako o život som utekala k izbe, v ktorej celé tie týždne ležal Severus. Pred dverami som prudko zastavila, zhlboka sa nadýchla a vplávala dnu.

Profesorka sa nemýlila. Skutočne sa k nám vrátil. A keď som ho zbadala, ako znavene leží na posteli a podopiera si hlavu o vankúše, zatiaľ čo vôkol neho pochodujú ľudia v citrónovožltých habitoch, musela som šťastne vydýchnuť. Netrpezlivo som počkala, až kým neurobia, čo musia. Predtým, než všetci odišli z izby, jeden z lekárov- ktorý sa o Severusa staral- ku mne podišiel.
„Ešte nemôže hovoriť a obávame sa, že tak skoro ani nebude môcť. Poškodilo mu to hlasivky. Chvíľu potrvá, kým sa to zahojí a kým bude môcť opäť normálne rozprávať,“ oznámil mi tichým hlasom.
„Ďakujem vám za všetko,“ odvetila som rovnako potichu. Iba s úsmevom prikývol a vyšiel z izby. 
Severus ležal so zatvorenými očami, preto nemohol vedieť, že som tu. Pomaly som k nemu podišla. Až keď som sa posadila na kraj jeho postele, otvoril oči. Keď ma ta zočil, zatváril sa prekvapene, potom akoby smutne a tak presne naopak, šťastne. 
„Ahoj,“ šepla som. Do očí sa mi tlačili slzy radosti. Ľavú ruku som priložila k tej jeho- večne studenej- a druhou mu odhrnula čierny pramienok vlasov z tváre. „Ako sa cítiš?“
Zdalo sa, že chce niečo povedať, no ja som len pokrútila hlavou. Vzala som zo stola pergamen a brko, ktoré som mu podala. Muselo sa mu písať ťažko. Ukázal mi, čo napísal.
To nemôžete myslieť vážne, Nicholsonová. Hlúpejšiu otázku som jakživ nepočul. Ako sa asi môžem cítiť?
„Hádam by sme tomu vykaniu mohli dať zbohom, nemyslíte, pane?“ spýtala som sa so šibalským úškrnom. Prižmúril oči a znova čosi napísal. Pozrela som do pergamenu.
Nicholsonová, museli vás udrieť do hlavy. Večne ste mi zakazovali tykať vám, čo sa teda stalo?
Pozrela som si na ruky.
„Takmer som o vás prišla,“ utrúsila som, „a znova to už zažiť nechcem.“
Opatrne som vzhliadla k pergamenu, keď mi dal prečítať, čo naň naškriabal. Skutočne, nikdy predtým som ho nevidela písať tak otrasne. Zaiste to ale bolo tým, že dlho nehýbal rukami a ani na prikrývkach sa nepíše práve najlepšie.
Nebuďte sentimentálna. To ste sa odo mňa za ten čas nič nenaučili?
Pousmiala som sa.
„Ale áno, pane, dokonca viac, než si viete predstaviť,“ zachechtala som sa potichu. Zadívala som sa do jeho čiernych očí. Konečne som ich mohla vidieť. Konečne som mohla cítiť silu jeho pohľadu. „Veľmi som sa o vás bála. Keď ste zmizli, myslela som, že vás viac neuvidím. A keď som vás potom našla v Škriekajúcej búde, polomŕtveho a v kaluži krvi.... Som rada, že ste späť.“
To vy ste ma tam našli? To kvôli vám tu teraz budem musieť trčať, až kým neumriem ako starý muž, ledva stojaci na vlastných nohách, so šedivými vlasmi a trpiaci sentimentálnou náladou tak často ako ten starý blázon Dumbledore?!
Chtiac-nechtiac som sa musela zasmiať. Starý dobrý Snape. So širokým úsmevom som ukázala na jeho vlasy.
„Už teraz ste šedivý a starý,“ doberala som si ho. Zamračene stiahol obočie. Už sa chcel pohnúť, no hneď bolestivo sykol. Upokojujúco som ho chytila za ruku. „Len pokojne ležte. Musíte oddychovať, aby sa vám to čím skôr zahojilo a aby ste mi mohli čím skôr vynadať.“
Bolestivo sa uškrnul. Bod pre mňa, pobavila som ho. Ale ako sa dopracovať k tomu, čo mu chcem už povedať dlhé týždne?
Zastrčila som si za ucho neposlušný kader a zamrvila sa na mieste. Severus si to všimol. Skúmavo si prezrel moju tvár, až pohľadom zastavil na mojom líci. Pomaly zdvihol ruku a nežne sa chladnými prstami dotkol mojej jazvy. Opatrne po nej prešiel. Jeho výraz v tvári sa zmenil. Pookrial. Keď sa mi zadíval do očí, až mnou prešli príjemné zimomriavky. Takýto pohľad mi chýbal najviac. Chytila som ho za ruku a jemne ju stlačila.
„Mali by ste niečo vedieť,“ začala som nervózne. „Chcela som vám to povedať už oveľa skôr, ale vtedy sme sa nerozprávali...“
Umlčal ma krútením hlavou. Vymámil si ruku z môjho zovretia a opäť čosi napísal na pergamen. Teraz ale písal dlhšie.
Mala by si vedieť, Rachel, že tvojich rodičov som zabiť nechcel. Ak mi nebudeš veriť, pochopím to, no vedz, že to nebolo dobrovoľné. Voldemort takto zvykol skúšať svojich prívržencov a ja som nemal na výber. Pochopím, ak mi to nebudeš chcieť odpustiť, no chcem, aby si vedela, že ma to mrzí. Chcel som ti to povedať vždy, keď sme sa videli, no bál som sa, že mi neuveríš, že ma ani nevypočuješ. Odpusť, že som ti spôsobil toľko bolesti.
So slzami na krajíčku som naňho pozrela. Jeho oči mi prezrádzali, že ho to skutočne mrzí. Boli plné citov, ako už dlho nie. Vydýchla som.
„Odpúšťam,“ hlesla som. Nič viac som v tej chvíli zo seba nedostala. Po tvári mi stiekli slzy a on mi ich nežne utieral.
Odhodlala som sa. Zhlboka som sa nadýchla, sklonila sa k nemu a vtisla mu na pery jemný bozk. Nenamietal a keď som sa od neho chcela odtiahnuť, chytil mi tvár do svojich dlaní a pobozkal ma na čelo.
„To som ti chcela povedať,“ šepla som. Pustil ma, zadívajúc sa mi do očí. „Ľúbim ťa, Severus.“
Vzal pergamen s brkom opäť do rúk. Po niekoľkých sekundách mi dal prečítať napísané.
Si si tým istá? Tvoj život bude poznačený. Nie som už najmladší a ani nemladnem.
Pozrela som späť do jeho tváre. Čakal na moju reakciu.
„Som dieťa vojny, Severus, vždy... do konca života budem poznačená. Ale ten život chcem zdielať jedine s tebou,“ vyhlásila som skalopevne.
Niekoľko sekúnd sa na mňa uprene díval. Potom znova čosi napísal. Keď som si to prečítala, nemohla som sa zbaviť tej bláznivej radosti v mojej hrudi.
To sa ešte uvidí...