Záškodníci

Ahojte! Sú tu nové kapitolky 

Nebudem zbytočne zdržiavať, tak len prajem príjemné čítanie!

Vaša Lizy

„Čo noha?“ spýtal sa ma riaditeľ po chvíli kráčania. Letmo som naňho pozrela.

„Je v poriadku,“ prikývla som. Na niekoľko sekúnd nastalo ticho. Napokon mi to nedalo. „Neviem, ako by som sa vám mala odvďačiť za to všetko, čo ste pre mňa urobili, pane. Takmer nič z toho som si nezaslúžila-“

„No nevravte,“ skočil mi do reči ironickým tónom. Zastavila som a on tiež, otočiac sa tvárou ku mne. Hľadela som naňho so stiahnutým obočím. Nerozumela som, o čo mu išlo. Podvihol kútiky pier. „Tak nič? Vôbec nič z toho ste si podľa vás nezaslúžili?“

„Pane?“ spýtavo i nechápavo som ho oslovila, vyzývajúc ho tým, aby mi to objasnil. Urobil krok ku mne, zadívajúc sa mi hlboko do očí.

„Mýlite sa, slečna Nicholsonová, veľmi sa mýlite. A raz to možno pochopíte,“ odvetil. Jeho hlas už neznel tak ironicky ako pred malou chvíľou. Strhol sa, otočil sa na päte a vykročil chodbou. Zopár stotín som naňho mlčky hľadela, až som napokon zavrtela hlavou a nasledovala ho. Pozrel na mňa ponad svoje plece. Opäť sa svojsky uškŕňal. „Navyše, ste hrozný magnet na problémy. Kto iný by vás z toho všetkého dostal, ak nie ja? Apropo, nemusíte mi to nijako oplácať. Znamenalo by to ešte viac času, ktorý by som s vami musel stráviť. A tá predstava ma desí.“

„Vediete si veľmi statočne, pane,“ odsekla som sarkasticky. Snape sa uchechtol, no ďalej už pokračoval v tichosti.

Apropo? Odkedy Snape používa takéto slová?

Boli sme už pri dverách do Nemocničného krídla, keď ma odrazu Snape zastavil. Vystrel predo mňa svoju ruku, až som do nej skoro vrazila, a zazeral na dvere. Nechápavo som očami skákala z nich na jeho tvár. Vtom vytiahol prútik a pozrel na mňa. Hneď som vytiahla aj ja ten svoj.

„Čo sa deje?“ šeptom som sa spýtala.

„Počkajte tu,“ prikázal mi rovnako potichu. Chytil kľučku a pomaly na ňu zatlačil. Pohla som sa smerom k nemu. V tej chvíli na mňa škaredo zazrel. Stiahla som obočie. Hádam si len nemyslí, že ostanem vyčkávať tu, keď sa zdá, že sa niečo deje. „Povedal som vám, aby ste počkali tu.“

„To rozhodne nie,“ zatrhla som to okamžite. Lepšie som uchopila prútik v ruke, podišla k nemu a namiesto neho som otvorila dvere. V tom okamihu sa ozval akýsi výbuch.

„Všetko najlepšie!“ zvolal nadšený hlas rokfortského hájnika. Prekvapene som zamrkala.

Celá miestnosť bola krásne vyzdobená. Všade navôkol poletovali farebné balóny a približne v strede miestnosti vo vzduchu plával nápis ´Všetko najlepšie Rachel a Severusovi´. Zasmiala som sa a otočila sa na Snapa. Díval sa na to všetko ešte asi viac ohromene ako ja. Spokojne som sa uškrnula, keď mi opätoval pohľad.

„To vy?“ hlesol, ukazujúc prstom na nápis. Tajomne som pokrčila plecami a pobrala sa k hosťom. Prekvapilo ma, že tu okrem Pomfreyovej a Hagrida bol aj Slughorne. Zvyšok učiteľského zboru nemalo rado mňa alebo Snapa.

Hagrid ku mne podišiel a zovrel ma v objatí.

„Rachel,“ usmial sa na mňa, keď sa odo mňa odtiahol, a podal mi okrúhlu tortu. Vďačne som si ju od neho vzala.

„Ďakujem, Hagrid, ďakujem,“ utrúsila som. Musela som ju však hneď odložiť, lebo ku mne podišla Pomfreyová aj so Slughornom. Obaja mi zablahoželali.

Pomaly som sa otočila k Snapovi. Teraz už stál kúsok odo mňa a zamračene sa díval na ten nápis. Zacítil na sebe môj pohľad. Uprel na mňa svoje ebenové oči, no ja som hneď odvrátila zrak a radšej sa pobrala pokrájať tortu. Nechcela som ho ďalej provokovať, hoci som mala neodolateľnú túžbu ísť ho objať a popriať mu len to najlepšie. Všetkým štyrom som podala veľké kusy torty a sama sa pustila do toho svojho. Očkom som sledovala, ako Slughorne potľapkal po pleci riaditeľa a čosi mu povedal.

Nestačila som ani dojesť, keď Pomfreyová mávla prútikom, načo sa miestnosťou ozvala pomalá hudba. Hagrid ku mne hneď podišiel, chytil ma za ruku a začal so mnou tancovať. Bolo to zvláštne, Hagrid bol predsa oproti mne obrovský. Muselo to vyzerať komicky.

„Kto to vlastne všetko pripravil?“ spýtala som sa ho nadšene, obzerajúc sa vôkol seba.

„Ja a madam Pomfreyová,“ odpovedal hrdo. Usmiala som sa.

„Je to úžasné,“ vzdychla som dojato. Hagrid sa na mňa zoširoka usmial a nepatrne kývol hlavou kamsi doprava.

„Zdá sa, že sa to páči aj pánu riaditeľovi,“ zachechtal sa pobavene. Pozrela som tým smerom. Presne v tej chvíli na mňa Snape pozrel. Mračil sa, v ruke držiac tanier s nedotknutým kúskom torty. Povzdychla som si a pozrela späť na Hagrida.

„Mala by som za ním ísť,“ poznamenala som.

 Nuž som sa od neho odtiahla, napravila si sveter a pomaly podišla k Snapovi. Neustále sa na mňa mračil. A teraz sa ešte k tomu na mňa díval zvrchu, aby mi dal najavo, že sa hnevá. To som vedela aj bez toho. Zadívala som sa mu do očí a neodtrhnúc od neho pohľad ani na sekundu som mu vzala z ruky tanier s tortou. Položila som ho na posteľ vedľa, jednu ruku som mu položila na šiju a druhú opatrne vložila do jeho chladnej dlane, priblížiac sa úplne k nemu. Videla som na ňom, ako sa premáha, aby nepretočil očami. Napokon ma neochotne chytil za pás. Začali sme teda lenivo tancovať do rytmu pomalej piesne.

„Hneváte sa?“ odvážila som sa opýtať. Prerušil očný kontakt, pozrel ponad moje plece a podvihol pritom kútiky pier.

„Prečo by som sa mal hnevať?“

Hnusák, robil to naschvál. A ešte k tomu ten jeho sarkazmus. Občas- presne ako teraz- mi liezol na nervy. Ten sarkazmus, samozrejme.

„Veď vy viete,“ zatiahla som podobne. Podvihol obočie.

„Ozrejmite mi to,“ vyzval ma. Sklonila som hlavu a pokúsila sa upokojiť nával zlosti. Bola to ale akási pobavená zlosť. Uškrnula som sa a pozrela späť naňho. Opäť sa na mňa díval. Prižmúrila som oči.

„Za to, že som si dovolila chcieť osláviť vaše narodeniny, o ktorých ste mi ani nepovedali,“ posledné slová som povedala trochu dotknuto. Tentoraz sa uškrnul Snape.

„Zabudli ste na to, že ste to vytárali ostatným a teraz budem nútený počúvať výčitky na tému: ´Severus, prečo si nič nepovedal? Boli by sme to nejako oslávili, narodeniny sa predsa musia osláviť´,“ doložil.

Niekoľko sekúnd som naňho mlčky zazerala, až som napokon prikývla.

„Áno, zabudla som aj na toto, ale,“ pozdvihla som pravé obočie, „narodeniny sa musia osláviť. Aj tie vaše, pane.“

Po mojich posledných slovách sa trochu zamračil. Neprestávala som mu hľadieť do čiernych očí, až kým sa nimi nezadíval do mojich a nezlomil sa jeho „tvrdý“ pohľad.

„Všetko najlepšie, Nicholsonová,“ povedal tichým hlasom a pritiahol si ma bližšie k sebe. Takmer až otcovsky. Oprela som si hlavu o jeho hruď.

„Veď aj vám, pane, aj vám,“ šepla som.

Krásny sen, nádherný. A teraz príde čas prebudenia. No? Tak? Ešte som sa neprebrala? Väčšinou sa v snoch hneď po podobných pekných scénkach hneď preberiem.

Prebudenie však prišlo trochu inak, než som čakala. A až v tej chvíli som si priala, aby to skutočne bol len sen.

Dvere do Nemocničného krídla sa rozrazili a v miestnosti zamrzlo všetko. Pohyb, veselý šum, hudba, čas i vzduch. Ako v spomalenom filme som sledovala, ako dnu vplávala čierna postava. Potichu som zastonala a automaticky pozrela do zeme.

„Oslava a ja nie som pozvaný? To je mrzuté,“ ozval sa vysoký hlas nenávideného muža. Podvedome som sa viac pritlačila k Snapovmu telu, aby som mala istotu, že ma ochráni, ak by bolo treba. Pocítila som, ako mi palcom prešiel po vrchu ruky. Na niekoľko sekúnd ma to upokojilo. „No, pozrime sa. Severus, z teba sa stáva romantik? No páni.“

Jeho hlas znel ako syčanie, odporné syčanie, ktoré ma chladilo na celom tele. Niekto po jeho boku sa chrapľavo zasmial. Odvážila som sa ta pozrieť. Vyfúkla som vzduch ako naštvaný býk. Carrow. Ten zbabelec. Hlupák.

„Dostali sa ku mne informácie o tom, čo sa ti stalo, Rachel,“ moje meno vyslovil tak... tak otrasne. „Veľmi nepríjemné, veľmi.“

Pocítila som, ako sa Snape zhlboka nadýchol.

„Nechajte nás,“ prikázal ktovie komu. Nevidela som však, na koho hľadí. Bála som sa čo i len nadýchnuť. Periférnym videním som zbadala, ako Pomfreyová spolu s Hagridom a Slughornom odišli preč. Hneď ich nasledoval i Carrow.

Niekoľko krátkych sekúnd sa nedialo nič. Počula som len tiché kroky muža s haďou tvárou, ako sa prechádzal po miestnosti. Očkom som sledovala, ako si obzerá ozdoby a balóny. Odrazu ma Snape pustil, jemne ma pritom postrčiac k posteli, urobil krok vpred a jediným mávnutím prútika odstránil všetky veci, ktoré nasvedčovali tomu, že tu pred malou chvíľou prebiehala oslava.

„Nemusel si to ničiť len kvôli mne, Severus,“ zasyčal Voldemort. V tej chvíli som sa cítila tak prázdna. Snape ma opustil a ja som tam stála ako soľný stĺp, hľadela do zeme a triasla sa na celom tele.

„Takto je to lepšie, pán môj,“ odpovedal mu Snape chladne. Väčšmi ma striaslo.

„Takže, Rachel,“ oslovil ma zdĺhavo, načo som sa strhla a obrátila hlavu k nemu, no nepozrela som mu do tváre, „vraj sa už cítiš lepšie. Povedz, no nie je tvoj drahý Severus nadaný na elixíry?“

„Je, to teda je,“ prikývla som prudšie, než som mala v pláne. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly doložila: „Nemala som zatiaľ možnosť stretnúť niekoho nadanejšieho.“

„Počul si, Severus? Zatiaľ,“ zasmial sa Voldemort chladným smiechom. Začula som, ako ku mne podišiel. Svojimi chladnými úzkymi prstami ma chytil za bradu, zdvihol hlavu a prezrel si ju. Hľadela som celý čas ponad jeho hlavu. „Si poblednutá, Rachel. Chcelo by to nejaký životabudič.“

Snape mu hneď podal dva poháre whisky, ktorú sem priniesol Slughorne. Voldemort mi pustil tvár. Vzal si od Snapa obidva poháre, jeden z nich podávajúc mne. Preglgla som. Po chvíľke váhania som si jeden z nich pomaly vzala.

„Máš dnes narodeniny, tak teda na tvoje zdravie, Rachel,“ zašepkal hrozivo chladne. Pozdvihol pohár trochu do vzduchu a odpil si z neho. Nasledovala som jeho príklad. Pocítila som, ako ma whisky zahriala v hrdle.

Jeho oči sa na mňa skúmavo dívali, až som myslela, že mi svojím upretým pohľadom prepáli dieru do tváre. Sklonila som hlavu a radšej sa zadívala na svoje topánky.

„Pán môj, nepôjdeme radšej do mojej pracovne? Tam budeme mať súkromie,“ ozval sa hlas riaditeľa. Voldemort neodpovedal hneď. Ešte chvíľu sa na mňa díval. Napokon odo mňa odstúpil a podišiel k Snapovi.

„Máš pravdu, Severus,“ súhlasil. Predtým, než obaja odišli, otočil sa ku mne a predstierane milo povedal: „Tak sa opatruj, Rachel. Až do chvíle, kým sa znova nestretneme.“

A s týmito slovami spolu so Snapom zmizol a ja som osamela v tichej miestnosti. Vydral sa zo mňa unavený výdych. Klesla som na posteľ, objala si kolená a oprela si o ne tvár.

Sedela som schúlená do klbka na posteli a neprítomne hľadela na tiene na stene. Sedela som takto už hrozne dlho. Všade navôkol bola tma, na posteľ dopadalo svetlo z jedinej sviece na mojom nočnom stolíku. Hoci som bola schovaná pod prikrývkou, bolo mi chladno. A bolo mi zle. Zo všetkého.

Zacítila som nejaký pohyb. Vo chvíli, keď sa plamienok na sviečke zachvel ako od vetra, pocítila som klinčeky. Privrela som viečka a pevnejšie si objala kolená.

„Čo ho sem priviedlo?“ spýtala som sa potichu. Neodpustila som si tú iróniou.

„Vždy je to len zvedavosť,“ odpovedal rovnako tichým hlasom. Pocítila som, ako sa posadil na kraj mojej postele. Otvorila som oči, pozrúc na tmavú siluetu predo mnou. Na pravú ruku a trochu tváre mu dopadalo svetlo zo sviečky. Díval sa na mňa. „Ako sa cítite?“

„Zvláštne,“ priznala som bez okolkov.

„Nechcete trochu viac svetla?“

„Nie, takto je to dobre,“ pokrútila som hlavou. Nastalo ticho. Nič neprirodzené, no to ticho bolo dusivé.

„Musel som ho odtiaľto dostať preč a to jedine tak, že som musel odísť,“ preťal ticho svojím hlbokým hlasom. Očividne mu došlo, prečo som tak zaťato mlčala.

„To mi nevadí.“

„A čo teda?“

„Že ste ma pustili,“ šepla som. „Že ste ma nechali stáť samú ako opustený kvietok uprostred vyprahnutej pustatiny.“

„Rachel,“ oslovil ma potichučky. Ja som mu však nedovolila pokračovať ďalej.

„Zabudnime na to,“ ukončila som týmto tento rozhovor. Pustila som si nohy a schovala ich pod prikrývku. „Som unavená.“

Niekoľko sekúnd sa na mňa mlčky díval. Napokon vstal, napravil si habit a vykročil k dverám. Pri nich sa ku mne naposledy otočil.

„Slečna Nicholsonová,“ opäť ma oslovil, no tentoraz to bolo hlasnejšie, nuž som naňho pozrela, „ďakujem za tú oslavu.“

„Bolo mi potešením, pane,“ odvetila som. Neviem, či to bol úškrn to, čo sa zjavilo na jeho tvári, pretože som to kvôli tomu pološeru nemohla identifikovať. Otvoril dvere, vyšiel na chodbu a stratil sa za nimi. Schovala som sa pod prikrývku úplne a ťažkopádne si povzdychla, zamrmlúc si popod nos: „Sladké sny, pán profesor.“