Záškodníci

Ahojte!  Tie týždne ale rýchlo idú, čo? Už je tu opäť víkend a ja vám sem pridávam ďalšie dve kapitolky  Tak si ich poriadne užite, rovnako tak i prázdniny.

Mimochodom, neviem, ako to bude počas najbližších dvoch týždňov. Pravdepodobne nebudem mať prístup na internet, takže kapitoly pribudnú asi až v druhej polovici mesiaca 

Prajem ešte krásny deň a príjemné čítanie 

Vaša Lizy

Moja rozpoltenosť v posledných dňoch bola priam zarážajúca. Nemala som ani poňatia, ako sa chovať. Tá hlúposť o mojej „nedotknuteľnosti“ sa po hrade rozšírila rýchlosťou svetla. Dokonca ma ani nechceli na stretnutiach DA! Zúfalo som si priala, aby to celé bola lož. A ona aj bola. Vlastne....

„Nič mi nevysvetlíte a ja sa potom nemôžem ani brániť voči ostatným,“ zavrčala som na Dumbledora. Už asi po stý krát mi vysvetlil, že všetko ostatné sa dozviem až v ten správny čas. „Vždy dookola to isté. Ale ja už viac nechcem čakať! Nechcem sa ďalej mučiť otázkami prečo a ako? Vravíte mi, aby som toho netopiera chránila, ale ako to mám robiť, keď ma nechce vidieť?! Ako to mám robiť, keď sa k nemu nemôžem ani priblížiť bez toho, aby si to nik nevšimol?! Nemôžem si len tak bezstarostne navštevovať jeho komnaty len kvôli tomu, že je môj osud! Kašlem vám na naň! Kašlem na toto všetko! Už mám toho plné zuby!“

A s týmito slovami som napálene vyšla z izby, buchnúc pritom dverami. Zbehla som po schodoch do klubovne, preletela ňou ako víchor a vyšla na chodbu. Netušila som, kam kráčam, no chcela som ísť ďaleko. Ďaleko od tohto všetkého.

Spoza rohu sa znenazdajky vyrútili dve Chabromilčanky. Keď ma zbadali, vymenili si povrchné pohľady. Lavender pozrela späť na mňa.

„Tak čo, slečna nedotknuteľná? Čo dnes máte v pláne s pánom nesmiete slečne tabu skriviť vlások na hlave?“ vyrypla do mňa posmešne. Zaplavila ma silná dávka hnevu. Zhlboka som sa nadýchla a podvihla pravé obočie.

„To ťa vôbec nemusí zaujímať,“ odsekla som pohŕdavo. Obe sa nahlas zasmiali.

„Ako dlho už spolu chodíte?“ ozvala sa tentoraz Romilda. Tvárila sa priateľsky, no jej tón mi dal jasne najavo, že je to len irónia. Myslela som, že keby som nemala dostatok rozumu, vrhnem sa na ne obe a zmlátim ich, vytrhám im vlasy, vyškriabem oči.

„To ti nemôžem prezradiť, Romilda,“ mávla som rukou, nakloniac sa k nej, akoby som jej chcela povedať nejaké tajomstvo, ktoré nesmel nik iný počuť. Nečakala som na ich reakciu. Vytrčila som bradu a vystretá ako slamka prešla vôkol nich.

Za najbližším rohom som si potichu šťavnato zanadávala a zaťala päste. Hlupane. Myslia si, aké sú inteligentné, aký inteligentný je ich humor. Nie sú nič viac, len hlúpe husi, ktoré závidia aj vlas na hlave.

„Rachel,“ ozvalo sa z obrazu na stene, o ktorú som sa opierala. Pozrela som ta, no hneď som musela zúfalo vydýchnuť.

„A čo? Teraz ma budete prenasledovať?“ zasyčala som na Dumbledora, pozerajúceho na mňa z obrazu. Neodpovedal, no bolo mi to hneď jasné. Spupne som sa uškrnula. „A čo ak sa rozhodnem ísť vonku? Tam žiadne obrazy nie sú.“

Vykročila som chodbou. Dumbledore ma hneď nasledoval, prechádzajúc z jedného obrazu do druhého a snažil sa pritom udržať so mnou krok.

„Tak tam za tebou príde Severus,“ odpovedal jednoducho. Zastavila som na mieste a zazrela naňho bokom. Práve bol v obraze s nejakým starým čarodejníkom s divným klobúkom na hlave.

„Nepríde. A vy to viete,“ odvrkla som a ďalej už pokračovala sama. Nechal ma ísť. Našťastie. A ja som sa pre istotu ponáhľala pred hrad.

Došla som až k jazeru. Čupla som si a zdvihla zopár kamienkov. Chvíľu som ich ťažkala v rukách, až som ich napokon jeden po druhom začala hádzať do vody, sledujúc pri tom vlny, ktoré sa vytvárali po ich dopade. Vtom som začula kroky niekoľko metrov odo mňa. Pozrela som smerom, odkiaľ prichádzali. Bol to Snape, kto sa ku mne pomaly blížil. Len som si povzdychla a vrátila sa k hádzaniu kamienkov do vody.

„Slečna Nicholsonová, môžete ma nasledovať do mojej pracovne?“ spýtal sa ma a hoci tá otázka bola vskutku veľmi zdvorilá, jeho tón taký nebol ani za mak.

„Hneď za vami prídem, pane,“ zamrmlala som.

Cítila som, ako na mňa uprel svoje tmavé oči, nuž som sa od neho odvrátila, tváriac sa, že zbieram ďalšie kamienky. Popravde som si však utrela slzy, ktoré mi stiekli po tvári. Narovnala som sa a znova začala hádzať kamienky do vody, no teraz už o niečo tvrdšie. Chcela som byť sama. Prečo musel prísť práve teraz? Určite ho poslal Dumbledore!

„Teraz hneď,“ povedal rázne. Narovnala som sa, hodila zvyšné kamienky do vody a otočila sa k nemu, vzdorovito sa mu zahľadiac do očí. Otočil sa na podpätku, nuž sme spoločne vykročili do jeho pracovne.  Opäť raz sme boli celú cestu ticho a prehovoril až vtedy, keď za mnou zabuchol dvere svojej pracovne.

„Čo si želáte, pane?“ zatiahla som ironicky. Zabodol do mňa svoje chladné oči.

„Prečo rozširujete tie hlúposti?!“ vybrechol na mňa.

„Aké hlúposti?“ nechápala som.

„Nerobte zo mňa blázna. Veľmi dobre viem, že viete, o čom hovorím,“ zavrčal pomaly. Strhol sa a podišiel k svojmu stolu. „Teraz ma všetci majú za-“

„Nič nerozširujem!“ ohradila som sa, ani som ho nenechala dohovoriť. „A len hlupák by uveril takej sprostosti. A navyše, keď ju vymyslel nejaký študent- ak to bol študent.“

„Tak potom toho študenta musíme zastaviť,“ vyhlásil. Otočil sa späť ku mne, zadívajúc sa mi hlboko do očí.

„Ako?“ hlesla som. Akosi som z toho nemala dobrý pocit.

„To nie je vaša starosť. Ale trest ho neminie.“

„Trest?“

„Áno, veľmi krutý trest,“ pritakal. Odrazu sa zatváril nanajvýš spokojne. Pomaly na mňa pozrel, až sa mi z toho rozbúchalo srdce. Nie, toto vôbec nevyzerá dobre. „Vy, Nicholsonová, vy zistíte, kto to rozširuje.“

„Ja? Prečo ja?“ šepla som, nechápavo naňho hľadiac. Podvihol obočie o kúsok vyššie a urobil ku mne krok.

„Chcete, aby som to urobil ja?“ spýtal sa ma pomaly. Schválne zvýraznil každé jedno slovo. Prerývane som sa nadýchla.

„Nie,“ vydýchla som. Nemohla som dovoliť, aby to urobil on. S očakávaním sa mi zadíval hlboko do očí. Pozrela som do zeme a tak späť naňho. „Môžete sa na mňa spoľahnúť, pane, že urobím všetko, čo je v mojich silách.“

Kútiky jeho pier sa mu pobavene podvihli, oprel sa o stôl a prekrížil si ruky na hrudi.

„Tak potom sa musím obávať, že toho veľa nebude,“ zatiahol sarkasticky. Zamračila som sa naňho a bez slova sa otočila a zamierila von z pracovne. Pred dverami ma zastavil. „Máte na to týždeň.“

Pozrela som naňho ponad plece. „Dva dni nestačia?“

Zrejme neprepočul ten sarkazmus v mojom hlase, lebo na mňa škaredo zazrel.

„Zmiznite,“ zavrčal na mňa. V tej chvíli som mala chuť zakliať ho. Zmiznite. Čo som pes?! Venovala som mu jeden zo svojich najškaredších pohľadov.

„Ako rozkážete,“ odsekla som, vyšla z jeho pracovne a poriadne tresla dverami.

***

Sedela som na nádvorí a očkom pozorovala študentov. V jednej ruke som držala zápisník a v druhej brko, tváriac sa, že si niečo zapisujem a tuho pritom premýšľam. V skutočnosti som sa naozaj snažila zistiť, kto rozširuje tie hlúposti o mne a o Snapovi.

Stále nedokážem pochopiť, ako niekomu mohla napadnúť taká hlúposť, že s ním niečo mám. Premerlina, veď by to mohol byť môj otec! I keď, láska nepozná rozdiely, žiadne. Proste si príde a votrie sa ľuďom do života.

Ale späť k téme. Odrazu sa mi do zorného poľa dostala postava vyrasteného Slizolinčana. Opieral sa chrbtom o múr na opačnej strane nádvoria a rozprával sa so svojimi spolužiakmi, mračiac sa pritom na trávu pod nohami. V sledovaní Malfoya ma však prerušil Seamus, ktorý si ku mne znenazdajky prisadol. Nepozrela som však naňho. Radšej som sa venovala svojmu zápisníku.

„Neverím, že je to tak,“ povedal udivene a neveriacky zároveň. Letmo som naňho pozrela. Odsudzujúco sa na mňa díval, čo ma trochu zabolelo. „Naozaj nemôžem uveriť tomu, že si skončila so Snapom a že mu robíš donášačku. Keď si predstavím, že som ťa chcel pozvať na rande. A koľko vecí som ti počas hliadok povedal. Aspoň vidím, ako sa človek dokáže zmýliť.“

Zaťala som zuby, privrela viečka a zhlboka sa nadýchla. Zaklapla som knihu, zadívajúc sa na fontánu predo mnou.

„Ak si sem prišiel preto, aby si mi vmietol do tváre tvoje neopodstatnené obvinenia, môžeš sa hneď spakovať. Naozaj o to nestojím,“ zavrčala som pomedzi zuby. Cítila som v sebe toľko zlosti, až sa mi chcelo plakať. A bola som sklamaná. Tak toto sú moji priatelia? Uveria prvej hlúposti, ktorá sa im dostane do uší? Skvelé!

Rázne som vstala, zatvorila kalamár, schytila veci a predtým, než som odkráčala preč, hodila som na Seamusa zničujúci pohľad. Kráčala som chodbami rýchlo. Hruď sa mi prudko dvíhala od toľkej zlosti. Do očí sa mi drali horké slzy a snažili sa za každú cenu vyjsť na povrch. Zašla som za roh a takmer som do niekoho vrazila. Bola to Ginny. Zamračila sa na mňa a na oplátku aj ja na ňu. Už išla niečo poznamenať, no ja som jej skočila do reči.

„Áno, áno, pokojne začni aj ty. Zdá sa, že je toho málo, prečo nepridať viac? No, len spusti, zatni klinec úplne,“ povedala som rýchlo a rozladene. Ginny prekvapením pootvorila ústa. Ja som ale nechcela prestať. Odrazu som si na nej chcela vyliať svoju zlosť. „Tak vy ste mi teda priatelia! Poslali ste ma k vode hneď, keď ste sa dopočuli o nejakej sprostosti. Ale fajn, ak nepotrebujete vy mňa, nepotrebujem ani ja vás.“

Prešla som vôkol nej, ani som ju nenechala zareagovať na tento môj výlev. Pevnejšie som uchopila veci v rukách. Povedala som heslo, naskočila na točité schody a bez zaklopania vošla do Snapovej pracovne. Nikde som ho ale nevidela. Môj pohľad hneď zabehol k Dumbledorovi v obraze. Spal, alebo sa tak aspoň tváril. Zabuchla som za sebou dvere a podišla k riaditeľovej stoličke. Bolo mi v tej chvíli bytostne jedno, čo na to povie Snape, keď ma uvidí. Hodila som sa na jeho stoličku. Bola celkom pohodlná. Položila som veci na stôl, oprela sa o operadlo a zatvorila oči, zhlboka dýchajúc.

Netrvalo dlho a dvere sa otvorili. Neunúvala som sa otvoriť oči, aby som zistila, kto to vošiel. Ale podľa tichých krokov a slabého zavrčania som to hneď zistila.

„Čo robíte za mojím stolom, Nicholsonová?“ spýtal sa ma rozčúlene Snape. Otvorila som najprv jedno oko, potom i druhé a nasilu sa uškrnula.

„Teraz sme predsa jeden pár, no nie? Môžem si to dovoliť,“ zatiahla som sarkasticky. Snape stiahol obočie, až sa mu medzi ním vytvorila hlboká vráska. Frustrovane som vzdychla. „Nikto mi neverí. Všetci si myslia, že je medzi nami akýsi prazvláštny vzťah. Myslia si, že spolu chodíme! A len pred malou chvíľou mi Seamus povedal, že som vraj váš donášač!“ dokončila som rozhorčene.

Snape na mňa ani raz nepozrel. Len stál pri okne a rozopínal si svoj čierny plášť. Napokon ho zo seba stiahol, podišiel ku mne a prehodil ho cez operadlo. Potom sa vrátil k oknu a jemne ho pootvoril.

„A nie, ešte som neprišla na to, kto s tým začal. Je to ťažké určiť. Teraz o tom hovoria všetci,“ povedala som, aj keď sa nepýtal. Zazrel na mňa.

„Snažte sa ďalej,“ zavrčal chladne. Zadíval sa späť von oknom a sarkasticky dodal: „Asi by vás nepotešilo, keby som sa do toho musel zamiešať ja.“

„Snažím sa!“ vyhŕkla som. Snape na mňa trhnutím pozrel. Vedela som, že som prestrelila, keď som naňho takto zakričala.

„Nicholsonová, máte pocit, že si tu na mňa môžete len tak jačať, koľko sa vám zažiada?“ spýtal sa ma pomaly, zvýrazňujúc každé jedno slovo. Urobil ku mne zopár malých krokov. „Nezabúdajte na to, že som ešte stále váš riaditeľ. Tak sa tak láskavo aj správajte.“

„Nemajte strach, pane, nezabúdam na to,“ odvetila som s ironickým podtónom. Oprela som sa späť o operadlo stoličky a vyložila si nohy na stôl, nahodiac na tvári vyzývavý pohľad. „Ale vy nezabúdajte, že to kvôli vám sme sa dostali do takejto situácie.“

Snape sa na mňa zamračil, zjavne nevedel, čo mám namysli. Poklepkala som prstami po stole, no už som sa znova mračila.

„Keby ste sa nehrali na tak milosrdného človeka, nič z toho by sa nemuselo stať a ani jeden z nás by nemusel čeliť tak odsudzujúcim pohľadom,“ vysvetlila som stroho. Snapovi sa zablýskalo v očiach. Podišiel úplne k stolu a naklonil sa cezeň až ku mne. Niekoľko sekúnd som si myslela, že po mne chňapne ako hladné zviera a roztrhá ma na márne kúsky priamo tu pred zrakmi všetkých bývalých riaditeľov tejto školy. Našťastie, nič také sa nestalo.

„Veľmi rád vás potrestám, ak po tom tak veľmi túžite,“ precedil pomedzi zuby. Naklonila som sa aj ja k nemu a vyčarila na tvári falošný úsmev.

„Už sa nemôžem dočkať,“ zaironizovala som.

Bola som si istá, že Snape má väčší zmysel pre humor. Ale asi som sa mýlila. Alebo len skrátka nechápal môj humor. Po tom, čo som povedala tú prekliatu vetu, mi ako prvé napadlo, že ma na mieste ukrižuje. Nebola to o nič lepšia predstava ako tá predošlá, ale táto sa zdala byť reálnejšou. Tak rozzúreného som ho tuším ešte nevidela.

„Tu budete trčať dovtedy, kým sa nenaučíte držať jazyk za zubami a rešpektovať autoritu,“ zavrčal a odsotil ma k stene nejakej malej kutice na metly.

„Hádam len nemyslíte seba,“ nasilu som sa zasmiala. Schmatol môj prútik, výsmešne podvihol kútiky pier a zatvoril dvere. Všade vôkol mňa sa rozliala tma a ja som si nevidela ani pred nos. Ozvalo sa slabé šťuknutie, až ma zamrazilo.

„Ja neznášam tmu!“ vyhŕkla som. Odrazu som pocítila niečo na mojej ruky. Rýchlo som sa strhla, až som vrazila do police. Zavzlykala som. „A neznášam pavúky!“

Merlin, radšej ma mal roztrhať na tie kúsky, aspoň by som nemusela trčať tu, v tej tme a v spoločnosti chlpatých dlhonohých pavúkov. Skĺzla som sa po stene až k zemi, schúlila sa do klbka a schovala si hlavu do dlaní. Hnusák jeden! Slizký netopier zo žalárov! Argh!

Kdesi v diaľke som začula znova to šťuknutie a náhle slabé zavŕzanie starých dverí. Unavene som si opierala hlavu o kolená, no nezdvihla som ju. Ostala som nehybne sedieť. Nechcela som toho netopiera vidieť.

„Už ste sa poučili, slečna Nicholsonová?“ ozval sa odo dverí jeho hlboký chladný hlas, z ktorého teraz sálal výsmech.

Otvorila som oči a zdvihla hlavu. Hneď ma oslepilo svetlo z chodby. Prižmúrila som oči. Snape na mňa zvrchu hľadel a zjavne čakal na moju odpoveď.

„Och, no iste,“ odsekla som.

„Už je ráno. Mali by ste sa ísť pripraviť na vyučovanie, ktoré začne o pätnásť minút,“ oznámil mi ľahostajne. Zamračila som sa.

„O pätnásť minút? Ako to mám teraz akože podľa vás stihnúť?! Potrebujem sa najesť a ísť do sprchy!“ ukázala som na ufúľané oblečenie. Snape sa uškrnul.

„Takže si tu ešte chvíľu posedíte,“ skonštatoval a znova za sebou zabuchol dvere. Zúfalo som vydýchla.

„V pohode! Už som sa dokonca spriatelila s tým otravným pavúkom! A musím vás povedať, že je oveľa príjemnejší než vy!“ kričala som naňho, aj keď som vôbec nevedela, či ma počuje. Spustila som plecia a väčšmi sa schúlila do klbka. Bolel ma žalúdok od hladu a v ústach som už mala sucho ako na púšti.

Chvíľu to ešte vydržím. Už ma tu určite nebude držať dlho... snažila som sa utešiť samú seba.