Záškodníci

„Vypite ten elixír,“ prikázala mi ošetrovateľka. Bokom som na ňu pozrela. Jej mentorský pohľad ma prinútil zaklapnúť ´naozaj poučnú´ knihu, odložiť ju bokom a naliať do seba obsah flakónu. Až ma striaslo od toho, ako hnusne chutil. Vzala mi z rúk prázdny flakón a začala upratovať vôkol mňa. „O chvíľu by tu mal prísť pán riaditeľ, chce vedieť, ako na tom ste.“

Vystrelo ma. Naprázdno som preglgla, rýchlo zliezla z postele a vzala si čisté veci.

„Tak to je potom čas na sprchu,“ vyhlásila som a zamierila k malej kúpeľni. „Povedzte mu, že sa cítim lepšie! A že na mňa nemusí čakať!“ zvolala som za ňou ponad plece predtým, než som sa zamkla v malej miestnosti.

Vydýchla som si a spokojne pokývala hlavou nad tým, aký skvelý plán mi to len napadol. Gratulujúc sama sebe som vošla do sprchy a dopriala si príjemnú sprchu. Dlhú chvíľu som sa močila v tečúcom prúde teplej vody. Napokon, po dlhej chvíli, som uznala za vhodné vyjsť von. Snape tu už určite nebude. Nuž som na seba natiahla čisté pyžamo, prečesala si mokré vlasy a vyšla z kúpeľne. Pri svojej posteli som však zbadala stáť Snapa. Zahryzla som si do pery, otočila sa na päte a mala v pláne vrátiť sa späť do kúpeľne, no Snape si ma všimol.

„Slečna Nicholsonová,“ oslovil ma, čím sa mu podarilo zastaviť ma. Zhlboka som sa nadýchla a plynulým pohybom sa otočila tvárou k nemu. Vyčarila som na perách široký úsmev. Hneď ma však zabolela rozťatá dolná pera, na ktorej sa mi vytvorila chrasta.

„Pán riaditeľ,“ oslovila som ho s rovnakým tónom ako on mňa.

„Osobne,“ jemne sa mi uklonil. Napravila som si oblečenie a vykročila k nemu, teda ku svojej posteli.

„Čomu vďačím za tak ctenú návštevu?“ zatiahla som naoko vľúdne. Snape posmešne podvihol kútiky pier.

„Vašej neutíchajúcej túžbe zapliesť sa do problémov pri každej možnej príležitosti,“ odvetil pomaly. Zastavila som pri ňom. Zospodu som si ho premerala pohľadom, obišla ho a posadila sa na posteli. „Mysleli ste si, že sa mi vyhnete? Nuž, povedal som si, že si na vás počkám.“

„Aké nečakané,“ zamrmlala som ironicky. Buď ma nepočul, alebo sa len tak tváril, pretože to nijako neokomentoval.

„Keďže som až do tejto chvíle nemal možnosť s vami normálne hovoriť,“ slovo normálne sarkasticky zvýraznil, „musím to urobiť teraz. Istotne viete, prečo som tu.“

„Zaujíma vás, ako sa mám,“ skonštatovala som, no znelo to ako otázka. Snape sa na mňa zamračil. Len som sa nevinne usmiala a zaklipkala naňho mihalnicami. Chytil sa za koreň nosa, schytil stoličku a posadil sa na ňu. Keď sa oprel o jej operadlo, zahľadel sa mi do očí, preložiac si nohu cez nohu.

„Áno, slečna, všetkých zaujíma, ako sa máte,“ odsekol namrzene. Vydýchla som. Sadla som si do tureckého sedu a pozrela si na ruky.

„Presne tak,“ povedala som trpko. Snape si pohŕdavo odfrkol.

„Nesnažte sa ľutovať samú seba, je to aj pod vašu úroveň,“ zavrčal na mňa. Rýchlo som mu pozrela do tváre, stiahnuc pritom obočie.

„Preto tu, hádam, nie ste, však?“ spýtala som sa ho zostra. V očiach sa mu na niekoľko sekúnd objavili iskričky hnevu.

„Zaujímalo ma, čo sa to vlastne stalo vtedy na chodbe. A kto napísal tie slová na stenu,“ pri posledných slovách sa mi zlostne zadíval do očí. Chvíľu som naňho mlčky hľadela, opätujúc mu pritom podobný pohľad.

„Neviem, kto to napísal. A ten zvyšok,“ zasekla som sa. Spomenula som si na tú bolesť. Privrela som viečka, zopárkrát sa zhlboka nadýchla a pozrela späť na Snapa. „Pán profesor Carrow ma len potrestal.“

„Potrestal?“ zopakoval Snape, akoby si len chcel overiť, či rozumel správne. Medzi obočím sa mu pritom vytvorila hlboká vráska.

Neviem, prečo bola moja odpoveď práve takáto. Pristihla som sa pri tom, ako prikyvujem.

„Veď ma poznáte, aj ten môj podrezaný jazyk,“ vysvetlila som laxne. Snape si zamyslene prešiel ukazovákom po spodnej pere. Neprestajne som mu hľadela do očí, aby mi uveril a viac sa na to nepýtal. Nechcela som tú udalosť riešiť. Napokon si ruky položil do lona, prerušil očný kontakt a dlho vydýchol.

„Madam Pomfreyová vám zaiste povedala, čo sa dialo potom,“ spýtavo mi pozrel do očí. Opäť som len prikývla. „Tak potom viete, že ten elixír, ktorý som vám pripravil, musíte piť pravidelne.“

Udivene som zažmurkala.

„Ten elixír ste pripravili vy?“ prekvapene som pozdvihla obočie.

„Áno, pripravil som ho ja,“ odvetil stroho a rýchlym pohybom vstal. „A bol by som naozaj rád, keby ste dbali na moje slová.“

„Iste, pane,“ prikývla som znova. Premeral si ma pohľadom, otočil sa na päte a vykročil preč z ošetrovne. V poslednú chvíľu sa mi ho podarilo zastaviť. „Pane!“ zastavil a pozrel na mňa ponad svoje plece. „Asi... asi by som vám mala poďakovať.“

Snape sa uškrnul a otočil sa tvárou ku mne.

„Nehovorte. A za čo?“

Zamrvila som sa na mieste.

„Za ten elixír, ktorý ste pripravili a,“ na krátku chvíľu som sa zasekla. Opatrne som mu pozrela do očí, jemne sa usmejúc. „Aj za to, že ste ostali pri mne, keď som vás požiadala. Viem, že ste tu boli celý ten čas.“

Snape na mňa mlčky hľadel niekoľko dlhých sekúnd. Čakala som na jeho reakciu, akúkoľvek, bolo mi to jedno. Napokon nepatrne podvihol pravý kútik pier.

„Maličkosť, slečna Nicholsonová,“ zatiahol ironicky. Môj úsmev sa väčšmi roztiahol, načo sa riaditeľ otočil na päte a vyšiel z miestnosti. Dlho som potom hľadela na dvere, za ktorými zmizol.

***

Prevrátila som sa na druhý bok. Zabudla som však na to, že mám v lone položenú knihu. Tá so žuchnutím dopadla na zem a otvorená na poslednej strane na mňa mlčky zazerala, akoby sa mi vysmievala za moju slabosť. Moje viečka sa nedobrovoľne zatvorili a spomedzi pier mi vyšiel tichý povzdych.

„Zdá sa, že vám ten nápis rozjatril staré rany,“ ozval sa tichý hlas. Otvorila som oči, letmo pozrúc na ošetrovateľku, ktorá podišla k nočnému stolíku a položila mi naň večeru. Zadívala som sa späť na dvere vedúce do miestnosti. Madam Pomfreyová sa zohla, zdvihla knihu a položila ju na kraj stolíka. „Nemali by ste sa tým zaťažovať. Viem, že sa to teraz zdá nemožné, no aspoň sa pokúste.“

Nemala som chuť na jej reči. Chcela som len spomínať na mojich drahých rodičov. Osamote.

Nemám poňatia, čo sa jej motalo v hlave, no neušiel mi ten jej divný polo úsmev, ktorý sa jej usadil na tvári, keď pozrela najprv na dvere a tak na mňa.

„Niekoho čakáte?“ spýtala sa opatrne. Z jej hlasu som však počula zvedavosť. Stiahla som obočie.

„Nerozumiem, prečo?“ zamrmlala som.

„To nič, to len tak,“ odvetila takmer rovnako nezrozumiteľne ako ja. Pozrela som na ňu. Usmievala sa ako slniečko. „No, nemohla som si nevšimnúť, ako často vám pohľad utekal k dverám. Tak sa mi len zdalo, že možno čakáte návštevu.“

Zamračila som sa ešte viac a pretočila sa späť na chrbát. Prečo jej hlas znel nejako inak? A navyše sa tvárila, akoby vedela niečo, čo ja nie.

„Nie, nečakám nikoho,“ odpovedala som rýchlo. „Na tie dvere sa dívam preto, lebo netrpezlivo očakávam, kedy ma odtiaľto pustíte.“

„Ach, isteže,“ prikývla. To prikývnutie sa však hneď zmenilo na potrasenie hlavou. „Neviem, čo za hlúposť mi to napadla.“

Ak mi niečo prekážalo, tak to bolo toto. To je mrmlanie popod nos. Niečo mala za lubom! A tvárila sa, akoby to tak nebolo, ale ja ju už poznám dosť dobre na to, aby som ju vedela prekuknúť.

„Čo vám napadlo?“ zavrčala som. Skutočne, po jej slovách som sa cítila akási zvláštne mrzutá. Tajnostkársky sa usmiala, vzala prázdne flakóny a vykročila do svojej pracovne. Predtým, než sa tam zatvorila, úkosom na mňa pozrela.

„Ale nič, nerobte si starosti a radšej oddychujte.“

„To robím už niekoľko dní,“ povedala som pomedzi zaťaté zuby. Vykukla spoza dverí.

„Slečna Nicholsonová,“ oslovila ma materinsky, načo som na ňu neochotne pozrela, „tie prvé dni to bol váš nápad, tak sa nesťažujte. A teraz spať, ak chcete odtiaľto zajtra odísť.“

Posledná veta ma hneď prebrala. Zabuchla za sebou dvere, načo som sa skĺzla nižšie a vytiahla si perinu až ku krku. Po chvíli nečinného zazerania na stenu mi padli viečka od únavy a ja som tvrdo zaspala.

***

„Spomínaš si? Nenechám ťa v tom, Rachel. Sme priatelia,“ napodobňovala som Nevillov hlas. Ten môj sa mi však triasol od rozrušenia. „Už si na to asi zabudol, čo? Zas až tak dávno to nebolo, Neville! A teraz sa mi odvraciaš, ukazuješ mi chrbát a za tým mojím sa mi posmievaš spolu s ostatnými! Rachel Nicholsonová, teda vlastne Snapová, podlá zradkyňa, špinavá sirota bez rodičov, smrťožrútska princezná a Snapova fľandra! To som ja, však?! TO PODĽA TEBA SOM?!“ vyhŕkla som zo seba. Celá som sa triasla od zlosti i od smútku.

„Ja som tie slová nenapísal, ak ti ide o to,“ odsekol. Naďalej sa opieral o stenu a tváril sa tak, akoby sa ho táto debata ani netýkala. Toto nebol Neville, akého som poznala. To nebol TEN Neville Longbottom. Bol to niekto iný a to ma desilo.

A náhle sa jeho tvár zmenila. Jeho svetlé dúhovky sa zmenili na tmavé obsidiánové, z ktorých sálal číri odpor. Svetlá pleť ešte viac zbledla, pery sa zúžili, nos zväčšil a odrazu predo mnou stála postava v čiernom habite, s čiernymi havraními vlasmi lemujúcimi popolavú tvár skrivenú výsmešným úškľabkom. Zaspätkovala som.

„Slečna Nicholsonová, čo sa tvárite tak vydesene?“ spýtal sa ma hlboký hlas bývalého profesora elixírov. Znenazdajky sa za oknom, pri ktorom Snape stál, zablyslo. A hneď nasledovalo zahrmenie. Pozrela som von oknom, kde zem zasypávali tisícky ťažkých kvapiek dažďa.

Vykríkla som. V odraze okna som zbadala oboch svojich rodičov, ako stáli vedľa mňa. Keď som však pozrela vedľa seba, nik tam nebol. Nuž som pohľad pomaly preniesla späť k oknu, kde ešte stále postával Snape s rovnakým výrazom v tvári.

„Viete, kto zabil vašich rodičov?“ zasmial sa Snape chrapľavo. Strhla som sa, no nepozrela som naňho. Dívala som sa na svojich rodičov v odraze. Pristihla som sa pritom, ako krútim hlavou. „Nie, neviete. Ale ja áno. A ak to chcete vedieť, musíte niečo urobiť,“ zmĺkol, nuž som naňho konečne pozrela. V jeho očiach som zbadala čosi zvláštne. Až mi z toho po tele prebehli zimomriavky. „Musíte...“

No čo som musela, to som sa nedozvedela. Oblohu znova preťal blesk a hlasné zahrmenie ma prinútilo od ľaku podskočiť. A vtom okamihu sa všade vôkol mňa rozľahla tma.

„Musíte zabiť svojich priateľov,“ ozvalo sa mi pri uchu. Ten šepot by sa zdal byť krásnym, keby boli vyslovené iné slová. Ale toto mi vyrazilo dych. Obzerala som sa vôkol seba, naťahujúc ruky v snahe chytiť sa nejakého pevného bodu. Bolo zvláštne tápať v tme. „Musíte zabiť svojich priateľov... musíte použiť neodpustiteľnú kliatbu.... všetkých ich zabite... všetkých po jednom a dozviete sa.... dozviete sa o svojich rodičoch....“ šepkal hlas aj naďalej.

Do očí sa mi tlačili slzy a ja som chcela vykríknuť, no zasekol sa mi hlas v hrdle. Nie, to odo mňa nemôže chcieť.

„Nemôžem to urobiť,“ hlesla som. „Sú to moji priatelia-“

„Priatelia?“ Snapov hlas sa ozýval všade vôkol mňa a jeho smiech sa mi zarezal hlboko do tela rovnako ako tá nepreniknuteľná tma. „To sú mi priatelia. Ktorý priateľ by sa otočil chrbtom? Ktorý by vyhlasoval klamstvá, odporné klamstvá, ktoré nemajú konca? Ha? To nie sú priatelia. Nezaslúžia si vašu vernosť, vašu oddanosť, ani... lásku,“ to slovo z neho vyšlo len horko-ťažko. A ten prízvuk mu dal úplne iný význam. „To nie sú priatelia... zabite ich a dostanete, čo chcete...“

„Nie!“ vykríkla som.

Z očí mi vyhŕkli slzy a ja som chcela kričať ďalej, no pocítila som, ako mi niekto zviera ramená a trasie mnou.

„Rachel. Slečna Nicholsonová!“ začula som z diaľky neznámy hlas. Ten dotyčný mnou neprestával triasť a ja som si až po chvíli uvedomila, že na niečom ležím. Sprudka som otvorila oči a zhlboka sa nadýchla. V ústach som mala sucho a bolela ma hlava, akoby som si ju hodinu trieskala o stenu.

„Slečna Nicholsonová, okamžite vstaňte, oblečte sa a odíďte do mojej pracovne,“ prikázal mi hlboký chladný hlas riaditeľa Rokfortu. Zažmurkala som, obzrúc sa vôkol seba. Stála pri mne madam Pomfreyová- to ona mnou triasla- a Snape ku nám kráčal odo dverí do Nemocničného krídla. „Nepočuli ste?! Pohnite si!“

Jeho hlas bol zvláštny. Áno, bol v podstate taký istý ako vždy, ale teraz som v ňom počula aj niečo iné. Čo to ale bolo? Madam Pomfreyová mi pomohla vstať z postele, strčila mi do ruky plášť a tlačila ma von z miestnosti. V očiach som jej zbadala vpísaný strach.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa rozospato.

„Teraz nie je čas na vykecávanie. Ak si pohnete, nič sa vám nestane,“ z riaditeľových slov mi po tele prešli zimomriavky. Počúvla som ho. Natiahla som na seba plášť a ďalej už pokračovala dobrovoľne. Predtým, než sme vyšli s ošetrovateľkou do ticha nocou zaliatych chodieb, zahliadla som, ako Snape nervózne prechádza od jednej posteli k druhej.

„Madam, prosím, povedzte mi, čo sa deje,“ požiadala som ju. Letmo na mňa pozrela.

„Čochvíľa sem príde... Vy-viete-kto,“ zamrmlala. „Takže nie je múdre ostávať v krídle. Preto pôjdete do riaditeľne presne tak, ako vám to prikázal profesor Snape. A bez rečí.“

„Ale prečo práve tu? Prečo príde do krídla?“ nerozumela som tomu.

„Pretože tam je to najneutrálnejšie,“ odvetila. Pri soche kamennej príšery sme sa rozdelili. Ona zamierila kamsi preč a ja som vošla do riaditeľne.

Zabuchla som za sebou dvere, vytiahla prútik z plášťa a pre istotu kúzlom zamkla dvere. Človek nikdy nevie. Triasla som sa na celom tele, od hlavy až po päty. Nevedela som, či od zimy alebo od toľkého šoku. Ešte stále som v hlave mala slová z toho sna. Bol to ale veľmi zvláštny sen.

Všade vôkol mňa bola tma, musela byť hlboká noc. A ja som sa bála rozsvietiť čo i len prútik. Bála som sa, že ma Voldemort nájde. Desila som sa predstavy, že by som sa s ním mala stretnúť zoči-voči. Ale čo tu vlastne tak neskoro v noci chcel? To bola otázka, na ktorú som nepoznala odpoveď.

Prinútila som sa rozsvietiť prútik, aby som si videla aspoň pred nos. Slabé svetlo z prútika osvetlilo malú časť miestnosti. Podišla som k Snapovmu stolu. Zdalo sa, že len pred malou chvíľou tu sedel, pretože atrament na pergamene ešte nestihol poriadne zaschnúť. A odrazu som zbadala dvere úplne vzadu. Ako to, že som si ich nikdy predtým nevšimla? Nuž som opatrne došla až k nim a ešte opatrnejšie ich otvorila. Zalapala som po dychu. Bola to Snapova spálňa.

To posledné, čo som chcela, bolo, aby som sa ocitla práve tu. No práve toto miesto sa mi zdalo byť najbezpečnejším. Ani sama neviem prečo. Pohľad na veľkú posteľ ma prinútil uľavene vydýchnuť. Nuž som vošla dnu a zatvorila za sebou dvere. Posvietila som si na celú miestnosť. Bola to klasická spálňa so všetkým, čo potrebovala mať. Veľká posteľ, nočný stolík, skriňa, vitrážové okno a ďalšie dvere zjavne vedúce do kúpeľne. Vedľa nich som zbadala obrovskú knižnicu s množstvom kníh a pri nej pohodlnú sedačku. Nedovolila som si sadnúť si na jeho posteľ. Bála som sa vlastne dotknúť čohokoľvek, čo patrilo Majstrovi elixírov. No nechcelo sa mi postávať tu celý čas. Tak som sa posadila do kresla pri knižnici a schúlila sa do klbka.

Dlho, veľmi dlho som takto nečinne sedela a hľadela von oknom. Za ním žiarila obloha bez jediného mráčika posiata miliónmi blikajúcich hviezd. Obloha sa stala v túto zvláštnu noc svedkom niečoho, čo som ja (a ani nik nezainteresovaný) nevidela.

Nekonečné ticho prerušilo až rázne buchnutie dverí. To už slnko vychádzalo nad obzor a svojimi prvými lúčmi zalialo neveľkú miestnosť. Bola som ale príliš unavená na to, aby som vstala.

„Nicholsonová!“ ozval sa Snapov hlas z vedľajšej miestnosti. „Kde ste, Nicholsonová?“

Dvere do miestnosti, v ktorej som sa nachádzala, sa otvorili a v nich sa objavil Snape. Pohľadom prebehol celú izbu, až ním napokon zastavil na mne. Zaknísal sa a ja som v tom momente pocítila, že niečo nie je v poriadku. Rýchlo som vstala, až sa zo mňa zošuchol môj plášť a podišla k nemu. On si však viditeľne vydýchol, podišiel k svojej posteli a znavene sa na ňu posadil.

V tú zvláštnu noc, v tú skorú rannú hodinu sa nebo stalo svedkom, že sa niečo medzi mnou a Severusom Snapom zlomilo. Pohľad naňho sa mi od základov zmenil.