Záškodníci

Ahojte, decká!  Konečne už začali prázdniny a keďže je o tri dni Štedrý večer, dám vám predčasný darček Užite si teda obe kapitolky (hoci nie sú veľmi veselé). A príjemné čítanie prajem!

Vaša Lizy

PS: Želám vám krásne sviatky  a poriadne si oddýchnite.

Že som na nasledujúce dva dni upadla do letargie, nebolo nič prekvapujúce. Keď som práve nenariekala ako malé dieťa, zlosťou som udierala do vankúša alebo sa pokúsila rozbiť všetko v dosahu dvoch metrov. Alebo som upadla do vyššie spomínanej letargie a tupo hľadela na nejaký predmet.

Neskôr, keď ma prešlo to zúrivé rozbíjanie vecí- pretože som už nemala čo rozbíjať a kúzlami sa mi to nechcelo opravovať- ostala som len pri tom nariekaní a nič nerobení.

Zopár krát sa ma Snape pokúsil navštíviť, ale vždy to dopadlo tak, že odišiel skôr, ako stihol prísť. Začarovala som si totiž dvere proti nevítaným hosťom. A Snapovi zjavne ani nenapadlo zrušiť to kúzlo. Bol predsa taký inteligentný. Mohol to vyriešiť jediným ľahkým mávnutím prútika.

Niekoľko krát sa mi pokúsil dohovoriť aj Dumbledore. Ale aj jeho to po chvíli prešlo. Nechcela som nikoho vidieť. Nechcela som nič, len ležať a ticho nariekať. Cítila som sa otrasne. Ešte horšie ako vtedy, keď ma odvrhol (skoro) celý hrad. Schúlená do klbka som sa pokúšala utíšiť stony a vzlyky, derúce sa z môjho hrdla každú minútu.

V sobotu, deň pred príchodom študentov, som už viac nevládala plakať. Zvláštne na tom bolo, že som už necítila žiaden smútok. Bola to len apatia, nechuť niečo robiť, riešiť, hovoriť. Nechcelo sa mi nič. Nechcelo sa mi obliekať, nechcelo sa mi jesť, nechcelo sa mi piť, nechcelo sa mi dýchať a spať. Nič. Chcela som len ležať a hľadieť do prázdna. Na stenu alebo na dvere. To je jedno. Nechcelo sa mi ani zamrkať, aby ma konečne prestali štípať oči.

Navliekla som sa do džínsov, teplého svetra, obula si tenisky a s príveskom mojich rodičov v ruke som konečne vyšla z izby. V klubovni nebol nik. Bola celkom prázdna a tichá ako uprostred noci. Lenivo som prešla cez portrétovú dieru a zamierila chodbou. Cestou som uvažovala nad rodičmi. V ruke som pevne zvierala prívesok a priala si, aby sa mi do hrude opäť nevkrádala tá zničujúca bolesť. Aby som nemusela toľko myslieť na toho prekliateho muža s nádhernými obsidiánovými očami odrážajúcimi všetky tajomstvá sveta.

Bola som už na schodisku pri Vstupnej hale, keď som si utrela neposlušné slzy a schovala si do vrecka nohavíc prívesok. Posledné dva schody som skočila a dopadla chodidlami pevne na podlahu. Vtom sa mi do zorného poľa dostala veľmi známa postava. Prižmúrila som oči, keď som si všimla, čo vlastne robí. Podišla som k mladíkovi.

„Neville, čo to robíš? Chceš, aby ťa niekto prichytil?“ spýtala som sa ho vyčítavo. Nech bol, aký bol, vždy je to môj najlepší priateľ a i po tom všetkom, čo sa stalo, by som nedovolila, aby mu niekto niečo urobil. S trhnutím na mňa pozrel a zamračil sa.

„Nerobím nič zlé. Práve naopak, dávam to preč po nejakom hlupákovi, ktorý si neváži svoj život,“ zavrčal na mňa. Väčšmi som stiahla obočie. Všimol si, ako sa tvárim. Stiahol ruku s prútikom od nápisu na stene a pozrel na mňa. „Ach, áno, Rachel, dávam to preč. Vieš, možno si si všimla, že to začína byť nebezpečné. Preto som považoval za nevyhnutné zrušiť DA.“

„Čože?“ hlesla som. Neville sa ku mne otočil úplne. „Ale to nemôžete. To jediné nás- teda vás- spájalo proti Carrowovcom.“

„Nie je to bezpečné,“ zopakoval rázne. Podišiel bližšie ku mne. Po tvári mu prebehol tieň. „Moju starkú pred niekoľkými dňami chytili smrťožrúti, pretože si mysleli, že som vodca DA. Nechcem si ani predstaviť, čo s ňou robili, aspoň že je ako z hrošej kože. Utiekla a teraz sa skrýva. Všetci sa musia skrývať, Rachel. Micheal je na tom hrozne. Takmer ho umučili k smrti, keď chcel obrániť jedného úbohého prváka. A Seamus? Je zničený dvakrát toľko. A teraz mi povedz, Rachel, ešte stále si myslíš, že by po tom všetkom bol niekto ochotný riskovať krk pre nejaký hlúpy nápis?“

Mlčky som ho počúvala. V očiach som mala slzy a v ušiach mi zvonilo. Bolo mi zle, psychicky i fyzicky. Bolesť v hrudi sa mi rozliala do celého tela.

„Neville, to s tvojou starkou ma hrozne mrzí,“ šepla som chvejúcim sa hlasom. „Dúfam, že je v poriadku. A tiež aj... ostatní.“

Neville si potichu odfrkol.

„Možno by si sa mohla pokúsiť dohovoriť tvojmu drahému Snapovi, aby stiahol tých dvoch tupcov,“ poznamenal akoby len tak mimochodom. Prudko som naňho pozrela. Už som nemala chuť plakať. Nie, po jeho slovách som mala chuť kričať. Povedať mu, ako to celé je, čo sa stalo. Hádať sa s ním! No jediné, čo by mi bol povedal, by bolo „Ja som si to vravel. Nemala si mu veriť.“

Nechcela som to od neho počuť. Stisla som pery a zovrela ruky v päste. Cítila som, ako sa od toľkých potlačovaných emócií trasiem.

„Nič nevieš, Neville, vôbec nič,“ povedala som pomedzi zaťaté zuby. Chystala som sa odísť, no zastavili ma jeho slová.

„Tak mi to vysvetli, prezraď mi to.“

Jeho hlas znel vyzývavo. Nemal tušenia.... Bojovala som sama so sebou. Chcela som, aby to vedel, aby som mohla vidieť ten jeho výraz v tvári, keď mu to poviem. No zároveň som o tom nechcela s nikým hovoriť. Potlačila som nával sĺz. Otočila som sa k nemu s tvrdým pohľadom. Vytiahla som z vrecka prívesok od rodičov a zdvihla ho na úroveň jeho očí. Pozrel naň, a tak späť na mňa.

„Zabil mojich rodičov, Neville,“ šepla som pevným a ľadovým hlasom, „a myslím, že ho aj napriek tomu nemôžem prestať milovať.“

S týmito slovami som sa otočila na päte a zamierila preč. Sklamalo ma, že ten jeho výraz v tvári mi neurobil radosť. Naopak, väčšmi ma to zabolelo. Znova ľútosť? Ďalšia ľútosť?! Strčte si všetci tú svoju ľútosť niekam!

„Rachel!“ jeho hlas ma zastavil na poslednú chvíľu. Zastavila som uprostred kroku, no neotáčala som sa k nemu. „A... si... si v poriadku?“

Potichu som sa zachechtala. Pomalým plynulým pohybom som sa k nemu otočila. Nesmelo sa na mňa díval.

„Zdá sa ti?“ odpovedala som s iróniou. Nič nevravel, len na mňa hľadel. Už som sa chcela znova otočiť, no než som tak stihla urobiť, znova prehovoril.

„Kam vlastne ideš?“

Prižmúrila som oči a zhlboka sa nadýchla.

„Za Hagridom, mala som v pláne ho navštíviť,“ odsekla som. Nechcela som k nemu byť taká protivná, ale nešlo tomu zabrániť.

Otočil sa mi chrbtom a opäť sa pustil do odstraňovania nápisu na stene.

„Je preč, už niekoľko dní. Schováva sa ako ostatní...“

Neville mal pravdu, Hagrid skutočne odišiel. Nechcela som mu to uveriť, no keď som sama zašla za ním k jeho chalupe a zistila, že tam nik nie je, bolo mi ešte horšie- ak to bolo možné. Odišiel bez toho, aby sa so mnou rozlúčil, aby mi čokoľvek povedal.

Môže to byť ešte horšie? Môže?! Som na to všetko úplne sama, úplne! Moji priatelia sa so mnou stále nebavia a väčšina z nich je aj tak preč. Hagrid, jediný z nich, ktorý mi veril, je preč. Preč a ja nemám tušenia kde. Dumbledore sa na niekoľko dní vyparil. Mojím jediným priateľom bola len moja sovička, ktorá so mnou trávila všetok svoj čas. Keď nebola na love a nespala pri ostatných sovách v Soviarni, sedela na okennom parapete mojej izby a svojím tichým húkaním sa ma pokúšala upokojiť a povzbudiť.

Nasledujúce dni som väčšinu času trávila osamote. Nebolo to zas až tak ťažké. Nik sa so mnou predsa nechcel baviť. Do Veľkej siene- a vlastne aj všade inde- som chodila tajnými chodbami, ktoré mi kedysi dávno ukázal Harry. Bála som sa totiž, že by som mohla stretnúť Snapa. Mimo izby som sa vždy pokúšala nezostať príliš dlho.

Hneď ako som v pondelok natrafila na Nevilla- bez kohokoľvek, úplne samého- pred hodinou OPČM, podišla som k nemu.

„Dúfam, že si to vytáral všetkým na hrade,“ zavrčala som mu potichu do ucha. Určite už o tom vedel celý Rokfort a teraz to všetci veselo rozhlasujú ďalej a riešia ako najnovšiu správu dňa.

„Nepovedal som to nikomu,“ odvetil úsečne. Ani na mňa nepozrel, len sa naďalej pokojne opieral bokom o stenu. „Keby si mi namiesto tej arogancie radšej bola vďačná za to, že nie som hlasná trúba, urobila by si lepšie.“

Zarazene som hľadela na temeno jeho hlavy. To mal byť vtip? Zalapala som po dychu. Prešla som vôkol neho, aby som sa mohla postaviť priamo pred neho a vidieť mu tak do tváre. Nasadil si kamenný výraz, aký som s obľubou používala ja. Pichlo ma pri srdci.

„Som ti vďačná za tvoju mlčanlivosť, Neville. Keby som tak mohla byť aj za tvoju podporu,“ zamrmlala som. Do očí sa mi opäť natlačili tie otravné slzy. Všimol si ich a zjavne chcel niečo povedať, no ja som ho predbehla. „Celé mesiace som žila s faktom, že ma vy všetci nenávidíte a ani pritom neviete skutočný dôvod toho, prečo som so Snapom trávila toľko času, koľko som trávila. Áno, možno to nebolo rozumné. Možno nebolo rozumné dovoliť, aby som k nemu niečo cítila. No to jediné ma držalo pri vedomí, že nie som sama. A teraz, keď som ostala aj bez neho, žiadaš odo mňa, aby som...“

Nemohla som dokončiť vetu. Zlomil sa mi hlas. Sklopila som pohľad, aby mi nevidel slzy, ktoré mi stiekli po tvári.

„Mrzí ma, čo sa ti stalo, Rachel,“ preťal ticho medzi nami a stíšil pritom hlas, aby nás nik nemohol počuť. „Ale ani my sme to nemali ľahké. Museli sme deň čo deň čeliť tým odporným Carrowovcom, zatiaľ čo ty si si užívala krásny život po boku toho mizeráka Snapa.“

Kto povedal tú sprostosť: Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie? Kto to povedal, nech ho môžem ísť prekliať!? Každou minútou som sa cítila horšie a horšie. Každým Nevillovým slovom mi do hrude udieral ostrejší a ostrejší nôž. A udieral silnejšie a bolestivejšie.

Vtom okamihu zazvonilo na hodinu. Predtým, než sme vošli do učebne, mi Neville potichu povedal: „Ginny sa nevrátila.“

Ako v spomalenom filme som sledovala, ako vchádza dnu. Nasledovala som ho, ani neviem ako. Posadila som sa na zvyčajné miesto a celú hodinu sa premáhala, aby som sa nezrútila. Carrowa by to len potešilo. Asi tušil, že niečo nie je v poriadku, schválne do mňa rýpal každú chvíľu. Keby som sa necítila tak zlomená, bola by som schopná odolávať mu. Ale teraz to nebolo možné.

Nebola som schopná reagovať na jeho slová. Chvíľami som ho prestala počúvať a prebralo ma až to, ako ma schytil za košeľu, ktorej švy hneď popraskali, zdvihol ma zo stoličky a hodil na zem. Dopadla som na kolená, až v nich nepríjemne prasklo. Bolestivo som sykla, no ani som sa nepohla.

„Tak ty si myslíš, že ma nemusíš počúvať, keď máš teraz za frajera riaditeľa školy?“ zatiahol chrapľavým hlasom a hrozivo sa rozosmial. Slizolinčania nadšene napodobnili jeho príklad. Zvyšok triedy však mlčky sledoval situáciu pred nimi. „My ti s radosťou ukážeme, že nie je správne vyťahovať sa. Crucio!“

Moje telo zasiahla odporná bolesť. Ak som predtým trpela z toho, ako veľmi mi ubližovali slová môjho kedysi najlepšieho priateľa a udalosti posledných dní, teraz som už asi umierala. Nedokázala som zastaviť príval sĺz, ktoré sa mi skotúľali z očí a výkrik bolesti, derúci sa spomedzi stisnutých pier. Stočená  do klbka som sa na zemi mykala. Prosila som Merlina, aby to už prestalo. No tá ohavná bolesť nie a nie ustáť. Keď som sa toho napokon dočkala a pokúsila sa nadýchnuť, zasiahla ma ďalšia dávka neodpustiteľnej kliatby.

Nečakala som, že by sa ma niekto zastal. Hoci som pre tú bolesť a slzy videla zahmlene, pohľadom som našla Nevilla. Zdalo sa, že bojuje sám so sebou. Možno mi chcel pomôcť a zastaviť Carrowa. Vedel však veľmi dobre, aké následky by to malo. Už si odpykal dosť. Nechcela som, aby kvôli mne trpel. A tak som pomedzi stony vykríkla: „NIE!“

Carrow sa chrapľavo zasmial. Zjavne si myslel, že to hovorím jemu.

„Ale áno, moja milá kráska, pekne si to všetko odpykáš,“ znova sa zarehotal.

Prestávala som vnímať svet vôkol seba, keď ma zasiahla už asi stá dávka cruciatu. Nerátala som ich, no mala som pocit, ako by ich bolo skutočne minimálne sto. Takú bolesť som necítila ešte nikdy. A dúfala som, že viac ju cítiť nebudem. Chcela som umrieť. Chcela som, aby ma zabili. Aby to ukončili. Aby ma nechali zomrieť.

Nevládala som dýchať, nemohla som polapiť dych. Ja tu skutočne umriem, prebleslo mi mysľou. A umriem pred nohami toho zbabelca, tej špiny, toho nenávideného muža.

Už som nevládala udržať viac stisnuté pery. Z hrdla sa mi vydral výkrik bolesti. Skoro mi ten samotný výkrik roztrhal hlasivky i pľúca. V tej chvíli bolesť ustála a ja som nevládne klesla na zem. Bola príjemne chladivá. Na moje doráňané, bolesťou pulzujúce telo pôsobila príjemne. Z očí mi ešte stále tiekli krokodílie slzy. Hruď a vlastne celé telo som mala ako v ohni. Chcela som sa nadýchnuť, no každý pokus ma bolel tak veľmi.

„Dúfam, že si si to užila,“ zasyčal mi do ucha hlas Carrowa. Chytil ma, nešetrne zdvihol, až som vzlykla od bolesti a surovo ma hodil pred dvere učebne ako nejakú špinavú handru. „Moju učebňu špiniť nebudeš.“

S týmito slovami poslal všetkých študentov preč, ukončiac tým hodinu.

Nehybne som ležala na chladnej podlahe a zahmlenými očami sledovala mojich spolužiakov, ako ma veľkým oblúkom obchádzajú. Len som tam tak ležala, vzlykala do ticha chodby a pokúšala sa nemyslieť na tú otrasnú bolesť. Chcela som sa postaviť, no nešlo to. Nevládala som sa nijako pohnúť.

Odrazu som pocítila niečiu prítomnosť len kúsok odo mňa. Nemala som dostatok síl na to, aby som otvorila oči a zistila, kto to pri mne je. Do nosových dierok sa mi votrela korenistá neznáma vôňa a hneď na to ma dva páry rúk opatrne zdvihli zo zeme. Jeden z nich ma vzal do náruče. To bol ten s tou neznámou vôňou a ten druhý ho navigoval a neustále upozorňoval, aby dával pozor. Zhovárali sa netrpezlivo, akoby sa nemali v láske. No nevedela som ich hlasy identifikovať. Vlastne mi vo chvíli, keď som si oprela hlavu o hruď toho dotyčného, ktorý ma niesol, prestal mozog pracovať úplne.