Záškodníci

Osud. Čo je to vlastne osud? Nemôžu sa mu ľudia vyhnúť? Nemôžu žiť bez toho, aby mu nešli priamo do cesty?

Bolo mi zle zo všetkých tých rečí ohľadom osudu. Všetko je dané a tak to musí byť. Ak máš guráž, postavíš sa mu zoči-voči a pokúsiš sa odvrátiť to, čo sa má stať. Ak nie, nájde si ťa sám a ty sa mu budeš musieť podriadiť a prijať ho.

Chcela som sa mu postaviť? Chcela som sa postaviť osudu, ktorý nielenže nečakal mňa, ale robil aj všetko preto, aby sa veci diali podľa neho? Chcela. Chcela som to urobiť. Chcela som vytasiť prútik a bojovať s ním na život a na smrť.

Aj ja som mala osud. Ten sa mi však vyhýbal. Alebo som sa ja vyhýbala jemu?

Ach, aké pochabé bolo myslieť si, že by som sa dokázala postaviť niečomu takému. Teraz to už viem. Čo sa má stať, nech sa stane. Ale nechcela som nechať veci len tak, nech si plynú, nech sa deje čokoľvek. Kdesi hlboko som cítila, že tomu musím zabrániť.

V mojom tele si o dušu bojovalo srdce s rozumom. Srdce vravelo, že tomu musím zabrániť, že nesmiem dovoliť, aby celý môj život poznačil nejaký osud. A rozum trval na tom, aby som to nechala tak. Prečo by som mala zachrániť život niekomu, kto zabil mojich rodičov? Mala by som ho nechať napospas jeho osudu, aby pykal za to, čo mi urobil.

Odrazu moje telo zaliala zlosť, zúrivosť. Ten podliak sa mi celé tie roky díval do očí a tváril sa, že sa nič nestalo. Dovolil si nechať ma, aby som si k nemu našla cestu, aby som sa s ním spriatelila. A dokonca viac než to! Mal v pláne mi to vôbec niekedy povedať?

V tú noc sa mi ako na pripomienku môjho osudu snívalo o tej bitke. Ráno som sa prebrala celá spotená a roztrasená. Zúrivo som udrela do vankúša.

„Dočerta s tým!“ zavrčala som. Vyštverala som sa z postele a zatvorila sa v kúpeľni, kde som strávila najbližšiu pol hodinu.

Na raňajky som išla s nechuťou. Predstava toho, že opäť budem musieť tlačiť niečo do svojho scvrknutého a boľavého žalúdka, nebola krásna. Unavene som sa posadila za stôl a naliala si do šálky teplú kávu. Chvíľu som uvažovala nad tým, či si dať ten rebarborový koláč, ktorý sa na mňa toľko díval z toho taniera. Nechala som sa napokon zlákať.

Po zazvonení na hodinu som vošla do učebne elixírov a usadila sa na zvyčajné miesto. Profesor nám hneď, ako vošiel dnu, prikázal pripraviť elixír opačnej premeny. Mala som možnosť pripravovať ho so S- ehm, riaditeľom, preto jeho príprava nebola ťažká, nie pre mňa. Trvala ale dlho a mne sa na tie dve hodiny elixírov podarilo zamestnať si hlavu natoľko, aby som nemusela myslieť na to všetko.

Napokon som trochu zo svojho elixíru naliala do flakónu, označila ho menom a odniesla profesorovi. Keď som o niekoľko krátkych minút vychádzala z triedy, zastavil ma. Počkal, až vyjdú ostatní študenti, potom prešiel k dverám a zatvoril ich.

„Len som sa vás chcel opýtať, slečna Nicholsonová, aké sú vaše plány do budúcnosti,“ prehovoril, otočiac sa tvárou ku mne. Zamrkala som. Usmial sa na mňa popod mrožie fúzy a podišiel k svojmu stolu. „Slečna Whitová mi prezradila a viem to rovnako dobre aj z mojich hodín, že máte nadanie na elixíry. Zaujíma ma preto, či nemáte v pláne pracovať s elixírmi.“

Napravila som si tašku na pleci a zamrvila sa na mieste.

„Vlastne som to mala v pláne,“ prikývla som. Zadíval sa mi do očí.

„Ale?“

„Premýšľala som tiež nad liečiteľstvom,“ dodala som. Chápavo prikývol. Niekoľko sekúnd sa díval ponad moje plece, až svoje oči opäť presunul na moju tvár.

„Čo takto dať to dokopy? Príprava elixírov pre nemocnice,“ navrhol. Vydýchla som a venovala mu nesmelý úsmev.

„To je skvelý nápad, pane, ďakujem.“

„To je v poriadku, slečna Nicholsonová. Rád podporím mladé talenty,“ pokýval hlavou. „A teraz bežte, aby ste nemeškali na hodinu. Nerád by som vás zdržiaval.“

„Iste, tak dovidenia, pane,“ rozlúčila som sa s ním a pobrala sa na hodinu čarovania.

Nasledujúci týždeň bol pomalý a ťažký. Občas sa objavujúce nápisy na stene sa už neobjavovali vôbec. Carrowovci začali byť zúrivejší ako kedykoľvek predtým a trestali ešte viac. Možno preto, že sa im nedarilo dostať nikoho z DA. Čo sa týka Snapa, toho som nevídala už vôbec. Dokonca ani vo Veľkej sieni.

V jeden večer krátko pred večierkou som zahliadla na chodbe kohosi písať nápis na stenu. Keď však začul moje kroky, rýchlo utiekol preč. Nestihla som teda zistiť, kto to bol. Došla som až tam a prečítala si nápis.

Dumbledorova armáda sa nikdy nevzdá.

Trochu ma to povzbudilo. Už som sa chcela pobrať späť do klubovne, keď sa mi za chrbtom ozval ženský hlas. Zamrzla som uprostred pohybu.

„Pozrime sa, koho to tu máme,“ zatiahla Alecto Carrowová. Odrazu naoko nespokojne cmukla jazykom. „Kto to načmáral na stenu ten nápis? Bola si to ty? Pani Snapová?“

Otočila som sa na päte, vzdorovito vytrčiac bradu. Mala som v pláne niečo jej odvrknúť, keď sa k nám odrazu privalil jej brat. Nebol však sám. Spoločnosť mu robila McGonagallová, Flitwick, Slughorne a za ich chrbtom kráčal ako veľký desivý netopier riaditeľ školy. Sviece a pochodne pridávali k jeho chôdzi akýsi podtón autority. Nemohla som sa naňho vynadívať. V tej chvíli vyzeral tak očarujúco. Predral sa spomedzi nich. Pohľadom si ma premeral a potom i nápis na stene. Videla som na ňom, ako otvára ústa, no hneď ich zaklapol, pozrúc ponad moje plece. Nechápavo som sa obzrela. Z druhej strany k nám kráčali študenti. Neviem, koľko ich bolo, no bolo ich dosť. Väčšina z Chrabromilu. Zbadala som Nevilla, doráňaného a ešte horšie vyzerajúceho Seamusa. Postavili sa tesne za môj chrbát.

„Kto to napísal?“ spýtal sa Snape hrozivo chladným hlasom.

Všetci mlčali. Profesori sa mračili, zjavne naštvaní na svojich zverencov. A ja som čakala a premýšľala, čo robiť. Mala som neodolateľnú chuť pozrieť sa Snapovi do mysle, no on by to pocítil a to by znamenalo prúser.

„Naposledy sa vás pýtam, kto to napísal?“ posledné slová tvrdo zvýraznil a zamračil sa ešte viac. Kútikom oka som zahliadla, ako sa Seamus po mojom boku nadychoval. Pozrela som naňho a pousmiala sa.

„Nemusíš to robiť, Seamus,“ povedala som mu tichým hlasom, no bola som si istá, že to počuli aj profesori pred nami.

„Ak sa nik z vás neprizná, všetkých vás potrestám,“ prehovoril znova Snape. Otočila som sa späť naňho. Zhlboka som sa nadýchla, vytrčila bradu a urobila krok vpred.

„Bola som to ja,“ odvetila som rázne a nahlas. Snape na mňa s trhnutím pozrel. Na sekundu som v jeho očiach zahliadla údiv. Hneď ho však vystriedala zlosť. Urobil ku mne zopár krokov, až zastavil asi pol metra odo mňa. Zvrchu na mňa hľadel a vpíjal sa mi pritom do očí. Zablokovala som si pred ním myseľ.

„Neklamte mi, inak si to odpykáte dvojnásobne,“ zavrčal. Keď som podvihla kútiky pier, tvárou mu prešiel tieň. Odstúpila som od neho, pohŕdavo si ho premeriavajúc od hlavy po päty.

„Neviete rozoznať moje písmo, pán riaditeľ?“ kývla som hlavou k stene. V tú chvíľu- keď som pozrela na ten nápis- uvedomila som si, že je to skutočne moje písmo. Ako ale mohlo byť, keď som to nenapísala?

Snape na mňa dlhú chvíľu hľadel. Videla som na ňom, ako sa rozhoduje, čo urobiť. Bavila som sa na tom. Uškrnula som sa.

„Zaslúžim si krutý trest, profesor Carrow si ho iste rád vezme na starosť,“ poznamenala som. Nemohol im všetkým ujsť môj sarkazmus v hlase. Nešlo tomu ale zabrániť. Keď som pozrela na menovaného profesora, na tvári mal spokojný úškľabok.

„Nie, pôjdete so mnou,“ odvetil Snape. Z jeho ľadového hlasu mi po tele prebehli nepríjemné zimomriavky. Schytil ma neohrabane za zápästie a viedol chodbami.

Keď sme vošli do jeho pracovne, drsne ma pustil, až som sa zatackala. Podišiel ku krbu, slabo doň udrel päsťou a otočil sa ku mne s nevraživým pohľadom v tvári.

„Čo vám to napadlo?! Viem veľmi dobre, že ste len kryli jedného z tých vašich falošných priateľov!“ vybrechol na mňa. Jeho zúrivosť ma však nevystrašila. Urobila som k nemu krok.

„Vážne? Mne sa to nezdá. Nemáte žiaden dôkaz, že to urobil ktokoľvek z nich. A ako ste si mohli všimnúť, to písmo bolo moje. Nikoho iného, len moje,“ všetko som to vravela s pocitom zadosťučinenia.

Rozšírené nosové dierky mi prezrádzali dobre známe- že je rozzúrený ako hladný lev, ba ešte viac. Prudko dýchal, zjavne sa pokúšal upokojiť sám seba. Vystrela som k nemu obe ruky zápästím nahor.

„Priznávam, že som to prehnala. Preto nebudem nijako namietať, ak ma zviažete a potrestáte trestom primeraným môjmu priestupku,“ prerušila som ticho pokojným hlasom.

Snape stiahol obočie. Dvoma veľkými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nami, až som spustila ruky späť k telu, a zastavil odo mňa zopár úbohých centimetrov. Prižmúrenými očami si premeral celú moju tvár. Napokon sa však vystrel a cúvol vzad.

„Odíďte,“ prikázal mi ľadovo. Nechápavo som naňho hľadela. Naklonil sa ku mne a tvrdo mi zašepkal priamo do tváre: „Zmiznite mi z očí, Nicholsonová, pokým si to nerozmyslím a nepotrestám za vašu hlúposť vašich priateľov.“

Zhlboka prerývane som sa nadýchla, otočila sa na päte a naštvane vypochodovala z jeho pracovne.

Nečakala som, že by mi ktokoľvek z mojich spolužiakov bol vďačný za to, čo som pre nich urobila. A ako veľmi som riskovala. Bolo mi jasné- keď som sa na Snapa tak dívala- že by ma najradšej skutočne tvrdo potrestal. Neviem, prečo tak neurobil.

Po asi štyroch dňoch- po tom, čo som videla Carrowa, ako sa chystá potrestať Nevilla- som ho viac nevidela. V ten deň to bolo naposledy. Bolo to vo chvíli, keď som mu chcela dať list s mojím ospravedlnením a vysvetlením. Bola som zbabelá, nemohla som mu to povedať do očí, a tak som mu napísala list. No keďže som ho od toho dňa nevídala vôbec, list ležal na nočnom stolíku v mojej izbe. Netušila som, kam sa Neville stratil. V jedno popoludnie som však začula Seamusa, ako hovoril akýmsi mladíkom, že sa vraj Neville skrýva. Chcela som ho vidieť. Chcela som to s ním všetko prebrať, možno by som sa odvážila.

Každý deň sa mi zdal dlhší a dlhší, nielen preto, že sa dni predlžovali. Nemala som ten čas s kým tráviť. Väčšinou som bola zatvorená v knižnici a pokúšala sa písať si úlohy na vyučovanie. Alebo som bola v izbe a tak ako predtým hľadela som na nejaký predmet celé hodiny.

Každou minútou mi viac a viac chýbal Hagrid, Helen, Neville a Ginny. Chýbali mi. A nemala som okrem nich nikoho. Odhliadnuc od Dumbledora, ktorý mi denne pripomínal môj osud. Nechcela som o ňom počuť. Nechcela som počuť o tom, že musím Snapovi zachrániť krk. Keby neurobil to, čo urobil, neváhala by som. Nebránila by som sa ani tomu, čo som kdesi v hĺbke cítila. Ale takto to nebolo možné.

Áno, otvorene priznávam, milujem toho prekliateho netopiera zo žalárov, toho najnadanejšieho Majstra elixírov, najinteligentnejšieho a najtajomnejšieho muža. Chcela som byť pri ňom deň čo deň. Nešlo to... pretože jeho srdce bolo z ľadu, jeho duša čierna ako noc, presne ako jeho milovaná čierna mágia.