Záškodníci

Ahojte, decká  Keďže je dnes deň sv. Mikuláša, prinášam vám ďalšie dve kapitolky. Tak pevne verím, že sa budú páčiť.

Prajem príjemné čítanie 

Vaša Lizy

Schytila som kľučky na okne a dokorán ho otvorila. Hneď ma ovanul čerstvý vzduch jarného rána. Zhlboka som sa nadýchla. Cítila som, ako moje telo zaplavuje energia tak silná, až mi na tvári vyčarila úsmev.

Zima bola nenávratne preč, jej miesto zaujala jar. Sneh bol už dávno roztopený a na zemi ho vystriedala zelená trávička a prvé jarné kvietky. Do nosových dierok sa mi drala vôňa nového začiatku.

„Dobré ráno, Rachel,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Obzrela som sa, aby som mohla venovať Dumbledorovi v obraze široký úsmev.

„Dobré ráno,“ odvetila som. Zatvorila som okno a vošla do kúpeľne, kde som sa dala dokopy.

„Usmievate sa,“ skonštatoval Snape, keď som vošla do jeho pracovne a položila pred neho knihu, ktorú mi pred niekoľkými dňami požičal.

„Správne, pane, ste veľmi všímavý,“ prikývla som.

„A smiem vedieť, čo vám vyčarilo takýto úsmev na tvári?“ zatiahol sarkasticky. Vzal knihu do rúk a odišiel do svojej spálne, kde ju uložil na policu.

„Asi vás sklamem, no nič konkrétne, pane.“

Keď sa vrátil späť ku mne a zastavil na dverách, oprúc sa pritom o zárubňu, premeral si ma skúmavým pohľadom. Zasmiala som sa a otočila sa mu chrbtom.

„Teraz, ak vám to nebude prekážať, pôjdem do knižnice,“ oznámila som mu dramaticky.

„Do knižnice?“ zopakoval nadmieru uštipačným hlasom. „Obávam sa, že to vám už nepomôže.“

Pri dverách som sa za ním obzrela.

„Pane, zbytočne sa snažíte. Som proti vám zaočkovaná,“ prezradila som mu.

„Toto asi neprežijem,“ vyhlásil naoko nešťastne. Spokojne som pozdvihla obočie a vyšla z jeho pracovne. Toľko, čo sa za mnou zatvorili dvere, začula som spoza nich Dumbledorov hlas.

„Severus, mám podozrenie, že ti slečna Nicholsonová prirástla k srdcu.“

Jeho hlas znel mentorsky, no i láskavo a dokonca s dávkou otcovstva. Uškrnula som sa. Väčšmi, keď Snape odpovedal: „Tá otravná chrabromilčanka? Nebuďte smiešny.“

„Už celý mesiac hľadám niečo o účinkoch toho jedu, no nič som nenašla. Nič, čo by mi nejako pomohlo,“ durdila som sa cestou na večeru. Knihy, ktoré som si vypožičala z knižnice, som pevne držala v rukách. Šla som totiž priamo z knižnice. Netušila som, koľko je hodín, až kým mi to neoznámila madam Pinceová, pretože som tam strávila takmer celý deň.

„Možno len nehľadáte správne, slečna Nicholsonová,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Zastavila som na mieste a predtým, než som sa otočila za hlasom, venovala som letmý pohľad Dumbledorovi v obraze na stene nekonečne dlhej chodby. Bola to McGonagallová a naoko prísne sa na mňa dívala.

„Pani profesorka,“ oslovila som ju spýtavo. Nerozumela som tomu, čo mi chce povedať. Podišla bližšie ku mne.

„Ak si na mňa po večery nájdete čas, určite sa vám to vyplatí.“

Zopár krát som zamrkala, no hneď som horlivo prikývla.

„Tak v mojej pracovni,“ s týmito slovami sa so mnou rozlúčila, otočila sa na päte a odkráčala preč. Hľadela som za ňou a premýšľala o tom, čo mi chce. Pozrela som na Dumbledora.

„Myslíte, že niečo našla?“

„To zistíme neskôr,“ usmial sa na mňa, venujúc mi pritom vševediaci pohľad ponad polmesiačikovité okuliare.

Keď som došla do siene, usadila som sa na koniec chrabromilského stola a pustila sa do večere. Pohľad mi zabehol k profesorskému stolu. Snape tam však nebol. Spustila som plecia. Dúfala som, že ho stretnem pred tým, než pôjdem za McGonagallovou, aby som mu o tom mohla povedať.

Nevadí, zájdem za ním potom.

Odrazu si oproti mne sadol Seamus. Za tie týždne som nemala čas popremýšľať o nás dvoch. Poriadne.  A keď na mňa pozrel tými svojimi kukladlami, mala som chuť otrieskať si hlavu o stôl len, aby som sa mohla vyhnúť tomuto rozhovoru, ktorý som tak všemožne a príliš dlho odkladala. Vzdychla som a pozrela do svojho taniera.

„Viem, Seamus, že máš na mňa hrozné nervy, ani sa ti nečudujem. No teraz sa toho udialo veľmi veľa, musíš ma pochopiť a hlavne...“ stíchla som.

Pustila som vidličku, pretrela si tvár a opatrne naňho pozrela. Tváril sa celkom normálne. Skusmo som k jeho ruke priložila svoje studené prsty a keď nenamietal, chytila som ho slabo za ruku. V tej chvíli do siene vošiel riaditeľ. Pozrela som naňho. Díval sa mi do očí, potom pozrel na moju ruku stále bezpečne položenú na tej Seamusovej, tak späť do mojich očí, pozdvihol jemne obočie a stále rovnako desivo i chladne kráčal ďalej k profesorskému stolu, nevenujúc mi už ani jeden jediný pohľad navyše. Spustila som plecia a pustila Seamusovu ruku.

„Je mi to ľúto, Seamus, viem, že si na to čakal dlho. Preto si nemyslím, že si ťa zaslúžim. Si úžasný chlapec a vzťahy medzi nami sú pre mňa veľmi dôležité. No musíš pochopiť, že... že nie som pre teba tá pravá. Nájdeš si lepšiu. Prepáč.“

Nato som vstala, vzala svoje veci a so sklonenou hlavou vyšla zo siene, zamieriac do kabinetu transfigurácie.

Zdvihla som ruku a zaklopala. Keď sa zvnútra ozvala odpoveď, neváhala som a vošla dnu, zatvoriac za sebou dvere. Otočila som sa k profesorke. Sedela za svojím stolom a zjavne ma už očakávala. Kývla rukou k stoličke oproti nej.

„Posaďte sa.“

Pomaly som si sadla na kraj stoličky, položila si veci na zem vedľa nôh a trpezlivo čakala na to, čo sa bude diať. Profesorka vstala, obišla svoj stôl a z krbovej rímsy vzala akúsi starú labilne vyzerajúcu knihu o trochu väčšiu ako vreckový slovník.

„Dúfam, že vám to neprekáža, no profesor Dumbledore sa mi zveril s vašou situáciou,“ začala vecne. Profesorka sa nezvykla prikláňať k zbytočným omáčkam, skôr obľubovala in medias res. Prižmúrila som oči, no naďalej som ju pozorne počúvala. Vrátila sa späť k stolu, za ktorý sa posadila. „Poznám vás už roky, slečna Nicholsonová, nie je teda prekvapivé, že viem o vašom malom dare. A keďže mi profesor Dumbledore povedal o tom, čo ste minulý mesiac videli a že ste to videli bez toho, aby ste spali, rozhodla som sa nejako to preskúmať. A našla som toto.“

Podala mi tú knižočku. Vzala som si ju od nej a otvorila na strane, kde bol ohnutý roh. Uprela som na profesorku svoj pohľad. Kývla hlavou k textu.

„Len čítajte,“ povzbudila ma. Nuž som sa lepšie usadila a prečítala si, čo ta bolo napísané. Po chvíľke, keď som došla na koniec kapitoly, som knihu zaklapla a ohromene sa zadívala do krbu, v ktorom horel ohník. Profesorka mi dala niekoľko minút, aby som spracovala, čo som si práve prečítala. Potom som na ňu upriamila svoju pozornosť. „Viete, čo to znamená?“

Nebola som schopná reagovať. A tak som na ňu len civela.

„Ten jed, ktorý ste nešťastnou náhodou užili, je veľmi vzácny jed, viac by vám o tom mohol porozprávať snáď profesor Slughorne alebo pán riaditeľ,“ pokračovala zaujato. Cítila som, ako mi srdce začalo ráznejšie udierať do hrudného koša. Snažila som sa však pôsobiť pokojne. „Všetci, ktorí tento jed poznajú, vedia, že jeho vedľajšie účinky nie sú príjemné. Na každý organizmus pôsobia inak. Mohli ste sa to dočítať v tejto knihe.“

Vstala a zamierila k oknu. Nikdy predtým som ju takúto nevidela. Takú zaujatú a zároveň i pokojnú.

„Dlho som nad tým premýšľala, dávala som si mnoho vecí dokopy, až som dospela k záveru,“ pozrela na mňa ponad svoje plece. „Pánovi riaditeľovi ste vraveli, že sa vám niečo takéto stalo po prvý krát. A stalo sa tak niekoľko dní po tom, čo ste užili ten jed. Bolo viac než pravdepodobné, že to bolo následkom práve spomínaného jedu. Ako sa v tej knihe môžete dočítať, vyvoláva poruchy vedomia, predtuchy a strachy. No predovšetkým je výrazná predstavivosť a tiež jasnozrivosť.“

Pri poslednom slove na mňa veľavýznamne pozrela. V tej chvíli som to pochopila.

„Chcete tým povedať, že to, že som videla Harryho, môže predsa len byť jedna z mojich predpovedí budúcnosti?“ overovala som si. Profesorka sa otočila tvárou ku mne a jemne pokrčila plecia.

„Je to možné. Ale viete, ako to funguje, slečna. Nie je isté, že sa to stane,“ pripomenula mi.

Vydýchla som a oprela sa o operadlo stoličky. Pocítila som chladivý pot, ktorý ma zalial.

„Ste v poriadku? Nechcete sa napiť?“ rýchlo ku mne podišla. Prešla som si dlaňou po čele a zavrtela hlavou.

„Nie, ďakujem,“ utrúsila som. Profesorka si ma trochu zamračene prezrela.

„Slečna Nicholsonová, predtým, než odtiaľto odídete, chcem vás o niečo požiadať,“ zadívala sa mi do očí. Spýtavo som pozdvihla obočie. „Je nutne dôležité, aby ste si dávali pozor na to, komu o svojich snoch, teda predpovediach hovoríte.“

„Čo tým chcete povedať?“ zamračila som sa a vystrela sa. Ťažkopádne si povzdychla, prešla k svojej stoličke a zozadu chytila jej operadlo.

„Neviete si ani predstaviť, aký dar ste do vienka dostali, slečna Nicholsonová. Všetky tie vaše predpovede sú pre nás obrovskou výhrou, ak to smiem takto povedať. Viete,“ prešla znova vôkol stoličky a tentoraz sa na ňu posadila, „keby sa Veď-viete-kto dozvedel, že máte takýto dar, pokúsil by sa získať vás na svoju stranu. Preňho by to bolo príhodné, samozrejme. Vedel by vďaka vám o všetkom, čo sa má stať. A to nemôžeme dopustiť. Preto vás o toto žiadam. Musíte sa mať na pozore. Hrad je plný smrťožrútov a ľudí, ktorí sú ochotní pre svoju záchranu urobiť čokoľvek.“

Prišlo mi zle. Ak tým myslela to, čo som si myslela, že myslela, tak je to v... háji. Meravo som prikývla. Zdalo sa, že len na toto čakala. Potom sa na mňa vľúdne usmiala a vyprevadila ma k dverám.

„Istotne sa cítite dobre?“ spýtala sa ma ešte raz. Opäť som len prikývla. S tichým zamrmlaním som sa s ňou rozlúčila a zamierila.... niekam preč.

Nebola som si istá, či chcem hneď teraz prísť k Snapovi a o všetkom mu povedať. Najprv som sa musela upokojiť.

Profesorkine slová ma zneistili. Nemohla som len tak hocikomu dôverovať. Hoci, za posledné mesiace som dôverovala len Snapovi a Dumbledorovi. A možno ešte aj Hagridovi, McGonagallovej a Pomfreyovej. Ale teraz....

Na ďalší deň, keď som prechádzala pohyblivými schodmi, uvedomila som si, že začínam byť skeptická. Na každého, kto vôkol mňa prešiel, som sa dívala podozrievavo a nedôverčivo. Nemohla som si pomôcť, skrátka to bolo vo mne.

Neskôr na hodine čarovania sa mi podarilo zadriemať. Už tretiu noc som kvôli tomu všetkému nemohla spať. A unavený organizmus si vyberal svoju daň. Hlavu som si opierala o ruku, schovávajúc pritom tvár, aby nebolo vidieť, že driemem. Prebudila som sa na hluk. Vystrela som sa, nechápavo sa obzerajúc vôkol seba. Všetci študenti už vstávali a boli na odchode. Nuž som schmatla knihu, tašku a vyštartovala z triedy. Cestou do Veľkej siene na obed som sa pokúšala strčiť knihu do tašky. Keď sa mi napokon podarilo vyhrať tento súboj, prehodila som si tašku cez plece.

Vtom okamihu sa predo mnou objavila postava môjho chrabromilského spolužiaka, ktorý mi zatarasil cestu. Pomaly som stúpala pohľadom hore. Sveter s chrabromilským levom a vedľa neho skvejúci sa odznak prefektov. Nedbalo uviazaná kravata. Prekvapivé asi trojdňové strnisko, ktoré som na tomto mladíkovi nevidela ešte ani raz. Pootvorené ústa odhaľujúce rad bielych zubov. Trochu sploštený nos a napokon modré žiarivé oči.

„Rachel,“ oslovil ma Seamus. Zastrčil si ruky do vreciek nohavíc. Nervózne som si napravila tašku na pleci.

„Ahoj, Seamus. Potrebuješ niečo?“

Zhlboka sa nadýchol.

„Si si istá tým, čo si mi cez víkend povedala?“

Povzdychla som si, prešla vôkol neho a pomaly zamierila do siene. Ako som očakávala, nasledoval ma. Zladil so mnou krok.

„Seamus, prečo to robíš?“ hlesla som znavene. „Myslela som, že je ti to jasné, že si to pochopil-“

„Ako to mám chápať, Rachel?“ skočil mi prudko do reči. Obaja sme ako na povel zastavili. Zamračene som naňho hľadela. Aj on sa mračil. „Celé tie týždne, celý ten čas som čakal na to, aby si povedala, že z toho aj tak nič nebude?!“

„Seamus,“ šepla som. Bolo na ňom vidieť, že je naštvaný. Mne sa však do očí tlačili slzy, nechcela som sa s ním hádať, ani mať spory. Chytila som ho za sveter, pritiahla k sebe a silno ho objala. Chvíľu váhal, no potom mi objatie opätoval. „Nechcem, aby to medzi nami bolo... zlé. Potrebujem ťa, veľmi ťa potrebujem... ale iba ako priateľa, nič viac.“

Odtiahol sa odo mňa. Opatrne som mu pozrela do očí. Jeho tvár nevyjadrovala žiadne city, vôbec nič. Nepáčilo sa mu to.

„Prosím, Seamus, nenúť ma,“ požiadala som ho tichým hlasom. Už chcel otvoriť ústa a čosi povedať, no ja som mu to nedovolila. „Nemôžem, proste nemôžem. Prepáč, je mi to vážne ľúto.“

Na chvíľu sme obaja zmĺkli a len sme sa dívali do zeme, keď som znenazdajky začula známe rázne kroky. Vtom mi napadla myšlienka a bez toho, aby som si to rozmyslela, som pozrela späť na Seamusa.

„Napokon, ty ku mne nič necítiš, Seamus,“ prerušila som to dlhé ticho medzi nami. Menovaný na mňa rýchlo pozrel s nechápavo stiahnutým obočím. Kútikom oka som zahliadla čiernu postavu, ako kráča smerom k nám. „Ty len nemôžeš zniesť, že je tu niekto iný. Skutočne ti z celého srdca želám takú, ktorá si tvoju lásku zaslúži.“

S týmito slovami som nasledovala Snapa, ktorého plášť som zahliadla na konci chodby. Nikam som sa neponáhľala. Tobôž nie za riaditeľom. Ani sama neviem prečo- hoci som ho opäť nevidela niekoľko dní. A prečo vlastne som Seamusovi povedala to, čo som povedala? Tie posledné vety.

Zašla som za roh. Snapa som našťastie nikde nevidela. Kto vie, kam mal namierené. A čo celé tie dni robil. Popri učení a hľadaní odpovedí mi myšlienky občas zabehli aj k nemu. Prečo som to všetko vlastne robila? Prečo som ho na niekoľko dní opúšťala, akoby sme boli na smrť pohádaní, a potom sa k nemu vracala a s rovnakou oddanosťou ako predtým mu venovala všetok svoj voľný čas? Prečo?

Odrazu som opäť bola nemilosrdne zastavená uprostred cesty. Tento krát to nebol Seamus, ale muž, na ktorého som pred maličkou chvíľou myslela. Snape stál oproti mne v tom svojom čiernom plášti. Díval sa na mňa zvrchu, na tvári kamenný výraz, nič nehovoriaci. Oči čierne ako noc bez hviezd a žiariaceho mesiaca na mňa uprene hľadeli. Ramenom sa oprel o stenu, pri ktorej sme stáli, a prekrížil si nohy, aby si zabezpečil rovnováhu. Niekoľko sekúnd sme sa dívali jeden druhému do očí, až si napokon prekrížil aj ruky na hrudi.

„Čo je to s vami, slečna Nicholsonová?“ preťal ticho svojím hlbokým hlasom. Zacítila som znova tú jeho typickú vôňu klinčekov. „V jednu chvíľu sa úžasne bavíte, ste spokojná a potom sa znenazdajky niekoľko dní neukážete. Máte nejakého milenca, o ktorom nesmie nik vedieť? Alebo máte nejaké ťažkosti, o ktorých sa bojíte hovoriť, lebo by vás to ako sympatickú mladú dámu mohlo len ponížiť?“

Pretočila som očami a zakryla si dlaňou tvár.

„Nehovorte na mňa, pane. Kvôli vám som odkopla super chalana,“ odsekla som.

„Kvôli mne?“

Pozrela som mu do tváre. Spýtavo pozdvihol obočie, no netváril sa dvakrát nadšene.

„Sú veci, ktoré nepochopíte. A toto je jedna z nich.“

Obišla som ho a do tretice zamierila do Veľkej siene v snahe nenechať sa zastaviť už nikým. Chcela som sa naobedovať.

„Náhodou, počul som váš rozhovor,“ nasledoval ma. Letmo som naňho pozrela. Bol vystretý ako slamka, ruky za chrbtom, hľadiaci priamo pred seba. Z jeho tváre som nanešťastie nevedela vyčítať nič. Alebo radšej našťastie? „Neviem, ako to mám prijať, slečna Nicholsonová. Je tu niekto iný,“ poslednú vetu sa snažil povedať akože mojím hlasom, napodobňujúc mňa, keď som to vravela Seamusovi.

Frustrovane som vzdychla.

„A vy sa vážne čudujete, prečo odchádzam na niekoľko dní preč?“ pozdvihla som tentoraz obočie ja. Venoval mi zvedavý pohľad. Zadívala som sa pred seba. „Musím občas odísť, inak by som si niečo urobila. Človek musí nabrať sily, ktoré pri vás stráca.“

Nastalo ticho. Kráčala som ďalej a mlčky čakala na jeho reakciu. Pred dverami do siene zastavil a otočil sa ku mne.

„Asi by som vám mal poďakovať za to, že ste tak statočná, slečna Nicholsonová,“ povedal úsečne. Trochu sa ku mne naklonil, prižmúriac pritom oči. „Strhávam Chrabromilu desať bodov za vašu drzosť.“

Nato vošiel do siene. Hľadela som za jeho vlniacim sa plášťom. Tiež som zamierila k svojmu stolu a posadila sa. Celý čas som však sledovala, ako prudko sa posadil na svoju stoličku, ako si nabral obed a ako niečo neochotne povedal Carrowovi vedľa neho. Do obeda som sa pustila až po tom, čo vzhliadol od svojho taniera a venoval mi chladný pohľad.