Záškodníci

Trhla som sebou. Pocítila som totiž silný úder do rebier. Otvorila som oči a odkryla svoju unavenú tvár. Neville vedľa mňa sa na mňa zamračil, no inak nereagoval na môj nechápavý pohľad. Zadíval sa späť na Flitwicka. Celkom som zabudla, že som na hodine, no bola som tak veľmi unavená, že som to skrátka nevydržala. Zadriemala som.

Už druhú noc sa mi snívalo o niekom s čiernou maskou na tvári, ako sa pokúšal Snapovi ublížiť. Prečo mi ten Snape nedá pokoj?! Mám ho dosť počas dňa, ešte ma musí otravovať aj v noci?! Prešli štyri dni odo dňa, čo som zo žalárov odišla preč, hnevajúc sa naňho za to, že nechal mojich priateľov s Carrowom (keďže som netušila, že boli s Hagridom). A čo sa týka tých troch, tá zlosť na nich ma prešla, ale stále som myslela na to, čo mi Ginny v klubovni povedala. Nevedia, čo sa deje, nemôžu preto chápať môj postoj.

Keď napokon hodina čarovania skončila, nadšene som si odložila knihu do tašky a nečakajúc na Nevilla som rýchlo kráčala do klubovne. Mala som v pláne pred hliadkou navštíviť Hagrida. A tak, keď som vošla do izby, hodila som tašku do rohu, schmatla bundu a ponáhľala som sa von z hradu.

Na nádvorí bolo len zopár deciek. Dnes bol chladný deň a na vysoké stromy Zakázaného lesa pomaly padala hustá hmla. Strčila som si ruky do vreciek bundy, očkom sledujúc Malfoya, ktorý stál obďaleč a práve niečo riešil so svojimi kamošmi. Zacítil na sebe môj pohľad a opätoval mi ho. Hneď som odvrátila zrak.

Došla som až k Hagridovej chalupe, zdvihla ruku a poriadne zabúchala na dvere. Nič sa však zvnútra neozývalo. Ani bláznivý štekot Tesáka, ani nič podobné. Zašla som za dom, či náhodou Hagrid niečo nerobí vo svojej záhradke, no nebol ani tam. Nuž som sa zamyslene vrátila do hradu. Cestu som si však predĺžila. Nechcelo sa mi hneď vrátiť dnu.

Keď som prechádzala okolo jazera, zbadala som pri ňom Sinistrovú a Sproutovú, ako sa potichu zhovárali a popritom dozerali na žiakov. V duchu som sa zasmiala. Asi sa inde zhovárať nemohli a tak využili pokojné miesto pri jazere. Stačila som vojsť do hradu, keď som začula chrapľavý hlas Amycusa Carrowa. Bol rozčúlený, určite. Podišla som bližšie k triede, v ktorej sa s niekým rozprával, a natrčila uši.

„Nemôžem ho vystáť. Neviem, ako dlho to vydržím,“ zavrčal rozladene.

„Musíme to vydržať, Amycus, kvôli Temnému pánovi. Priľnul k nemu,“ dohovárala mu jeho sestra. Po tele mi v tej chvíli prebehli zimomriavky. Obaja hovorili s takým chladom a odmeranosťou.

„A dokedy mám znášať to jeho správanie?!“ vyprskol a presne v tom okamihu sa ozval tupý zvuk, akoby niekto udrel do lavice. Nepochybovala som o tom, že si Carrow uľavil úderom. „A ešte k tomu sa zastáva tej odpornej zradkyne! Najradšej by som ju umučil, až by sa z toho zbláznila!“

„Prestaň, Amycus. Musíme vyčkať. Keď príde vhodná chvíľa, odpyká si to aj on, aj tá malá hlupaňa,“ odfrkla si Alecto. O kom to, premerlina, hovoria? Ten muž, o ktorom Amycus hovoril, bol nepochybne Snape. Ale tá malá zradkyňa...?

Nemusela som dlho uvažovať, aby som zistila, kto bolo to dievča. Odpoveď mi prišla sama a to priamo z úst Carrowa.

„Ach, statočná Rachel Nicholsonová,“ zarehotal sa hrozivo, „ako úboho sa pokúšala zachrániť tých svojich hlúpych spolužiakov. Mal som šťastie, že tam bol Snape. Aspoň mi s ňou pomohol.“

Aj Alecto sa zasmiala. Na chvíľu nastalo ticho a mne napadlo, že možno idú preč. Nuž som sa odlepila od steny, aby som sa mohla rýchlo niekam schovať, no stihla som začuť Amycusove slová.

„Pôjdem za ním-“

„Nerob nič hlúpe!“ skočila mu do reči jeho sestra.

„Nechcem ho zabiť,“ odsekol prudko. „Len ho trochu postrčiť. Nejako tých faganov dostať musíme. A keď si bude myslieť, že to urobili oni, určite ich bude chcieť potrestať. A kto sa o ten trest postará? JA!“

Obaja sa hlasno zasmiali a ja som začula ich kroky. Od toľkého šoku by som sa bola zabudla schovať, no môj vlastný rozum ma našťastie nenechal v štichu. Schovala som sa za najbližší roh. A práve včas. Snažila som sa dýchať čo najtichšie, no bola som natoľko rozrušená, že sa to proste nedalo. Aspoň že ma v tej tme nebolo vidieť. Obaja súrodenci prešli vôkol mňa, ani si ma nevšimli. Keď som si bola istá, že ma neuvidia, odlepila som sa od steny a potichu ich nasledovala.

O tomto hovoril Dumbledore? Toto odo mňa chcel? Aby som zachraňovala Snapovi kožu? Nebola som si istá, či to chcem urobiť, ale niečo v mojom vnútri mi vravelo, že ich mám ďalej nasledovať. A vtom mi to došlo. O tomto sa mi snívalo už dva dni! Takže to znova museli byť nejaké predpovede budúcnosti alebo čo. Nuž som pozbierala všetku svoju silu, guráž a vykročila za nimi.

Odrazu som ich zbadala. Rovnako ako ja, aj oni sa potichu zakrádali za Snapom, ktorý kráčal po dlhej chodbe a rozprával sa pritom s McGonagallovou. Potom sa od seba oddelili a Snape pokračoval ďalej sám. Keď bola McGonagallová dostatočne ďaleko, všimla som si, ako Alecto vytiahla prútik a namierila ho na Snapa. Iste, takí zbabelci! Vedia útočiť len zozadu. Rýchlo som vytiahla ten svoj a skôr, než Alecto stihla vyjsť spoza steny a vysloviť nejaké kúzlo, namierila som na ňu prútikom a zašepkala: „Confundo.“

V tej chvíli Alecto mávla svojím prútikom a namiesto kúzla- neviem akého- jej z prútika vyleteli desiatky motýľov. Amycus na ňu nechápavo pozeral. Zakryla som si ústa dlaňou, aby nebolo počuť môj chichot. Snape sa otočil na päte. Neviem, čo sa ďalej dialo, lebo som sa schovala za múr, no len som počula ich hlasy. Rozumela som asi každému tretiemu slovu, ale došlo mi, o čom približne hovoria. Alecto sa snažila nejako vyhovoriť, prečo vyčarovala tých motýľov, no Snape jej neveril ani slovo. Napokon ju so zlosťou poslal preč.

Vedela som, že cesta vôkol mňa bola jediná, ktorou mohli Carrowovci ísť. A keďže som si nechcela narobiť žiadne problémy tým, že sa tu skrývam, vyšla som spoza rohu a tvárila sa, že tadiaľto idem len čistou náhodou. Nahodila som nevinný výraz a pokračovala vpred. Carrow ma však zastavil tým, že sa predo mňa postavil. Premeral si ma škaredým pohľadom. Vytrčila som bradu trochu vyššie. Naklonil sa ku mne a ako zviera na mňa vyceril svoje zuby.

„Niečo sa mi na tebe nezdá. Ale ja tomu prídem na kĺb,“ zavrčal na mňa. Vyzývavo som pozdvihla obočie, odtiahnuc sa od neho. Ešte si ma premeral a spolu so svojou sestrou odkráčali preč. Hneď ako zmizli za rohom, vydýchla som, oprela sa o stenu a priložila si ruku k čelu. To nebolo vôbec zlé, Rachel.

Tento môj malý úspech mi na nasledujúce dni zaručil dobrú náladu. Priatelia sa divili, prečo sa toľko usmievam, no nemala som v pláne povedať im o tom. Len som vždy pokrčila plecami a ďalej sa uškŕňala.

„Expecto patronum,“ zašepkala som, načo z môjho prútika vyletel kúdoľ striebornej pary a náhle z nej vyrástol orol, rozprestrel svoje obrovské krídla a preletel ponad hlavy všetkých v Núdzovej miestnosti.

„Vždy som milovala tvojho orla,“ ozvalo sa mi zasnene pri uchu. „Je nádherný.“

Pootočila som hlavu doprava. Stála pri mne Luna a sledovala môjho patronusa, lietajúceho si po celej miestnosti. Hneď sa však rozplynul. Venovala som jej jemný úsmev a otočila sa späť na zvyšok prítomných.

„Kto tu dnes nie je?“ spýtala som sa, no už som sa neusmievala. Namiesto Luny mi odpovedal Neville, ktorý k nám podišiel.

„Terry, je u Carrowovcov,“ vzdychol si sťažka. Vydral sa zo mňa dlhý výdych. Dúfala som, že bude v poriadku. Ale kto sa od nich vrátil v pohode?

Presne v tej chvíli sa dvere otvorili a dnu vpadol celkom zničený Terry Boot. Niekoľkí k nemu hneď podišli, vyčarovali vankúše a položili ho na ne. Do tela sa mi odrazu votrel hnev, veľký hnev. Prižmúrila som oči.

„Za toto zaplatia. Zajtra ich na stenách chodieb bude čakať malé prekvapenie,“ zavrčala som a naštvane vykročila k dverám. Neville ku mne hneď pribehol.

„Čo tým chceš povedať? Chceš niečo vyviesť?“

Zastavila som s rukou na kľučke a otočila sa k nemu. V očiach mal zvedavosť, no i štipku strachu.

„Áno, presne to chcem,“ odvetila som rázne.

„Tak ideme s tebou,“ vyhlásila Ginny, ktorá sa pri nás odrazu zjavila spolu s Lunou. Zamračila som sa na nich.

„Nie, to v žiadnom prípade!“ zatrhla som to razantne.

„Sme Dumbledorova armáda, držíme spolu dej sa, čo dej,“ pripomenula mi Luna. Zavrtela som hlavou.

„Ja to ale nedovolím. Môžu nás chytiť, nechcem, aby ste trpeli kvôli mojim hlúpym nápadom,“ nedala som sa. Neville pobavene pozdvihol obočie.

„Prečo to potom tak veľmi chceš? Keď tvrdíš, že je to hlúposť.“

Zarazila som sa. Chvíľu som na nich zazerala s pootvorenými ústami a nevedela, čo na to povedať. Napokon som zaklapla ústa, otočila sa k dverám a predtým, než som vyšla von, som stroho povedala: „Nie, nejdete so mnou. Urobím to ja.“

Nato som rýchlo došla do klubovne, kde som si v izbe zo šuplíka vytiahla Peruánsky prášok okamžitej tmy a hnojové bomby. Rýchlo som zbehla dole po schodoch. Stačila som vyjsť z klubovne, keď mi cestu skrížil Neville. Na tvári mal tvrdý výraz. „Tvrdý“. Asi si myslel, že ma nejako zastraší alebo čo.

„Idem s tebou.“

Zasmiala som sa, obišla ho a pokračovala ďalej. Dobehol ma, pričom ma chytil za ruku. Otočila som sa k nemu.

„Neville, ja ti nedovolím vystaviť sa takému nebezpečenstvu. Ak sa mi to nepodarí a chytia ma pri tom, nechcem, aby si pykal aj ty,“ dohovárala som mu. Prekrížil si ruky na hrudi a usmial sa.

„Rachel, ja ťa v tom nenechám. Sme priatelia,“ povedal rázne, no neprestával sa usmievať. Zastonala som a vykročila chodbou.

„Budeme na to potrebovať Zloducha,“ začala som vecne. Celou cestou sme sa dohadovali na pláne.

Našťastie nám netrvalo dlho nájsť Zloducha. Neviem, akým zázrakom sa mi podarilo presvedčiť ho, ale bol na našej strane. Keď sme napokon mali všetko naplánované, dala som im ešte posledné pokyny.

„Takže, ak uvidíš niekoho z profesorov ísť našim smerom, je jedno, či to bude Carrow alebo Flitwick, začneš po ňom hádzať hnojové bomby. Budeš na konci tamtej chodby, takže ťa budeme obaja dobre počuť a bude to znamenie, že máme vypadnúť. Ale nikomu o tomto našom pláne nesmieš povedať, dobre?“ vravela som Zloduchovi a pri poslednej vete som naňho spýtavo pozrela. Horlivo prikývol a pobral sa na svoje miesto, veselo si vyspevujúc akúsi prazvláštnu pieseň. Otočila som sa k Nevillovi. Vyzeral byť nervózny.

„Nie, nemám strach, som len vzrušený. Dlho som chcel urobiť niečo bláznivé,“ vyhlásil veselo a zasmial sa sám na sebe. Uškrnula som sa a vložila mu do ruky Peruánsky prášok okamžitej tmy.

„Super, no nezabúdaj, čo máš robiť,“ pobúchala som ho po pleci. Zavrtel hlavou.

„Nezabudnem,“ zaprisahal sa. Nervózne som sa usmiala.

„Tak bež,“ pokynula som mu hlavou. „Ale keby niečo-“

„Urobím tmu,“ dokončil za mňa a rýchlo odkráčal preč.

Poobzerala som sa po chodbe, i keď celkom zbytočne. Musela som sa ale uistiť. Vytiahla som prútik a namierila ním na stenu. Začala som si mrmlať zaklínadlá, kresliac pritom na stenu písmená dostatočne veľké, aby ich videli všetci.

Trvalo to príliš dlho, no chcela som, aby to bolo skvelé, aby to nešlo len tak ľahko dole. Začarovala som to preto niekoľkými kúzlami. Už som chcela na stenu napísať ďalšie slová, no odrazu sa ozval slabučký výbuch a chodbu zahalil čierny hustý oblak dymu. Zastavilo sa mi srdce. Snape musí ísť zo svojho kabinetu. Urobila som zopár tichých krokov vzad a nalepila sa na stenu.

V tej chvíli sa vedľa mňa niekto zjavil. Chytil ma za ruku a ťahal preč. Bol to Neville. Z toho šoku som zabudla kráčať. Znenazdajky sa chodbou ozval hlboký ľadový hlas.

„Viem, že ste tam,“ zavrčal Snape. Oblak dymu začal pomaly miznúť. Drgla som do Nevilla.

„Bež,“ zašepkala som mu do ucha. „Choď, prídem hneď za tebou.“

„Nie, bez teba nejdem. Tak poď,“ utrúsil Neville, stále ma pevne držiac za ruku. Už som chcela urobiť krok vpred a dostať sa odtiaľto čo najrýchlejšie preč, no niekto ma chytil za druhú ruku. Mala som pocit, akoby mi ju zovreli do zveráka.

Silno som strčila do Nevilla, ktorého odhodilo asi meter odo mňa, no nezdalo sa, že by chcel odísť. Nuž som vytiahla prútik a zašepkala: „Incendio.“. Z prútika mi vyšľahli plamene a podlaha predo mnou začala horieť. Neville to našťastie pochopil. Rozbehol sa preč práve včas, pretože zmizla aj tá posledná troška dymu, ktorá Snapovi bránila v tom, aby nás spoznal.

Stále mi zvieral ruku a ja som mala pocit, že si ju každú chvíľu prestanem cítiť. Potiahol ma k sebe, až sa zo mňa vydral bolestivý ston. Namieril prútikom na plamene a jedným ľahkým pohybom ich uhasil. Keď som naňho pozrela, zbadala som v jeho tvári nevraživý pohľad.

„Nicholsonová,“ zasyčal. Premeral si ma pohľadom a ťahal ma do jeho pracovne. Celý čas mlčal. Keď sme vošli do riaditeľne, drsne do mňa sotil. Dopadla som na zem, pričom mi prútik vypadol z ruky. Rýchlo som sa otočila na chrbát, aby som naňho videla. Týčil sa nado mnou ako vysoká veža a tvár mal skrivenú od zlosti, až vyzeral ako boh pomsty. „Čo ste tam dole robili?“

Neodpovedala som, len som naďalej sedela na zemi. Siahla som po prútiku.

„Niečo som sa vás pýtal, tak mi odpovedzte!“ vybrechol na mňa. Chytila som sa za ruku, snažiac sa upokojiť svoje rýchlo bijúce srdce. Chcela som mu vzdorovať, no cítila som, že toto nedopadne dobre.

„Nič,“ zamrmlala som napokon pod vplyvom jeho pohľadu. Chytil ma za ruku a drsne ma postavil na nohy. Zakymácala som sa, no udržala som rovnováhu.

„Tak nič?“ zatiahol sarkasticky. Opatrne som mu pozrela do tváre. Stále sa na mňa tak zlostne mračil. A všimla som si, že aj jeho hruď sa prudko dvíhala a klesala. Musel byť riadne naštvaný. „Kto tam s vami bol?“

„Nikto, bola som tam sama,“ odpovedala som okamžite.

„Neklamte mi!“ zrúkol, až som nadskočila. „Načo by ste potom vyčarovali tie plamene?“

„Chcela som vás zmiasť, aby som sa mohla dostať preč,“ hlesla som. Prekonal vzdialenosť medzi nami a chytil ma za bolesťou pulzujúcu ruku. Zaskučala som.

„Teraz klamete,“ povedal pomedzi zuby, zvýrazňujúc obe slová. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela mu priamo do očí. Chcela som, aby mi uveril. A aj keď som jeho tmavé chladné oči nikdy nemala rada, musela som sa mu do nich zadívať na niekoľko sekúnd.

„Hovorím vám pravdu, pane,“ odvetila som slabo, no jasne a zreteľne. Niekoľko sekúnd sme si takto hľadeli do očí. Snažila som sa na nič nemyslieť a len sa sústrediť na to klamstvo.

„Severus,“ ozval sa z obrazu Dumbledorov vľúdny hlas. No teraz znel tak zvláštne. Akoby tým chcel Snapovi niečo pripomenúť. Menovaný však ani okom nemrkol, stále mi hľadel do očí. Už som ale nemohla vydržať jeho upretý pohľad, nuž som prerušila očný kontakt. V tej chvíli ma pustil.

„Vypadnite z tejto miestnosti, Nicholsonová. A nech vás viac nevidím niečo vyviesť.“

Odstúpil odo mňa, odvrátil pritom tvár k oknu, akoby tým chcel dať najavo, že ma viac nechce vidieť. Vtedy som v duši zacítila niečo zvláštne. Spustila som plecia, no nebola som schopná pohnúť sa. Len som naňho nemo zazerala. Pozrel späť na mňa, prepáliac ma pohľadom.

„Vypadnite!“ zreval ľadovo. Prerývane som sa nadýchla, zaspätkovala k dverám a rýchlo vyšla z riaditeľne. Predtým, než som sa zviezla po točitých schodoch dole, začula som Dumbledora, ako mu vravel: „Urobil si dobre, Severus. Možno od teba žiadam veľa, no ver mi, že slečnu Nicholsonovú budeme potrebovať živú a zdravú.“

Keď som sa vrátila do klubovne, všetci Chrabromilčania, ktorí boli v DA, sa ma hneď začali pýtať na každý jeden detail. Nechcela som im povedať všetko, no už len fakt, že som sa od Snapa vrátila úplne v pohode- odhliadnuc od nemého úžasu- niečo naznačoval. Zabolelo ma, keď sa na mňa začali všetci dívať podozrievavo.

„Ja neviem, čo sa stalo,“ utrúsila som a zahľadela sa na svoju ruku, na ktorej sa mi tvorila modrina. „Povedal mi, že mám odísť. Vyzeralo to, že ma chce potrestať a v jednu chvíľu som si skutočne myslela, že ma tam priklincuje k stene a ja umriem, no odrazu... Nahnevane mi povedal, aby som odišla.“

Nik nechápal, prečo so mnou Snape nenaložil tak, ako by mal. Ani ja som tomu nerozumela. Preto mi od tej chvíle akosi prestali veriť. Po škole sa začalo šíriť, že som sa pridala na druhú stranu. To ale nebola pravda! A to len kvôli tomu, že ma Snape nepotrestal! Ja za to ale nemôžem! Nuž a tak mi prischla prezývka tabu.