Záškodníci

Táto kapitola bude dramatická- ale veď to zistíte  Príjemné čítanie!

Na ďalší deň som ostala v posteli. Celý som ho preležala a popri tom premýšľala. Tá žena- Helen Whitová- mi nedala dýchať. Čo chcela na Rokforte? Žeby ju poslal Voldemort, aby zistila nejaké informácie? Zjavne, keďže mi Snape povedal, že nás len skúša. Snape... ach, ten Snape. Lezie mi na nervy.

Na nervy? Nelezie ti náhodou pod kožu? Nie! Nie, nie, nie! Prestaň s tým! Daj mi pokoj, ty otravný hlas v mojej hlave, ktorý si vždy myslí, že má pravdu!

Rozčúlene som schmatla vankúš a hodila ho o dvere. Narazil do nich a potom sa zvalil na zem s hlasným žuchnutím. Urazene som klesla do perín a zachumlala sa do nich tak, aby ma nik nevidel. Hoc nemal kto.

O deň na to som počas raňajok pozorne sledovala Snapa. Každý jeho pohyb. Ako si natieral hrianku niečím bielym. Ako si nalieval čiernu kávu do pohára. Ako si odhryzol z hrianky a prežúval, prebehnúc pohľadom po sieni. Rýchlo som sklopila pohľad k svojim raňajkám a tvárila som sa, že premiešavam obsah svojho pohára. Keď som naňho po chvíľke znovu pozrela, už sa rozprával s Carrowom. Nemohla som si pomôcť. Zdal sa mi byť taký iný. Možno to bolo len tými slnečnými lúčmi, ktoré dopadali na jeho chrbát. Ktoré spôsobili, že jeho vlasy sa teraz nádherne leskli.

Obdivovala som jeho postoj. Spôsob, akým sedel na riaditeľskej stoličke uprostred plného profesorského stola. Spôsob, akým komunikoval so zvyškom profesorského zboru, ak bolo treba. Dokonca spôsob, akým držal pohár v rukách. Ako jeho obsidiánové oči skúmajú Veľkú sieň. Ako sa v nich odráža nevrlosť, no i množstvo odvahy, sily a inteligencie. Ó, áno. Z každého jeho gesta vyžarovala obrovská inteligencia. A to jeho zvláštne kúzlo, ktoré som si na ňom nikdy predtým nevšimla. Možno len preto, že som s ním netrávila toľko času ako teraz.

Vpíjala som sa do jeho čiernych očí. Nebola som schopná odtrhnúť od nich svoj pohľad. Až do chvíle, kým mi ho neopätoval. Sklopila som teda pohľad k svojmu poháru, vzala ho do rúk a odpila si. Cítila som sa trápne. Chcela som zistiť, či sa na mňa ešte díva, nuž som opatrne zdvihla pohľad. Keď sa naše pohľady opäť stretli, na sekundu odvrátil zrak k McGonagallovej, ktorá mu niečo povedala, a potom sa pozrel späť na mňa.

Čakám vás v mojich bývalých komnatách o pätnásť minút, ozval sa mi v mysli jeho hlas presne tak ako pred dvoma dňami v riaditeľni. Nato vstal a zamieril preč zo siene. Jeho plášť za ním vial a len zvýraznil jeho autoritu. Pomaly som teda dojedla a pobrala sa za ním.

V žalároch bolo chladnejšie než v sieni. Striasla som sa od zimy. Pred dvere jeho bývalých komnát som došla o päť minút skôr, nuž som sa začala prechádzať kúsok ďalej. Keď hodiny na Astronomickej veži odbili deväť, zaklopala som na dvere. Zdvorilo som počkala na odpoveď. Tej sa mi ale nedostavilo. Nuž som zaklopala znova. Po niekoľkých sekundách sa dvere s trhnutím otvorili. Stál v nich Snape so zamračeným pohľadom.

„Odkedy čakáte na odpoveď, slečna Nicholsonová?“ spýtal sa ma sarkasticky. „Alebo vám mám vari zakaždým chodiť otvárať dvere? Za posledných niekoľko týždňov ste sa naučili používať obe ruky veľmi dobre, kde je teda problém?“

Obdarila som ho žiarivým úsmevom.

„Chcela som byť zdvorilá presne tak, ako ma to učíte vy, pane,“ zatiahla som. Zamračil sa hádam ešte viac a pokynul mi hlavou, aby som vošla dnu. K prekvapeniu mi podržal dvere. Prešla som teda vôkol neho, schválne pomaly, aby mohol zacítiť môj nový parfum a ja zase tú jeho typickú vôňu klinčekov.

Nasledovala som ho do laboratória, kde zo seba dramaticky zhodil svoj plášť. Sledovala som, ako si začal vyhŕňať rukávy bielej košele. Prižmúrila som oči.

„Chcete ma zmlátiť za to, že som si dovolila včera neprísť?“ pípla som. Snape na mňa zvrchu pozrel. Vďaka tomu pohľadu by som sa ani nedivila, keby to naozaj chcel urobiť. Vytiahol svoj prútik.

„Chceli ste sa predsa naučiť legilimenciu, alebo sa mýlim?“ ironicky pozdvihol obočie. Uľavene som sa zasmiala.

„Samozrejme, že chcem,“ prikývla som horlivo. Odkašľala som si a zamrvila sa na mieste. „No včera som necvičila.“

„Aspoň sa nemusím obávať o svoje myšlienky,“ poznamenal.

Nervózne som sa uškrnula. Napravila som si sveter, prehrabla si kadere a vystrela ruku s prútikom, namieriac naňho. Ruka sa mi trochu chvela, no pokúšala som sa upokojiť, aby som mohla myslieť na to, čo chcem.

„Bude to ešte dnes?“ podpichol do mňa. Pozrela som mu do očí tak uprene, ako to vždy robieval on. Videla som mu v očiach, ako zaváhal, zjavne to skutočne fungovalo. No skôr, než stihol čokoľvek povedať alebo urobiť, stalo sa to.

Po tom, čo som zo seba vyhŕkla zreteľné: „Legilimens!“ som vtrhla do jeho mysle. Neviem, ako sa mi to podarilo, no bol to pocit na nezaplatenie. Prechádzala som si jeho mysľou a sledovala útržky jeho spomienok. Len máloktoré ma zaujímali. Niektoré sa týkali Dumbledora, niektoré stretnutí smrťožrútov a niektoré boli tiež so mnou. Väčšinou to boli tie nezáživné, ktoré ma skutočne nezaujímali.

Vtom som to ale zbadala. Dve známe tváre. Veľmi známe osoby. Videla som, ako sa krčili na zemi, opierajúc sa jeden o druhého. Jednou z nich bola žena a druhou bol muž. Žene po tvári tiekli slzy.

„A čo naša dcérka, Donald, čo s ňou bude?“ zastonala žena.

„Neboj sa, drahá, všetko bude v poriadku,“ snažil sa ju utešiť jej manžel.

Do miestnosti, v ktorej sa nachádzali, odrazu vstúpila osoba zahalená v čiernom. Tá postava, ten postoj...

Videla som prútik, ktorý sa zdvíhal. Videla som dvojicu, ako sa objímajú. Zjavne vedeli, že sú to ich posledné minúty.

„Prosím, Rachel nechajte na pokoji, je to dieťa!“ vykríkla žena.

„Nebuď ako zbabelec,“ ozvalo sa syčanie. Vedľa postavy v čiernom sa zjavila iná. Z jej prútika vyžarovalo svetlo a ja som mohla zbadať toho nenávideného muža. „Urob to. Teraz hneď.“

Voldemort naklonil svoj prútik k svojmu spoločníkovi. Vtom som ho spoznala. Tie známe oči, tie nádherné oči. Voldemort pomaly podišiel k dvojici pred sebou, nahol sa k žene a nešetrne jej strhol z krku striebornú retiazku s príveskom. Presne takú, akú som mala ja. Odrazu ma už len oslepilo zelené svetlo z prútika muža, v ktorého mysli som teraz bola.

Pocítila som, ako ma niečo stiahlo späť a ja som tvrdo dopadla no chodidlá. Otvorila som oči. Stála som opäť v žalároch. Predo mnou bol Snape, v očiach mal údiv a zdesenie.

Nikdy predtým som sa takto necítila. Ale čo som to vlastne cítila? Žeby sklamanie? Alebo smútok? Či nenávisť? Chytila som sa za pery a cúvla o krok vzad, až som vrazila do akejsi skrine. Niečo v nej zacinkalo, no nedbala som. S rozšírenými zreničkami som hľadela na čiernu postavu muža s popolavou tvárou. Teraz sa zdal byť ešte bledší než normálne.

Do očí sa mi tlačili slzy a rozmazávali mi pohľad na svet. Odrazu som si uvedomila, že sa trasiem. Akoby ma chytal akýsi záchvat. Z pľúc mi unikal kyslík a ja som nebola schopná nadýchnuť sa. V hlave mi trešťalo, v ušiach škriekala banší, celé telo mi zaplavoval chlad a nemohla som spred očí zmyť pohľad na mojich rodičov.

Snape si všimol, že niečo nie je v poriadku, keď som sa zatackala, nuž urobil krok ku mne. Ja som ho však zastavila zdvihnutím ruky. Zastal uprostred pohybu a stiahol svoju vystretú ruku späť k telu.

„V-vy,“ to bolo to jediné, čo som zo seba dostala. Presne v tej chvíli mi z očí vyhŕkli slzy. Horké a veľké ako hrach.

„Rachel, dovoľ mi vysvetliť ti to,“ požiadal ma. Jeho hlas neznel tak chladne ako inokedy.

„Netykajte mi!“ skríkla som. Tvrdo som si utrela slzy a zopár krát sa zhlboka nadýchla. „Vy ste... vy... ste zabili mojich rodičov,“ hlesla som.

V tom okamihu akoby som si to uvedomila. Po tvári sa mi skotúľali ďalšie slzy. Veľa, veľa ďalších sĺz.

„Pripravili ste ma o rodičov... zabili ste ich... zabili ste mojich rodičov,“ mrmlala som roztraseným hlasom.

Srdce mi nepríjemne udieralo do hrude. Priložila som si k nej dlaň a druhou rukou sa chytila za hlavu. Chytal ma závrat, celý svet sa so mnou odrazu točil ako na nejakom bláznivom muklovskom kolotoči. Plytko som dýchala a snažila sa udržať na nohách, no stálo ma to príliš veľa síl. Klesla som teda na stoličku- o ktorej som ani nevedela, že tam je- a schovala si tvár do dlaní. Dovolila som slzám, aby mi zmáčali celú tvár, a vzlykom, aby sa mi drali z hrdla. Mala som pocit, akoby mi niekto rozorval srdce na niekoľko kúskov.

Odrazu som na kolene pocítila dotyk studených prstov riaditeľa školy. Strhla som sa a rýchlo vstala, načo vstal i on, zmätene na mňa hľadiac.

„Nedotýkajte sa ma!“ zrúkla som. Urobila som k nemu krok. „Vy ste zabili mojich rodičov! Prečo?! Čo vám urobili?! Ukrutne vám ublížili?! Alebo prečo?! Nestačili vám Harryho rodičia, tak ste si povedali, že ZABIJETE AJ TÝCH MOJICH?! VEĎ ČO JE TAM PO ICH DCÉRE?! ČO JE TAM PO NEJ?! VEĎ ONA SI SPOKOJNE MÔŽE NAŽÍVAŤ V SIROTINCI! BEZ RODIČOV!“

Posledné dve slová som zo seba vyhŕkla s takou intenzitou, až som myslela, že si roztrhnem pľúca. Od toľkého žiaľu a zúfalstva som ho chcela zmlátiť. Chcela som zmlátiť tú čiernu postavu! Tú ľadovú tvár! Kamenné srdce! Dušu bez citov!

„Vy... vy...“ nebola som schopná prísť na tie správne slová. A on si tam tak pokojne stál, len na mňa hľadel. Nepokúšal sa brániť, ani sa netváril tak, akoby bolo všetko toto len hlúpym žartom. Len lož, iba lož. Tak veľmi som si to želala. Tak veľmi som si želala, aby ich nezabil on. Prečo on?! A prečo práve mojich rodičov?!

Do tela sa mi znenazdajky votrela predtým nepoznaná bolesť. Zničujúca, taká, ktorá mi podlamovala kolená. Ani pohľad do Snapových čiernych očí, v ktorých som zahliadla takmer takú veľkú bolesť, akú som cítila ja, ma nedokázal obmäkčiť. Ani keby mal milióny pravdivých vysvetlení, neodpustila by som mu to. Nikdy!

Cítila som, ako sa znova chvejem na celom tele. Ako sa mi po tvári neustále kotúľajú krokodílie slzy. Ako hrozným poznaním umieram pred očami bývalého profesora elixírov. Cítila som nepríjemný chlad na chrbte.

„Vy ste vrah,“ povedali moje pery bez toho, aby som im to dovolila. Snape na mňa vypleštil oči. Odrazu vyzeral tak inak. Nie ako on. Stál oproti mne zhrbený, opierajúci sa dlaňou o stôl, akoby sa bál, že sa každú chvíľu zosype, a hľadiaci na mňa tak nesnapovsky, až by ma to bolo desilo, keby situácia nebola taká zlá.

„Rachel,“ šepol prosebne, naťahujúc ku mne ruku. Prešla som vôkol neho veľkým oblúkom a neustále sa naňho dívala. „Rachel, prosím-“

„Nehovorte mi Rachel!“ skočila som mu do reči takmer až hystericky. Môj hlas mi pritom preskočil o oktávu vyššie. „Ste len obyčajný vrah! Nič viac len vrah! Nie ste o nič lepší než Vy-viete-kto! Ale on aspoň nezabil mojich rodičov! STE VRAH! NENÁVIDÍM VÁS! NECHCEM VÁS VIAC VIDIEŤ!“

Nato som sa otočila na päte a vyšla z jeho komnát. Chodbami som uháňala ako o život. A keď som zadýchaná, ledva lapajúca po dychu, dobehla až do svojej izby, zamkla som sa a hodila sa na posteľ, rozvzlykajúc sa tak veľmi, tak nešťastne.

Nechcela som tomu uveriť. Nemohla som tomu uveriť. Že muž, ktorého som považovala za tak čestného, zabil mojich rodičov. Že sa mi dokázal pozerať do očí. Že som ho nenávidela a milovala zároveň.

Po tých slovách, ktoré mi prebehli mysľou, som sa rozplakala ešte viac. Tak ja ho milujem? Ja som sa doňho zamilovala? Ako? Ako som mohla? A ako by som ho mohla po tomto ešte naďalej milovať? Ako by som mohla niečo cítiť k mužovi, ktorý mi zničil život? Ktorý ma pripravil o rodičov? O detstvo.

Nenávidím ťa, Severus Snape. Nenávidím ťa!

**************************************************

Pozn. autorky: Možno ste si všimli (a možno ani nie), že podľa toho, čo som písala, rodičia Rachel zomreli, keď mala 4 roky- ale tak trochu som musela pozmeniť veci, ktoré Jo Rowlingová vymyslela. A tak sa konečne dostávame k tomu, čo chcem povedať. Ako ste sa dočítali, pri ich smrti bol aj Voldemort- čo vlastne ani tak nie je možné, pretože Rachel je rovnako stará ako Harry a keď mal Harry 4 roky, Voldemort bol už dávno preč. Tým chcel len povedať, že som to trochu zmenila a nechala ho žiť o ten rok, dva dlhšie. A pevne verím, že vám takáto malá zmena neprekáža.

Tak... ehm, myslím, že je to z mojej strany všetko  Teraz sa môžete pokojne vyjadriť vy v komentároch.