Záškodníci

Ahojte  Po týždni som tu s ďalšími kapitolami. Tak si ich obe užite a príjemné čítanie 

Vaša Lizy

Raňajky som takmer prešvihla. Hodila som sa unavene za stôl, nahádzala do seba vločky a upevňujúc si vrkoč pobrala som sa do riaditeľne. Cítila som sa zvláštne. V noci som premýšľala až príliš veľa, v hlave sa mi vytvárali bláznivé myšlienky a obrazce, ktoré nemali ani hlavu ani pätu. Myseľ sa vie niekedy nechať pekne obalamutiť.

Napravila som si tričko, zdvihla ruku a zaklopala na dvere. Keď sa mi zvnútra dostavila odpoveď, vošla som dnu a zatvorila za sebou.

„Som teda tu, pane,“ oznámila som. Snape vykukol zo svojej spálne. Povzdychol si, na sekundu sa stratil v izbe, no hneď sa objavil vo dverách a podišiel k svojmu stolu.

„Slečna Nicholsonová, váš trest ste si predsa odpykali včera,“ pripomenul mi. V hlase mu opäť raz robil spoločnosť sarkazmus.

„Ešte ma predsa čakajú vaše komnaty-“

„To nebude potrebné,“ skočil mi do reči. Vzal niečo zo stola a keď s tým podišiel ku mne, všimla som si, že je to môj sveter. Podal mi ho. „Zabudli ste si ho tu.“

Vzala som si ho od neho. Prekvapene som zamrkala. Bol úhľadne poskladaný.

„Ach, iste, ďakujem,“ zamrmlala som. „A ten včerajšok...“

„Ako som už povedal, trest ste si odpykali,“ zopakoval rázne. Prižmúrila som oči. Nechcela som povedať to a on to určite veľmi dobre vedel. Očividne nechcel riešiť nič, čo sa stalo potom. No, nie že by sa niečo stalo...

Prikývla som.

„V poriadku, tak teda idem.“

Otočila som sa na päte a podišla k dverám. Chytila som kľučku, no niečo mi napadlo. Otočila som sa späť k Snapovi. Díval sa na mňa.

„Pane, niečo tu ešte je,“ začala som a čakala na nejakú jeho reakciu, ktorou sa napokon stalo jeho povzbudivé prikývnutie a pozdvihnutie obočia, nuž som pokračovala, „neviem, či ste mali možnosť zhovárať sa s profesorkou McGonagallovou o tom mojom...“

Nevedela som, ako to nazvať. Ale našťastie pochopil, čo myslím. Opäť prikývol.

„Áno, profesorka mi už niečo spomínala,“ odvetil. Určite si všimol môj pohľad plný očakávania. Otočil sa mi chrbtom. „Po obede sa tu zastavte. Preberieme to.“

Musela som sa pousmiať. Rozlúčila som sa s ním teda a pobrala sa na internát.

V izbe som si zvyšok dopoludnia robila úlohy na ďalší týždeň, aby som toho potom nemala veľa. Aj tak som nemala čo robiť. Predtým, než som sa pobrala na obed, dopriala som si uvoľňujúci kúpeľ.

V sieni bolo málo deciek. Obloha bez mráčikov ich všetkých vylákala pred hrad a oni si užívali teplejšie dni plné slnečných lúčov. Zatiaľ čo som do seba tlačila chutnú ryžu, pohľad mi mimovoľne niekoľko krát zabehol raz k profesorskému stolu a raz k dverám do siene alebo bočným pre profesorov. Márne.

Keď som sa neskôr dostavila do Snapovej pracovne, už ma očakával. Strávila som pri ňom celé popoludnie riešením všetkého, čo sa týkalo akonitu. Jeho vedľajšie účinky, aj tie najmenej pravdepodobné, a či je vôbec možné, aby ten jed mal následky na moje schopnosti. Listovali sme v knihách, ktoré Snape našiel, aby nám pomohli nájsť odpovede.

Už sa stmievalo, keď som si znavene pretrela oči. Pretočila som stranu, no nebola som viac schopná vnímať slová v siahodlhých textoch. Položila som si knihu na stehná, vytiahla si z vrecka nohavíc gumičku a zviazala si vlasy do dlhého vrkoča. Potom som opäť vzala knihu do rúk. Ukazovákom som behala po slovách, hľadajúc to, pri ktorom som skončila.

Znenazdajky mi telom prebehli zvláštne zimomriavky. Nie od zimy. Pomaly som zdvihla pohľad k Snapovi. Prekvapilo ma, keď som zbadala, ako sa na mňa zamyslene díva. Sedel za svojím stolom, v jednej ruke držal prútik, s ktorým sa pohrával, a druhú mal položenú na knihe. Keď si uvedomil, že jeho pozorovanie ma už nie je tajomstvom, sklopil obsidiánové oči ku knihe.

„Pokračujte v práci,“ zavrčal kútikom pier. Zopár krát som udivene zamrkala, no poslúchla som jeho príkaz.

Po chvíli mi to nedalo. Už som si zívla asi stý krát.

„Pane, mohli by sme to dokončiť zajtra, už-“

„V žiadnom prípade. Dokončíme to teraz,“ zarazil ma uprostred vety. Zdalo sa, že nemám na výber. Nuž, chvíľu snáď ešte vydržím.

Bola som už takmer na konci knihy, keď som na niečo natrafila. Radosťou som vykríkla, začo mi Snape venoval ostrý pohľad. Prešla som vôkol jeho stola a položila pred neho knihu, ktorú som práve čítala. Prstom som mu ukázala na odsek. Preletel ho očami. Celý čas som ho pozorovala, ako číta a popritom čupela pri jeho nohách. Odtrhol pohľad od knihy a pomaly sa na mňa zadíval.

„Áno, to by mohlo byť,“ prikývol zamyslene. Vstal zo stoličky, nuž som sa rýchlo postavila aj ja. Podišiel k oknu. Vyzeralo to tak, že nad tým celým uvažuje.

V nasledujúcich minútach mi vysvetlil, že elixíry môžu mať silnejšie alebo slabšie účinky, keď sa použije nejaká prísada navyše. Takže ten niekto, kto jed pripravil, musel použiť nejakú prísadu, vďaka ktorej boli účinky silnejšie a to malo dopad na tie moje schopnosti predvídať budúcnosť.

„Prešlo síce niekoľko týždňov, no aby sme si boli istí, budete každý večer pred spaním piť tento elixír,“ podal mi Snape pred odchodom flakón s jasne žltou tekutinou. „Ale iba päť kvapiek, nezabudnite na to.“

„Nezabudnem,“ zaprisahala som sa a vzala si od neho podávaný elixír. Ešte som sa s ním rozlúčila a pobrala sa do svojej izby. Tam som nad tým dlho uvažovala. No bola som rada, že sme na to prišli.

***

Veľkonočné prázdniny nastali tento rok tak ako zvyčajne, no len tá atmosféra bola celkom iná. Všetci šťastlivci, ktorí mali kam cez prázdniny ísť, sa teraz natešene pobrali ku kočom, ktoré ich zaviezli na rokvillskú stanicu. Medzi nimi som zahliadla i Ginny a niekoľkých z Dumbledorovej armády. Smutne som odkopla kamienok spred nôh a pomaly sa pobrala do Snapovej pracovne.

Celý týždeň- odkedy sme zistili to o akonite- zbehol veľmi rýchlo. A medzi nami to bolo opäť fajn. Dalo by sa povedať, že ešte lepšie. S radosťou som mu oplácala jeho večný sarkazmus a iróniu. Buď mu to skutočne nevadilo, alebo ho prestalo baviť upozorňovať ma. A celý týždeň som sa pripravovala na dnešný deň. Čítala som knihu, pokúšala sa pochopiť praktické rady od autora. No musela som to vyskúšať a tiež počuť Snapov názor. On je v tom predsa odborník. Jednotka.

Zaklopala som teda na jeho dvere a bez vyzvania vošla dnu. Snape si práve zapínal gombíky na svojom habite. Venoval mi letmý pohľad ponad plece. Zatvorila som za sebou dvere.

„Niekam sa chystáte, pane?“ spýtala som sa ho zvedavo.

„Prečo sa pýtate?“ odpovedal protiotázkou. Zapol si i posledný gombík na habite a otočil sa tvárou ku mne. Spýtavo pozdvihol obočie.

Napravila som si sveter a pomaly k nemu vykročila, vyčariac na tvári sladký úsmev. Zastavila som tesne pri ňom.

„Viete, chcela by som niečo skúsiť,“ začala som jemne, načo si Snape naoko otrávene povzdychol, „a potrebujem vašu pomoc.“

„Tak spustite,“ vydýchol. Obišiel ma, podišiel k oknu a dokorán ho otvoril.

„Chcela by som sa naučiť legilimenciu,“ vysvetlila som na jeden dych. Snape zamrzol uprostred pohybu.

„Čo prosím?“

„Dobre ste počuli. Chcem sa naučiť čítať myšlienky,“ prikyvovala som nadšene. Snape však moje nadšenie nezdieľal.

„Na čo vám to bude?“ zamračil sa na mňa. Podišla som k stoličke pri jeho stole, na ktorej som večne sedávala, a hodila sa na ňu.

„Chcela by som to vedieť. Už som si to naštudovala, viem, čo mám robiť, no potrebujem si to vyskúšať aj prakticky. Skúšala som to síce na jednom chalanovi v sieni, ale vôbec mi to nešlo. Neviem, čo robím zle, preto potrebujem vašu pomoc,“ vravela som horlivo.

Snape sa na mňa chvíľu ešte takto neprístupne mračil, až napokon pohodil plecami a prikývol. Vyskočila som teda na rovné nohy, zhodila zo seba sveter a namierila na Snapa prútikom.

„Môžem?“ odpoveďou mi bolo jeho ďalšie prikývnutie. Vystrel sa a prižmúril oči. Nuž som mávla prútikom, zvolajúc: „Legilimens!“

Nič. Nestalo sa vôbec nič. Odkašľala som si teda a skúsila to znova. No opäť sa nič nestalo. Spustila som ruku s prútikom pozdĺž tela.

„Vidíte to?“ hlesla som nešťastne. Snape si napravil habit.

„Sústredíte sa poriadne?“

„Skúsme to ešte raz,“ vyhlásila som. Znova som namierila prútikom na Snapa a znova prikázala: „Legilimens!“

Znova sa ale nič nestalo. Vzdychla som. Snape ku mne urobil malý krok a vytiahol svoj prútik z čierneho dreva.

„Skúsime to inak,“ navrhol. Na oplátku namierila svojím prútikom on na mňa. Vystrašene som zaspätkovala. „Bráňte si predo mnou svoju myseľ. Na tri. Raz-dva-tri!“

Sledovala som, ako sa jeho pery pohybujú a pri poslednom slove akoby mi niečo narazilo do hlavy. Pocítila som mágiu, silnú mágiu vo svojej mysli. Odrazu som zbadala niekoľko scén, mihajúcich sa mi pred očami. Pokúšala som sa vypudiť Snapa zo svojej mysle. Stálo ma to ale príliš veľa síl. Opäť som zahliadla obrazce.

„Stačí!“ vykríkla som.

Vtom okamihu Snape zložil svoj prútik. Oprela som sa dlaňami o stôl, pri ktorom som sa ocitla, a zhlboka dýchala. Cítila som tupú bolesť v hlave. Snape si ma chvíľku prezeral, až napokon zašiel do svojej spálne, odkiaľ sa po niekoľkých sekundách vrátil aj s akousi knihou. Podal mi ju.

„Naštudujte si to,“ prikázal mi stroho. „Najprv sa naučíte ovládať svoju vlastnú myseľ, naučíte sa oklumenciu. Až potom budete môcť uvažovať nad legilimenciou.“

„Je to nevyhnuté, všakže?“ šepla som. Snape si sadol na svoju stoličku a zadíval sa mi do očí.

„Máte pravdu, slečna Nicholsonová, je to nevyhnutné. Čo vás ale môže potešiť, je fakt, že na to idete správne. Viete, ako si brániť myseľ. A možno keby ste to trénovali častejšie, boli by ste schopná bez problémov si vytvoriť bariéru, za ktorú by sa nedostal nik,“ skonštatoval.

„Už sme to predsa skúšali, pamätám si, ako na to,“ zamrmlala som.

„O to lepšie,“ rozhodil rukami. „Teraz si choďte oddýchnuť. A naštudujte si tú knihu, pomôže vám to. Zajtra po večery vás tu očakávam, aby sme si to vyskúšali.“

***

O tri dni neskôr, keď mi Snape oznámil, že by som už predsa len mohla skúsiť tú legilimenciu, som nadšene vošla do jeho kabinetu.

„Som pripravená, pane,“ vyhlásila som skôr, než som sa stihla uistiť, že je sám. Otočila som sa tvárou k nemu. Pred jeho stolom sedela akási mladá dáma. Veľmi pekná s plavými vlasmi po plecia, krásnou tvárou a jasnomodrými očami. Zahryzla som si do pery. „Prepáčte, nevedela som, že máte návštevu.“

„To je v poriadku, slečna Nicholsonová, o pol hodiny vám budem k dispozícii,“ odvetil, pričom mi venoval len letmý pohľad. Znova uprel svoje ebenové oči na slečnu pred ním. Tá odrazu odložila šálku, ktorú držala v rukách, na stôl a vyskočila na rovné nohy. Aby toho nebolo málo, všimla som si krivky jej štíhleho tela, ktoré podčiarkli jej krásu. Na tvári sa jej objavil široký úsmev. Podišla ku mne.

„Tak vy musíte byť tá známa Rachel Nicholsonová,“ podala mi svoju ruku s niekoľkými prsteňmi. Trochu som sa zamračila. Už je to druhá osoba, ktorá mi hovorí tie slová. A pritom som nevedela, že by som bola taká známa. A odkiaľ ma vlastne tá nehanebne krásna žena pozná? Musela si všimnúť môj pohľad i zdráhavosť, keď som jej pomaly podávala ruku. „Ja som Helen Whitová, už som toho o vás veľa počula.“

Pustila moju ruku.

„Vážne? Necítim sa byť až tak známa,“ poznamenala som. Väčšmi sa na mňa usmiala, odhaliac pritom rad rovných bielych zubov. Prstami pravej ruky si nenápadne prešla po ľavom predlaktí.

„Medzi nami ste veľmi známa,“ vysvetlila. Vtom okamihu som pochopila, koho myslela tým „medzi nami“. Podozrievavo som prižmúrila oči. Pozrela som na Snapa, stále sediaceho na svojej veľkej riaditeľskej stoličke a pokojne sledujúceho scénu pred sebou.

„Až to dokončíte, viete, kde ma nájdete, pane,“ oznámila som mu. Otočila som sa im obom chrbtom v snahe čo najrýchlejšie odísť a nevidieť ten Snapov záujem v jeho očiach, no zastavili ma slová tej zvláštnej ženy, Helen.

„Prosím vás, ani jeden z vás sa nemusí predo mnou takto tváriť,“ zachichotala sa. Zamrzla som uprostred pohybu. Snape za mojím chrbtom sa spamätal ako prvý.

„Takto?“

Jeho hlas znel neprístupne ako vždy, keď bol v našej spoločnosti niekto ďalší. Odrazu som na svojom pleci pocítila dlaň. Snapovi istotne nepatrila, takže.... Obzrela som sa, najprv na ruku na mojom pleci, potom na jej majiteľa. Helen sa na mňa dívala s úprimným záujmom a pritom občas hodila očkom po Snapovi.

„Viem, aké to je, keď človek musí ukrývať svoje pravé city,“ vravela s očami zabodnutými do tých mojich. Po tvári jej prebehol smutný chmúr, no hneď ho zahnala ďalším úprimným úsmevom. „Prečo sa takto správať? O vašej láske vieme, nemusíte ju teda skrývať. Pokojne zahoďte to vykanie a formálne správanie a buďte k sebe takí, akí ste, keď ste sami.“

Naprázdno som preglgla. Môj pohľad sa sám zastavil na Snapovi, ktorý sa na mňa uprene pozeral s kamenným výrazom v tvári. Niekoľko sekúnd sme sa na seba mlčky dívali. Nevedela som, čo robiť. Helen určite očakávala, že sa vrhneme jeden druhému do náručia a vyznáme si navzájom nehynúcu lásku. No ja som si nebola istá, či by som bola schopná niečoho takého.

Poďte sem, ozvalo sa mi v mysli Snapovým hlasom.

Veď čo, dokázala si na krátku chvíľu oklamať samotného Voldemorta, hravo zvládneš aj toto!

Ako omámená som teda pomaly vykročila k Snapovi, ktorý mi neustále hľadel do očí. Ani raz som neuhla pohľadom. Udržiavala som očný kontakt aj vo chvíli, kedy som zastavila úplne pri ňom.

Vašu ruku, podajte mi vašu ruku, opäť prehovoril len v mojej hlave. Bez váhania som k nemu vystrela svoju ruku. Položil pohár s nejakou tekutinou na stôl, zdvihol svoju ruku a opatrne sa dotkol chladnými prstami mojej dlane. Po celom tele mi prebehli zimomriavky z toho nežného dotyku. Cítila som, ako sa mi rozbúšilo srdce, keď jeho prsty putovali po mojej trasúcej sa ruke.

Skúša nás, tichý hlboký hlas v mojej hlave ma vrátil do reality. Preplietol si so mnou prsty, čo ma väčšmi vyviedlo z miery, a zdvihol moju ruku pomaly k svojej tvári. Snažte sa pôsobiť prirodzene a pokojne a len prikyvujte.

Jeho úzke pery sa obtreli o vrchnú časť mojej dlane a mne sa na chvíľu zastavil dych. Možno keby sa mi pritom nedíval do očí takým zvláštnym spôsobom, bola by som to zobrala lepšie. Keď mi palcom prešiel po zápästí, zhlboka som sa nadýchla, čo ma upokojilo do toľkej miery, aby som mohla racionálne uvažovať.

Pustil moju ruku. Prešla som za jeho stoličku, položila mu dlaň na miesto medzi ramenom a šijou a druhou rukou sa oprela o stoličku. Zdvihla som pohľad k smrťožrútke pred nami. Na tvári mala zvláštny výraz. Oči prezrádzali jej údiv a úsmev na perách akýsi druh spokojnosti. Pokúšala som sa stáť pokojne, no vzhľadom na to, ako veľmi sa mi triasli kolená, to bolo takmer nemožné. Po niekoľkých sekundách som dokázala upokojiť svoje vlastné telo.

„Musíte pochopiť, slečna Whitová, že sme zvyknutí správať sa v spoločnosti práve takto, oficiálne,“ prerušil ťaživé ticho Snape. Znel tak pokojne. „Obyvatelia tohto hradu si, bohužiaľ, ešte stále nezvykli na vzťah medzi mnou a Rachel.“

„Iste, celkom rozumiem,“ prikývla Helen. Zakrútilo sa mi v hlave, no ustála som to.

Ďalej som rozhovor medzi nimi nepočúvala. Stála som tam za Snapovým chrbtom ako soľný stĺp a pokúšala sa nemyslieť na ten zvláštny pocit, keď ma Snape chytil za ruku a potom mi na jej chrbát venoval nežný bozk.

Keď hovoril s Helen, sem-tam ma prstami pohladil po ruke, ktorá ešte stále bezpečne odpočívala na jeho pleci. Po chvíli som to nevydržala. Opäť sa mi zakrútilo v hlave. Nuž som stiahla ruku z jeho pleca a urobila krok vzad.

„Ospravedlňte ma,“ zamrmlala som a nečakajúc na ich odpoveď vošla som do Snapovej spálne. Obzrela som sa po nej. Pohľad mi zastavil na dverách pri malej knižnici. Podišla som teda k nim a vošla do malej kúpeľne, kde som sa hneď zamkla a strčila si hlavu pod prúd studenej vody. Bolo mi zvláštne. Veľmi zvláštne.

Neviem, koľko času som tam strávila. A vlastne mi to aj bolo jedno. Sedela som na zatvorenej záchodovej mise a tupo hľadela do veľkého zrkadla pri umývadle. Nič sa mi v ňom nezdalo iné, vôbec nič. A predsa niečo bolo inak.

Vtom sa pohla kľučka. Niekto za dverami- určite to bol Snape- chcel vojsť dnu. Mala som ale zamknuté. Zabúchal na dvere.

„Nicholsonová, otvorte,“ prikázal mi. Ja som však nebola schopná pohnúť sa. Znova zabúchal, tentoraz ale naliehavejšie. „Počujete ma? Otvorte! Inak vtrhnem dnu a je mi úplne jedno, čo robíte.“

Po niekoľkých sekundách, kedy som klesla na dlážku a schovala si tvár do misy, som začula, ako niečo šťuklo. Musel použiť kúzlo Alohomora. Vtom sa dvere rázne otvorili a keby som práve nemala hlavu strčenú v tej záchodovej mise, zbadala by som na prahu stáť Snapa s rozzúreným a netrpezlivým pohľadom na tvári. Nevenovala som mu však žiadnu pozornosť.

Zjavne na mňa nebol príjemný pohľad. Snape našťastie hneď pochopil, čo sa deje. Namiesto toho, aby sa na mňa utrhol, pribehol ku mne, kľakol si vedľa mňa a chytil mi dlhé vlasy, aby mi nezavadzali. Cítila som sa hrozne. Nehľadiac na to, že je to môj riaditeľ (hoci vzťah medzi nami bol za posledné dni veľmi skvelý), strčila som doňho, aby odišiel. Nechcela som, aby ma videl takúto.

„Prestaňte, premerlina,“ zavrčal tichým hlasom. Neznel tak naštvane, ako som očakávala, skôr bol ľútostivý a jemný. Vybral z rukáva habitu svoj prútik a vyčaroval stuhu, ktorou mi upevnil vlasy. Keď už som bola schopná nadýchnuť sa, siahla som po toaletnom papieri a poutierala sa doň. Už som sa chcela natiahnuť za tlačidlom, no Snape spláchol za mňa. Letmo som naňho pozrela.

„Radšej odíďte,“ utrúsila som slabým hlasom. Už sa nadychoval, že niečo povie, no ja som mu to nedovolila. „Prosím vás, choďte preč. A nedívajte sa tak na mňa. Vaša ľútosť mi teraz nepomôže. Choďte sa radšej zatvoriť do svojej pracovne, dajte si štuple do uší a nechajte si ich tam do chvíle, kým ma to neprejde.“

Znela som tak rozladene a drzo, až som sa čudovala, že mi Snape nestrčil hlavu do vody v mise. Keby som nebola v situácii, v akej som bola, možno by to skutočne urobil. Ale teraz ma asi naozaj len ľutoval. Nechcela som ale jeho ľútosť! Chcela som, aby sa mi stratil z očí!

„Ste drzá, no pre tentokrát vám to odpustím,“ postavil sa na nohy a podal mi svoju ruku. „Teraz sa pokúste vstať.“

Zhlboka som sa nadýchla, no vstala som bez jeho pomoci. Zaviedol ma do svojej spálne, kde som si ľahla na jeho posteľ. Hneď mi priniesol pohár čistej vody a nejaký elixír. Nuž som to do seba neochotne naliala. Po chvíli sa dostavil účinok. Cítila som, ako sa mi uvoľňuje celé telo a ako ľahko sa mi dýcha, keď mi nič netlačí na žalúdok. Niekoľko sekúnd som takto nehybne ležala, zatiaľ čo ma Snape ticho pozoroval. Vstala som z postele, napravila si veci, stiahla stuhu z vlasov a ako som okolo neho prechádzala, vložila som mu ju do dlane.

„Kam idete? Už ste v poriadku?“ spýtal sa ma zmätene.

„Áno, už áno,“ prikývla som stroho. Vošla som do jeho pracovne, kde už našťastie tá krásna Helen nebola.

„A čo to vlastne malo byť?“ zastavil ma predtým, než som vyšla von. S rukou na kľučke som sa za ním obzrela. Stál pri svojom stole a čakal na moju odpoveď. Pozdvihla som obočie.

„Z tej jej krásy sa mi zdvihol žalúdok,“ odvetila som sarkasticky a vyšla na chodbu.