Záškodníci

Predposledná kapitola, ľudia! Tak si ju užite 

Utekala som chodbou, nevládala som s dychom, no bolo mi to jedno. Musela som utekať. Musela som, inak by som vybuchla. Zastavila som za najbližším rohom. V ušiach mi hučalo, popri tom som počula svoje bláznivo bijúce srdce, ktoré mi chcelo vyskočiť z hrude. Schovala som si tvár do zašpinených rúk a zúfalo sa rozvzlykala. Pred očami sa mi prehrávali scény, veľa scén. 
Všade vôkol mňa sa bojovalo. Jedno kúzlo tesne minulo Lunu. Dean a Parvati bojujúci proti Traversovi. Katie Bellová, Oliver Wood, Alicia Spinnetová a Angelina Johnsonová náhliaci sa pred hrad, vysielajúc kliatby na všetky strany. Percy a Fred stojaci na chodbe a odrazu.... rana ako z dela. Pohľad, ktorý sa mi naskytol po tom, čo sa vzduch ako tak očistil od toľkého prachu zo spadnutého múru, mi vyrazil dych. Percyho výkrik sa mi zaryl hlboko pod kožu. Držal Freda, nehybného Freda, a triasol ním.
Precitla som. Zo „spomínania“ ma vyrušili výkriky. Utrela som si horké slzy z tváre a ponáhľala sa ďalej po chodbe. Takmer som vrazila do nejakej ženy. Keď som sa od nej odtiahla, pousmiala sa, no hneď sa zatvárila ustráchane.
„Rachel, nevidela si Remusa?“ spýtala sa ma naliehavo.
„Tonksová, to si ty,“ vydýchla som. „Ale, čo tu robíš? Nie si s Teddym? Čo ak sa-“
„Nie, nie, nie,“ skočila mi do reči, krútiac pritom bláznivo hlavou. Chytila ma za plecia a prinútila ma pozrieť jej priamo do očí. „Teddy je v bezpečí. No teraz potrebujem nájsť Remusa. Aberforth povedal, že bojoval s Dolohovom. Ale neviem, kde sú.“
„Prepáč, Tonksová, no ja ti asi nepomôžem,“ odvetila som smutne. Sklonila hlavu, povzdychla si, potom ma pustila a s rýchlym rozlúčením sa rozbehla ďalej. Hľadela som za ňou, až kým sa mi nestratila z dohľadu.
Zbehla som po schodoch, teda vlastne to boli už len akési trosky. Vybehla som pred hrad, pohľadom hľadajúc niekoho blízkeho. Zbadala som ho. Práve pomáhal Deanovi na nohy. Pribehla som k nim.
„Ste v poriadku?“ hlesla som, prezerajúc si skúmavým pohľadom raz Seamusa, raz Deana. Obaja horlivo prikývli.
„A ty, Rachel?“
Na Seamusovu otázku som odpovedala tiež len prikývnutím. Odrazu do mňa Dean strčil. Len tak-tak sme sa stihli uhnúť kliatbe, ktorú na nás zaslal akýsi smrťožrút. Siahla som po prútiku, vyskočila na rovné nohy a spolu s chalanmi sme proti nemu začali bojovať. Bolela ma pravá ruka, na ktorej som mala ranu, no nesmela som zaváhať. Seamus ho napokon omráčil, až ho to odhodilo niekoľko metrov dozadu. Narazil do múru, skĺzol sa po ňom až na zem a ostal nehybne ležať.
„Výborne,“ vydýchla som uznanlivo a potľapkala ho po ramene.
Znenazdajky sa za mojím chrbtom ozval dvojitý výkrik. Nestihla som sa ani otočiť, keď mi do chrbta vrazilo niečo studené. Pocítila som, ako sa mi podlomili kolená a ja som tvrdo dopadla na zem. Na sekundu mi to vyrazilo dych. Zakašľala som. Niekto ma chytil za plecia a opatrne ma otočil na chrbát. Nado mnou stál Seamus s Nevillom a za ním Dean.
„V pohode?“ spýtal sa ma Neville. Vyzeral unavene, bol od krvi a od všetkej tej špiny a prachu.
„Asi áno,“ zachrčala som. Seamus mi pomohol na nohy. Dlaňou som si prešla po čele. Zacítila som na ruke niečo lepkavé. Pozrela som na ňu. Bola to krv. Frustrovane som si povzdychla.
„Nehýb sa!“ vykríkol Neville po druhý krát. Vedľa nás dopadlo telo smrťožrúta. Rýchlo som zdvihla prútik a namierila ho na prichádzajúceho smrťožrúta. Mávnutím som ho odzbrojila a potom i omráčila.
Odrazu mi niečo došlo, akoby som si to všetko doteraz ani neuvedomovala. Zamrzla som uprostred pohybu. Je toto to, čo si myslím, že to je? Pozrela som na chalanov vedľa seba.
„Musím ísť, musím,“ zamrmlala som. Ani som nečakala na ich odpoveď, ponáhľala som sa späť do hradu.
Chodbami som utekala tak rýchlo, ako to šlo. Vyhýbala som sa kúzlam, omračovala všetko zlé, čo bolo vôkol mňa a ako začarovaná utekala vpred. Poháňala ma neutíchajúca otázka, ktorá vo mne rástla takou intenzitou, až som myslela, že prasknem. Do tejto chvíle ma odpoveď na ňu netrápila. Celkom som zabudla na to najdôležitejšie. A teraz ma to prepadlo. Dúfala som len, že to nie je to, čo si myslím.
Vbehla som do riaditeľne ako veľká voda. Pohľad mi automaticky zabehol k obrazu. Dumbledore si tam pokojne sedel, akoby sa nič nedialo. Urobila som k nemu zopár malých krokov a nevnímajúc výbuchy a výkriky zvonka som upriamila svoju pozornosť na bývalého riaditeľa najúžasnejšej čarodejníckej školy všetkých čias. Do očí sa mi znenazdajky votreli slzy.
„Je to ono? To je ten deň? Deň, kedy...“ nemohla som dokončiť. Hlas sa mi zlomil a slzy mi vyhŕkli z očí. Dumbledore však len mlčal. Rozčuľovalo ma to. Potrebovala som to vedieť. „Tak mi to povedzte! Povedzte mi pravdu! Nastal ten deň dnes?!“
„Všetko tomu nasvedčuje,“ pomaly prikývol a uprel na mňa svoje nezábudkové oči, ktoré teraz vyzerali tak smutne. Neveselo som sa zasmiala.
„Tak mi povedzte, kde je! Povedzte mi to! Nech mám urobiť, čo treba! TAK MI TO POVEDZTE!“ skríkla som zúfalo. Nevedela som, čo cítim. Nevedela som, či je to strach, smútok, bolesť.
Zúrivo som zavrčala, utrela si slzy a vybehla von. Ponáhľala som sa zaprášenými chodbami, v ruke pevne zvierajúc prútik. Vtom chodbu preťal obrovský výbuch. Cítila som, ako letím vzduchom. Dopadla som na chrbát na studenú podlahu. Prútik sa mi vyšmykol z ruky a odkotúľal sa kamsi preč. Cítila som, ako ma zasypala vrstva dreva a kameňov. Nemohla som dýchať. Všade vôkol mňa bol prach a dym. Moje pľúca protestovali a ja som si pomyslela, že sa zadusím.
Vo chvíli, keď sa chodba ako tak očistila od toho prachu a do pľúc sa mi dostal čistý kyslík, v hlave sa mi ozval hlas. Odporný, chladný hlas nenávideného čarodejníka.
„Bojovali ste hrdinsky. Lord Voldemort vie oceniť statočnosť. Utrpeli ste ťažké straty. Ak mi ďalej budete vzdorovať, všetci zomriete, jeden po druhom. Nechcem, aby sa to stalo. Každá preliata kvapka čarodejníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikážem svojim silám, aby ihneď ustúpili. Máte jednu hodinu. Dôstojne odneste svojich mŕtvych. Ošetrite zranených. A teraz, Harry Potter, hovorím priamo k tebe,“ vravel vysoký hlas. Zdvihla som ťažkú ruku a priložila si ju k sluchám. Nechcela som to počúvať. Nechcela som počúvať jeho slová. Nemala som však na výber. „Dovolil si, aby tvoji priatelia zomreli za teba, namiesto toho, aby si sa mi postavil zoči-voči. Hodinu budem čakať v Zakázanom lese. Ak do konca tej hodiny neprídeš ku mne a nevzdáš sa, boj sa začne znova. Tentoraz sa do bitky zapojím aj ja sám, Harry Potter, a nájdem ťa a potrestám každého muža, ženu a dieťa, ktorí by sa pokúšali skryť ťa predo mnou. Máš jednu hodinu.“
Nastalo ticho. Hrozné ticho, ktoré sa mi zarývalo hlboko do každej bunky v mojom tele. Zastonala som. Ach, nie, Harry by bol schopný ísť za ním do lesa. Nie, prosím, nech to neurobí. Nejako sa to vyrieši. Všetci spoločne Voldemorta zabijeme a smrťožrúti od strachu ujdú alebo sa vzdajú. A my vyhráme.
Pokúšala som sa upokojiť, len aby som zahnala ten strach. Bála som sa. Bála som sa, že Harry urobí nejakú hlúposť. A bála som sa o Snapa. Chcela som vstať a nájsť ho, ochrániť ho. No nemohla som sa pohnúť. Bolelo ma celé telo. A môj prútik bol príliš ďaleko. Viečka mi začali oťažievať. Nevedela som, či preto, že som plakala, alebo preto, lebo som strácala vedomie. Ale asi to bolo to druhé, pretože som cítila, ako ma zalieval chlad a studený pot.
„Rachel! Rachel, kde si?“ ozvalo sa volanie na konci chodby. Chcela som zakričať, zavolať o pomoc, no nemohla som ani prehovoriť. Vtom ma ten dotyčný zbadal pod troskami a pribehol ku mne. Bol to môj najlepší priateľ, Neville. Šťastne som vydýchla, načo sa mi po tvári skotúľali ďalšie slzy. Kľakol si ku mne a ustráchane si ma prezrel. „Rachel, vydrž, hneď ťa odtiaľ dostanem. Len vydrž. Ostaň pri mne. Pozeraj sa mi do očí. Pozeraj sa na mňa... Rachel... no tak..“
Jeho slová zanikali, oči sa mi zatvárili. Nevydržala som to a nechala sa vtiahnuť do temnoty.

Otvorila som oči. Ležala som na podlahe vo Veľkej sieni. Odrazu sa odo dverí ozval akýsi hluk. Pomaly som vstala, no hneď ma zabolela noha. Nedbala som. Medzi troskami som našla svoj prútik a opatrne sa postavila na nohy. Otočila som sa k dverám. Dnu sa tlačili čarodejníci, smrťožrúti, všetci medzi sebou bojovali a ja som odrazu bola zatlačená takmer až k stene.
Všade vôkol mňa sa bojovalo. Neváhala som a aj keď som nevládala stáť na nohách, pozbierala som zvyšky stratených síl a pustila sa do boja. Po náročnom súboji s akýmsi smrťožrútom sa mi ho napokon podarilo omráčiť. Mala som pocit, akoby to nikdy nechcelo skončiť. Vyhýbala som sa kúzlam, snažila sa zachrániť si vlastný život a pritom omračovať aj smrťožrútov. Strácala som sily. Nevládala som. Už som chcela klesnúť na zem, keď sa sieňou ozvalo hlasné: „Protego!“ a spod neviditeľného plášťa vyliezol Harry. Nastalo ticho.
Zbadala som Voldemorta, ako prekvapene hľadí na Harryho. Potom vôkol seba začali krúžiť, mieriac na seba prútikmi. Všetci sme mlčky pozorovali dvojicu pred nami. Harry vysvetľoval Voldemortovi, že Snape nebol Voldemortovým, ale že bol na našej strane, na strane dobra, že Voldemort nie je vlastníkom Bazového prútiku, ale je ním sám Harry. A vo chvíli, keď Veľkú sien zaliali prvé lúče ranného slnka, miestnosťou sa ozval výkrik.
„Avada Kedavra!“ skríkol Voldemort v tom istom okamihu, ako Harry zvolal: „Expeliarmus!“
Ohromene som sledovala, ako Voldemortov prútik vyletel do vzduchu a Harry ho šikovne chytil. Vtom Voldemort prekvapene vypúlil oči a dopadol na roztrieštenú podlahu nehybný a hlavne... mŕtvy. Ach, áno, Voldemort bol mŕtvy!
O sekundu na to sa ozval výbuch. Všetci sa nahrnuli k Harrymu a začali mu gratulovať, tešili sa, objímali jeden druhého a plakali od radosti. Aj mne ušli dve, tri slzy. Je po všetkom. Je koniec. Nemohla som tomu uveriť.
Obzrela som sa po sieni, aby som našla milovaných. Našla som, no toho jediného, ktorého som chcela teraz objať, som nenašla. Strachom sa mi stiahol žalúdok. Dotackala som sa k Harrymu. Keď ma zbadal, radostne ma objal. Objatie som mu opätovala, no hneď som sa od neho odtiahla so strachom vpísaným v tvári.
„Harry, kde je Severus? Kde je Snape?“ spýtala som sa slabým hlasom. Harry zmraštil tvár. „Harry?“
„Mrzí ma to, Rachel, on... on je... je mŕtvy,“ odvetil opatrne.
Vyrazilo mi dych. Do brucha akoby mi nahádzali kamene, veľké kamene. Po tvári sa mi nedobrovoľne skotúľali slzy. Nechcela som tomu uveriť. Nemohla som tomu uveriť. Zakrútilo sa mi v hlave. Ja som zlyhala. Zlyhala som. Neochránila som ho. A on je teraz mŕtvy! Zabila som ho! Ja som ho zabila!
„Kde... kde je? Kde je teraz?“ naliehala som. Harry na mňa zmučene hľadel. Chytila som ho za sveter a zatriasla ním. „No tak, Harry, povedz mi, kde je?!“
„V Škriekajúcej búde,“ vydýchol. 
Otočila som sa na päte a aj keď ma hrozne bolela noha, bežala som ako o život. Vlastne mi išlo o život. A nielen o môj. Nechcela som veriť tomu, že je mŕtvy. Možno ešte žije, možno ho stihnem zachrániť.
Keď som vybehla po schodoch ledva stojacej chatrče, už som nestačila s dychom. Rozrazila som dvere a vpadla do malej miestnosti, starej a špinavej od prachu a blata. Bol tam, ležal na zemi v kaluži krvi. Hlavu mal opretú o múr a z krku mu tiekol prúd krvi. Vydral sa zo mňa výkrik. Hodila som sa k nemu na zem a trasúcimi sa prstami mu pritlačila krvácajúcu ranu na krku.
 „Nie, nie, nie, prosím, nie,“ zamrmlala som prosebne. Bol bledý, smrteľne, pramienok havraních vlasov sa mu lepil na tvár. Po tvári sa mi skotúľali slzy. „No tak, preberte sa. Prosím... vy ma tu nemôžete nechať... nie teraz, nie teraz, keď viem celú pravdu... keď viem, čo sa stalo.... čo všetko ste urobili... a ja... ja by som... chcem povedať, že...“ hlas sa mi zlomil.
Sklonila som hlavu, oprela si čelo o to jeho a zúfalo sa rozplakala. Cítila som taký hrozný bôľ, taký smútok, zúfalstvo. Želala som si, aby to nebola pravda, aby sa vrátil späť. Aby sa ku mne vrátil.
Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do tváre. Nehýbal sa. A asi ani nedýchal. Pomaly som sa k nemu sklonila a zastavila som až zopár milimetrov od jeho pier.
„Milujem ťa, Severus Snape,“ šepla som a vtisla mu na pery bozk. Jediný,  o ktorom som vedela. A ten, o ktorom už on vedieť nebude. Pretože je preč.
Nemohla som zastaviť prúd sĺz, ktoré sa mi drali z očí. Horké slzy plné bolesti.
„Severus, prosím, vráť sa mi, vráť sa ku mne.. potrebujem ťa, tak veľmi,“ utrúsila som do ticha. 
Znenazdajky z jeho pier vyšiel tichý nepatrný výdych. Rýchlo som naňho pozrela. Vyzeral, že sa pokúša otvoriť oči, ale nešlo to.
 „Severus... Severus, počuješ ma?“ hlesla som. Dušu mi zaplavil plamienok nádeje. Pootvoril oči o niekoľko malých milimetrov. Šťastne som sa usmiala a pohladila ho po tvári. „Som tu, Severus. Som tu pri tebe. Pomôžem ti. Uvidíš, všetko bude v poriadku.“
Opäť som sa rozvzlykala, no tentoraz od šťastia. Trasúcimi sa rukami som vytiahla prútik a namierila ním na jeho zranený krk. Bála som sa ale použiť hocijaké kúzlo, nuž som mu len obviazala krk tak, aby mu krv netiekla tak veľmi. Podoprela som ho a ťažkopádne posadila.
„Severus, teraz sa ma musíš poriadne držať, dobre? Drž sa. A prosím, nerozštiep sa,“ dodala som prosebne. „Odmiestnime sa k Svätému Mungovi. Tak sa ma drž.“
Cítila som jeho ruku, ktorou sa ma pokúsil chytiť okolo drieku. Veľmi mu to však nevyšlo. Frustrovane som vzdychla. Pevne som ho objala, privrela viečka a vtom okamihu sme sa odmiestnili s hlasným prasknutím. Bolo to po prvý krát, čo sa mi podarilo úplne dokonale premiestniť.
Hneď, ako sme sa primiestnili, podlomili sa mi kolená a obaja sme klesli k zemi. Pohľadom som ho rýchlo skontrolovala. Zdalo sa, že stráca vedomie.
„Pán riaditeľ, keď ste sa prebrali, nedovolím, aby ste ma znova opustili. Takže sa snažte. Lebo ak nie, vlastnoručne vás zabijem,“ vravela som roztraseným hlasom. Obzrela som sa vôkol seba. Chodba bola prázdna. „Haló! Pomôžte mi! Pomôžte mi niekto! Prosím!“
V tej chvíli z jednej z izieb vyšli dve ženy a jeden muž. Pribehli ku mne. Vzali Severusa a odniesli ho do nejakej miestnosti, no mňa dnu nepustili. Chcela som už klesnúť na stoličku a rozplakať sa ešte viac ako predtým, no podišla ku mne mladá slečna.
„Poďte, vyzeráte vyčerpane a asi by vám bolo treba ošetriť rany,“ povedala vľúdnym hlasom. Nenamietala som. Chcela som si na chvíľu ľahnúť, len na kratučkú chvíľu a dúfať, že sa z toho Severus dostane.
Zaviedla ma do malej izby s dvoma posteľami. Bola však prázdna. Posadila som sa na jednu z nich, uľavene klesla do perín a nechala ju a ešte jedného lekára v citrónovožltom habite, aby ma ošetrili. Až do tej chvíle som si svoje zranenia neuvedomovala. No teraz ma netrápili. Modlila som sa, tak poriadne, tak úprimne. Keď ma napokon nechali samú, schovala som si tvár do vankúša a srdcervúco som sa rozplakala. Plakala som od úľavy, lebo Severus mal ešte stále šancu prežiť. Plakala som za tými, ktorí toľké šťastie nemali. Za Remusom a Tonksovou, ktorých som zbadala ležať vedľa seba ešte vo Veľkej sieni. Za Fredom, tým skvelým mladým mužom, ktorý ma vedel vždy rozosmiať. Za ostatnými, ktorí zomreli. A plakala som, lebo bolo po všetkom. Voldemorta už niet a už ho ani viac nebude.