Záškodníci

Zahryzla som si do spodnej pery, naklonila hlavu doľava, prižmúrila oči a urobila posledný precízny ťah. Ešte som dala malú bodku a vytrčila pred seba zapísaný pergamen. Zamyslene som si ho prezrela.

„Hm, myslím, že môže byť,“ zamrmlala som si sama pre seba. Vtom sa dvere do krídla otvorili.

„Nespíte?“ spýtal sa ma Snape hneď na úvod. Zatvoril za sebou dvere a podišiel ku mne. Poupratovala som vôkol seba, hlavne tak, aby nevidel čerstvo zapísaný pergamen, a popritom prikyvovala.

„Už sa mi nechce vyspávať,“ odvetila som. „Nie tu,“ doložila som potichu.

Snape si ma kriticky prezrel. Zjavne to začul- čo by som sa ani nečudovala, je ako orol, čo všetko vidí, a ako... ako niečo, čo brilantne počuje, nenapadá mi čo... Ako Moody! Presne! Ten vždy všetko počul. Aj tichučké pišťanie myšky na druhom konci triedy.

„Keby ste mi povedali, čo sa skutočne stalo, porozprával by som sa s ošetrovateľkou,“ poznamenal sarkasticky. Zamračila som sa a s našpúlenými perami som si sadla na posteľ.

„Povedala som vám pravdu,“ vyhlásila som skalopevne. Snape sa zachechtal. Podišiel k oknu a otvoril ho.

„Keby som vás nepoznal, Nicholsonová, uveril by som vám,“ povedal mi ponad plece. Vtom sa dvere do kabinetu ošetrovateľky otvorili a vykukla z nich rozospatá madam Pomfreyová.

„Dobré ráno,“ popriala som jej.

„Vy už ste hore?“

„Už ste druhá, ktorá sa diví,“ vyfúkla som ako balón a pozrela pritom ostro na Snapa. Ten len ironicky pozdvihol obočie a pobral sa k Pomfreyovej.

„Postarám sa o raňajky,“ oznámil jej. Tá sa zatvárila trochu previnilo.

„Ale musíš zájsť do kuchyne.“

Nezdalo sa, že je tým Snape nadšený.  No napravil si plášť a pobral sa preč. Vyprevádzala som ho úškrnom. Predtým, než za sebou zabuchol dvere, venoval mi spaľujúci pohľad, nuž som sa hneď stiahla.

Madam Pomfreyová po niekoľkých sekundách podišla ku mne, na nočný stolík mi položila flakóny s elixírmi a prútikom mi začala kontrolovať zdravotný stav. Celý čas som nehybne ležala a trpezlivo čakala, až to dokončí.

„Madam, prosím vás, kedy má profesor Snape narodeniny?“ spýtala som sa jej. Stiahla prútik a s úsmevom na mňa pozrela.

„Už mal.“

„Už mal?“ zopakovala som neveriacky.

„Deviateho,“ prikývla. Zmraštila som obočie. Všimla si to a väčšmi sa usmiala. „Deviateho januára.“

„Čože? Ale veď to bolo len pred niekoľkými dňami!“ vyhŕkla som. Opäť prikývla. „A nič nepovedal?“

„Pán riaditeľ, ako sám povedal, takéto hlúposti neoslavuje,“ vysvetlila. Kývla hlavou k elixírom na stole. „Vypite ich.“

„Musíme to nejako osláviť,“ ignorovala som jej poslednú vetu. „Dnes mám síce narodeniny ja, ale o to lepší dôvod, no nie? Bude to dvojitá oslava!“ nadchýnala som sa. Natešene som na ňu pozrela. „Môžete zavolať ostatných profesorov. Hagrid by mohol upiecť tortu, rád pečie. Ja by som urobila výzdobu, pozrite, už som urobila nápis, môžem tam dopísať aj Snapa,“ vytiahla som spod vankúša pergamen s nápisom, ktorý som dopísala pred niekoľkými minútami, „a môžeme zavolať aj hocikoho iného. Napríklad mojich,“ v tej chvíli som sa zasekla. Čo? Priateľov? Tí by neprišli, ani keby.... neviem čo. Zhlboka som sa nadýchla a vyčarila na tvári široký úsmev. „Mohol by prísť každý, kto by chcel.“

„To znie skvele, slečna Nicholsonová,“ usmiala sa, „no nie som si istá, či by to pán riaditeľ dovolil.“

„Čo tam po tom? Bude to prekvapenie!“ rozhodila som rukami. Tak toto mi už nik neprekazí. Bude to oslava storočia! Vstala som z postele, rýchlo do seba naliala elixíry a pobrala sa do kúpeľne. Za cesty som sa otočila za Pomfreyovou. „Nič mu o tom nevravte. Keby sa nám ho podarilo nejako zamestnať do večere len, aby nebol tu, bolo by to skvelé. Och, už teraz sa teším. Vy to len oznámte profesorom a Hagridovi, keďže ja odtiaľto nemôžem odísť. Všetko bude perfektné!“

„Táto?“ spýtala sa ma madam Pomfreyová, kývnuc hlavou k ľavej nohe. Privrela som viečka, stisla pery a trhane prikývla. Chvíľu niečo robila, až som pocítila, ako sa mi vracia cit do nohy. Vydýchla som a frustrovane si prešla dlaňou po tvári.

„Neznášam to, neznášam,“ utrúsila som. Potiahla som nosom a posadila sa. Pomfreyová stála vedľa mňa, skúmavo si ma prezerala a trochu sa pritom mračila.

„Mali by ste sa ísť prejsť, pohyb vám pomôže,“ povedala po niekoľkých sekundách ticha. Letmo som pozrela na Snapa, ktorý práve zatváral okno. Pozrela som späť na ošetrovateľku, stiahnuc obočie.

„Nemyslím si, ešte stále mám taký divný pocit v nohe,“ krútila som hlavou. Veľavravne som jej hľadela do očí. Ona sa však nedala.

„Môžem vám dať barlu,“ pokrčila plecami. Väčšmi som sa zamračila. Už som chcela namietať, no ona pokračovala ďalej. „Rozhýbete si svaly a kosti. Uvidíte, bude vám lepšie. A možno aj chytíte farbu, ste hrozne bledá.“

„Ale,“ pokúsila som sa nejako to zamietnuť, nič viac však zo mňa nevyšlo.

„Pán riaditeľ s vami zaiste pôjde rád, nie je tak?“ spýtavo na menovaného pozrela. Tiež som naňho uprela svoj zamračený pohľad. Prižmúril oči a chvíľu sa na Pomfreyovú kamenne díval, až napokon prikývol. Pomfreyová sa na mňa vľúdne usmiala. „Tak vidíte. Oblečte si sveter, na chodbách je chladno. A zatiaľ vám zájdem po tú barlu. Bude sa vám lepšie kráčať.“

Hneď sa pobrala do svojho kabinetu. Niekoľko stotín som sa mračila na dvere. Potom som ale siahla po pletenom svetri a nenadšene ho na seba natiahla. Vlasy som si zopla do chvosta, aby mi nezavadzali a keď sa Pomfreyová vrátila späť ku mne už aj s barlou, neochotne som si ju od nej vzala a oprela sa o ňu.

„Ďakujem,“ povedala som stroho. Pomfreyová sa na mňa väčšmi usmiala. Hodila som po Snapovi zamračený pohľad a spolu sme sa pobrali von z Nemocničného krídla.

„Nepáči sa mi to rovnako ako vám, tak sa na mňa láskavo prestaňte takto dívať,“ zavrčala som na Snapa po chvíli tichého kráčania.

„O čom to hovoríte, Nicholsonová?“ spýtal sa ma odmerane. Zjavne ho moja poznámka rozladila. Ale mne to bolo akosi jedno. Zastrčila som si za ucho neposlušný pramienok vlasov.

„O tomto,“ vysvetlila som jednoducho. Odfrkol si, nijako to však nekomentoval. Nastalo ticho. Znova sme mlčky kráčali, premýšľajúc každý o tom svojom. Napokon som to ale nevydržala. „Prečo pri mne trávite svoj voľný čas, pane? Stojí vám nevychovaná Chrabromilčanka s vlasmi ako divoška za stratu vášho drahocenného času?“

„Možno,“ odvetil. Do hlasu sa mu opäť vrátil ten stratený príjemný sarkazmus. Takúto odpoveď som jakživ nečakala. Nebola na zozname bežných odpovedí Severusa Snapa, netopiera zo žalárov. Pomaly som naňho pozrela. Uškŕňal sa. Typicky, tak, ako to vedel len a len on.

„Vtipné,“ zatiahla som.

„Som rád, že som vás pobavil,“ vyhlásil ironicky. Pretočila som očami, ďalej pokračujúc opäť v tichosti.

Asi už bol čas obeda- neviem, nedívala som sa predtým na nástenné hodiny na ošetrovni- no keď sme došli až do Vstupnej haly, zbadala som niekoľkých študentov, ktorí sa náhlili do Veľkej siene. Medzi nimi aj zopár členov DA. Zastavila som, načo môj príklad nasledoval aj Snape. Podišiel úplne ku mne.

„Mali by sme sa vrátiť späť,“ hlesla som, otočiac sa čelom k nemu. Po mojom boku niekoľko metrov od nás som totiž zbadala mojich priateľov.

„Prečo? Necítite sa dobre?“ nechápavo sa ma spýtal Snape. Pozrela som do jeho očí a snažila sa byť pokojná, ale nešlo to.

„Rachel,“ ozvalo sa po mojej ľavici. Snape odtrhol svoj pohľad od mojej tváre a pozrel tým smerom. Skĺzla som očami až na jeho hruď, ktorá sa pravidelne dvíhala. Mala som pocit, akoby čas spomalil. Hlasy študentov zneli akosi vzdialene a vôkol mňa sa pomaly rozlievala čierňava. Nemám tušenia, prečo som sa roztriasla. Znenazdajky som mala pocit, akoby som bola uprostred tmavého lesa a z každej strany na mňa striehli vysokánske stromy vrhajúce tieň na zem pod mojimi nohami. Odrazu akoby sa mi pred očami zablyslo. Zbadala som na tú krátku chvíľu známu postavu s okuliarmi.

Späť ma vrátila ruka, ktorá sa ocitla na mojom pleci. Zamrkala som. Zdvihla som hlavu a pozrela do obsidiánových očí. Zhlboka som sa pritom nadýchla. Malo to očakávaný účinok. Vôňa klinčekov sa mi hneď zaryla hlboko do nosových dierok a prinútila ma celkom sa upokojiť. Nerozumela som tomu, čo sa stalo.

„Rachel, ako sa máš? Je ti už lepšie?“ opýtal sa ma Seamus. Otočila som sa k nemu tak pomaly, ako to len šlo. Napäto sa na mňa díval.

„Lepší sa to,“ prikývla som. Môj hlas bol slabý aj napriek tomu, že som sa snažila znieť rozhodne a sebaisto. Znova som uprela svoj pohľad na Snapov čierny habit. Akoby ma to malo upokojiť a povzbudiť. Väčšmi som sa oprela o barlu. Seamus si to všimol.

„Čo tá barla?“

Preglgla som a pozrela Snapovi do očí. Díval sa na mňa. Chcela som, aby pochopil tento môj pohľad, skutočne som sa snažila.

„To je na dlho,“ odvetila som unavene, stále hľadiac riaditeľovi do očí. Keď ma znova chytil za plece, uľavene som vydýchla.

„Pán Finnigan, slečna Nicholsonová sa už musí vrátiť späť na ošetrovňu. Rozhovor preto môžete dokončiť inokedy,“ ukončil Snape týmto debatu medzi mnou a Seamusom.

„Uvidíme sa neskôr,“ jemne som sa naňho usmiala. Nečakala som na jeho reakciu. Chytila som Snapa za ruku a vykročila chodbou. Snape ma teda nedobrovoľne nasledoval. Neviem, prečo som ho tak pevne držala, no v tej chvíli mi to nevadilo. A zjavne ani jemu nie. Chladnými prstami mi opätoval zovretie- našťastie nie až tak silno- a viedol ma chodbou preč od všetkých študentov. Za najbližším rohom sme zastavili. Pustil moju ruku, otočil sa tvárou ku mne a chytil ma za plecia.

„V poriadku?“ jeho hlboký hlas znel stále rovnako, stále rovnako snapovsky, niečo tam ale aj tak bolo iné.

„Myslím, že áno,“ trhane som prikývla.

„Ale?“ pozorne si prezrel moju tvár. Prerývane som sa nadýchla a vydýchla.

„Mala som taký zvláštny pocit,“ šepla som.

„To, čo ste mi opísali, znie ako jedna z tých vašich predpovedí budúcnosti,“ skonštatoval. Sedeli sme v jeho pracovni. On sedel na svojej stoličke a ja oproti nemu. Nervózne som si pritom žmolila ruky.

„Myslím, že to bol Harry,“ prehovorila som po chvíľke ticha slabým hlasom.

„Ten človek, ktorého ste videli?“ overoval si Snape. Prikývla som.

„A ten les, asi to bol Zakázaný les,“ pokračovala som ďalej.

„Žeby sa Potter chcel vrátiť späť na Rokfort?“ ironicky zatiahol. S trhnutím som naňho pozrela. Na tvári mu pohrával úškľabok. Vstal zo svojej stoličky a podišiel ku krbu, letmo pritom pozrúc na Dumbledora v obraze. „Potter možno je v mnohých veciach neschopný, no nie je taký hlúpy, aby sem prišiel. Vie, že to nie je bezpečné. Pre nikoho z nás, nielen preňho. Ak by to Temný pán zistil-“

„Nezistí, Severus. Ustál si oveľa horšie veci,“ skočil mu do reči Dumbledore. Nechápavo som skákala pohľadom z jedného na druhého. Snape aj naďalej hľadel do plameňov v krbe. Zdalo sa, že nad tým celým uvažuje.

„Možno sa to ani nestane, nemuselo to predsa byť-“

„Povedzte mi, slečna Nicholsonová,“ prudko sa ku mne otočil, ani ma nenechal dohovoriť, „koľko krát za život ste mávali sny počas bdelosti?“

Zamračene som stiahla obočie.

„O to ide,“ vydýchla som. Tentoraz sa zamračil on. Spustil ruky a vystrel sa. Považovala som to za možnosť pokračovať ďalej. „Nikdy predtým sa mi to nestalo. Keď som mala nejaké vízie, bolo to len počas spánku. Takto sa mi to ešte nikdy nestalo. Práve kvôli tomu si nemyslím, že to niečo znamená. Preto by sme sa tým nemali zaťažovať. Ak by sa to ale predsa len stalo a Harry by sem prišiel, riešili by sme to potom. Dovtedy... je mnoho iných vecí na riešenie.“

„Ako napríklad čo?“ ironicky pozdvihol obočie.

„Že je čas vrátiť sa na ošetrovňu.“