Záškodníci

Čo som zo všetkého najviac neznášala, boli hádky. Nehádala som sa často. Možno preto som ich tak veľmi nemala rada. Ani jedno- tú debatu so Seamusom a následne i Snapom- nemôžem považovať za hádku, no ani jedno z toho nebolo príjemné. Obe ma pichli pri srdci.

Chcela som so Snapom hovoriť. Chcela som s ním hovoriť o tom, čo mi povedala McGonagallová. Chcela som počuť jeho slová, jeho názor. Chcela som byť s ním, ale to, ako sa na mňa na ďalší deň počas raňajok pozrel, ma hneď odradilo od túžby zájsť za ním po vyučovaní. A tak som sa opäť len uspokojila s knižnicou schovaná v tom najtmavšom kúte až do chvíle, kedy ma neprišla madam Pinceová opäť raz vykopnúť.

Po dlhej dobe som sa znova cítila sama. Seamus sa na mňa počas vyučovania ani raz nepozrel a Snape- keď som ho stretla vo Veľkej sieni- to isté. On vôbec nechápal, čo som urobila! Vôbec tomu nerozumel. A teraz sa tvári, že je urazený.

„Rachel, čo keby si zašla za pánom riaditeľom?“ ozval sa Dumbledore o dva dni neskôr. Slnko za oknami už zapadalo a ja som znova celé poobedie strávila pri knihách. Ešte stále som musela doháňať učivo, ktoré som zameškala, keď som bola v Nemocničnom krídle. Bolo toho dosť aj bez toho, takže som sa aspoň nenudila.

„Mám kopu práce, ktorá nepočká,“ zavrtela som hlavou, pritiahnuc si bližšie k sebe knihu z transfigurácie.

„To hovoríte obaja a už mám toho plné zuby. Čo keby si na chvíľu vypla? Mohli by ste sa radšej pozhovárať a ukončiť toto trápne nevšímanie si jeden druhého.“

Zarazene som pozrela na Dumbledora. Bol divný. Takéhoto som ho ešte nezažila. Zopár krát som zamrkala, potom som pustila brko a vstala z postele.

„Ak sa s ním porozprávam, dáte mi pokoj, aby som mohla dokončiť, čo potrebujem?“ hneď som to využila. Dumbledora opustil jeho zamračený pohľad. Potmehúdsky sa usmial.

„Niekoho mi pripomínaš,“ poznamenal. Pozdvihla som obočie. „Áno, máš moje slovo.“

Nuž som prikývla. Natiahla som na sebe sveter, zopla si vlasy do vrkoča, obula si tenisky a neochotne vyšla z izby. Keď som prechádzala klubovňou, zahliadla som pri krbe sedieť Nevilla a Ginny, ako sa na niečom smiali. Odkedy ma prišli pozrieť do Nemocničného krídla, nebavili sme sa (akoby sme sa predtým bavili, že?).

Prešla som portrétovou dierou a zamierila do riaditeľne. Dumbledorovi sa včera podarilo vytriasť mi z hlavy tie hlúposti. Teda, tú moju skepsu, ktorá mi robila spoločnosť od rozhovoru s McGonagallovou. Nesmiem to tak brať. Je hlúposť, že som vôbec nad niečím takým uvažovala. A ona to určite ani takto nemyslela. Len ja hlúpa som to pochopila celkom inak.

Neponáhľala som sa k Snapovi. Kráčala som čo najpomalšie, aby som mala čas pripraviť sa na rozhovor s ním. Nemala som však ani tušenia, čo by som mu mohla povedať. Ako by som mala začať...

Vytiahla som si spod trička prívesok od rodičov a zovrela ho v dlani. Ach, ako mi len chýbali. Kiežby som ich mohla vidieť ešte aspoň raz. Môcť sa s nimi rozprávať. Držať ich a objať.

Zhlboka som sa nadýchla, nastúpila na točité schody a vyviezla sa nimi pred dvere riaditeľne. Zaklopala som na ne. Čakala som na odpoveď, no tá sa mi nedostavila. Nuž som vošla dnu. Snapa som však nikde nevidela.

„Pán riaditeľ?“ zvolala som do ticha miestnosti.

„Budeš naň musieť počkať, Rachel, musel si na chvíľu niekam odskočiť,“ oznámil mi Dumbledore jemne. Zazrela som naňho. Vľúdne sa na mňa usmial. Nuž som rezignovane vydýchla a zatvorila za sebou dvere.

Niekoľko dlhých minút som pochodovala hore-dole po miestnosti a čakala. Riaditeľ však nie a nie prísť. Za vitrážovými oknami už bola tma. Otočila som sa k Dumbledorovi.

„Kde toľko je?“ spýtala som sa ho rozladene. Už ma to čakanie nebavilo. Musela som tu byť minimálne pol hodiny.

„Musel si niečo vybaviť, o chvíľu je späť.“

„Už tu čakám dosť dlho. Zbytočne strácam čas, mohla som si písať úlohy!“ rozhodila som rukami. Phineas Nigellus Black si vo svojom obraze len pohŕdavo odfrkol. Nikdy som ho nemala v láske. „Končím, Dumbledore. Vraciam sa späť do svojej izby.“

Nato som vyštartovala z riaditeľne. Zviezla som sa dole točitými schodmi a stačila som urobiť krok, keď som takmer vrazila do mohutnej záplavy čiernej. Zdvihla som pohľad.

„Pane,“ šepla som šokovane a urobila krok vzad. Predo mnou stál Snape vo svojom cestovnom plášti. Vyzeral byť rovnako zmätený ako ja. Pozrel to na schody za mnou, to na mňa a celú ma preletel skúmavým pohľadom. Zastavil ním na mojom prívesku. Zatváril sa veľmi zvláštne, nevedela som to opísať, no pripomenulo mi to prvý deň tohto školského roku. Aj vtedy sa naň tak díval. „Bola som za vami vo vašej pracovni, no profesor Dumbledore mi povedal, že ste niekam museli odísť.“

„Áno, mal som neodkladnú prácu,“ prikývol stroho. Sklopila som pohľad k zemi. „Čo ste odo mňa chceli?“

Zamrkala som a smutne sa pousmiala.

„Vlastne ani neviem,“ odvetila som popravde. Mala som v pláne prejsť vôkol neho a znova sa zašiť do svojej izby, kde by som zamestnala myseľ kopou úloh. On ma však zastavil. Nedovolil mi prejsť nielen svojou robustnou postavou, ale aj rukou, ktorú predo mňa vystrel. Rýchlo som mu pozrela do tváre.

„Keď už ste tu, je čas sa porozprávať, nemyslíte?“ pozdvihol obočie. Jeho chlad v hlase ma na chvíľu zamrazil. Zhlboka som sa nadýchla a slabo pritom prikývla. Nuž kývol hlavou ku schodom. „Vy prvá.“

V jeho pracovni som sa napäto usadila na stoličku oproti jeho stolu a nenápadne sledovala, ako si vyzliekol cestovný plášť. Ten potom prehodil cez svoju stoličku, podišiel ku krbu, odkiaľ vzal pohár a nalial si doň whisky. Všimla som si na krbovej rímse niečo iné. Brošňa odo mňa. Nebola tam.

„Asi ste zabudli na to, ako sme sa nie až tak dávno rozprávali o tej vašej drzosti, slečna Nicholsonová,“ začal svojím typicky chladným hlasom. Otočil sa tvárou ku mne a pomaly prešiel k stolu. „Tajne som dúfal, že sa mi vyhýbate preto, lebo si uvedomujete váš priestupok. Považoval som za potrebné udeliť vám za to trest, no mal som príliš veľa práce. Zaiste je vám jasné, že keby som to nechal na Carrowovi alebo jeho sestre, neskončilo by to práve najlepšie. A o zvyšku učiteľského zboru pochybujem. Trest by nebol primeraný vášmu priestupku. Keďže som teraz tu a vy tiež, môžem tak učiniť teraz.“

Prečo som mala pocit, že je až príliš chladný? Teda, príliš na to, aký bol posledných niekoľko mesiacov. Prebehli mi po tele zimomriavky.

„Snáď ma znova len nechcete zatvoriť do tej otrasnej kutici na metly,“ zastonala som. Snape sa uškrnul.

„Nie, vy by ste zaspali a ja by som z toho nemal nič.“

Uľavilo sa mi, to si musel všimnúť. Obzrel sa vôkol seba, zjavne uvažujúc nad mojím trestom. A potom sa na mňa pozrel s víťazoslávnym úškrnom. Predtým, než mi povedal rozsudok, uchlipol si zo zlatistej tekutiny, vpíjajúc sa mi do očí.

„Upracete celú túto miestnosť a keď to dokončíte, pustíte sa aj do mojich komnát. A to všetko bez použitia prútika. Ak ho predsa len použijete, prídem na to. Je vám to jasné?“

Unavene som vzdychla. Skvele. To mi bude trvať celé hodiny. Zasa sa vyspím. Naprázdno som preglgla a trhane prikývla.

„Teraz hneď?“

„Nie, prídete zajtra. Nechcem mať na svedomí vašu neschopnosť na zajtrajšom vyučovaní,“ odvetil zvláštne potešene.

Pomaly som vstala a meravo zamierila ku dverám. Úžasné. Ďakujem, Dumbledore. Je to fakt úžasné. S rukou na kľučke som sa otočila k jeho portrétu. Díval sa na Snapa, ktorý do seba práve nalial zvyšok obsahu pohára.

„Pán profesor Dumbledore,“ oslovila som ho. Pozrel na mňa a s ním aj Snape. Vynútene som sa usmiala a stroho povedala: „Dúfam, že po tomto svoje slovo dodržíte.“

Nato som vyšla z pracovne a buchla dverami.

Na ďalší deň som počas celého vyučovania premýšľala len nad Snapom a jeho zvláštnym správaním. Až tak som ho uraziť nemohla. Alebo som vari skutočne povedala niečo tak strašné? Pokúšala som sa spomenúť si na všetko, čo som mu povedala. Ale nič také ohavné- prečo by sa mal ku mne takto správať- som nenašla. Ach, ten Snape. Človek sa v ňom nikdy nevyzná.

Po večery som zamierila do Snapovej pracovne. Keď som vošla dnu, už ma očakával s otvorenou náručou. Alebo to bolo vedro so starou handrou? Vytiahla som si rukávy svetra až po lakte, vzala si od neho podávané vedro a pustila sa do upratovania.

Snape celý čas niečo horlivo písal. A keď nerobil to, tak sa hrabal v akýchsi pergamenoch. Chvíľu som na sebe cítila jeho pohľad. Určite sa bavil. Aspoň niekto si to užíval. Neviem, ako dlho som umývala podlahu a utierala prach na poličkách, no zdalo sa mi to ako večnosť. A ešte k tomu aj to ticho, ktoré prerušovali len občasné rozhovory bývalých riaditeľov a riaditeliek, alebo cinkanie prístrojov a škrabanie brka o pergamen. Keď som došla ku krbu a začala ho poriadne umývať, všimla som si to. Na jeho rímse sa opäť skvela malá strieborná mačka- brošňa odo mňa. Pousmiala som sa a pokračovala ďalej.

„Pane, tie pergameny-“

„Tie pergameny nechajte. S nimi si poradím sám,“ nenechal ma dohovoriť. Ani pritom nezdvihol pohľad od toho niečoho, čo písal. Nuž som len slabo prikývla a pokračovala ďalej v upratovaní.

Medzičasom sa Snape naozaj pustil do tých pergamenov. Keď som po niekoľkých hodinách bola takmer už na konci, musela som sa uškrnúť. Zvládla som to bez toho, aby som použila prútik. Ale takéto práce som v sirotinci zvykla robievať bežne, temer každý deň. No časom človek vyjde z cviku, ako sa vraví.

Čakala ma už iba polica s prístrojmi. Nie žeby som nevládala a bola unavená, ale už som nevládala a bola unavená. Celá Snapova pracovňa dala zabrať. Mal tu hrozný neporiadok. Kto vie, kedy naposledy sa tu upratovalo. A vidina toho, že ma čakajú ešte aj jeho komnaty, ma teda ani trochu nepovzbudila.

Potom sa Snape stratil na nejakú chvíľu práve tam. To som už leštila tie zvláštne prístroje a pokúšala sa ich pritom nezničiť a ani nerozbiť. Verte či nie, dalo mi to riadne zabrať. Bolo mi ešte aj teplo, no keďže som bola už len v tričku, nemohla som si dovoliť dať ho dole. Sveter ležal na stoličke už hodnú chvíľu.

Moje viečka mi neposlušne klesli a telo ochablo. Rýchlo som sa strhla a dala si slabú facku, aby som sa prebrala. Na chvíľu to fungovalo, ale ako vravím, iba na chvíľu. Po niekoľkých krátkych minútach mi už znova padali viečka. Bola som unavená. Už som nevládala, bolo to nad moje sily. A Snape bol ešte stále vo svojich komnatách. Možno išiel spať.

Tá predstava, že si on spokojne leží vo svojej mäkučkej a obrovitánskej posteli a ja tu driem ako domáci škriatok, ma ani trochu nepotešila. Len som sa väčšmi zamračila a drhla a drhla... a drhla... a moje viečka mi klesali... ďalšia facka.... oni ale znova klesali... a klesali.

Pamätám si, ako som spustila ruky, oprela si hlavu o prázdnu policu a nechala viečka konečne schovať moje unavené oči.

Zobudila som sa uprostred noci. Hlbokej noci. Všade vôkol mňa bola tma, iba cez vitrážové okno na podlahu dopadali slabučké strieborné lúče mesiaca na oblohe. Bola som hrozne unavená, nevládala som udržať oči otvorené. Nuž som ich zatvorila a pokúsila sa spomenúť si, čo sa to vlastne stalo. Nepamätala som si totiž, že by som si líhala do postele. Odrazu mi to docvaklo.

Rýchlo som otvorila oči a môj pohľad opäť zaletel k oknu. Ja som vo svojej izbe vitrážové okno nemala. Iba... pootočila som hlavu doľava. Zopár krát som musela zažmurkať a počkať, kým si moje oči privyknú na tmu. Keď sa tak stalo, zbadala som na úplnom konci obrovskej postele siluetu tmavej postavy. Zastavil sa mi dych a tuším aj srdce.

Prečo som ale ležala v jednej posteli spolu s NÍM? Ak som tu zaspala, mohol ma predsa odniesť do mojej spálne alebo ma zobudiť. No musela som sa pousmiať, keď som si uvedomila, že ležím v jeho posteli a že mi to vôbec dovolil. Cítila som sa tak krásne. Milo prekvapene. I hrdo. Na to, že som s ním a že si s ním rozumiem. Že sa priatelím- ak sa to tak dá nazvať- s riaditeľom tejto školy. So Severusom Snapom.

Vtom som si uvedomila, že sa na mňa díva pár čiernych očí, ktoré teraz odrážali svetlo z mesiaca za oknom. Prudko som sa nadýchla, no ani som sa nepohla. A nepohol sa ani on. Len sa na mňa takto díval a díval.

„Nechcel som vás budiť. Dumbledore mi povedal, že ste sa už niekoľko dní poriadne nevyspali,“ šepol do ticha noci. Len sa mi to zdalo, alebo som v jeho hlase skutočne začula... niečo ako... on.. vyčítal mi to snáď?

„Prekvapujete ma, pane,“ vydýchla som.

„Odpusťte,“ zatiahol ironicky. Moje pery sa roztiahli do úsmevu. Pomaly som sa posadila a prehrabla si vlasy.

„Ani neviem, kedy som zaspala. Ospravedlňujem sa vám. Po raňajkách prídem svoj trest dokončiť,“ vravela som rýchlo. Spustila som nohy z postele a chystala sa vstať, no zastavili ma jeho slová. Také tiché a také skutočné.

„Nemal som v pláne zničiť vás takto. Určite to pre vás nebolo jednoduché. No chcel som vás len potrestať. Vlastne som ani nemal v pláne udeliť vám skutočný trest, ktorý by ste si museli prácne odpykať. No musel som vás upozorniť na vaše časté priestupky. Moje slová ste nebrali vážne, tak som to vyriešil takto.“

Ostala som takto sedieť niekoľko sekúnd. S rozšírenými zreničkami som zazerala na mesiac v splne. Bol zvláštny. Snape. Áno, to teda bol. Schmatla som tenisky, ktoré som si všimla položené pri posteli, a rýchlo si ich obula.

„Ste divný, pane,“ skonštatovala som. Vstala som z postele a otočila sa k nemu. „Ale ďakujem za vysvetlenie. Ráno prídem dokončiť to, čo som nestihla včera večer. Zatiaľ dovidenia. A dobrú noc, pane.“

Vyšla som z jeho komnát, potichu prebehla pracovňou a keď som sa zviezla točitými schodmi, rozbehla som sa chodbou. Do izby som vletela ako veľká voda. Zatvorila som za sebou dvere, oprela sa o ne a priložila si ruku k srdcu. Bláznivo mi udieralo do hrude.

Všade vôkol mňa bolo ticho, všetci v hrade tvrdo spali, len ja som sedela na posteli a tupo hľadela na oblohu posiatu miliónmi hviezd. V hlave som mala množstvo myšlienok, jednu bláznivejšiu než druhú. Nad ránom, keď som už nevládala premýšľať, klesla som do perín, schúlila sa do klbka, schovala si tvár do trička, na ktorom som cítila čerstvú vôňu klinčekov, a nechala sa ňou uniesť do ríše snov.