Záškodníci

Ahojte  Cez víkend som celkom zabudla na to, že mám pridať ďalšie kapitoly, takže ich pridávam až dnes. Tak dúfam, že sa budú páčiť.

Príjemné čítanie!

Vaša Lizy

PS1: Vety označené * sú prebraté zo siedmej knihy.

PS2: Dodnes si pamätám, ako som písala tieto dve kapitoly. Bolo to uprostred noci- hoci som ráno mala ísť do školy - a vžila som sa do toho tak nenormálne, až som sa celou cestou do školy "vracala do reality". A pri písaní som počúvala túto pieseň https://www.youtube.com/watch?v=wHnqcfsU6eU, tak si ju môžete pustiť na spríjemnenie čítania.

„Nie!“ vykríkla som. Posadila som sa na posteli a s očami dokorán otvorenými hľadela do tmy pred sebou. Cítila som na tvári zmes potu a sĺz, srdce mi bláznivo udieralo do hrude a telo sa mi triaslo.
Zas ten prekliaty sen! Opäť to isté dookola! Vstala som z postele. V hlave mi trešťalo a bolela ma tak veľmi, akoby mi ju chcel niekto roztrhnúť. Vošla som do kúpeľne, kde som sa umyla. Nasledujúcich niekoľko minút som sa pokúšala nájsť niečo od bolesti, pretože sa to nedalo vydržať. Nič som však už nemala. Natiahla som teda na seba staré džínsy, tričko a obliekajúc si i sveter, vyšla som z izby. Všade bolo ticho a tma. Rozsvietila som prútik, prešla portrétovou dierou a ešte stále roztrasená sa pobrala do Nemocničného krídla.
Bola som na konci chodby, keď som začula hlasy. Pritlačila som sa k stene. Dúfala som len, že to nie je Carrow alebo jeho sestra. Neskončilo by to dobre.
*„Zdalo sa mi, že počujem nejaký rozruch,“ začula som hlas profesorky McGonagallovej.
*„Vážne? No zdá sa, že je všade pokoj,“ odpovedal jej oveľa hlbší a chladnejší hlas. Zalapala som po dychu. Snape. „Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak ste ho videli, musím trvať na tom...“
Nedokončil vetu. Do uší sa mi dostal zvuk švihnutia prútikom a nejaký rozruch. Zbadala som plamene, no tie sa odrazu zmenili na niečo čierne. Nevidela som to však poriadne. A keď som vykukla spoza rohu, zbadala som McGonagallovú so zdvihnutým prútikom a Snapa stojaceho za brnením, v ktorom boli zapichnuté dýky.
*„Minerva!“ ozval sa tenký hlások profesora Flitwicka, ktorý sa k nej náhlil v nočnej košeli, za ním Sproutová a Slughorne. Menovaná bojovala proti Snapovi, keď tu zrazu... „Nie! Ďalej vraždiť v Rokforte nebudete!“
Flitwick mávol prútikom, načo v tej chvíli ožilo brnenie, za ktorým bol Snape. Videla som, ako pevne ho držalo a on sa len silou vôle vymámil z jeho zovretia. Plný zlosti ho hodil do profesorov, no tí sa mu našťastie uhli a brnenie sa roztrieštilo o zem. Vtom sa Snape rozbehol. Vletel do jednej z tried ako veľká voda a vedúci fakúlt sa ponáhľali za ním.
Vyletela som spoza rohu. Srdce mi chcelo vyskočiť z hrude, cítila som strach, obrovský strach. Bála som sa nielen o profesorov, no predovšetkým o Snapa. Bol proti nim sám.
Odrazu profesorka McGonagallová z triedy zvolala: *„Zbabelec! Zbabelec!“
Znenazdajky som na konci chodby zbadala Harryho s Lunou. Nevšímali si ma, len sa náhlili do triedy.
*„Čo sa stalo?“ spýtala sa Luna. Vbehli do triedy a ja som opatrne urobila zopár krokov k nim.
*„Vyskočil,“ po profesorkiných slovách sa mi zastavilo srdce.
*„Chcete povedať, že je mŕtvy?“ spýtal sa Harry a pribehol k oknu. Do očí sa mi natlačili slzy. Nie. Nesmie byť mŕtvy, on nesmie....
*„Nie, nie je mŕtvy. Na rozdiel od Dumbledora, on má stále prútik,“ povedala McGonagallová dosť nespokojne. „A zdá sa, že od svojho pána sa naučil niekoľko trikov.“
Vtom vôkol mňa prebehol Slughorne, zadýchaný, ledva lapajúci dych. Venoval mi nechápavý pohľad a podišiel k dverám. Nepočúvala som jeho slová, len som spoza neho hľadela na rozbité sklo s dierou v tvare Snapa. Späť ma vrátili Harryho slová.
*„Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu, už prichádza!“
Ako rýchlo som pochopila, o kom hovorí. Nemusela som byť na to veľmi inteligentná. Ale čo Snape? Čo s ním? Kde je? Kam išiel?

V nasledujúcich minútach v škole vypukol chaos. Vedúci fakúlt sa ponáhľali do klubovní, aby zobudili svojich študentov. Pomedzi všetok ten huriavk som začula, ako McGonagallová prikazuje Slughornovi, aby sa so svojimi študentmi dostavil o dvadsať minút do Veľkej siene, že je na čase rozhodnúť sa, na ktorej strane budú bojovať. Až mi telom prebehli zimomriavky. Bojovať... proti nemu... nemáme žiadnu šancu vyhrať.
Ako víchor som letela do Núdzovej miestnosti. Bola uzatvorená, no po niekoľkých sekundách som si všimla malé dvierka na kraji. Vošla som teda dnu. Dúfala som, že tu ešte niekto bude. Zbehla som po schodoch, keď tu odrazu....
Moje srdce poskočilo na mieste, keď som zbadala Weasleyovcov a medzi nimi aj Ginny. Kúsok od nich bol Remus Lupin- vyzeral staršie a strhanejšie, no v očiach mu svietili iskričky radosti, keď navôkol ukazoval akúsi fotku- Oliver Wood s Aliciou Spinnetovou, Katie Bellovou a Angelinou Johnsovou. Skočila som posledné schody, predrala sa cez hordu ľudí a neuvedomujúc si následky, vletela som Ginny do náručia a pevne ju objala. Po tvári sa mi skotúľali slzy.
„Ginny, som taká šťastná, že ťa vidím,“ šepkala som jej do ucha. Cítila som, že váha, no napokon mi predsa len opätovala objatie. A zrazu sa na nás hodili ďalší a ďalší a vzniklo z toho skupinové objatie. „Bola som taká hlúpa... hrozne ma to mrzí.... ale vždy som bola len a len na vašej strane, nikdy, prisahám, nikdy by som nebola schopná pridať sa k nim.... odpustite mi moju hlúposť... bola som naštvaná a zúfalá...“
Keď som nakoniec bola voľná, mohla som sa poriadne pozrieť, kto ďalší nás to vlastne objímal. Uvedomila som si, že ma z jednej strany okolo pliec drží Neville a uškŕňa sa na mňa a po mojej pravici stál doráňaný Seamus. Vedľa boli dvojičky Patilové, Lavender, Terry Boot, Micheal Corner a Dean.
Pri pohľade na nich všetkých sa mi do očí natlačili ďalšie slzy. Otočila som sa k Nevillovi a oprela si hlavu o jeho hruď. Objal ma okolo oboch pliec, povzbudzujúco ma potľapkávajúc po chrbte.
„Je tu Harry,“ preťal Neville ten rozruch navôkol. Zdvihla som uslzenú tvár a skutočne zbadala Harryho. Predtým som ho videla na chodbe, no vlastne som si to akoby ani neuvedomovala. No teraz.... Cítila som obrovskú radosť, že som opäť s priateľmi.
„Čo tu vlastne všetci robia? Ako sa sem dostali?“ spýtala som sa nechápavo.
„Hneď po tom, čo sa objavil Harry s Ronom a Hermionou, privolali sme členov Dumbledorovej armády a tí zasa v krátkom čase aj členov Fénixovho rádu a takto sa to rozrástlo,“ odpovedal Seamus nadšene.
Poobzerala som sa vôkol seba, keď som si uvedomila, ako inak vyzerá Núdzová miestnosť. Všade po stenách viseli hojdacie siete, popri nich gobelíny s farbami fakúlt, okrem Slizolinu. Harry všetkým oznámil, že sa sem blíži Voldemort a že budeme bojovať. V tom okamihu sa všetci pozbierali a ponáhľali sa do Veľkej siene, kde sme sa mali stretnúť. Predtým, než som vyšla von, zbadala som, ako dnu cez otvor v stene vošiel Percy Weasley a ako celá jeho rodina stíchla pri pohľade naňho. Pomyslela som si, že to bude dlhé ospravedlňovanie.
Vo Veľkej sieni bolo plno študentov. Pri profesorskom stole som videla stáť okrem profesorov aj členov Fénixovho rádu. Cítila som narastajúci strach v mojej hrudi. A dúfala som, že je Severus v poriadku. Profesorka McGonagallová prikázala všetkým neplnoletým študentom odísť čo najrýchlejšie preč, do bezpečia a tí ostatní sa mali pripraviť. Nestihla to ale dokončiť, keď sa sieňou ozval strašný hlas, vysoký a mrazivý.
*„Viem, že sa chystáte bojovať. Vaša snaha je márna. Nemôžete proti mne bojovať. Ja vás nechcem zabiť. Veľmi si vážim učiteľov Rokfortu. Nechcem prelievať čarodejnícku krv,“ vravel Voldemort akoby z útrob hradu. Niektorí študenti vydesene vykríkli. „Dajte mi Harryho Pottera a nikomu neublížim. Dajte mi Harryho Pottera a školy sa ani nedotknem. Dajte mi Harryho Pottera a odmením sa vám. Máte čas do polnoci.“
Pohľadom som vyhľadala Harryho, ktorý stál pri našom stole. Vtom od slizolinského stola vstala tá hlúpa hus Pansy Parkinsonová a vykríkla: *„Ale on je tam! Potter je tam! Chyťte ho niekto!“
Ako na povel sme sa celý chrabromilský stôl postavili na obranu Harryho, náš príklad nasledovali i Bifľomorčania a hneď aj Bystrohlavčania. Frustrovaná profesorka McGonagallová ju poslala spolu s jej spolužiakmi preč ako prvú. Po chvíli sa všetky stoly v sieni začali vyprázdňovať, ostávali tu len plnoletí. Potom prehovoril Kingsley Shacklebolt a dal nám pokyny.

V priebehu desiatich minút sme už všetci boli roztrúsení po hrade. Ja som pomáhala profesorke Trelawneyovej nosiť krištáľové gule, aby ich mohla následne hádzať po smrťožrútoch. Keď som videla, ako sa profesori snažia vytvoriť čo najúčinnejšiu ochranu, do očí sa mi natlačili slzy. Bolo mi z toho celého zle.
Odpojila som sa od skupiny a náhlila sa hradom. Na konci chodby som zbadala Sproutovú a Nevilla. V rukách držali črepníky s mandragorami. Pribehla som k nim. Profesorka mi venovala napätý úsmev a ďalej popoháňala študentov za nimi, aby ju nasledovali.
„Neville, potrebujem s tebou hovoriť,“ povedala som nahlas, aby som prekričala ten hluk. Neville mal navyše na ušiach veľké slúchadlá. Strčil mi do rúk svoj črepník, vytiahol zo zadného vrecka podobné slúchadlá, kde ich mal ledabolo zastrčené, a nasadil mi ich. Krútila som hlavou. „Neville, musíš ma počúvať....“
On ale robil presný opak. Utekal chodbou a ja som sa náhlila za ním. Keď sme prebehli vôkol Harryho a Hagrida s Tesákom, hlasno zakričal: *„Mandragory! Budeme ich hádzať ponad múry- to sa im nebude páčiť!“
Až v tej chvíli som si uvedomila, kto je to pri Harrym. Odpojila som sa od Nevilla na chvíľu, pribehla k Harrymu a zovrela ho v objatí. Pustila som ho, zložiac si z uší slúchadlá.
„Som rada, že ťa vidím, Harry,“ vydýchla som šťastne. Venoval mi nervózny úsmev. „Dávaj si, prosím ťa, pozor.“
Otočila som sa na Hagrida. Hneď sa ku mne zohol a zovrel ma zdrvujúcom objatí.
„Hagrid, kosti mi nemusíš polámať, ešte chcem bojovať,“ zachrčala som. Odtiahol sa odo mňa, smutne mi pozrúc do očí. „Veľmi si mi tu chýbal, Hagrid. Kde si vlastne bol?“
„V jaskyni neďaleko. Keď som sa dozvedel, čo sa deje, musel som prísť,“ vysvetlil mi oduševnene. Venovala som im posledný pohľad a rýchlo sa ponáhľala za Nevillom. Dobehla som ho na konci chodby.
Hneď, ako položil črepník, schytila som ho za ruku a potiahla o kúsok ďalej. Kúzlom som privolala list, ktorý som mu napísala, a podala mu ho. Nechápavo si ho odo mňa vzal.
„Čítaj,“ povzbudila som ho. Ozval sa obrovský hluk. „Ale rýchlo, nemáme veľa času.“
Počúvol ma. Roztvoril list a začal ho čítať. Nervózne som vykúkala z okna, popritom sledujúc ako číta. Napokon list mávnutím prútika spálil. Napäto som mu hľadela do očí.
„Chcela som ti to celé tie mesiace povedať, ale nemohla som. Myslím, že toto je tá najvhodnejšia chvíľa. Prepáč mi, Neville, že som k tebe nebola úprimná. Prepáč mi moje hlúpe správanie. Prepáč mi to všetko, prosím,“ dokončila som nešťastne. 
Už ma chcel objať, no profesorka Sproutová v tej chvíli zhodila jeden z črepníkov, ktorý s rachotom dopadol na zem a mandragora v ňom začala jačať ako šialená. Nasadila som si rýchlo slúchadlá. Neville ma len pohladil po ramene a usmial sa na mňa úsmevom plným citov. Utrela som si neposlušnú slzu, schmatla črepník, nahla sa, aby som videla, kam mám hádzať, a pustila ho. Trafila som zamaskovaného smrťožrúta priamo do hlavy. Ten odkväcol, no jeho spoločníci tiež, keď mandragora začala vrieskať.
„Chcela by som teraz vidieť Carrowa! Toho idiota! Keby tu bol, už by sa zvíjal od bolesti, ako by som ho mučila!“ kričala som. Tá predstava mi na tvári vyčarila úsmev. Vytiahla som prútik a zamierila na smrťožrúta pod nami. Omráčila som ho.
„Ak sa nemýlim, tak je v našej klubovni,“ ozval sa spoza mňa hlas. Otočila som sa, no zahliadla som už len Lunine strapaté vlasy. Zamrzla som uprostred pohybu. Mala som možnosť to Carrowovi konečne vrátiť. Všetko to, čo mi urobil. Pozrela som na Nevilla. Vedel, na čo myslím, preto sa zamračil.
„Neblázni, nechaj ho tak,“ krútil hlavou.
„Nie, Neville, musí zaplatiť za všetko, čo mi kedy urobil,“ zavrčala som. „Ideš so mnou?“
„Rachel,“ vzdychol frustrovane. Pozdvihla som obočie. Kývol napokon hlavou, nuž sme sa obaja rozbehli do Bystrohlavskej veže. Ani sme tam nestihli dôjsť, keď sme zbadali práve toho, koho som chcela vidieť. Tackal sa, snažiac sa vymotať z povrazu, ktorými bol zviazaný. Jeho sestra robila presne to isté, vrtela sa na mieste. 
Zastavila som uprostred chodby. Po tvári sa mi rozlial víťazoslávny úsmev, keď som zdvihla ruku s prútikom, namieriac naňho.
„Pomsta je sladká, Carrow. Ty a tvoja špinavá sestra teraz zaplatíte za všetko, čo ste urobili mne a mojim priateľom.“
Carrow sa na chvíľu zatváril vystrašene, no potom rozzúrene. Mávla som prútikom, načo Alecto Carrowovú odhodilo asi meter dozadu. Carrow zhrozene pozrel najprv na ňu, potom preniesol svoj pohľad na mňa.
„Ty malá odporná hlupaňa,“ zasyčal na mňa.
„Dávaj si pozor na jazyk, Carrow,“ povedal Neville tvrdo, stojac po mojom boku. Carrow sa uškrnul.
„Tak to urob, ak nie si zbabelá,“ zatiahol provokatívne, „ ako ten tvoj Snape. Radšej zdúchol, akoby mal byť po tvojom boku. Aspoň vidíš, ako veľmi ťa miloval. A ty si mu naletela.“
Rozosmial sa a ja som v tej chvíli pocítila vlnu zlosti. Zdvihla som ruku s prútikom a už som vyslovovala zaklínadlo, no ozval sa hlasný výbuch. Niečo akoby narazilo do steny vedľa nás a tá sa s rachotom zosypala. Keby ma Neville nestiahol rýchlo preč, už by som bola pochovaná pod hordou tehál. Rozkašľala som sa. Do pľúc sa mi dostal prach. Zopár krát som zažmurkala a keď som už bola schopná zaostriť, pomedzi všetku tú špinu, prach a neporiadok som zbadala zasypané telá súrodencov Carrowovcov. Ani jeden z nich sa nehýbal. Podišla som rýchlo k nim, najprv k Amycusovi a potom i k Alecto.
„Sú živí?“ spýtal sa ma Neville. Vystrela som sa a prikývla.
„Áno, sú.“
„Nechajme ich tak, Rachel. Keď ich nájdu členovia Fénixovho rádu, zatvoria ich do Azkabanu a to bude pre nich ten najlepší trest,“ dohováral mi Neville. Chvíľu som ešte hľadela na ich nehybné telá, až som napokon prikývla.
„Máš pravdu, takto to bude lepšie,“ pritakala som. Podišla som k nemu a chytila ho za ruku. „Som rada, že si tu so mnou, Neville. Ale teraz musíme ísť bojovať. Už sa to začalo a bude to ťažký boj.“
„Ale my ho vyhráme,“ usmial sa na mňa. Opätovala som mu široký úsmev.
Vykročili sme chodbou.
„Idem im pomôcť do našej klubovne,“ ozval sa po chvíľke kráčania.
„V poriadku, ja pôjdem dole.“ A s týmito slovami sme sa rozdelili, dúfajúc, že sa ešte stretneme- úplne zdraví.