Záškodníci

O niekoľko hodín neskôr som sa prebrala v Nemocničnom krídle. Znova. Vlastne v tomto školskom roku to ani nebolo také prekvapivé. Madam Pomfreyová bola zaneprázdnená ešte viac ako počas normálneho roku v čase metlobalových zápasov.

Opatrne som pohla hlavou na stranu. Pri mojej posteli na stoličke sedel mladík s krátkymi blond vlasmi. Moje obočie prekvapene vyletelo k vlasom.

„Už si hore? Super, tak môžem ísť,“ povedal otrávene. Vstal a zamieril k dverám.

„To ty si ma sem priniesol?“ zastavila som ho na poslednú chvíľu. Obzrel sa za mnou. Vydýchla som. „Tak teda... ďakujem.“

„Iste,“ kývol hlavou, „ale mne neďakuj.“

Nato sa stratil za dverami do krídla. Položila som hlavu späť na mäkký vankúš a pomaly sa nadýchla. Bolel ma celý hrudník, vlastne celé telo. A ešte aj ten Malfoy... naozaj mi pomohol sem prísť?

„To ja som ho požiadal o pomoc,“ ozval sa hlas z rohu miestnosti. Až v tej chvíli som si uvedomila, že je už skoro večer a miestnosť osvetľujú okrem posledných chabých lúčov slnka aj sviece. Pozrela som smerom, odkiaľ ten hlas prichádzal. Stál tam Neville. Ruky mal prekrížené na hrudi a cez otvorené okno vedľa neho sa dnu vkrádal slabý vetrík, ktorý mu jemne rozfukoval krátke vlasy. Povzdychla som si.

„Už znova ti musím poďakovať,“ zamrmlala som. Pomaly som zo seba stiahla prikrývku a spustila nohy z postele. Zasyčala som od bolesti. Ach, tie kolená. Musela som si ich udrieť poriadne.

„Mala by si ostať v posteli, si ešte príliš slabá,“ poradil mi laxne. Zazrela som naňho ponad svojej plece.

„To viem snáď posúdiť sama,“ odsekla som. Opäť tá arogancia? Takto si priateľov späť nezískaš, Rachel!

Počula som, ako urobil zopár krokov smerom ku mne. Za ten čas som vsunula nohy do teplých papúč. Kde ale boli moje veci- bola som totiž navlečená do nočnej košele- to som netušila.

„Ach, tá naša chrabromilská tvrdohlavosť. Čo myslíš, kto to vyhrá?“ znel zvedavo. Ale ešte stále neprístupne. Siahla som po župane a navliekla ho na seba.

„Samozrejme, že ja, som tvrdohlavejšia než ty,“ odvetila som bez váhania. Potichu sa zasmial.

„Máš pravdu, no skutočne by si mala ostať v posteli,“ nedal sa.

„Veď sa do nej chystám. Do tej v mojej izbe. Tam budem mať aspoň od všetkých pokoj.“

Pomaly som sa vystrela do celej svojej výšky. Chtiac-nechtiac musela som zastonať. Bolel ma každý kúsok tela.

„Prekážam ti?“ spýtal sa ma znenazdajky. Letmo som naňho pozrela. Už stál skoro pri mojej posteli.

„Nie, no myslím si, že ja prekážam tebe,“ vzala som z nočného stolíka flakóny s elixírmi, ktoré som už poznala, a strčila ich do vrecka županu. Otočila som sa tvárou k nemu. „Teraz, ak ma ospravedlníš, rada by som šla do svojej izby a pokúsila sa otráviť týmito elixírmi. Ešte raz ďakujem a maj sa.“

Na to, ako mizerne mi bolo nielen na duši, ale aj na tele, som rozprávala dosť. Vykročila som pomalým a šuchtavým krokom k dverám.

„Počkaj! Aspoň madam Pomfreyovej povedz, že sa cítiš lepšie,“ pokúsil sa ma ešte zastaviť. Pri dverách som naňho pozrela a bolestivo sa uškrnula.

„Načo jej klamať? Môžeš jej to povedať ty, ja už musím ísť. A aj tak si nemyslím, že by ma tu chcela vidieť. Bude nadšená, ak zistí, že som preč.“

Už som nečakala na žiadnu reakciu. Vyšla som z krídla a zamierila do klubovne. Cestu som si opäť skrátila. No aj tak mi trvala tak dlho- a myslím, že ešte o niečo dlhšie- ako keby som šla normálnou cestou. Do izby som vošla s veľkou úľavou. Opatrne som sa usadila na posteľ a nechala slzy pomáčať mi celú tvár.

Keď sa mi trochu podarilo upokojiť, odzátkovala som flakóny a naliala do seba dva z nich. Jeden bol proti bolesti a druhý na hojenie rán. Stiahla som zo seba župan, schovala sa pod perinu a po hrozne dlhej chvíli zúfalého plakania som zaspala do nepokojného spánku.

***

Prešli štyri dni od onoho incidentu na hodine OPČM. Odvtedy sa mi vyhýbal- okrem iných- už aj Malfoy. Čo sa týka Nevilla, s tým som sa vlastne ani nevídala. Iba na hodinách alebo občas vo Veľkej sieni, ak som sa rozhodla predsa len neumrieť od hladu a zájsť si niečo zajesť.

Dnes bolo vonku pekne a celkom teplo. Nuž som sa rozhodla zájsť k jazeru. Pomaly som sa posadila na trávu a oprela si hlavu o veľký dub, ktorý sa už tešil z prvých púčikov. Vôkol mňa sa miesila vôňa tulipánov, narcisov a zakvitnutých magnólii. Jar bola v plnom prúde.

V diaľke som zbadala zopár deciek, ktoré sa bláznili neďaleko jazera, pri ktorom som oddychovala. Kolená ma ešte stále boleli, zato hrudník už nie tak veľmi. Madam Pomfreyová nebola dvakrát nadšená z toho, že som len tak utiekla z ošetrovne. Na ďalší deň ma navštívila a keby nevidela, v akom zlom stave som bola, hádam by si na mne vyliala svoju zlosť. Napokon mi len nechala zopár elixírov a prinútila ma sľúbiť jej, že ak sa nebudem cítiť dobre, mám ju hneď navštíviť na ošetrovni.

Po chvíľke sa ku mne pridala moja sovička. Vložila som si ju do lona a sledujúc vlniacu sa hladinu jazera hladkala som ju po jemnom perí.

„Sme opäť samy, Moira,“ šepla som. Privrela som viečka. Chcelo sa mi z toľkého žiaľu kričať a kričať.

„Ahoj, Rachel,“ ozval sa vedľa mňa ženský hlas. Neochotne som otvorila oči. Divila som sa, kto sa ku mne dobrovoľne priblížil na menej ako dva metre. Keď som vedľa seba zahliadla tú peknučkú tváričku mladej smrťožrútky, ktorá musela byť neuveriteľne zúfalá, ak sa k nim pridala, až ma striaslo od zlosti. Čo tá tu chce? A ešte si dovolila pozdraviť ma, ako keby sme sa poznali celú večnosť. „Smiem si prisadnúť?“

Neochotne som prikývla. Pošúchala si dlaňami po čiernych nohaviciach a sadla si vedľa mňa. Chvíľu mlčala, hľadiac rovnako ako ja pred seba na Čierne jazero. Uprela som na ňu svoj pohľad.

„Čo vás sem privádza?“ prerušila som napokon ticho medzi nami. Nemohol jej ujsť sarkazmus v mojom hlase. Potichu si vzdychla a pozrela na mňa s jemným úsmevom na perách.

„Prosím ťa, tykaj mi, nie som až taká stará,“ požiadala ma. Vystrela ku mne ruku. „Som Helen.“

„Ja viem,“ odsekla som a odvrátila od nej tvár. Viem, nebolo to odo mňa zdvorilé. Periférnym videním som zbadala, ako spustila ruku a položila ju na trávu.

„Prečo to robíš, Rachel? Viem, že ma nemáš rada od prvej chvíle, čo si ma videla. Ale prečo?“ spýtala sa ma. Bola to nespokojnosť v jej hlase, čo som počula? Podvihla som pravý kútik pier.

„Si smrťožrútka, nemám najmenší dôvod tebou neopovrhovať,“ vysvetlila som jej ľadovo pokojne. Bolo mi úplne jedno, ako to prijme.

„Nie každý smrťožrút musí byť výhradne len zlý, ty by si to mala vedieť najlepšie,“ posledné slová väčšmi zvýraznila. Prudko som na ňu pozrela. Hruď sa mi rýchlo dvíhala a klesala.

„Neopovažuj sa predo mnou spomínať toho-“

„Viem, čo sa stalo,“ nenechala ma dohovoriť. Jej netrpezlivý tón sa zmenil na jemný. Zaklapla som ústa. Zopár krát som zamrkala, až som napokon vstala, načo moja sovička, ktorá doteraz pokojne oddychovala, rozprestrela krídla a odletela kamsi preč. Helen nasledovala môj príklad a tiež vstala. Teraz sme sa dívali jedna druhej do očí, ona zvrchu, keďže odo mňa bola vyššia.

Neveselo som sa zasmiala.

„Takže si tu teraz len preto, lebo ťa znova poslal ten váš pánko, aby si zistila informácie o mne a o... Snapovi?!“ jeho meno som zo seba vypľula s použitím všetkej sily, ktorú som v sebe našla. Robilo mi problém vyslovovať jeho meno.

Cítila som, ako mi v krvi prúdi zlosť a núti ma stláčať ruky v päste.

„Nie, nie som tu kvôli nejakým informáciám,“ pokrútila hlavou. V tej chvíli zafúkal vietor a rozvial jej vlasy, až sa ku mne dostala vôňa byliniek a elixírov. Pach žalárov. Urobila som krok vzad, ledva sa udržiac na nohách. Pripomenulo mi to Snapa. „Som tu, pretože ma o to požiadal profesor Slughorne. Som jeho učňom, pomáham mu s prípravou elixírov a tiež s inými vecami na vyučovanie. Sama vidíš, že je už starý a nezvláda to. Tak ma požiadal o pomoc. Zároveň mám aj možnosť naučiť sa niečo viac o elixíroch. Vždy ma veľmi bavili, ale moja rodina mi to nedovolila. Bola som nútená pridať sa na stranu, ktorú neznášam.“

Trochu vytiahla rukáv bledomodrého habitu, čím mi odhalila malý kúsok znamenia. Prerývane som dýchala a skákala pohľadom zo znamenia na jej ľavom predlaktí na jej tvár. Po chvíli som zdĺhavo vydýchla.

„Bola som upozornená na možnosť takéhoto správania,“ poznamenala akoby len tak, medzi rečou, a znova sa na mňa usmiala. Prižmúrila som oči.

„Kým?“

„To nie je podstatné,“ mávla rukou. Väčšmi sa usmiala, opäť odhaliac svoje biele zuby.

„Aj tak ti neverím,“ vyhlásila som skalopevne a chcela som sa posadiť späť na trávu, no zaboleli ma kolená. Vydralo sa zo mňa tiché syknutie.

„Poď, niečo ti na to dám,“ kývla hlavou k hradu. Podozrievavo som si ju prezrela. „Prosím, aspoň v tomto mi ver.“

Možno som robila chybu, ak som sa ňou nechala zaviesť do chladných žalárov. No vidina toho, že ma konečne prestanú bolieť tie hlúpe kolená, bola krásna. A silnejšia než tá moja podozrievavosť. Dovolila mi vojsť do jej komnát. V ruke som však pevne zvierala prútik. Nemohla som jej veriť. Bola smrťožrútka, čo ak ma chcela len zabiť? A toto bola zámienka toho, aby ma dostala preč od všetkých pohľadov? Obozretne som sa obzerala vôkol seba.

Po chvíli sa vrátila ku mne. Ponúkla mi sedačku, na ktorú som sa posadila. Vyhrnula mi nohavice až nad odreté kolená a kriticky si ich prezrela. Modriny mi už mizli, no stále to vyzeralo nepekne. Odzátkovala flakón s akýmsi hustým elixírom maslovej farby.

„Čo to je?“ spýtala som sa skôr, než mi tým natrela kolená. Neohrabane som jej ho vytrhla z rúk a privoňala si k nemu. Hneď som sa rozkašľala. Voňalo to veľmi zvláštne. S pobaveným úsmevom sledovala, ako si to prezerám oproti svetlu.

„Podarilo sa nám to pripraviť s profesorom Slughornom pred pár dňami,“ oznámila mi, stále sa usmievajúc. Vrátila som jej ho späť.

„Pred pár dňami?“ pochopila, čo som tým myslela, našťastie.

„Som tu týždeň,“ prikyvovala, zatiaľ čo mi natierala kolená tou divnou vecou konzistencie zničeného elixíru.

„Vážne? Nemala som možnosť stretnúť ťa,“ poznamenala som.

„No áno, mám rada skoré raňajky a zvyšok dňa som v laboratóriu, kde pripravujem elixíry. A večere si nechávam priniesť sem, keďže som vždy príliš vyčerpaná, aby som mohla ísť do Veľkej siene,“ vysvetlila. Všetko to vravela s nadšením aj napriek tomu- ako sama povedala- že mala veľa práce. Muselo ju to baviť. No nechcela som sa nechať len tak obmäkčiť.

Po niekoľkých krátkych minútach vstala.

„Nechaj to ešte chvíľu zaschnúť.“

Oprela som sa o operadlo a obzrela si miestnosť. Vyzerala ako obývačka, s krbom, v ktorom horel ohník, s pohodlne vyzerajúcim gaučom, neveľkým stolom, malou knižnicou po ľavej strane a sedačkou, na ktorej som sedela. Napravo som si všimla dvere, za ktorými o niekoľko sekúnd neskôr zmizla. Keď sa vrátila späť, držala v rukách tri flakóny.

„Dala ti madam Pomfreyová nejaké elixíry na hojenie?“

„Áno, ale už mi dochádzajú, takže si po ne budem musieť čochvíľa zájsť,“ odpovedala som. V tom okamihu ma začali štípať kolená. Natiahla som k nim ruku v snahe niečo s tým urobiť, no Helen ma za ňu chytila. Nechápavo som jej pozrela do očí.

„Páli?“ spýtavo pozdvihla obočie. Len som prikývla. Zmierlivo sa na mňa usmiala a pustila moju ruku. „To znamená, že to skutočne funguje. Ak to začne páliť, začína to pôsobiť. V tom je to kúzlo. A tiež vieme, že s nimi niečo nie je v poriadku. Ale nemusíš sa báť, elixír vie, čo má robiť. Hlavne si ho nesmieš dať dole.“

Pristihla som sa pritom, ako opäť prikyvujem. Vložila mi do rúk tie tri flakóny.

„Jeden z nich je od bolesti,“ ukázala naň, „a tie zvyšné na zahojenie všetkých rán. Zajtra by už tie kolená mali byť v poriadku.“

Prekvapene som na ňu hľadela. Vystrela sa a napravila si habit.

„Ďakujem,“ šepla som. Jej úsmev ju neopúšťal. Až som sa cítila zvláštne. Ako sa jeden človek môže toľko usmievať? Navyše, keď má na ruke znamenie zla?

Napravila som si nohavice a pomaly vstala. Helen ma vyprevadila k dverám.

„Môžeš ma hocikedy navštíviť, ak budeš chcieť,“ povedala mi milo. Neprestala som sa však na ňu nedôverčivo dívať. „A prestaň byť taká podozrievavá.“

Vyšla som na chodbu a chystala sa zamieriť na internát, no ešte ma zastavila. A jej slová mi na chvíľu vyrazili dych.

„Ak budeš mať chuť, môžeme sa porozprávať aj o tom, čo sa stalo medzi tebou a Severusom.“

Severusom? Ako zvláštne to znelo. Severus. Pre mňa to bol vždy len Snape, žiaden Severus. Pozrela som na ňu ponad plece.

„Ďakujem, ale nechcem hovoriť o Severusovi,“ jeho meno som väčšmi zvýraznila. Dala som doňho toľko nenávisti, koľko som vládala, aby skutočne pochopila, že o ŇOM hovoriť nechcem.