Záškodníci

Ahojte  Tak čo, ako prežívate sviatky? Oddychujete tak, ako sa patrí? Dúfam, že áno a že ste si pod stromčekom našli vytúžené darčeky.

Som tu dnes s ďalšími kapitolami, tak si ich užite. A zároveň prajem príjemné čítanie, napokon ako vždy 

Vaša Lizy

Pocítila som slabé ďobnutie do ruky. Zamrvila som sa.

„No tak, zobuď ju,“ začula som vzdialený hlas. Opäť to jemné ďobnutie. Nechcelo sa mi otvárať oči. Takto mi bolo fajn, prečo ma chceli zobudiť? Vtom som pocítila niečiu ruku na mojom pleci a slabé zatrasenie. „Nicholsonová. Zobuď sa. Chceš znova skončiť v Nemocničnom krídle? A netvár sa, že ma nepočuješ.“

„Netvárim sa tak, len sa mi nechce otvoriť oči,“ zachrčala som rozospato.

„Tak vstaň. O chvíľu bude večera,“ zavrčal na mňa ten dotyčný. Až v tej chvíli mi došlo, kto to je. Otvorila som teda oči a pozrela na Malfoya vedľa mňa. Vyčaril na tvári úškľabok. „Dobré ráno, spiaca princezná. Alebo ti mám hovoriť inak?“

Slnko už zapadalo a ja som si až v tej chvíli uvedomila, že som ešte stále na nádvorí. Musela som zaspať.

„Strč sa, Malfoy,“ odsekla som mu. V rukách sa mi niečo zamrvilo. Pozrela som ta. Bola to moja sovička a práve na mňa pozerala jantárovými očkami. „Ty si ešte stále tu, Moira?“

„Ak už si zase hore a medzi živými, môžem ťa opustiť. Zbohom,“ rozlúčil sa so mnou stroho a kráčal do hradu. S pozdvihnutým obočím som za ním hľadela.

„Čo sa ti stalo, Malfoy? Už druhý krát mi viac-menej pomáhaš. Máš slabosť na Chrabromilčanky?“ rypla som doňho. Otočil sa za mnou a znova sa tak slizolinsky uškrnul.

„Najmä na také, čo sa hrajú na zlé smrťožrútky,“ zatiahol.

Hľadela som na jeho chrbát, až kým sa mi nestratil za dverami. Frustrovane som si povzdychla a spustila plecia. Vedel o tom? O tom, čo sa stalo medzi mnou a... Snapom? Nemohol, určite nie. A čo ak to vie Voldemort? Možno od neho to má Helen.

Po chvíľke som pomaly vstala. Moira odletela do Soviarne a ja som sa pobrala do Veľkej siene, dúfajúc, že ho nestretnem. Nie. Mala som šťastie. Nenatrafila som naňho. Kto vie, či sa brilantnejšie vyhýbal on mne alebo ja jemu.

Ach, ako veľmi mi chýbal. Ako veľmi som s ním chcela byť. Môcť ho znova obdivovať, tráviť s ním všetok svoj voľný čas, smiať sa na jeho vtipoch, ktoré nik iný nechápal, oplácať mu ten jeho sarkazmus, ktorý som na ňom tak milovala. Ach, Merlin, ako veľmi mi chýbal.

Hneď som tie bláznivé myšlienky zahnala a radšej si upravila oblečenie. Vlastne to je jedno. Oproti nej budem vždy vyzerať ošumelo. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala na dvere jej komnát. Po niekoľkých sekundách ich otvorila a keď ma ta zbadala stáť, vyčarila na tvári široký úsmev.

„Očakávala som ťa už včera, ale aj tak som rada, že si tu,“ privítala ma s týmito slovami a nechala ma vojsť dnu. Posadila som sa tam, kde minule a nervózne sa zamrvila na mieste.

„Vlastne ani neviem, prečo som sem prišla,“ zamrmlala som. Helen sa na mňa pozrela svojimi modrými očami a ponúkla mi šálku s teplým mätovým čajom. „Ďakujem.“

„Ako sa cítiš? Čo tvoje kolená?“ spýtala sa ma zvedavo. Ladne klesla na gauč, preložiac si nohu cez nohu.

„Už sú v poriadku, ešte raz ďakujem za ten elixír, skutočne mi veľmi pomohol,“ nesmelo som sa pousmiala. Helen sa na mňa opäť len usmiala a usrkla si zo svojho čaju. Cítila som, ako sa na mňa skúmavo zadívala.

„Chceš o tom hovoriť?“ prerušila ticho. Neznela naliehavo ani zvedavo. Skôr jemne a opatrne. Letmo som na ňu pozrela a potom späť do svojej šálky.

„Ako som už vravela, o ňom hovoriť nechcem,“ odvetila som rázne.

„Nechcem naliehať, no možno sa budeš cítiť lepšie.“

Prudko som na ňu pozrela.

„Odkiaľ to vlastne vieš?“ nemohla som sa zbaviť toho nepríjemného tónu. Nechce naliehať a pritom aj tak nalieha. Zamrkala a pozrela si na ruky.

„Niekto mi o tom povedal,“ šepla. Prižmúrila som oči.

„Kto?“

Zahryzla si do pery. Celá nedočkavá som na ňu hľadela a čakala na jej odpoveď. Už som sa jej znova chcela spýtať, kto jej o tom povedal, no nestihla som.

„Profesor Dumbledore,“ odpovedala napokon. Spustila som plecia. Mohla som si myslieť.

„Poznáš ho dobre?“

„Áno, on bol vlastne ten, kto mi ponúkol túto prácu,“ prikývla, pomaly na mňa pozrúc. Chvíľu som na ňu hľadela.

„Chýbajú mi moji priatelia,“ utrúsila som do ticha miestnosti. „Väčšina z nich je preč a ja sa teraz cítim tak otrasne sama.“

Po dvoch týždňoch som bola schopná skutočne uveriť tomu, že nie je taká zlá, ako som si myslela. Prezradila mi, že ju celé detstvo rodičia tlačili k veciam, ktoré nikdy robiť nechcela. A tak to bolo aj s voľbou strany. Pôvodne sa chcela pridať k Fénixovmu rádu, no opäť bola nemilosrdne prinútená.

Takmer každý deň som ju navštevovala v jej komnatách a občas som jej pomohla pripraviť nejaký elixír. Bolo to príjemné uvoľnenie. Inak sa ale nezmenilo nič. Moji priatelia sa mi stále vyhýbali a niektorých som dokonca už prestala vídať v klubovniach. Raz som Nevilla začula, ako vraví, že sa vraj skrývajú v Núdzovej miestnosti. Kto vie, či to bola pravda.

S Dumbledorom som sa tiež veľmi nevídala. Raz za čas ma prišiel pozrieť, no vždy som sa tvárila, že mám veľa práce alebo že sa niekam ponáhľam. A Snape? S ním som sa stretla za celý ten čas asi trikrát. Dvakrát vo Veľkej sieni a to som sa tvárila, že ho nevidím, a raz na ceste do klubovne. Takmer ma zbadal, no stihla som sa pred ním ukryť.

„In vino veritas, nepoznáš to?“ zasmiala sa Helen v jeden večer počas víkendu. Sedela som opäť v jej komnatách. Skvele sme sa bavili. Keď odrazu priniesla pohár kvalitného červeného vína.

„Učila som sa kedysi dávno latinu, ale už si to nepamätám,“ krútila som hlavou.

„Vo víne je pravda,“ predniesla nadšene. Zasmiala som sa a nechala ju, nech mi doleje ešte trochu tej čarovnej tekutiny, ktorá mi pomohla cítiť sa opäť celá. Položila fľašu na stôl a sadla si do kresla.

„Tak mi už o ňom konečne porozprávaj,“ požiadala som ju nedočkavo. Zachichotala sa. Oprela sa o operadlo a zasnene sa zadívala na strop.

„Je úžasný, Rachel, úplne skvelý,“ vzdychla si, „a keby si videla, aký je nadaný. Kúzla mu idú tak perfektne. Nikdy som nikoho nevidela takto kúzliť. A je inteligentný, och, ako veľmi.“

Myšlienky mi zabehli k riaditeľovi. Ach, aj on je inteligentný. Všetko, čo mi ďalej vravela, bolo veľmi milé. Snažila som sa ju počúvať na sto percent, no pri každom jej slove, ktorým opisovala svojho milého Eda, sa mi pred tvárou zjavil Snape. A zakaždým krajší a jasnejší. Pri jej posledných slovách som to nevydržala. Položila som pohár na stôl a rozvzlykala som sa. Helen ku mne hneď pribehla a kľakla si k mojim nohám.

„Rachel, čo je ti?“ spýtala sa ma jemne. Pozrela som na ňu uslzenými očami.

„Chýba mi,“ utrúsila som a väčšmi sa rozplakala. Helen si sadla na gauč vedľa mňa, zovrúc ma v objatí. „Helen, tak veľmi mi chýba... chcem ho späť, Helen, chcem byť s ním... ale nemôžem... nedokážem mu to odpustiť... nedokážem...“

V ten večer sa mi aj napriek množstvu alkoholu v tele zaspávalo ťažko. Bez prestávky som myslela na toho prekliateho netopiera! Na jeho nádherné temné oči. Po hrozne dlhej dobe sa mi napokon podarilo zaspať z únavy kvôli toľkému nariekaniu.

Na ďalší deň som vstala s bolesťou hlavy. Otrasnou bolesťou hlavy. Keďže mi elixír proti bolesti došiel a ja som nechcela, aby madam Pomfreyová vedela, že som s Helen včera vypila fľašu vína, musela mi stačiť káva. Chudák domáci škriatok. Zjavne sa mu ani trochu nechcelo priniesť mi do izby raňajky. No po tom, čo som naňho nakričala, že ak nechce zo seba utierať moju včerajšiu večeru, nech mi prinesie hrianku so silnou kávou.

Keď sa mi podarilo dať sa ako-tak dokopy, natiahla som na seba džínsy, staré tričko a zamierila do Heleniných komnát zistiť, ako na tom je. Cítila som sa trochu trápne, že som si pred ňou včera vyliala svoje srdce. Nechcela som, aby o tom všetkom vedela. Ale ako sama povedala- in vino veritas.

Zaklopala som na dvere a bez vyzvania vošla dnu. Zlý zvyk z čias, kedy som ešte navštevovala riaditeľňu. No Helen sa nesťažovala. Dnes som to ale robiť nemala. Vôbec som nemala do jej komnát chodiť. Toľko, čo som za sebou zatvorila dvere a otočila sa im chrbtom, zastavilo sa mi srdce.

„Rachel,“ oslovila ma Helen nervózne a šibla pohľadom po Snapovi sediacom v kresle. Obaja v rukách držali šálky, z ktorých sa jemne parilo. Cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce, keď ku mne doletela vôňa klinčekov.

Ako nemá som na nich mlčky hľadela. Teda na Snapa, ktorý naďalej pokojne sedel v kresle. Pomaly som preniesla pohľad na Helen, ktorá akurát opatrne vstávala, pokladajúc šálku na stôl.

„Helen,“ šepla som spýtavo. Hlas sa mi chvel a hrozilo, že vo mne vybuchnú emócie. Aké, na to som nechcela ani pomyslieť.

„Rachel, my tu s pánom riaditeľom práve rozoberáme isté záležitosti,“ vysvetlila mi rýchlo, no vetu dokončila dosť neisto. Stiahla som obočie.

„Záležitosti?“ zopakovala som. Helen sa poškrabala na ruke na mieste, kde pod rukávom mala znamenie zla. Došlo mi to. „Ach, takže tieto záležitosti. Tak to aby som vás nevyrušovala.“

Neviem, prečo môj hlas znel tak tvrdo a bol plný irónie. Otočila som sa na päte a chystala sa vyjsť z miestnosti, no zamrzla som uprostred pohybu, keď som začula, ako Snape vstal z kresla a zamieril ku mne, vysloviac pritom moje meno. Stisla som pery.

„Ako si dovoľujete oslovovať ma menom, pane?“ povedala som pomedzi zaťaté zuby. Natiahla som ruku za kľučkou v snahe rýchlo odísť, no odrazu ma za ňu pevne chytili studené prsty. Snape si ma tvrdo otočil tvárou k sebe, až som vrazila do jeho hrude. Hneď sa mi rozochveli kolená.

„Ničomu nerozumiete, Nicholsonová,“ zavrčal mi do tváre.

Keby som necítila takú nenávisť, začala by som sa triasť z tej blízkosti. Bojovala som sama so sebou. Keď bol takto pri mne, chcela som sa mu hodiť okolo krku a viac ho nepustiť. No to, ako mi zvieral ruku, mi v tom zabránilo. Cítila som, ako mi v zápästí pulzuje krv.

„Pustite ma,“ sykla som.

„Vy to nechápete? Keď sa to všetko Temný pán dozvie, príde sem a zabije vás!“

„A odkedy sa o mňa zaujímate?!“ vyhŕkla som zo seba uštipačne. Jeho výraz v tvári zamrzol.

„Severus, pustite ju,“ ozvala sa Helen blízko nás. Menovaný jej venoval letmý pohľad a potom pozrel späť na mňa. Pozorovala som jeho tvár.

„Pokiaľ mu to nepoviete vy sám, pán riaditeľ, tak ako naposledy, nič sa nedozvie. A teraz, keby ste boli taký láskavý a pustili moju ruku skôr, než si ju prestanem cítiť,“ vravela som tichým a tvrdým hlasom.

Niekoľko sekúnd mi hľadel do očí. Vlastne som ani nechcela, aby ma pustil. Chcela som, aby ma pevne držal ďalších tisíc rokov. Len aby bol pri mne a neodchádzal. Urobil ale presne to, čo som od neho žiadala. Pustil moju ruku. A ja som sa v tej chvíli opäť cítila tak prázdna. Hľadela som naňho, ako sa vrátil ku kreslu a posadil sa naň. Zhlboka som sa nadýchla, chytila kľučku a otvorila dvere.

„Vždy som sa o vás zaujímal,“ povedal spoza mňa Snape slabým hlasom. Privrela som viečka a potlačila vzlyk.

„To aj tak nič nemení na tom, že som kvôli vám sirota,“ s týmito slovami som vyšla na chodbu a zabuchla za sebou dvere.

***

O niekoľko dní neskôr sa v mojej izbe opäť objavil Dumbledore. Práve som ležala v posteli a neprítomne pozorovala tiene na stene. Z očí mi už hodnú chvíľu tiekli slzy.

„Čo tvoj osud, Rachel?“ preťal ticho v izbe.

„Aký osud?“ zamrmlala som.

„Ty veľmi dobre vieš, aký osud, Rachel,“ poznamenal mentorsky. „Chceš profesora Snapa nechať napospas tomu, čo sa má stať?“

„Čo sa má stať, nech sa stane, čo sa stalo, už sa neodstane,“ odrecitovala som lenivo. Dumbledore si sťažka povzdychol.

Odrazu sa na dvere mojej izby ozvalo klopanie.

„Ďalej.“

Dvere sa otvorili a dnu nakukla Helen. Utrela som si slzy, rýchlo zlezúc z postele.

„Ahoj, smiem ísť ďalej?“

„Iste,“ prikývla som. Nuž vošla dnu a zatvorila za sebou dvere. Na tvári mala previnilý pohľad. Trochu som sa zamračila. „Čo sa deje?“

Zamrvila sa na mieste.

„Prišla som sa rozlúčiť,“ zašepkala. Do hrude akoby mi niekto nahádzal obrovské kusy ľadu.

„Rozlúčiť?“ zopakovala som nechápavo. Urobila ku mne nesmelý krok.

„Profesor Slughorne ma už nepotrebuje. Navyše, s Edom chceme odísť do Austrálie. Bude to tam bezpečnejšie, keďže si chceme založiť rodinu,“ vysvetlila jemne. Spustila som plecia. Smutne na mňa pozrela. „Nie, Rachel, to mi nerob.“

„Ale keď... bola si pre mňa... bola si tu, keď som ostala sama... nie, nemôžeš ma tu nechať,“ šepkala som trasúcim sa hlasom. Po tvári sa mi skotúľali slzy. Aj Helen sa do očí zopár natlačilo. Podišla ku mne a chytila ma za plece.

„Viem, že si silná, Rachel, a že to zvládneš. Nesmieš sa nechať zlomiť. Uvidíš, všetko sa na dobre obráti, len musíš vydržať a nesmieš poľaviť. Ak ho skutočne ľúbiš, vydržíš to,“ vravela potichu. Keď stíchla, smútkom zmraštila tvár a zovrela ma v objatí. „Budeš mi chýbať, Rachel.“

„Aj ty mne,“ utrúsila som. Odtiahla sa odo mňa a usmiala sa.

„Čoskoro sa ale znova stretneme. Dovtedy nezabudni, buď silná.“

„Opatruj sa,“ vzlykla som. Ešte raz ma objala a vyšla z izby.

Podlomili sa mi kolená. Klesla som na zem, schovala si tvár do dlaní a opäť raz sa nešťastne rozplakala. Prečo? Prečo odo mňa toľko ľudí odchádza? Prečo musím byť neustále sama? Prečo?!

Dlho som tam takto nariekala. Neviem ani, koľko času odvtedy ubehlo. Až kým ma neoslovil Dumbledore a nespýtal sa ma, či som v poriadku.

„Ostala som na všetko sama, Dumbledore.... úplne sama,“ vysúkala som zo seba pomedzi vzlyky. Zúfalo som sa hodila na posteľ.

„Nie si sama, Rachel, máš mňa,“ pokúsil sa ma povzbudiť. Smutne som sa usmiala.

„Asi preto sa cítim ako mŕtva,“ zamrmlala som. Či ma počul, to neviem. Otočila som sa na bok a zahľadela sa na kúsok pergamenu, ktorý bol položený na mojom nočnom stolíku. Ani neviem o tom, že by tam predtým bol. Vzala som ho do rúk a prečítala si, čo na ňom bolo napísané.

In vino veritas.

Helen